Zóny pre každého študenta

Veľká Morava

Veľká Morava

Obdobie Veľkej Moravy je jedným z najzaujímavejších v našich dejinách. To a ešte aj to, že som o ňom doposiaľ veľa nevedela sú dôvody prečo som si ho vybrala na spracovanie. Toto obdobie síce trvalo len menej ako sto rokov, ale aj v takom krátkom čase sa dve malé kniežatstvá dokázali úžastne rozvinúť. Dokázali aj to, čo sa až do roku 1964 nikomu inému nepodarilo, presvedčili pápeža (dvakrát) aby sa mohol ich jayzk používať v liturgii. Myslím si, že to je naozaj obdivuhodné. Okrem toho za Svätopluka zažili takú územnú expanziu, že Veľká Morava v tých rokoch sa označuje ako Veľkomoravská ríša.

Pred veľkomoravské obdobie

Z písomných prameňov z konca 8. a začiatku 9. storočia vieme, že pre územie Moravy a Slovenska už neexistovali kmeňové názvy, čo svedčí o existencii nadkmeňových útvarov, Moravské a Nitrianske kniežatstvo.
 
Pribina a Mojmír
Na začiatku 9. storočia vládol na území Nitrianskeho kniežatstva knieža Pribina. Nitrianske kniežatstvo alebo aj Nitrava, sa rozprestieralo na území západného a stredného  Slovenska a severného Maďarska s centrom v Nitre. Pibližne v roku 828 dal Pribina v Nitre vysvätiť 1. katolícky kostol na území Slovenska aj keď sám nebol pokrstený. Moravské kniežatstvo sa nachádzalo na území celej dnešnej Moravy s centrom, ktoré sa volalo Morava, pravdepodobne dnešné Mikulčice. Jeho kniežaťom bol približne od roku 830 Mojmír I.

V roku 833 vyhnal Mojmír I. Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vznikla Veľká Morava (VM). Pribina absolvoval cestu po strednej Európe až sa nakoniec usadil pri Balatone v roku 839, na území ktoré mu dal do léna bavorský panovník Ľudovít Nemec. Tu vytvoril prosperujúce Blatenské kniežatstvo, ktoré mu v roku 847 dal do trvalého vlastníctva vtedy už východofranský kráľ Ľudovít Nemec.

Kvôli vnútorným problémom Franskej ríše mal Mojmír ideálne podmienky na upevňovanie svojej moci, a preto sa Mojmírova vláda pokladá za obdobie mieru a dá sa predpokladať, že bola aj obdobím pokojného budovania štátu. Mnohé veľkomoravské hradiská (Mikulčice, Staré Město, Devín, Nitra) si práve v tomto období upevnili svoju obranyschopnosť vybudovaním mohutných valových opevnení z hliny, dreva a kameňa. Nevie sa ako sa skončil život tohto zjednotiteľa Moravského a Nitrianskeho kniežatstva, čo sa ale vie je že, Franská ríša a od roku 843 Východofranská ríša, pokladali VM stále za súčasť svojej ríše, a preto v roku 846 keď na Veľkej Morave vznikol odboj za odtrhnutie sa od Východofranskej ríše, tam prišiel Ľudovít Nemec, všetko urovnal a na panovnícky stolec dosadil Mojmírovho synovca Rastislava. Je ale tiež možné, že Rastislav vydal Mojmíra Frankom a za to dostal post panovníka.
 
Rastislav
V prvých rokoch svojej vlády sa vyhýbal účasti na bojoch okolitých slovanských krajinách proti Východofranskej ríši. Predpokladá sa, že v tomto období Rastislav upevňoval svoju moc v štáte a pripravoval sa na vojnu.
V roku 855 zaútočil Ľudovít Nemec na VM , lebo sa dopočul o tom, že Rastislav chystá proti nemu sprisahanie. Jeho vojsko však spoliehalo na otvorený boj a keď sa Rastislav utiahol do svojich hradísk, čakajúc kým ich Fankovia začnú dobývať, tak sa vojenská výprava Ľudovíta Nemca musela stiahnuť. Koncom 50. rokov 9. stor. sa Svätopluk, synovec Rastislava, stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva a teda Rastislavovým spoluvládcom.

