Protihabsburské povstania

Protihabsburský odboj v Čechách
Česká šľachta bola s vládou nespokojná. V roku 1547 sa sformoval 1. protihabsburský stavovský odboj v súvislosti so Šmalkaldskou jednotou. (V Európe zatiaľ prebieha reformácia).

V roku 1531 protestanti založili v meste Schmalkalden obranný spolok proti katolíkom, tzv. Šmalkaldský spolok. Vodcami spolku boli gróf Filip Hessenský a saské kniežatá Ján, neskôr Ján Fridrich.

Šľachtici Šmalkadskej jednoty bojovali proti Karolovi V.. Karol V. požiadal brata Ferdinanda I. o pomoc. Vypukla prvá väčšia náboženská vojna – šmalkaldská (1546 – 1555). Česká šľachta sa rozhodla mu pomoc odmietnuť. Pomohol mu brat Ferdinand I. s armádou rakúskych vojakov. Porazili Šmalkaldskú jednotu. Prvý český stavovský odboj bol porazený.
Podobné problémy mal Ferdinand I. v Uhorsku.
 
V bitke pri Mühlbergu (1547) Karol V. zvíťazil. Karol V. chcel obnoviť cirkevnú jednotu v Nemecku. Na sneme v Augsburgu roku 1548 bola prijatá dočasná náboženská úprava (augsburský interim), ktorá povoľovala protestantom prijímať pod obidvoma spôsobmi, ženbu kňazov a zjednodušovala liturgiu.
Móric Saský, synovec Jána Fridricha, s Henrichom II. začal bojovať proti cisárovi Karolovi V. Jeho brat Ferdinand I. zvolal snem, a zo snemových rokovaní vzišiel kompromisný augsburský náboženský mier, podpísaný 25.9.1555. Týkal sa len katolíkov a luteránov, ktorým bola zaručená náboženská sloboda a rovnoprávnosť. Uzákonila sa zásada : „Koho panstvo, toho náboženstvo“ (cuius regio, eius relligio). Nižšia šľachta i poddaní mali právo emigrovať bez ujmy na majetku.
 
30-ročná vojna – bojujúce strany, priebeh, výsledky,
Biela Hora a jej dôsledky
 
V roku 1618 prišlo k ďalšiemu odboju. Začala sa 30-ročná vojna. Je to séria vojen v rokoch 1618 – 1648.
 
Katolíci a protestanti v Nemecku neustále súperili.
Vznikli zoskupenia nemeckých kniežat :
-  Katolícka liga : Habsburgovci + katolícka liga v Nemecku
-  Nemecká protestantská únia : Nizozemsko, Dánsko, Švédsko, Uhorsko,
 trochu Anglicko, Francúzsko

Etapy 30. ročnej vojny
1. 1618 - 1620 - česká vojna
2. 1620 - 1623 - falcká vojna
3. 1624 - 1629 - dánska vojna
4. 1630 - 1635 - švédska vojna
5. 1635 - 1648 - francúzsko-švédska vojna
 
1648 - vestfálsky mier
 
1. etapa – česká vojna
30-ročná vojna sa začala v Českom kráľovstve. České stavy povstali proti panovníkovi Matejovi II. Habsburskému. Na sneme v Prahe (1618) vystúpili proti katolíckym habsburským miestodržiteľom a zvrhli ich z okien hradu (tzv. pražská defenestrácia), ale prežili. Českí páni zostavili tzv. direktórium, teda vládu 30 direktorov. Nemeckí protestanti sa postavili na stranu Čechov. Čakali pomoc aj od Anglicka, Nizozemska, Francúzska, Benátok i Turkov. Vystúpenie českých stavov prebiehalo s vystúpením vojvodu Gabriela Betlena (v Uhorsku).
České stavy boli rozhodnuté zvrhnúť Ferdinanda II. Habsburského (nie je priamym potomkom) z českého trónu. Boli dohodnutí s Fridrichom Falckým (Protestantská Únia), že ho zvolia za českého kráľa, ktorý však nemal podporu luteránov.

