Studená vojna

Ide o súperenie dvoch veľmocí po 2.svetovej vojne – ZSSR a USA. Socialistický blok (ZSSR) tvorili Poľsko, ČSR, Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko a demokratický blok (USA) tvorili Francúzsko, Taliansko, Západné Nemecko. Zbrojilo sa ako počas vojny, no nebojovalo sa. Vzťahy medzi jednotlivými stranami boli veľmi chladné, až na bode mrazu, preto sa nazýva studená vojna.   

Organizácia spojených národov OSN – bola založená 26.6.1945 v San Franciscu. Hlavným cieľom bolo udržať mier, napomáhať mierovým riešeniam sporov medzi štátmi a rozvíjať ich hospodársku a kultúrnu spoluprácu tak, aby v medzinárodných vzťahoch prevládalo porozumenie a vzájomná pomoc. OSN venovala pozornosť ochrane ľudských práv – Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Sídlom OSN je New York. OSN má aj vlastné ozbrojené sily. Zakladajúcu chartu OSN podpísalo 51 štátov, v roku 1976 mala OSN už 135 členov.     

Vznikli 2 mocenské bloky – NATO a Varšavská zmluva.
NATO – Severoatlantický pakt – bol uzavretý v roku 1949 vo Washingtone. Členmi sa stali USA, Kanada, VB, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Island, Taliansko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko. Neskôr sa pridali aj Grécko, Turecko a SNR.
Varšavská zmluva – zmluva o priateľstve a spolupráci podpísaná v roku 1955. Členovia: Albánsko, Bulharsko, ČSR, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko, ZSSR. Albánsko neskôr vystúpilo. Členské štáty vyčlenili pod spoločné velenie časť svojich ozbrojených síl.
Obidva pakty sa vyhlasovali za „obranné“. Otvorene sa pripravovali na vojenské stretnutie.

Trumanova doktrína 1947 – americký prezident Harry Truman v nej ostro odsúdil socializmus a načrtol politiku zadržiavania komunizmu – obmedziť sovietsku rozpínavosť, komunistickú ideológiu.
Marshallov plán 1947 – Marshall má v úmysle plánom obnoviť ekonomiku vojnou zničených európskych krajín. Prijalo ju 16 európskych krajín.
Počas studenej vojny boli hrozbou pre svetový mier lokálne konflikty:
1.  Berlínska kríza 1948
2.  Vojny na Blízkom východe
3.  Vojna v Kórei
4.  Vojna vo Vietname
5.  Karibská kríza
6.  Vojna v Afganistane
 
Berlínska kríza 1948  
Berlín podobne ako celé Nemecko bol po vojne rozdelený na 4 okupačné zóny: sovietsku, americkú, britskú a francúzsku. Z troch západných zón Nemecka sa začal vytvárať samostatný štát – Spolková republika Nemecko. Aby si sovietska okupačná správa zabezpečila vplyv v celom Berlíne, uzavrela v júni 1948 železničnú, cestnú i vodnú dopravu zo západných zón Nemecka do Západného Berlína. Chcela Berlín „vyhladovať“.
Blokáda Berlína trvala 11 mesiacov (do mája 1949). Po celý čas zásobovalo americké letectvo Západný Berlín vzdušným mostom. Vojenské i civilné lietadlá dovážali potraviny, suroviny pre priemysel, dopravovali ľudí. Priamo za letu vojenské lietadlá zhadzovali uhlie na plochy štadióny. USA tu demonštrovali svoju hospodársku i technickú prevahu. Sovietsky zväz musel ustúpiť a blokádu zrušiť.

Berlínska kríza vyvolala veľké medzinárodné napätie. Spolu s Februárom 1948 v Česko-slovensku ovplyvnila verejnú mienku i správanie vlád na Západe, uľahčila USA zorganizovať vojenský blok NATO.
Aby vláda NDR zabránila masovému odchodu svojich občanov do Západného Berlína a odtiaľ do SRN, dala r 1961 za jedinú noc postaviť medzi východným a Západným Berlínom múr. Prísne strážený Berlínsky múr sa nadlho stal pre celý svet symbolom rozdelenej Európy, stelesnením „železnej opony“. Bol odstránený v decembri r. 1989.
Z Nemecka vznikli 2 nezávislé štáty – NDR (Varšavská zmluva) a Spolková republika Nemecko (NATO).

