Politické procesy v ČSR

Politické procesy v ČSR

Úvod
Ako hlavnú tému práce určenej na projektový týždeň som si zvolila tému z dejepisu a to konkrétne Politické procesy v ČSR. K výberu práve tejto zaujímavej témy ma viedol najmä môj záujem k dejepisu a dvadsiatemu storočiu,ktoré je pre mňa najviac fascinujúce. Nechcela som sa uberať smerom druhej svetovej vojny,pretože predpokladám,že sa stala jednou z najčastejšie vyberaných tém,aj keď osobne je to pre mňa najzaujímavejšia časť dejín.

Vybrala som sa teda smerom totalitným,plným zvratov a nepokojného života obyčajných obyvateľov  Československa. Rozhodla som sa prejsť si dobu,v ktorej ste si museli dávať pozor na vlastný názor a báť sa povedať čokoľvek nahlas. Pretože všade okolo na vás niekto striehol, niekto, kto chcel vyťažiť z ničoho všetko. Presne tak ako to bolo v prípadoch vykonštruovaných monsterprocesov. Keď boli súdení ľudia, ktorí sa ničím neprevinili. Boli súdení preto, aby na nich bolo ukázané, čo čaká všetkých, ktorí sa pokúsia nedodržiavať pravidlá.

Zvolila som si dva procesy. Jeden s mužom a jeden so ženou. Jeden známy, jeden známy menej. Ten menej známy ( aspoň pre mňa ) bol proces s vynikajúcim hokejistom Bohumilom Modrým, ktorý bol nezmyselne odsúdený. Druhý, známi dokonca po celom svete – proces s Miladou Horákovou.

1.1 Modrý a spol.
Druhá svetová vojna skončila. Európa bola značne poznačená vojnou. Jediný spôsob ako zabudnúť na ťažkosti spôsobené vojnou bol šport, mimo iného aj hokej. Už v roku 1947 sa konali prvé povojnové majstrovstvá sveta v hokeji. Keďže hospodárska situácia v Československu bola o čosi lepšia než v ostatných krajinách európy, svetový šampionát sa konal práve v Prahe.

1.2 Šampionáty 1947-1949

Naši hokejisti patrili už pred vojnou k špičke. Do Prahy naviac neprileteli Kanaďania a preto bolo Švédsko spoločne s Československom najväčšími favoritmi. Vo vzájomnom meraní síl sme však Švédsku podľahli a všetko vyzeralo na víťazstvo severanov. V tabuľke sme boli stále prví (vtedy sa ešte nehralo na play off) ale Švédsko malo zápas k dobru a to proti hokejovému outsiderovi Rakúsku. Naši hokejisti im nastrielali 13 gólov a tak nikto nečakal,že by favoriti tentokrát zaváhali. Opak bol pravdou, Švédi podcnenili súpera,prehrali s Rakúskom a Československo sa radovalo z titulu. Ako znak vďaky potom Československo poslalo vojnou zúboženému Rakúsku vlak plný potravín a základných potrieb.   V roku 1948 sa v Svätom Mórici konali zimné olympijské hry. Už s účasťou všetkých svetových veľmocí. Naši tu prvýkrát uhrali bod s Kanadou pri remíze 0:0. Vďaka horšiemu skóre sa museli uspokojiť s druhým miestom. Zaistili si však titul majstrov Európy. Z hráčov o sebe dali vedieť najmä útočník Vladimír Zábrodský a najlepší svetový gólman Bohumil „Bóža“ Modrý. O rok neskôr sa v Štockholme konali majstrovstvá sveta. Naši v čele s Modrým prvýkrát porazili Kanadu a stali sa majstrami sveta. Hokejová radosť povojnových rokov je však zatienená politickými udalosťami v Európe.