Bitka na Bielej Hore a jej dôsledky
Ferdinand II. Habsburský s vojskom porazil české stavy 8. novembra 1620 v bitke na Bielej Hore pri Prahe. Fridrich Falcký ušiel z Čiech. Vládol jednu zimu, preto sa volal „zimný kráľ“.
Ferdinand II. zveril vládu v Čechách miestodržiteľovi Karolovi Lichtenštejnskému. Dňa 21.6.1621 na Staromestskom námestí v Prahe popravili 27 predstaviteľov odboja. Majetky pridelili oddaným ľuďom. Katolícka cirkev sa upevnila.

V r. 1627 vyhlásil panovník v Čechách Obnovené krajinské zriadenie – zákonník, ktorým sa obnovili predchádzajúce poriadky :
-  len katolícke náboženstvo
-  o centrálnej moci Habsburgovcov
-  Habsburgovci získali dedičné právo na český trón po meči a po praslici
-  o germanizácii

V Čechách došlo k represiám proti šľachte. Česká kalíšnická šľachta musela odísť do exilu. Prevažná väčšina šľachty odišla do Nizozemska, ale aj Francúzska. Prichádza ku germanizácii Čiech, lebo prevažná väčšina šľachty je nemecká. Toto obdobie sa nazýva obdobie temna (obdobie po bitke na Bielej Hore).

2. a 3. etapa – falcká a dánska vojna
Protestantské štáty hľadali ochranu u dánskeho kráľa Kristiána IV. Ferdinand vymenoval Albrechta z Valdštejna za cisárskeho generála a poveril ho akciami proti Dánom. Kristián IV. bol porazený. V r. 1629 vydal Ferdinand II. reštitučný edikt, ktorý nútil protestantov vrátiť katolíckej cirkvi zabrané majetky.

Švédsky kráľ Gustáv II. Adolf sa vylodil v Pomoransku a v bitke pri Breitenfelde porazil vojsko Katolíckej ligy. Ale Valdštejn ho zastavil. Gustáv zomrel v bitke pri Lützene. V r. 1634 bol Valdštejn v Chebe zavraždený.

4. a 5. etapa – švédsko-francúzska vojna
Francúzsku politiku viedol kardinál Richelieu, ktorý chcel upevniť postavenie Francúzska a rozšíriť hranice.
 
Cisár Ferdinand II. Habsburský zomrel vo Viedni 15.2.1637. Jeho nástupcom bol Ferdinand III. (Habsburgovci nie sú len Habsburská monarchia.)
 
Vestfálsky mier
Tridsaťročná vojna trvala 30 rokov, pretože jednak sa „ nabalovali“ do toho nové vojská. Ani jedna zo strán nemala dosť sily, aby to skončila. Táto vojna sa nakoniec skončila kompromisným vestfálskym mierom.
 
Mierové rokovania sa začali už roku 1644 v protestantskom Osnabrücku (rokovania so Švédmi) a v katolíckom Münsteri (rokovania s Francúzskom). Zúčastnili sa na nich európske štáty okrem Anglicka, Dánska a východných štátov. Dohodlo sa na obnovení stavu, aký bol v roku 1624, a nie ako navrhovala švédska strana, roku 1618. Vestfálsky mier však ukázal, že Habsburgovcom sa nepodarilo získať v Európe hegemóniu.
 
Vestfálsky mier z roku 1648 vytvoril podmienky na mierový život :
-  uzákonila sa rovnosť katolíckeho, luteránskeho a kalvínskeho vierovyznania
-  zachoval roztrieštenosť Nemecka
-  potvrdil samostatnosť jednotlivých nemeckých kniežat, z ktorých územne vzrástlo najmä   Braniborsko
-  potvrdil nezávislosť Švajčiarska a Nizozemska
-  Francúzsko sa stalo poprednou mocnosťou a svoje územie rozšírilo až po Rýn
-  Švédsko ovládlo takmer celé pobrežie Baltského mora a ústie Odry, Labe a Vesery
-  moc cisára v ríši sa ešte väčšmi oslabila, ale zato moc Habsburgovcov v ich vlastnom štáte sa upevnila
 
30-ročná vojna mala mimoriadne vážne hospodárske, sociálne a politické dôsledky a bola to prvá vojna medzi feudálnymi štátmi, kde zvíťazila buržoázia (Nizozemsko). Vojna prehĺbila rozdiely medzi západnou, strednou a východnou Európou. Stredná a východná Európa sa postupne stávali odberateľmi západoeurópskych remeselných výrobkov a dodávateľmi surovín a poľnohospodárskych výrobkov.
 
