Nežná revolúcia 1989
Nežná revolúcia 1989
Úvod
Pri výbere témy z dejepisu som strávila veľa času.
Chcela som niečo možno jednoduché, niečo kde by som mohla využiť veľké množstvo zdrojov. Potom som toto kritérium zavrhla. Rozhodla som sa
pre niečo, čo nebolo až tak dávno. Mnohí zo staršej generácie si na túto udalosť spomínajú, či už úplne alebo matne. Myslím, že
projekt na tému Nežnej revolúcie by mohol byť prejavom vďaky. Vďaky staršej generácií. Nežná revolúcia je súčasťou nás všetkých.
Preto, hoci som ju na vlastnej koži nezažila, by som chcela ukázať mladšej generácií, ako aj mne, že našim rodičom, starým či dokonca
prastarým môžeme ďakovať. Ďakovať za to, že dnes už nežijeme za „železnou oponou“ a môžeme aspoň z časti slobodnejšie
dýchať.
1 Základné poznatky z histórie
Stav na Slovensku od konca druhej svetovej vojny bol premenlivý.
Nášmu malému štátu svitalo na lepšie časy len krátku dobu, pretože patril do Varšavskej zmluvy (vznik 14.5.1955 vo Varšave). Vďaka týmto
okolnostiam bolo Slovensko v putách Sovietskeho zväzu a krajín, ktoré do tejto zmluvy patrili tiež, ako napr. Albánsko, Bulharsko, Maďarsko,
NDR, Poľsko a Rumunsko. Slovensko, vtedy ešte aj spolu s Českou republikou, ako Československo, predstavovalo pre ostatné krajiny bábku,
s ktorou sa bude zaobchádzať len podľa ich potrieb, želaní a rozkazov.
1.1 Tŕň v oku
Keď zo 4. na 5.1.1968 bol zvolený na poste tajomníka v KSČ Slovák Alexander Dubček, začali sa reformy, ktoré mali pomôcť budovať
„socializmus s ľudskou tvárou“. Neskôr v marci 1968 bol na nátlak vysokoškolákov a Matice slovenskej z funkcie prezidenta odvolaný
Novotný, jeho nástupcom sa stal Ludvík Svoboda. Avšak najväčším pobúrením pre ideu Varšavskej zmluvy bolo prijatie Akčného programu
(5.4.1968). Tento program prijal ÚV KSČ aj keď obsahoval množstvo kompromisov, ktoré boli podľa reformného oddelenia KSČ nevyhnuté a
taktiež obsiahnuté komunistické opatrenia, ktoré boli v tomto svete prevratné. Dôraz sa kládol na nutnosť politických reforiem,
usporiadanie a upokojenie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi hlavne vo federatívnom princípe, prijatie novej ústavy, pomoc a nápravu obetiam
politických procesov, slobodu zhromažďovania ako aj tlače, obmedzenie ba dokonca zrušenie cenzúry, slobodu cestovania a podniku či ekonomické
reformy. Tento program sa ako jediným nepozdával susedným socialistickým štátom, v ktorých začali predstavitelia komunistických strán
rýchlo jednať, aby vyjadrili svoju nespokojnosť. Dňa 23.marca 1968 sa v Drážďanoch stretli väčšinový predstavitelia Varšavskej zmluvy
a to tajomník za ÚV KSSZ L. I. Brežnev, za Poľsko W. Gomulka, za Maďarsko J. Kádár, za Bulharsko T. Živkov a za NDR W. Ulbricht. Rumunsko na
čele s N. Ceausescom sa odmietalo zúčastňovať na akciách proti Československu. Zúčastnené krajiny predniesli svoje obavy o možnom
napredovaní Československa.