Vojna v Kórei 1950-1953
 
V roku 1945 oslobodili severnú Kóreu od japonskej okupácie sovietske vojská, na juhu sa vylodila americká armáda. V oboch častiach krajiny sa vytvorili samostatné vlády a vyvinuli dva rozličné spoločenské systémy. Na severe komunistická vláda Kim-Ir-Sena, podporovaná Sovietskym zväzom a Čínou, na juhu občianska vláda podporovaná Američanmi.
V júni 1950 vypukla medzi kórejskými štátmi vojna – išlo o pokus o zjednotenie. Vojská zo severu spočiatku rýchlo postupovali. Obsadili skoro celý juh, zastavili ich až americké oddiely. Rada bezpečnosti OSN označila za útočníka - agresora Severnú Kóreu a vyzvala členské štáty OSN, aby pomohli juhu. Pod zástavou OSN bojovali v Kórei predovšetkým USA, ale aj menšie jednotky z 15 štátov. Na strane severu zasa bojovali čínske pešie i letecké oddiely.

Česko-slovensko podporovalo Severnú Kóreu. Dodávalo jej zbrane, muníciu, lieky, autá. V Česko-slovensku študovalo niekoľko tisíc kórejských študentov.
Po trojročnej krvavej vojne skončili sa boje v júli 1953 prímerím. Hranica ostala tam, kde bola pred vojnou a Kórea zostala rozdelená na dva štáty. Vojna teda nič nepriniesla.
 
5. Vojny na Blízkom Východe
Na Blízkom Východe vzniklo po vojne niekoľko nových štátov, ktoré sa oslobodili spod koloniálnej alebo polokoloniálnej závislosti od Anglicka (Egypt, Jordánsko, Irak, emiráty v okolí Perzského zálivu), od Francúzska (Libanon, Sýria), od Talianska(Líbia).
Na území Palestíny, spravovanej Veľkou Britániou, sa snažili medzinárodné židovské organizácie vytvoriť samostatný židovský štát. Myšlienka vytvoriť útočište a domov pre Židov našla po hromadnom vraždení Židov počas 2. svetovej vojny ohlas v celom svete. Vytvorenie štátu Izrael podporovalo aj Česko-slovensko a Sovietsky zväz.
V Palestíne však došlo k zrážkam medzi židovským a arabským obyvateľstvom, ktoré prerástli do občianskej vojny. Roku 1948 bol vyhlásený štát Izrael – vzniká pod záštitom veľmocí.
Prišlo k izraelsko – arabským vojnám v rokoch 1948, 1956, 1967,1973.  ČSR neskôr podporovalo arabské štáty.
Palestínsky problém – vzťah medzi Izraelom a palestínskym obyvateľstvom.  
 
Vojna v Afganistane  
V roku 1978 sa v Afganistane uskutočnil štátny prevrat. Kráľ bol zvrhnutý a bola nastolená ľavicová diktatúra – diktatúra proletariátu. Obyvatelia však neboli na takéto pripravené a odmietali ich. Nová vláda lámala odpor terorom, čo vyvolalo občiansku vojnu. ZSSR podporoval komunistov. V decembri 1979 vyslal do Afganistanu vojská. Partizánov podporovali najmä USA a Čína. ZSSR však nedokázal potlačiť povstalcov a tak v roku 1989 musel stiahnuť svojich vojakov Þ neúspech ZSSR.   Vojna vo Vietname
 
Od r. 1946 sa Francúzi pokúšali obnoviť koloniálnu nadvládu vo Vietname, Laose, Kambodži. Na území Vietnamu vznikli dva štáty. Severný Vietnam podporovali Čína a ZSSR, Južný Vietnam Francúzi a USA. Občianska vojna neprestala ani po porážke a odchode Francúzov v r. 1954.

V r. 1962 vyslali USA na pomoc Južnému Vietnamu svoje vojská. USA bombardovalo základne partizánov na juhu, aj územie Severného Vietnamu. Na mestá, prístavy zhodili bomby. Chemickými postrekmi zničili lesy a polia.
Proti účasti na vojne vo Vietname sa zdvihol v USA i v západných krajinách veľký odpor. Protestovala najmä mládež. Mnohí utekali do Kanady. Protestovali americkí umelci, nespokojná bola široká verejnosť.