Šľachtické povstania proti Habsburgovcom v Uhorsku, významní vodcovia, výsledky týchto povstaní v porovnaní s výsledkami v Čechách, Szátmarský mier
 
Hlavné príčiny stavovských protihabsburských povstaní v Uhorsku 
Už od Ferdinanda I. sa snažili Habsburgovci vybudovať centralizovanú ríšu, chceli vládnuť absolutisticky. No narážali na odpor uhorskej šľachty, ktorá si chcela udržať podiel na vládnutí spolu s panovníkom. Súvisel s tým aj boj o náboženské slobody, pretože reformácia dosahovala úspechy a priklonila sa k nej väčšina obyvateľstva. Uhorská šľachta sa spájala s hocikým, aj s ľudovými vrstvami (Kuruci – ozbrojení sedliaci), využili aj Turkov, len aby bojovali proti Habsburgovcom. Turci zohrávali významnú úlohu v povstaniach uhorskej šľachty proti Habsburgovcov. S pomocou Turkov sa snažili získať prevahu nad cisárskymi vojskami.
Magnáti zorganizovali povstania proti Habsburgovcom. Boli dôraznejší.

Povstania
1) Bočkajovo povstanie (1604-1606)
Prvé stavovské povstanie vedené sedmohradským magnátom Štefanom Bočkajom pomohlo Turkom dosiahnuť lepší výsledok pri mierových rokovaniach. Toto povstanie sa skončilo podpísaním mieru vo Viedni (1606), ktorý zaručil uhorským nekatolíkom náboženskú slobodu a ústup katolíckej cirkvi z dovtedajších pozícií.
 
2) Betlenovo povstanie (1619-1622)
Druhé stavovské povstanie  vedené Gabrielom Betlenom vychádzalo zo Sedmohradska. Povstalci sa zmocnili Košíc, kde umučili troch katolíckych kňazov. Betlen sa spojil s českými odbojnými stavmi a s nimi ohrozoval v novembri 1619 Viedeň. Šľachta v Uhorsku bola neochotná, Betlen hľadal dorozumenie na cisárskom dvore. V Banskej Bystrici bol zvolený (1620) za uhorského kráľa, nedal sa korunovať. Nechával si zadné dvierka na dohodu s habsburským dvorom. Betlen uzavrel mier s cisárskym dvorom v Mikulove (1622).  Mikulovský mier zaručil protestantom náboženské slobody. Betlen bol ríšskym kniežaťom. Nebol spokojný, s nemeckými protestantmi a Francúzskom bojoval proti cisárovi, no bol nútený uzavrieť mier vo Viedni, v Ba (1626).

3) Povstanie Juraja I. Rákociho (1644-1645)
Tretie povstanie sa začalo, keď sedmohradské knieža Juraj Rákoci vystúpil proti cisárovi, potom čo jeho vojská prenikli z východného až na západné Slovensko. Cisárska armáda ich vytlačila a udržali sa len východoslovenské mestá. Povstanie sa skončilo mierom v Linci r. 1645, ktorý priznal náboženskú slobodu aj poddaným.

Vešeléniho sprisahanie (1663-1664) – vojna s Osmanskou ríšou
V r. 1663 Turci začali vojenskú ofenzívu a vypukla otvorená vojna. Dobyli významnú pevnosť Nové Zámky, Nitru i Levice. Cisárske vojská v r. 1664 zvíťazili v bitke pri Sv. Gottharde. Cisár Leopold I. uzavrel s Turkami nevýhodný mier vo Vasvári (1664). Nové zámky ostali v tureckých rukách, čo pobúrilo uhorskú šľachtu.
Nespokojnosť v Uhorsku vyústila do Vešeléniho sprisahania proti Habsburgovcom. Palatín František Vešeléni zomrel pred odhalením sprisahania, ostatných r. 1671 popravili. Vyšetrovanie pod vedením grófa Rotthala viedlo k odsúdeniu a konfiškácii majetkov šľachticov zapojených do tofo. Začala sa rekatolizácia.
 