1.3 Londýn 1950
  25. február a komunistický puč v Československu znamenal pre povojnové Československo pohromu. Represívne komunistické orgány dohliadajú na všetky ľudské aktivity. Po ovládnutí politických sfér prichádza na rad pochopiteľne aj šport. Naši hokejisti vybojovali v roku 1948 strieborné olympijské medaile. V decembri 1948 se naši hokejisti zúčastnili turnaja vo Švajčiarsku. Už tu sa hovorilo otvorene o možnosti emigrovať. (Jedna z predvojnových hviezd Josef Maleček dokonca zakladá „exilovú“ reprezentáciu.) Hráči sa dohodli na spoločnom postupe. Buď emigrujú všetci alebo nikto. Po debate sa dohodli pre návrat. Napriek tomu sa nakoniec dvaja nevrátili (M. Sláma a O. Zábrodský). V roku 1949 vtedy naši vybojovali v Štockholme titul majstrov sveta a doma boli vítaní ako najväčší hrdinovia. A ďalší rok mali obhajovať titul šampiónov v Londýne. Ruzynské letisko 11. marca 1950. Naši hráči sa pripravujú na odlet. V tom prišlo oficiálne rozhodnutie z vyšších miest. Odlet je zrušený. Oficiálne zdôvodnenie je také, že reportéri čs. rozhlasu Josef Laufer a Otakar Procházka nedostali víza. Bola sobota a britský konzulát ich údajne nevydal. V skutočnosti však boli víza vystavené vo výkladnej skrini britskej ambasády, aby každý okoloidúci videl, že to nie je britská strana, kto zabránil hráčom v odlete. V pondelok 13. marca bolo hokejistom oficiálne oznámené, že nikam neletia. Ten večer sa zišli v obľúbenej reštaurácií U Herclíků. V reštaurácií chýbal Bohumil Modrý, ktorý sa už vzdal reprezentácie a po krátkom pobyte odišiel aj Vladimír Zábrodský. S pribúdajúcim časom si hokejisti vo svojich verbálnych prejavoch prestali brať servítky, nevediac, že sú sledovaní Štátnou bezpečnosťou. Tragédia na seba nenechala dlho čakať. Po policajnom zásahu sa všetci prítomní objavili vo vyšetrovacej cele. Jedine Zábrodský nie. A tak sa pripravoval klasický komunistický monsterproces. Tieto procesy boli príznačné už svojím označením (Horáková a spol atď…). Bolo preto treba nájsť „dôstojného“ reprezentanta do čela obvinených. Augustin Bubník (dnes poslanec za ODS) či Václav Rosiňák boli síce hviezdy, ale komunistické vedenie si predstavovalo ešte niečo viac. A tak bol do čela spiknutia dosadený Bohumil Modrý. Ten, ako už bolo spomenuté v osudný deň U Herclíků nebol a ani už nebol reprezentantom. To však nevadilo. Hlavné bolo, že bol nájdený „vodca spiknutia“. Bol tak zahájený proces, ktorý vstúpil do dejin ako causa Modrý a spol.

1.4 Proces
Po niekoľkomesačnom fyzickom a psychickom nátlaku bol pripravený rozsudok. 7.októbra 1950 boli odsúdení v mene republiky: Bohumil Modrý 15 rokov, Augustin Bubník 14 rokov, Stanislav Konopásek 12 rokov, Václav Roziňák a Vladimír Kobranov 10 rokov, Josef Jirka 6 rokov, Zlatomír Červený 3 roky, Jiří Macelis 2 roky, Antonín Španinger a Přemysl Hajný 1 rok, Josef Stock 8 mesiacov. Okrem hokejistov bol 3 rokmi väzenia potrestaný aj M. Ujčík, hostinský z reštaurácie U Herclíků. Mužstvo bolo rozprášené. Zostal iba kapitán Zábrodský. Dodnes je jeho rola v celej kauze nevyjasnená. Ako je možné, že práve kapitán bol vynechaný?! Odišiel síce v čas z krčmy, ale napríklad V. Kobranov tam nebol vôbec, o Modrom ani nehovoriac. Celá záležitosť teda speje bohužial zrejme k jedinému možnému vysvetleniu – spolupráci Vladimíra Zábrodského s represívnymi orgánmi. Prezident Zápotocký udelil v roku 1955 všetkým hokejistom milosť. Poničené zdravie im však nikdo nemohol vrátiť. Bohumil Modrý Na jar 1955 bol po krutom väzení v Prahe na Pankráci, v Plzni na Borech a pri ťažbe uránovej rudy na dole Barbora v Jáchymove bez ochrany proti radioaktívnemu žiareniu, prepustený. Na následky väznenia potom predčasne umiera – v roku 1963 vo veku necelých 47 rokov. O čo teda v celej kauze išlo? Vláda sa obávala možnej emigrácie hráčov. To by bol obrovský morálny úpadok celého systému – naviac keď už predtým emigrovali napríklad majsterka sveta v krasokorčulovaní A. Vrzáňová a J. Drobný (majster sveta v hokeji a neskôr aj víťaz tenisového Wimbledonu). Ďaľším dôvodom potom mohla byť obava Sovietského zväzu z československého týmu. ZSSR poslal svoj tým na majstrovstvá až v roku 1954, kde kraľoval. Bol by však sovietský tým prví, keby sa proti nemu postavili niekoľkonásobní československí majstri sveta…?