Na tejto schôdzi sa sformovali opatrenia, ktoré mali zabrániť pokusom o osamostatnenie sa voči
vnútornej aj vonkajšej politike, ktorá vládla v Sovietskom zväze. Na ďalších schôdzach Varšavskej zmluvy, a to v Moskve máj 1968
a Varšave júl 1968, Brežnev a ostatní vodcovia hodnotili vývoj v ČSSR a označili ho ako protisocialistický, z čoho vyvodili urýchlenú
nápravu k pôvodnému zmýšľaniu a pomenovali ju ako normalizácia. KSČ sa snažila svoje presvedčenie obhájiť. Prvé rokovanie sa
uskutočnilo v máji 1968 v Moskve, na ktorom bolo prehlásené, že vedenie strany a štátu sa začína celkovo odkláňať od socializmu. Na
rokovaní v Čiernej nad Tisou, ktoré sa uskutočnilo na prelome júla a augusta 1968, Alexander Dubček predkladal sovietskej strane nesúhlas
voči obvineniam. Podobná situácia nastala aj 3. augusta 1968 v Bratislave, kde sa stretli zástupcovia šiestich krajín Varšavskej zmluvy. Na
tejto schôdzi vznikla tzv. Brežnevova doktrína, ktorá uznávala myšlienku Brežneva, že všetky štáty Varšavskej zmluvy musia zastávať
jednu myšlienku a spoločne brániť výdobytky socializmu. ZSSR dospelo k východisku, že na to, aby sa ČSSR vrátila k pôvodne nastolenému
socializmu, musí použiť vojenskú silu.
1.2 Operácia s krycím názvom Dunaj
Vojenská
operácia pod krycím názvom Dunaj začala zinscenovaným vojenským cvičením na území Československa kde sa zúčastnili vojenské oddiely
štátov Varšavskej zmluvy. Toto cvičenie získalo na dynamickosti v poslednej tretine júla. Celá operácia vyostrila svoj zámer v auguste
1968. V noci z 20. na 21.augusta 1968 vpadli vojenské jednotky zo štátov ZSSR, Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska na územie Československa.
V neprospech ČSSR hral postoj USA voči rozdeleniu vnútroblokovej moci a taktiež voči riešeniu problematiky podľa vlastného uváženia.
Táto operácia bola od druhej svetovej vojny najväčším ozbrojeným útok na území ČSSR. Na viacerých územiach bolo použité
kruté násilie voči demonštrujúcemu obyvateľstvu. Sovieti odvliekli do Moskvy istých predstaviteľov KSČ, napr. A. Dubčeka, O. Černíka, J.
Smrekovského.
Cieľom operácie bolo zabrániť predstaviteľom, ktorí sa obrátili voči „starému“ socializmu, aby už neplnili svoju
funkciu a ZSSR mohla na ich vysoké posty dosadiť svojich ľudí, ktorých považovala za dostatočne veľkých prívržencov zmýšľania starého
socializmu. ZSSR umlčalo masmédia, obmedzovalo rozhlas a verejnú tlač. Na voľné miesta ministrov sa snažilo dosadiť nových ľudí, ale
nikto nechcel vykonávať tieto funkcie.
Na území Československa sa mala vytvoriť tzv. robotnícko-roľnícka vláda. Našťastie sa
takmer nikto z radov občanov nenechal zastrašiť. Dňa 22.augusta 1968 sa v Pražskej robotníckej štvrti – Vysočany, uskutočnil mimoriadny
XIV. zjazd KSČ (tzv. vysočanský), na ktorom sa tvrdo odsúdila intervencia. Prezident L. Svoboda sa rozhodol odcestovať do Moskvy, aby priamo
vyjednával s predstaviteľmi. Svoboda žiadal o prepustenie internovaných československých predstaviteľov. Výsledkom rokovaní bolo
podpísanie 15-bodového Moskovského protokolu kde bola tiež zmienka o tom, že československí reprezentanti musia anulovať XIV. Vysočanský
zjazd a prijať neplatnosť jeho záverov, taktiež súhlasiť s krokmi normalizácie. Mnohí občania ČSSR po vojenskej okupácií emigrovali do
zahraničia. Bol to najväčšia emigračná vlna v dejinách Slovenska. Emigrovalo mnoho vysokokvalifikovaných odborníkov.