Nasledujúce roky (858 až 863) sa Ľudovít Nemec snažil podrobiť si Slovanov na východ od svojej ríše. Chystal sa vyslať 3 prúdy vojsk, a to proti VM  malo byť vedené jeho synom Karolmanom. No v roku 858 dostal správu o pripravovanom sprisahaní proti jeho bratovi do ktorého sa okamžite zapojil. Vtedy sa Karolman spolčil s Rastislavom a spoločne pripravovali útok proti Ľudovítovi Nemcovi a aj sa im podarilo zmocniť časti Východofranskej ríše ale už v roku 863 sa Ľudovítovi Nemcovi podarilo poraziť svojho syna, ktorý sa mu nakoniec podrobil a vrátil sa k nemu. V tomto období prišli na územie učitelia Konštantín a Metod.

Keď sa Ľudovít Nemec v roku 863 spojil s Bulharmi (Boris I.) , Rastislav sídlil na hrade Devín, teda na hranici Veľkej Moravy, kde sa pripravoval na obranu. V lete 864 sa napokon očakávaná Ľudovítova výprava uskutočnila. Východofranské vojsko bolo v presile a Ľudovít Rastislava obliehal ale ani tento raz sa Ľudovítovi nepodarilo „nevýslovnú pevnosť“ Devín dobyť, Rastislav však nemal z obliehanej pevnosti kam utiecť. Napokon uzavreli kompromis: Ľudovít nezaútočil na Veľkú Moravu a Rastislav prisahal, že Ľudovítovi zachová „vernosť po všetky časy“. Rastislav však svoj sľub vernosti dodržiaval len do tej miery, že prestal na Ľudovítove územia útočiť, na nezávislosti Veľkej Moravy sa nič nezmenilo.

Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy) do léna svojmu synovcovi Svätoplukovi a týmto vlastne došlo k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Rastislav a Svätopluk museli v rokoch 868 a 869 odraziť ďalšie útoky. Roku 870 sa však Svätopluk dal pod ochranu Karolmana. Potom čo sa následne Rastislav pokúsil Svätopluka zajať, dal zajať Svätopluk Rastislava a odovzdal ho v novembri 870 Východným Frankom. Východní Frankovia ho dali oslepiť a strčili ho do väzenia a tam sa končia všetky správy o ňom. Karolman potom vtrhol na VM a ustanovil v Rastislavovom kniežatstve svojich správcov, grófov Viliama a Engelšalka. Svätopluk na Slovensku, ktorý sa chcel sám stať vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho uväznili.

Na VM si za Svätoplukovho nástupcu zvolili kňaza Slavomíra, ktorý sa v roku 871 v lete postavil na čelo veľkomoravského povstania proti východofranským správcom. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave. V 872 bolo znova napadnutá VM ale viac menej neúspešne.
 
Solúnsky bratia

Rastislav vyhnal začiatkom 60. rokov 9. storočia väčšinu Franského duchovenstva, ktoré mohlo byť použité na rôznu činnosť v prospech Franskej politiky a moci. Rastislav sa obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o učiteľov, ktorej konečným cieľom malo byť cirkevnosprávne osamostatnenie ale jeho prosba nemala úspech. A tak v roku 862 vyslal Rastislav po porade s kniežatami posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. , aby mu poslal biskupa a učiteľa, ktorý by v slovanskom jazyku vysvetľoval kresťanské učenie.

Michal III. vybral na túto misiu bratov Konštantína Filozofa a Metoda. Konštantín ešte pred odchodom na Veľkú Moravu zostavil hlaholiku (originálne písmo pozostávajúce z 38 znakov) a spolu s Metodom začali s prekladom viacerých cirkevných kníh.

Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli čeliť kritike východofranských kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry. Roku 885 mali asi 200 absolventov. Poloha učilišťa je neznáma.
VM spadala do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), a preto sa Konštantín s Metodom vybrali roku 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka do Ríma, aby dali vysvätiť svojich žiakov a aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Blatenskom kniežatstve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, ktorý im dal ešte 50 žiakov aby ich naučili slovanské písmo. Neskôr sa zastavujú v Benátkach kde obhajujú používanie slavanského jazyka v litugii. V Živote Konštantína sa zachovala časť Konštantínovej reči, ktorá presvedčila jeho odporcov: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné národy a kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?“ Potom si ich pápež Mikuláš pozval do Ríma, kým tam však dorazili bol už nový pápež, Hadrián II.