2.1 Milada Horáková
Proces so skupinou Milady Horákovej, zvaný tiež proces s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej či proces s Miladou Horákovou a spol., bol najväčší a najvýznamnejší vykonštruovaný politický monsterproces v komunistickom Československu. Bol to jediný zo stoviek politických procesov z doby po februári 1948, v ktorom bola k smrti odsúdená a následne skutočne popravená žena. Proces je označovaný ako najväčší, pretože na hlavnú skupinu boli naviazané desiatky ďaľších následných procesov po celej republike a počet obžalovaných dosiahol číslo 639. Všetky tieto procesy tvorili dohromady jeden celok. Výsledkom hlavného procesu s Miladou Horákovou boli 4 justičné vraždy. Vrátane následných procesov však bolo udelených celkovo 10 trestov smrti, 48 doživotných trestov a ďaľšie tresty odňatia slobody v súhrnnej dĺžke 7830 rokov. Bol to ďalej prvý veľký politický proces, na ktorého píprave sa veľmi významne podielali sovietskí poradci (v tomto prípade poradci Lichačev a Makarov). Po prvýkrát v ňom boli používané predom pripravené scénáre výpovedí a režijné knihy súdneho pojednávania.

2.2 Proces
Vlna politických procesov, zahájených po sovietskom vzore v krajinách východného bloku, sa nemohla vyhnúť ani Československu. Kremeľ a sovietskí poradcovia v Prahe žiadali „vzorový proces“, ktorý by patrične odstrašil všetkých potenciálnych odporcov režimu. Z mnoha rôzných variant bola nakoniec ako hlava vymysleného spiknutia vybraná poslankyňa národnej socialistickej strany Milada Horáková. Príprava procesu prebiehala celkom pod vplyvom sovietských poradcov, ktorí mimo iného zaviedli aj tzv. otázkové protokoly, ktoré doteraz čs. Bezpečnosť nepoznala, a presadili aj špeciálnu prípravu obžalovaných, ktorí sa museli svoje vystúpenie pred súdom donekonečna učiť. Pred súdom stálo 31. mája 1950 trinásť obžalovaných - osem bývalých funkcionárov strany národnej socialistickej (Horáková, Zemínová, Kleinerová, Buchal, Hejda, Nestával, Pecl, Přeučil), dvaja sociálni demokrati (Peška, Dundr), dvaja funkcionári strany ľudovej (Hostička, Křížek) a jeden obvinený z trockizmu (Kalandra). Žaloba ich vinila z toho, že z nenávisti k ľudovo demokratickému režimu pripravovali protištátny puč a rôzne teroristické akcie, a to v žolde špionážnych služieb USA, Anglicka, Francúzska a Juhoslávie. Podľa prokurátora mali obžalovaní kalkulovať s vypuknutím svetovej vojny a mali preto vedome oslabovať obranu ČSR. Táto koncepcia odpovedala Gottwaldovým slovám z novembra 1948, podľa ktorých sa „porazená reakcia uchýli k teroru, spiknutiam a kalkuláciám s vojnovým konfliktom“. Cez starostlivú prípravu procesu sa však jeho priebeh občas vymkol z réžie organizátorov a aspoň niektorí z obžalovaných (Horáková, Přeučil, Buchal, Kleinerová) sa pred súdom bránili a pokúšali sa vyvracať niektoré obvinenia. Proces prebiehal 9 dní; každý deň po ukončení jednania sa schádzali pracovníci Bezpečnosti s prokurátorom a hodnotili priebeh procesu, pričom sa snažili odhadnúť chovanie obvinených v ďaľších dňoch a reakcie verejnosti na proces. Proces bol totiž výnimočný aj svojím ohlasom. Po prvých troch dňoch bol súd doslova zaplavený