1.3 Proces normalizácie
Od konca roku 1968 bolo jasné, že nebude možné pokračovať v procesoch
reforiem. Na naše územie prišli sovietske vojenské jednotky a posledné z nich odišli až v roku 1991. V spoločnosti nastal proces
normalizácie. Potláčanie reforiem a snaha o návrat ku stavu spred jari 1968. Protest proti tomuto smerovaniu Československa sa uskutočnil dňa
16. januára 1969, keď na Václavskom námestí v Prahe kde sa mladý český študent Jan Palach upálil. Ďalej rezignoval Smrekovský z postu NZ
a 17.apríla 1969 bol zosadený A. Dubček z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, ktorého nahradil Gustáv Husák.
Husák si naklonil
dôveru Moskvy. Veľké množstvo ľudí opustilo KSČ dobrovoľne, niektorí za sprievodu násilia, ale oba prípady boli znakom dlhodobej straty
zamestnania. Ihneď boli zlikvidované nezávislé organizácie, ktoré vznikli počas roka 1968. Tlač, rozhlas a televízia podliehali tvrdej
straníckej kontrole. Tiež boli opätovne zamietnuté a obmedzené cesty do zahraničia. Vznikali previerkové komisie. Centralistický štát bol
rozdelený na dva národné štáty a to Českú socialistickú republiku a Slovenskú socialistickú republiku, ale moc zostávala naďalej
v rukách KSČ.
V Máji 1971 bol zvolaný XIV. zjazd KSČ, od tohto stretnutia začína éra s názvom Husákovsko-Biľakovská.
V tejto ére bol kruto stíhaný každý opozičný prejav voči režimu no na druhej strane tu bola snaha ako tak zvýšiť životnú úroveň
obyvateľstva. V decembri 1970 bol odsúhlasený ÚV KSČ dokument, na ktorý Moskva dlho čakala. Bol to dokument o poučení krízového vývoja
v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Bol stotožnení s udalosťami, ktoré sa konali v roku 1968, ďalej označil Akčný program ako
revizionistický, situáciu v ČSSR za kontrarevolučnú a Dubčekova skupina skončila označená ako zradcovia.
Našťastie sa
skupina disidentov nezľakla hroziaceho nebezpečenstva a neutiekla do domáceho väzenia, ale rozhodla sa konať. Tieto skupiny vydávali
samizdatové knihy a časopisy ako napr. Náboženstvo a súčasnosť, Hlas Slovenska, Bratislavské listy, Radosť a nádej. Najviac disidentov
patrilo do tzv. tajnej cirkvi, napr. Ján Chryzostom Korec, Ján Čarnogurský, František Mikloško. No tiež pôsobili aj občiansky disidenti, ako
napr. Dominik Tatarka, Hana Ponická, Ján Budaj, Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Jozef Jablonický. Samozrejme tieto disidentské hnutia boli pod
ostrou kontrolou, spojitosť medzi Slovenskom a zahraničím bola veľmi slabá a preto disidenti nie raz riskovali vlastný život len aby prešli
cez hranice. V roku 1970 bola v New Yorku vytvorená celosvetová organizácia – Svetový kongres Slovákov, ktorú vytvorili emigrovaní
Slováci. Žiaľ nemohli dostatočne komunikovať so Slovenskom a preto aj ich pomoc Slovensku bola veľmi malá ba priam zanedbateľná.
1.4 Komplikácie
Od roku 1973 sa na svetovom trhu zvýšili ceny surovín a materiálov čo spôsobovalo, že
Československo nakupovalo približne jednu tretinu surovín a potravín za svetové ceny. Keďže Československo nebolo dostatočne silným
štátom, táto skutočnosť priniesla na trhu komplikácie. Nastal prudký pokles výroby a hlboká ekonomická kríza. Stranícke orgány
nedokázali nájsť na novovzniknutú problematiku adekvátnu odpoveď. Celosvetový vývoj na finančnom trhu mal za následok to, že
československá vláda sa musela začať obmedzovať aj v nákupe potravín a poľnohospodárskych plodín. Po poľnohospodárstve sa v hlbokej
kríze ocitla aj ťažba uhlia, hutníctvo a strojárstvo. Napriek všetkým komunistickým sloganom či dokonca optimistickým plánom sa od konca
70. rokov obyvateľstvo ocitlo v poklese životnej úrovni. Československá ekonomika bola izolovaná od svetového trhu a predovšetkým bola
zameraná na Sovietsky Zväz.