V roku 868 v Ríme posvätil pápež slovanské knihy a vysvätil žiakov za kňazov, bolo to hlavne asi z vďačnosti zato, že mu ako dar priniesli relikvie sv. Klimenta Rímskeho. Pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine, čo neskôr žiaden pápež až do 20. storočia nezopakoval. (Moderné jazyky boli v liturgii oficiálne povolené až v 1964)
14. februára 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým vstúpil do kláštora a prijal rehoľné meno Cyril. Pochovaný bol v Ríme, v bazilike San Clemente, kde leží dodnes.

Potom poslal pápež Metoda ako učiteľa pre všetky slovanské krajiny na VM. Metod bol vysvätený za arcibiskupa v cirkevnej provincii kam patrila Panónia a VM. V roku 870 keď na VM vtrhli Fankovia a bol zajatý Svätopluk, tiež bol zajatý aj Metod a bol väznení dva a pol roka. Potom ako zasiahol na Svätoplukovu žiadosť pápež Ján VIII., bol Metod v 873 prepustený ale znova sa zakázalo používanie staroslovienčiny počas liturgie (okrem predčítania z biblie). Metod sa vrátil na VM a Veľkomoravské učilište začalo pod Metodovým vedením opäť pracovať.

Metod christianizoval oblasti pripojené k VM  a tá sa postupne premenila na ríšu, ktorá mala stabilné miesto na mape Európy. Po roku 874 často Metoda u Svätopluka (priaznivca latinskej liturgie) a pápeža ohovárali vodcovia latinského duchovenstva pôsobiaceho vo VM - Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching (švábsky benediktínsky mních). Vyvolali tak početné spory. V cirkevnom živote sa postupne sformovali nepriateľské tábory, ktorými boli fransko-latinský a byzantsko-sloviensky. Odlišovali sa najmä liturgickým jazykom. Ku konfliktu došlo v roku 878, keď nemeckí kňazi na čele s Wichingom obvinili Metoda, že vo vysvetľovaní Božej Trojice hlása bludy a pri bohoslužbách používa sloviensky jazyk. Približne v tom istom čase sa VM prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského duchovenstva na VM.

Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od vyššie uvedených ohováračiek. Pápež vysvätil Wichinga, ktorý ho sprevádzal, za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list v ktorom: VM vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši a prikázal, aby bolo vyhnané z VM všetko duchovenstvo, ktoré sa Metodovi postaví na odpor a tiež aj schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku a aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu.

Naspäť na Veľkej Morave Metod v roku 881 zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého mal byť Metod vyhnaný z VM. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku (povodie Visly), ktoré bolo tesne predtým pripojené k VM. Koncom roku 881 sa Metod vybral do Carihradu buď ako stúpenec pápeža alebo na pozvanie byzantského cisára Basilea I. Zostali tam po ňom dvaja jeho žiaci. Po návrate z Byzancie v roku 883 Metod spolu so svojimi žiakmi zasväcuje svoju činnosť prekladateľskej práci. Niekedy v 80. rokoch 9. stor. pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja. Spory medzi Metodom a Svätoplukom sa vyhrotili v roku 885, keď Metod navrhol za svojho nástupcu kňaza Gorazda. Skôr, ako sa mohol spor vyriešiť, arcibiskup Metod zomrel. Na smrteľnej posteli určil Gorazda pochádzajúceho z VM za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti a 6. apríla 885 Metod zomrel.

Po Metodovej smrti sa dostal na čelo veľkomoravského duchovenstva Wiching. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885-886 do VM list , v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie. V roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal odstraňovať prívržencov Metoda a Gorazda. Všetci, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich z VM vyhnali v roku 887. Títo vyhnanci z VM a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo VM sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.
 
Svätopluk
V roku 874 uzavreli Svätoplukovi vyslanci na čele s Jánom z Benátok Forchheimský mier s Ľudovítom Nemcom. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia - Vislansko (874), Sliezsko (880), Panóniu - územie dnešného Maďarska (881 - 884), Čechy a Lužice (890). Za Svätopluka dosiahla VM svoj najväčší rozsah, často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša.

V roku 876 zomrel Ľudovít Nemec a jeho synovia si rozdelili kráľovstvo.
V roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karla III. Tlstého (východofranský kráľ a rímsky cisár, v 887 sa musel vzdať trónu v prospech synovca Arnulfa) do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu (spravoval Blatenské kniežatstvo po Koceľovi a od 887 bol kráľom východofranskej ríše), ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Korutánskeho. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. V roku 885 Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887), a jednak preto, lebo Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda, neskoršieho kráľa Lotrinska.

V roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Český a Svätopluk sa stal vládcom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. V roku 890 uznal Arnulf Korutánsky Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice.

V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však VM všetky tieto vojská porazila. Konflikt s Arnulfom znova vypukol v roku 893 ale stále sa ešte VM dokázala ubrániť. V 893 ušiel Nitriansky biskup Wiching k Arnulfovi.
Svätopluk zomrel roku 894.

Mojmír II. a Svätopluk II.
Po Svätoplukovej smrti sa stal panovníkom jeho syn Mojmír II. a kniežaťom v Nitre sa stal jeho druhý syn Svätopluk II. VM rýchlo stratila predtým pripojené územia. V roku 894 sa Mojmír II. po plieneniach staromaďarských jazdcov vzdal územia Panónie v prospech Arnulfa. V roku 895 sa pri prvej príležitosti od Veľkej Moravy odtrhli Čechy a stali sa vazalom Arnulfa. V roku 896 starí Maďari práve definitívne prešli cez Karpaty do dnešného Maďarska. Na jar v roku 900 sa starí Maďari usadili v Panónii severne od Balatonu. V roku 898 sa Mojmír II. obrátil s prosbou na pápeža v Ríme, aby znova posilnil cirkevnú nezávislosť veľkomoravskej provincie, keďže sa po smrti arcibiskupa Metoda a strate Wichinga VM opäť dostala do vplyvu bavorského duchovenstva. Roku 899 na základe prosby Mojmíra II. prišli na Veľkú Moravu pápežovi vyslanci a vysvätili štyroch miestnych biskupov a jedného arcibiskupa.

V 898 vznikli medzi Svätoplukom II. a Mojmírom II. nezmieritelné spory a Arnulf poslal vojsko na pomoc Svätoplukovi II., ktoré ho nasledujúci rok odviedlo aj s jeho družinou so sebou. V roku 901 podpísala VM s Východofranskou ríšou mier (Ľudovít IV. Ďieťa), kvôi hroziacemu nebezpečenstvu zo strany starých Maďarov. V 902 zaútočili starí Maďari prvýkrát na centrálne územie Veľkej Moravy, boli však porazení. O dva roky neskôr, v roku 904 zas bavorské vojská zastavili starých Maďarov západne od Viedenského lesa. Podľa Raffelstettenského colného štatútu starí Maďari ešte v rokoch 905 až 906 nemali vplyv na Veľkej Morave. Roku 906 VM porazila starých Maďarov vo viacerých bitkách. Pritom pravdepodobne umreli Mojmír II. aj Svätopluk II. V lete roku 907 nasledovali rozhodujúce tri bitky pri Bratislave, ktoré sa tiež nazývajú bavorsko-maďarská vojna. Bavori utrpeli totálnu porážku a Východnú Marku (Rakúsko) potom až do roku 955 obsadili starí Maďari. Väčšina historických prameňov v tejto súvislosti už Veľkú Moravu nespomína.
 
Forma vlády
Vládcom bol knieža, ktorý mal značné kompetencie, bol najvyšším zákonodarcom, sudcom, správnym orgánom, rozhodoval o vojne a mieri - všetka moc sa zhromaždovala v jeho rukách. Zároveň bol vlastníkom celého štátneho územia, čo ho oprávňovalo vládnuť nad ním (tzv. patrimoniálna teória vzniku štátu). Charakteristickým prvkom Veľkej Moravy je dvorský charakter štátnej správy, v ktorom splývali verejné a súkromné záležitosti panovníka, čo vyjadroval fakt, že financie štátu sú zároveň financiami panovníka. Na základe tohto hovoríme o patriarchálnom absolutizme ako forme vlády vo Veľkej Morave.

Záver

Spracovanie tohto projektu bolo ťažšie ako som očakávala, hlavne preto, že informácie, ktoré som našla boli mnohokrát veľmi nejednoznačné a v niektorých prípadoch som naozaj dlho hľadala to isté v inom zdroji len aby som sa uistila, že je to pravda a viackrát sa mi stalo, že som našla niečo úplne iné. Z toho som vyvodila to, že existuje množstvo rôznych teórii a každý autor pravdaže tvrdí, že tá jeho je jediná správna. Ale aj napriek tomu som rada, že som si vybrala na spracovanie práve Veľkú Moravu, lebo som sa skutočne dozvedela informácie, ktoré by som možno za iných okolností nevyhľadávala a ktoré sú pre mňa nové a zaujímavé.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7561-velka-morava/