rezolúciami z tovární, úradov a obcí. Všetky volali po prísnom potrestaní, väčšina po treste smrti. Bol to dôsledok inštrukcie aparátu strany, v ktorej mimo iného stálo: „Široko podchyťte ohlas procesu. Nech prehovorí hlas ľudového hnevu. Pripravte závodné schôdze a prejavy, na ktoré náš ľud povie, že zosilnia bdelosť, že zvýšia svoje pracovné úsile, že zvyšky rozvratnej reakcie rozdrtíme. V uzneseniach nech je žiadané spravodlivé a prísné potrestanie rozvratných zločinov.“ Občania tejto žiadosti vyhoveli (závodné výbory KSČ, výbory milícií KSČ, ale aj niektoré uličné výbory). Súd obdržal cez 6300 rezolúcií, žiadajúcich smrť a plných výrazov ako „zlotrelá chamraď“, „krvaví psi“. Prokurátor Josef Urválek pri súdnom pojednávaní: Tisíce prejavov, ktoré došli tomuto súdu zo všetkých vrstiev tohoto národa vyjadrujú nesmierny hnev našeho pracujúceho ľudu nad hanebnou činnosťou žalovaných. Do súdnej siene tak vstúpil nový prvok - organizovaný hnev ľudu. Zámerne zhustenej atmosfére tak odpovedali aj rozsudky, vynesené 8. júna: 4 obžalovaní - Horáková, Buchal, Pecl a Kalandra - boli odsúdení k trestu smrti, ďaľší 4 - Kleinerová, Nestával, Hejda a Přeučil - k doživotnému väzeniu a zvyšných 5 k väzeniu od 13 do 28 rokov. Aj keď sa všetci odvolali, rozsudok bol potvrdený a neuspela ani žiadosť o milosť, ktorú podali odsúdení k trestu smrti prezidentovi Gottwaldovi. Aj keď svetová verejnosť vrátane známych vedcov (Einstein, Russell, Bernal) a umelcov protestovala, Gottwald milosť neudelil a nechal tak popraviť aj ženu, matku 16 ročnej dcéry. Rozsudok bol vykonaný 27. júna 1950. Krátko potom sa konali tzv. následné procesy, ktoré prebiehali v ďaľších mestách ČSR; v 35 procesoch bolo súdených 639 osôb a udelených 10 trestov smrti a 48 doživotných trestov.

Všetkých 9 odsúdených k dlhoročným trestom strávilo vo väzení najmenej 10 rokov; v roku 1960 boli po amnestii prepustení F. Zemínová, A. Kleinerová a Z. Peška, roku 1962 J. Hejda a o rok neskôr boli podmienečne prepustení  J. Nestával, F. Přeučil, B. Hostička a J. Křížek. V. Dundr zomrel vo väzení r. 1957

Záver
Témou mojej práce sa stali v poslednom čase už nie tak často skloňované Politické procesy v ČSR. Aj preto si myslím, že samotná práca bola veľmi veľkým prínosom nie len pre mňa, ale aj pre tých, ktorím som ju mala možnosť odprezentovať. Poukázala som v nej na dve kauzy, ktoré sa obe skončili veľmi tragicky a neľudsky. Nezmyselnosť týchto procesov ako aj ľudských činov, ktoré ich zapríčinili,nech nám ostanú navždy výstrahou. Pripraviť o život toľko nevinných ľudí len preto, že niekomu nevyhovovali, je obrovskou chybou, ktorá sa už v historií ľudstva, bohužial, niekoľkokrát zopakovala. Ja osobne len dúfam, že k ničomu takémuto už nikdy viac nedôjde. Spracovanie tejto témy bolo pre mňa veľmi pútave a obohatilo ma o nové poznatky, ktoré budem môcť zúžitkovať na hodinách dejepisu alebo občianskej náuky. S témou sa mi pracovalo dobre, existuje o nej mnoho informácií v knihách, časopisoch ale aj na internete. Prácu a tému, ktorú som si vybrala hodnotím jednoznačne kladne. 
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7526-politicke-procesy-v-csr/