2 Vznik nezávislých organizácií
Vzhľadom na to, že situácia
v Československu sa nikomu nepozdávali, začal vznik rôznych nezávislých organizácií. Ľudia v týchto organizáciách sa nedali len tak
zastrašiť a rozhodli sa urobiť niečo pre štát, aby z nich nezostali len bezvýznamné bábky socialistov.
2.1. Charta
77
Jej názov je odvodený z prvého dokumentu z 1. januára 1977. Oficiálny vznik je v roku 1976 a bola to skupina ľudí
z rôznych nesúrodých vrstiev, ktorí sa spojili na základe nesúhlasu s represívnym postupom mocenských orgánov proti českej undergroundovej
skupine s názvom The Plastic People of the Universe. Táto organizácia si zaumienila komunikovať s politickou a štátnou mocou a snažiť sa
o zabezpečenie ľudských práv, ku ktorým sa zaviazal svojim podpisom prezident Gustáv Husák v medzinárodnom pakte, ktorý sa konal na
Helsinskej konferencii v roku 1975. Táto organizácia viedla dokumentáciu, v ktorej boli príklady na porušovanie týchto ľudských práv:
diskriminácia v zamestnaní a povolaní, stav životného prostredia, sloboda cestovania, práva veriacich občanov. Taktiež sa zaoberali stavom
ekonomiky, problematike dôchodcov a často bojovali za oslobodenie uväznených politických väzňov. Od roku 1978 vydávali nezávislí signátori
časopis Informácie o Charte 77 („Infoch“) , v ňom publikovali dokumenty Charty 77, vyjadrenia Výboru na obranu nespravodlivo
stíhaných (VONS) a informácie o samizdatových novinkách. Časopis bol nezávislý od štátnej moci a od Charty. No napriek tomu úzko
spolupracoval s jej hovorcami.
Oficiálny zánik Charty 77 bol zaznamenaný v roku 1992.
2.2 Verejnosť proti
násiliu
Bolo to demokratické politické hnutie, ktoré vzniklo na Slovensku po udalosti zo 17.novembra 1989. Tento spolok vznikol na
základe podnetu Milana Kňažka, ktorý sa vrátil z demonštrujúcej Prahy a informoval o štrajku pražských divadiel, hercov, umelcov. Na
Slovensku sa ihneď zmobilizovali významné osobnosti, herci a umelci, a dňa 20.nevombra 1989 zakladatelia Milan Šimečka, Miroslav Cipár,
Ľubomír Feldek, Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Jozef Kučerák a mnohí ďalší prijali programové
vyhlásenie, v ktorom žiadali od moci dialóg, nastolenie skutočnej demokracie a zrušenie článku 4 ústavy. Vyhlásenie prečítal Milan
Kňažko dňa 22.novembra 1989 na Hviezdoslavovom námestí. Hlavným cieľom bolo dospieť k slobodným demokratickým voľbám, ktoré sa
uskutočnili v roku 1990. Toto hnutie sa veľmi rýchlo stalo hlavnou opozičnou silou na Slovensku.
2.3. Občianske
fórum
Bolo to české politické hnutie, ktoré vzniklo 19.novembra 1989, dva dni po tzv. začiatku „nežnej revolúcie“ v Prahe.
Občianske fórum odmietalo totalistický komunistický režim. V Čechách zohralo podobnú úlohu ako hnutie Verejnosť proti násiliu. Toto hnutie
združovalo nekomunistických umelcov, hercov, študentov či verejne známe tváre. Na čele Občianskeho fóra bol známy disident Václav Havel.
Občianske fórum denne organizovalo mnohopočetne manifestácie nielen v Prahe, ale aj v ostatných českých mestách.
Občianske
fórum ako aj Verejnosť proti násiliu mali spoločný cieľ. Vytvorenie lepších životných podmienok na Slovensku a v Čechách. 25.novembra
1989 zverejnili svoj program, v ktorom žiadali slobodu tlače, svedomia, podnikanie, zrušenie vedúcej úlohy KSČ a hlavne vytvorenie skutočnej
demokratickej federácie.