Od r. 1971 USA znižovali počet svojich vojakov vo Vietname. Vojna sa skončila roku 1975 víťazstvom Severného Vietnamu a spojením oboch častí krajiny do jedného štátu. Vietnamská vojna ukázala, že ani superveľmoc USA nedokáže vždy a všade vojenskými prostriedkami presadiť svoje ciele.
 
Karibská (Kubánska) kríza
V r. 1959 zvrhli na Kube povstalci vládu diktátora Batistu. Revolučná vláda Fidela Castra vyhlásila pozemkovú reformu a znárodnila americký majetok – cukrovary, bane, banky. USA odpovedali hospodárskou blokádou ostrova a podporou kubánskej emigrácie. Kuba sa obrátila o pomoc na ZSSR. R. 1961 odrazila kubánska armáda pokus o vylodenie emigrantov. Vzťahy s USA sa zhoršovali.

V r. 1962 sa Sovietsky zväz rozhodol vybudovať na ostrove Kuba tajné odpaľovacie základne pre svoje rakety. Z Kuby bolo možno ľahko dosiahnuť oblasti USA. Aby znemožnili dovoz ďalších rakiet, vyhlásili USA v októbri 1962 blokádu Kuby. Hrozila otvorená zrážka superveľmocí.

Po rozhovoroch prezidenta USA J. F. Kennedyho a N. S. Chruščovom dostali sovietske lode príkaz vrátiť sa domov. Rakety umiestnené na Kube odmontovali a USA zrušili blokádu ostrova.
 
„Súboj gigantov“ a koniec studenej vojny
Obidve superveľmoci nútila k novému prístupu vo vzájomných vzťahoch aj celková zmena síl vo svete. Povojnová hospodárska, vojenská i politická prevaha USA na Západe zoslabla. O slovo sa prihlásili mnohé krajiny Ázie, Afriky, Južnej Ameriky, predovšetkým západná Európa. Od roku 1957 sa formovalo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) (od roku 1949 bola založená Rada vzájomnej hospodárskej pomoci – RVHP – v Moskve , ktorú tvorilo Albánsko, Bulharsko, Mongolsko, ČSR, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, ZSSR). To sa stále viac menilo aj na dôležitú politickú silu. K USA a ZSSR sa tak pripojil aj tretí partnera konkurent – zjednotená západná Európa. Súčasne však všetkým trom vyrástol na Ďalekom Východe súper – Japonsko.
USA i ZSSR dospeli k záveru, že neustále súperenie ich už neposilňuje, ale oslabuje. Plánované prenesenie vojny do vesmíru („hviezdna vojna! S laserovými zbraňami, sústavou vojenských družíc atď.) hrozilo úplnou hospodárskou katastrofou.

V osemdesiatych rokoch sa začína obmedzovať výzbroj, najprv strategické zbrane (rakety, strategické letectvo, ponorky s jadrovými raketami), potom dochádza aj k dohodám o znižovaní tzv. konvenčnej výzbroje. Najviac takýchto „obyčajných“ zbraní sa nahromadilo v Európe.

Obmedzenie výzbroje, účinná vzájomná kontrola zbrojenia a odzbrojovania je zložitá a dlhodobá úloha. Koncom 80. rokov sa však po prvýkrát v povojnovom období zbrojenie zmenilo na odzbrojovanie. Vďaka politike Michaila Gorbačova v ZSSR koniec osemdesiatych rokov sprevádzalo tzv. „nové myslenie“. Gorbačov veľmi rýchlo po svojom nástupe do funkcie generálneho tajomníka KSSZ pochopil, že systém, ktorý vedie, nie je možné zlepšiť, je možné ho reformovať, alebo najlepšie zmeniť. Tento posun v myslení vodcu superveľmoci prispel rozhodujúcou mierou k výraznému zlepšeniu vzťahov medzi USA a ZSSR, ale aj k opätovnému uvoľneniu napätia na medzinárodnej scéne. Stretnutie v Reykjaviku v roku 1986, Washingtonská Zmluva o jadrových zbraniach stredného doletu (INF), kedy Gorbačov pristal na nulový variant prezidenta Reagana. Aj to je spoľahlivý príznak konca „studenej vojny“.