4) Povstanie Imricha Tököliho (1648-1685)
Štvrté povstanie viedol kežmarský magnát Imrich Tököli, ktorý bol v r. 1682 korunovaný pod fiľakovským hradom za kráľa stredného Uhorska ako tureckého vazala.
 
Roku 1683 Osmanská ríša začala veľkú ofenzívu proti Viedni v snahe obkľúčiť ju a dobyť. Cisárske vojská sa sťahovali z východného Slovenska k Dunaju a Váhu. Tököliho povstalci sa vysporadúvali s kňazmi. Cisárska diplomacia získala poľského kráľa Jána Sobieskeho, ktorý tiahol cez Slovensko na pomoc Viedni. V rozhodujúcej bitke (1683) spojené poľské a cisárske vojská zviťazili nad Turkami pri Viedni. To bol začiatok oslobodzovania slovenského a maďarského územia od tureckej nadvlády. Cisárska armáda obsadila Parkan – Štúrovo, Nové Zámky, Ostrihom a Budín. Porazením Turkov pri Zente vo Vojvodine v r. 1697 sa vyznamenal cisársky vojvodca Eugen Savojský, keď chceli prekročiť rieku Tisu. V r. 1699 Turci s Habsburgovcami uzavreli mier v Karlovciach a boli vyhnaní z Uhorska.
 
Ukončenie Tököliho povstania :
Po dobytí Prešova cisárskym vojskom generál Caraffa dal r. 1687 popraviť 24 protestantských šľachticov a mešťanov (prešovské jatky). Obvinil ich zo spolupráce s povstalcami Tököliho a z prípravy nového povstania.
 
5) Povstanie Františka II. Rákociho (1703-1711)
Piate povstanie bolo posledné a najväčšie povstanie pod vedením Františka II. Rákociho. Hlavným cieľom nebol boj za náboženské slobody (Rákoci bol katolík). Cieĺom bolo lepšie štátoprávne postavenie Uhorska v rámci habsburskej ríše. Cisársky generál Heister porazil povstalcov v bitke pri Trenčíne (1708).
 
Szátmarský mier
Predstavitelia povstaleckej šľachty hľadali cestu k cisárskemu dvoru a v máji 1711 pri Satu Mare (Szátmari) zložili zbrane a podpísali Szátmarský mier, odprisahali cisárovi vernosť. To bol koniec stavovských povstaní v Uhorsku. Skončili sa kompromisom medzi uhorskou šľachtou a cisárskym dvorom.
 
Kompromis: Uhorská šľachta uznala Habsburgovcom dedičstvo na uhorský trón.  
Habsburgovci uznali výsady stavovskej šľachty (čo si udržala), a to :
   – stavovské výsady (neplatenie daní)
– nadvládu nad poddanými za vernosť dynastii
– náboženské slobody
 
Uhorsko je vždy na polceste k absolutizmu, nepodaril sa im taký presadiť.
 
kuruci – križiaci, pôvodné označenie Dóžovho križiackeho vojska v 16. stor. Neskôr sa tento
pojem používal na označenie uhorských povstaleckých vojsk v 17. stor.
 
labanci – hanlivé označenie cisárskych vojsk v 2. pol. 17. stor. (slovo údajne pochádza
z maďarského slova láb – noha, pretože nosili vysoké čižmy).

Porovnanie výsledkov stavovských povstaní v Čechách a v Uhorsku
-  Čechy – prehra stavov
Obmedzenie českých stavov bolo vtom, že odmietali spojenectvo s vlastným českým  mesťanstvom, ostali sami, preto boli neúspešní. Hŕstka šľachty chcela tajne bojovať, no nemala silu, druhí zasa nechceli bojovať. Bol to boj len určitej vrstvy. stavovské povstania skončili oveľa skôr ako v Uhorsku – v roku 1620. Česi boli neúspešní.
 
-  Uhorská šľachta sa spolčovala s Turkami a nebála sa spolčiť s inými spoločenskými vrstvami. V Uhorsku sa povstania skončili neskôr – v r. 1711. Bolo ich viacej, boli intenzívnejšie a bolo im sľúbené zrušenie poddanstva. 
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/749-protihabsburske-povstania/