3 Priebeh Nežnej revolúcie
Komunistický prevrat v Československu bol
len otázkou času. Nikomu sa nepáčila ekonomická, sociálna a politická situácia. Ďalej nesloboda, strnulosť, všeobecný nedostatok spojený
s pocitom žitia ako v koncentračnom tábore. Všetky aspekty viedli k tomu, že ľud sa začal búriť. Jedna z prvých demonštrácií sa
uskutočnila 25.marca 1988 pod názvom sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorá bola brutálne rozohnaná. Ďalšie demonštrácie boli
v januári 1989 v Prahe ako Palachov týždeň. Po páde komunistickej vlády v Poľsku (júl 1989) sa tento brutálny režim zrútil aj vo
Východnom Nemecku. 7. novembra 1989 v Berlíne prelomil okolo 100 tisícový dav hraničné lampy do západného Berlína, kde ich vítali západní
Nemci a následne nato padla komunistická vláda.
3.1 November 1989
16.novembra sa zorganizovala
demonštrácia v Bratislave, kde sa stretli stredoškolskí a vysokoškolskí študenti na Hodžovom námestí (vtedy Mierové), z ktorého
pokračovali na Námestie SNP k vtedajšiemu ministerstvu školstva. Táto demonštrácia plynule prerástla do verejnej diskusie. Na Hviezdoslavovom
námestí sa približne 300 členný dav rozpustil. Protest sa konal proti návrhu vysokoškolského zákona a akademickej slobody.
17.
novembra sa na Albertove zišli študenti pražských vysokých škôl pri pietnom akte na pamiatku zatvorenia vysokých škôl nacistickým
Nemeckom(1939). Kvôli protektorátu Čechy a Morava zostali školy zatvorené do 8.-9. mája 1945. stretnutie bolo zorganizované Socialistickým
zväzom mládeže. Po oficiálnej časti sa dav neplánovane presúval smerom do centra. Nekonfliktní študenti (niesli zástavy, spievali
a skandovali požiadavky zmien) chceli otvorene diskutovať s členmi ZNB, ale spolu s Oddielom osobitého určenia ministerstva vnútra bol dav
rozohnaný. Študenti boli mlátení obuškami a zadržiavaní. Táto udalosť vyvolala medzinárodné pohoršenie.
18. novembra s po
udalostiach z predošlého dňa začali organizovať štrajkové výbory. Žiadali o prešetrenie osôb zodpovedných za brutálny zásah. Veľké
pobúrenie zanechala správa o úmrtí študenta Martina Šmída, ktorú odvysielala Slobodná Európa. Táto správa sa dodnes nepotvrdila ako
skutočnosť a bola označená ako zinscenovaná. Kvôli tejto správe chodili ľudia cez víkend zapaľovať sviečky na Národnú triedu.
19. novembra bola v Bratislave v Umeleckej besede založená Verejnosť proti násiliu. O pár hodín na to bolo v pražskom Činohernom klube
založené Občianske fórum. Zastupovali verejnosť, ktorá nesúhlasila s vedením štátu. Žiadali odstúpenie členov KSČ, prepustenie
politických väzňov a začali organizovať generálny štrajk.
20. novembra začali pokojné demonštrácie. Slobodné slovo (noviny
ČSS) prvé necenzurované informácie. V Umeleckej besede bol schválený program VPN. Občania na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy
a protestovali proti NT. V Prahe začal týždenný protest vysokoškolákov, kde vyjadrovali znechutenie z vnútroštátnej politiky a nesúhlas
so zneužívaním práva na zhromaždenie. V Bratislave vysokoškolskí študenti diskutovali o udalostiach v Prahe v priestoroch auly Univerzity
Komenského.
21. novembra na Slovensku začali štrajky študentov. Žiadali o vytvorenie vyšetrovacej komisie, ktorá mala prešetriť
udalosti zo zásahu na NT. Ďalej o odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu a sprístupnenie masmédií. Predsedníctvo SNR na
čele s V. Šalgovičom, zaujalo odmietavý postoj k udalostiam zo 17. novembra a vyhlásilo, že policajný zásah bol primeraný.