V roku 1989 začalo odzbrojovanie Česko-slovenska, ktoré patrilo medzi najvyzbrojenejšie štáty sveta.
Studená vojna sa skončila rozpadom východného bloku roku 1989 a definitívnym rozpadom ZSSR v decembri 1991.
 
 
Rozpad koloniálnej sústavy
Najväčšie koloniálne veľmoci – VB, Francúzsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Rusko.
Odpor proti kolonializmu – národno-oslobodzovacie hnutie – sa začalo už v 19.storočí. Vtedy  sa spod španielskej a portugalskej nadvlády oslobodila väčšina juhoamerických a stredoamerických krajín.
Význam kolónie – čerpanie bohatstvá, odbytiská tovarov, lacná pracovná sila.
VB – India („perla britskej koruny“), Blízky východ, Malajsko, Nigéria, Sudán, Tanzánia, Zambia, Zimbabwe, Botswana
Francúzsko – Laos, Kambodža, Vietnam, SZ Afrika, Madagaskar, JAR, Namíbia, Indočína.
 
Veľmoci boli po 2.svetovej vojne oslabené a nemali už dostatok síl, aby si udržali svoje kolónie.
VB poskytla svojím kolóniám určitú nezávislosť, udržali si ich priateľským spôsobom. Francúzsko im nechcelo dať slobodu a nakoniec sa muselo vzdať svojich kolónií.
Slobodné kolónie mali možnosť sa po 2.svetovej vojne orientovať na:
- socialistický blok
- kapitalistický blok – budovanie demokracie
Prevažná väčšina bývalých kolónií mala hospodárske problémy.
 
INDIA
V Indii už pred 2.svetovou vojnou stál na čele národnooslobodzovacieho hnutia M.K.Gándhí. uprednostňoval nenásilné metódy boja proti britským kolonizátorom. Počas 2.svetovej vojny India hospodársky a politicky zosilnela, rozvinul sa indický priemysel.
Vojnou oslabená VB si už nedokázala udržať obrovskú krajinu. Tak sa India roku 1947 osamostatnila. Na náboženskom základe sa rozdelila na 2 štáty: Indickú republiku (hinduisti) a Pakistan (moslimci). Rozdelenie krajiny viedlo k občianskej vojne. V 3.vojne s Pakistanom India zvíťazila. Východný Pakistan sa osamostatnil ako štát Bangladéš.
 
ČÍNA
Čína ako celok nebola nikdy kolóniou, len niektoré jej časti. Roku 1949 bola vyhlásená Čínska ľudová republika (ČĽR). Po roku 1949 zaviedla ČĽR podobný politický systém, aký bol v ZSSR. Stalin sa pokúšal zaobchádzať s Čínou ako s podriadenými štátmi vo V Európe. ČĽR sa však odmietla podriadiť. Mao-Ce-Tung sa stal hrozbou pre celý svet. Čína si vybudovala obrovskú armádu a od roku 1964 vlastnila vodíkovú bombu.
Počas vlády Mao-Ce-Tunga prišlo ku kultúrnej, resp. antikultúrnej revolúcii – likvidácia vzdelaných ľudí.
Od roku 1958 sa v Číne začala kampaň – vybudovať komunizmus vlastnými silami a veľmi rýchlo – „politika veľkého skoku“. Krajina bola v rozklade a chaose. Až po smrti Mao-Ce-Tunga sa život pomaly normalizoval.
Čína zmenila aj svoje postoje a názory v medzinárodnej politike – nadviazala spoluprácu s USA a potom aj so ZSSR.
 
Roku 1949 museli Holanďania uznať nezávislosť Indonézie.
Roku 1954 sa osamostatnili od Francúzska Vietnam, Kambodža a Laos.
Petrodoláre – Kuvajt, Irak, Irán, Saudská Arábia – peniaze z ťažby nafty
Ázijské tigre – Južná Kórea, Tajvan, Singapúr, Honkong – v krátkom čase sa dostali na dobrú úroveň, vyrábali veľa a kvalitné výrobky, využívali lacnú pracovnú silu, mali veľkú disciplínu, sú pracovití.
Neokolonializmus – bývalé kolónie sú na veľmoci hospodársky závislé.
  Portugalsko – Angola, Mozambik
  Holandsko – Egypt, Libéria,Indonézia
1960 – „rok Afriky“ – 17 štátov získalo nezávislosť
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/745-studena-vojna/