22.
novembra vďaka žiadosti predsedu vlády ČSR, sa začal generálny prokurátor zaoberať udalosťami zo 17. novembra. Václavské námestie zaplnil
200 tisícový dav, ku ktorému sa prihovárali rôzne osobnosti. Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP prvé protesty. Veľkú podporu
vyjadril aj kardinál František Tomášek.
23. novembra na Námestí SNP prehovoril Alexander Dubček a vyzýval obyvateľstvo k obrode
a spoločnosti. Taktiež posledný krát vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v ČSR a vedenie odborov
súhlasilo s udalosťami zo 17. novembra.
24. novembra sa konalo mimoriadne zhromaždenie ÚV KSČ kde bol odvolaný Miloš Jakeš,
ktorého nahradil Karel Urbánek. Na tomto zasadnutí taktiež zvažovali použitie vojenských síl proti pripravovanému generálnemu štrajku,
nakoniec zvolili ústup.
25. novembra prezident Gustáv Husák udelil amnestiu politickým väzňom, a to: JUDr. Ján Čarnogurský,
PhDr. Miroslav Kusý CSc., Ji)ří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský, František Stárek (šéfredaktor časopisu VOKNO).
V Prahe na Letnej demoštrovalo okolo 750 tisíc ľudí. Pokúsil sa vystúpiť predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec, ale dav ho
vypískal a bol nútený odísť.
26. novembra sa v Prahe konalo stretnutie Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom, spolu
s vládou ČSSR pod vedením Ladislava Adamca. V Bratislave sa konalo mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ. Z vedenia odchádzajú O. Šaling, G.
Šlapka, E. Litvajová, V. Šalgovič a Š. Rybár. Strana nečakane oznámali zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe komunistickej
strany.
27. novembra v celom ČSSR sa uskutočnil dvojhodinový generálny protest, ktorý bol prvým od roku 1948. Bol sprevádzaný
rôznymi požiadavkami študentov a občianskou iniciatívou. Zazneli požiadavky o zrušení vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie
Husáka, ale predovšetkým demokraciu.
28. novembra sa v Prahe konalo druhé rokovanie s komunistickou stranou ČSSR, NF a OB. Strany
sa dohodli o zrušení článku 4 ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany a dohodli sa na novom zložení vlád.
29. novembra
bolo schválené vypustenie 4 článku ústavy. Bol zmenený článok 6 o postavení NF ako záväzku spoločenských organizácií a politických
strán a taktiež článok 16 o uplatňovaní marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny znamenali ukončenie 40-ročnej
monopolistickej vlády komunistickej strany a umožnili vznik politickej plurality a viacerých politických strána
30. novembra vláda
SSR a VPN v Bratislvave rokovali o dôsledkoch zrušenia článku 4 ústavy. Na 17.mimoriadnej schôdzi SNR bol zvolený R. Schuster ako nový
predseda. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie udalosti na sviečkovej manifestácií. V Prahe sa stretla vláda, ktorá ministrovi vnútra
nariadila okamžité odstránenie technických zariadení na hraniciach Rakúska a Západného Nemecka. V budove FZ sa zišla komisia na
prešetrenie udalostí zo 17.novembra. rozhodlo sa, že občania môžu od 4.decembra 1989 cestovať bez výjazdnej položky.
3.2
December 1989
10. decembra bola v Prahe vytvorená nová vláda na čele s M. Čaflom. Po vymenovaní novej vlády odstúpil
Gustáv Husák. Nová vláda mala na Slovensku vznik až 12.decembra. V tento deň bol definitívny pád železnej opony.
28. decembra je za
predsedu FZ zvolený A. Dubček.
29. decembra je za prezidenta ČSSR zvolený V. Havel.
4 Najvýznamnejšia osobnosť:
Václav Havel
Václav Havel (5.október 1936, Praha – 18.december 2011, Hrádeček) bol veľmi význemnou súčasťou českej scény.
Bol dramatikom a spisovateľom, ale taktiež jedným z prvých hovorcov Charty 77. Môžeme povedať, že bol najvýznamnejšou spojitosťou zmien
v roku 1989. Bol posledným prezidentom Československa a prvým prezidentom Českej republiky.
4.1 Životopis
Narodil sa v Prahe, v známej rodine, ktorá mala spojitosť s kultúrnym a politickým dianím v 20. až 40. rokoch minulého storočia. Jeho
otec bol architekt, jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna a jeho strýko založil filmové štúdio Barrandov. Po roku 1948, keď
prišli komunisti, Václavovi nebolo dovolené po skončení základnej školy pokračovať v štúdiu kvôli aktivitám jeho rodičov. V roku 1951
nastúpil do učebného odboru ako chemický laborant a po večeroch študoval gymnázium. Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu vysokú
školu humanitného zamerania. Študoval dva roky na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického. Po ukončení základnej vojenskej
služby (1957-1959) pracoval ako javiskový technik a externe študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umění. Od útleho
detstva prispieval do časopisov „Květen“ , „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr „Divadlo na zábradlí“ uvádza jeho alegorické hry proti
súčasnej situácií v spoločnosti. Rok 1964 uviedol jeho prvú hru Záhradní slavnost. Taktiež sa v tomto roku oženil so svojou prvou
manželkou Olgou Šplíchalovou.
4.2 Disident
Najväčší problém sa objavil v roku 1975, keď napísal
otvorený list Gustávovi Husákovi a vyvrcholením bola publikácia činnosti Charty 77 v januári 1977. spolu s J. Hájokm a J. Potočkom boli
prvými hovorcami Charty 77. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom „Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných“ a všetky tieto aspekty
viedli k jeho 5 ročnému uväzneniu. V druhej polovici 80. rokov bol ešte dvakrát uväznení, naposledy cez sled udalostí v roku 1989.
4.3 Prezident
Po tom ako sa v novembri 1989 stal vedúcou osobnosťou Nežnej revolúcie a taktiež bol dosadení do
vedenia Občianskeho fóra. Celý národ ho zbožňoval. 29.decembra 1989 bol zvolený prvým nekomunistickým prezidentom Československa.
Druhýkrát bol zvolený ako prezident po slobodných voľbách 5.júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však vznikali rozpory medzi
slovenskou a českou politickou reprezentáciou. Tieto nezhody mali za následok prejavenie nedostatočnej dôvery od občanov v podobe nízkeho
počtu hlasov vo volbách (1992). 20.júla 1992 odišiel z funkcie prezidenta, hoci bol požiadaný, aby v nej zotrval kým nebude zvolený nový
prezident. Dňa 26.januára 1993 bol zvolený Poslaneckou komisiou za prvého prezidenta Českej republiky. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie
prezidenta kde zotrval až do vypršania jeho mandátu a to 2.februára 2003. Jeho nástupcom sa stal Václav Klaus. Počas poklesu jeho popularity
v Čechách, v zahraničí ostal populárny stále. Ostal v pamäti mnohých ľudí ako ikona boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka
zahraničných vecí USA, Madeleine Albrightová, prehlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to,
že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel'
a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“
Záver:
Myslím, že výber témy pre môj projekt, Nežná revolúcia, bol dobre zvoleným výberom. Táto téma nezasahuje
až do takej dávnej minulosti. Pomáha nám uvedomiť si, že vďaka mnohým ľudom, ako aj celému národu, ktorý sa rozhodol konečne bojovať za
svoje práva, môžeme ďakovať. Keby nebolo ľudí ako Václav Havel je možné, že by sme nikdy nemohli zo školy ísť na tak perfektný
plavecký výcvik do Španielska, nesmeli by sme si ísť len tak na jeden deň zo školy ísť prezrieť Viedeň či dokonca, pre niektorých veľmi
podstatnú vec, len tak vytiahnuť najnovší mobilný telefón na trhu a pozrieť sa koľko je vlastne hodín. Táto udalosť sa zapísala do sŕdc
mnohých z vás, staršej generácie. My mladí vám môžeme len ďakovať a prejavovať dostatočne veľkú úctu a náklonnosť, že ste
dokázali bojovať za vaše, ale aj naše ľudské práva. Zaslúžite si náš obdiv, vrelá vďaka.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta