Henrich VIII.

Henrich VIII.
 
1  Úvod
Prečo sme si vybrali práve túto tému? V prvom rade obdobie Anglicka v 16. storočí považujeme za jedno z najzaujímavejších v histórii. Už len samotná vojna medzi dvomi vtedy najsilnejšími rodmi – Yorkovcami a Lancasterovcami (inak známa ako Vojna dvoch ruží), bola znakom niekdajšej súdržnosti a vynaliezavosti, keďže skončila rodovým sobášom a vznikom nového rodu Tudorovcov. V druhom rade, ale išlo práve o jedného Tudora - Henricha VIII., ktorý je pre nás najzaujímavejšou postavou z dejín ako takých. Každý z Vás už musel o ňom určite niekedy počuť. Bol to veľmi tvrdohlavý a cieľavedomý človek, ktorý bol pre trón schopný obetovať aj zopár svojich manželiek. Našim cieľom je zoznámiť Vás s touto nezvyčajnou postavovou anglických dejín, takisto Vám predstaviť všetky jeho manželky, ktorých nebolo práve najmenej a predstaviť Vám cirkev, ktorá vďaka Henrichovi začala vznikať a existuje dodnes.

O Henrichovi sme počuli už na základnej škole, ale to bolo len tak zbežne a takisto sme ho spomínali aj na strednej. A teda chceme Vám ponúknuť niečo viac ako len roky. Ide nám hlavne o jeho činy (či už boli správne alebo nesprávne), o jeho vzťahy k manželkám a aj o samotné manželky. My sme si teda našli o ňom oveľa viac informácií, z ktorých sú niektoré viac než poburujúce. Veď posúďte sami.

2 Henrich VIII.
Henrich VIII. Tudor (* 28. jún 1491 – † 28. január 1547), tretie dieťa a z toho druhý syn Henricha VII. a Alžbety z Yorku, bol od 21. apríla 1509 až do svojej smrti anglickým kráľom. Taktiež bol aj írskym lordom (neskôr sa stal írskym kráľom) a robil si nároky aj na francúzsky trón. Bol druhým panovníkom z rodu Tudorovcov, jeho predchodcom bol jeho otec, kráľ Henrich VII..
 
2.1 Detstvo a mladosť
Henrich VIII. sa narodil v greenwichskom paláci ako tretie dieťa Henricha VII. a Alžbety z Yorku. Z jeho súrodencom prežili detstvo len traja - Artur Tudor, Margaréta Tudorová a Mária Tudorová. Henrich ako kráľovský princ mal samozrejme veľmi zhýčkané detstvo. Mal svoje vlastné služobníctvo, ministrov a šaša. Mal dokonca chlapca na bičovanie, ktorý bol trestaný vždy keď Henrich spravil niečo zlé. Princ Henrich zbožňoval hudbu a vyrástol z neho dokonalý hudobník. Už v desiatich rokoch hral na nástrojoch ako píšťala, harfa, lutna a bubny. Bol veľmi energický, pekný a múdry. Vynikal v matematike, astronómii, kozmológii. Bol i úžasným atlétom, lukostrelcom, poľovníkom a priaznivcom bojových hier. Plynulo hovoril po latinsky, francúzsky a španielsky.
 
2.2 Nástup na trón
Henrich sa chcel oženiť s bratovou vdovou, lebo jeho otec obnovil záujem o uzavretie spojenectva medzi Anglickom a Španielskom. Ale kvôli veľmi blízkemu príbuzenskému vzťahu potreboval povolenie od pápeža. Katarína prisahala, že manželstvo s Henrichovým bratom Arturom nebolo naplnené. Napriek tomu Anglicko aj Španielsko súhlasilo, že dodatočné pápežské povolenie by bolo vhodné a odstránilo by všetky pochybnosti o legitímnosti manželstva. Pápež Július II. nakoniec udelil výnimku a vydal pápežskú bulu. A tak 14 mesiacov po Arturovej smrti sa Katarína zasnúbila so svojím niekdajším švagrom, Henrichom. Ďalšie diplomatické rokovania ohľadom navrhovaného manželstva prebiehali až do smrti Henrich VII., teda do roku 1509, kedy zomrel na tuberkulózu, a tak sa Henrich VIII. stal kráľom. Následne boli dňa 11. júna 1509 osemnásťročný Henrich a dvadsaťštyriročná Katarína zosobášení a 24. júna 1509 boli vo Westminsterskom opátstve korunovaní.
 
2.3 Manželky
Henrich VIII. bol veľmi všetečný človek. Jeho hlavnou prioritou pri výbere žien bolo to, aby mu dali syna, inak by po smrti Henricha bolo sporné, kto nastúpi na trón. Mal šesť žien pričom dve z nich dal popraviť.
 
2.3.1 Katarína Aragónska
Katarína (*1485– †1536) bola španielska infantka. Bola najmladším dieťaťom Ferdinanda a Isabelly Španielskej. Keď mala tri roky, zasnúbili ju s Arturom. Po Arturovej smrti sa vydala za jeho brata, Henricha VIII., a tak sa v rokoch 1509 až 1533 stala anglickou kráľovnou. Postupom času začal byť Henrich VIII. netrpezlivý - jeho manželka Katarína mu nedokázala priviesť na svet dediča trónu, ktorého si z celého srdca želal. Všetky Katarínine deti, okrem dcéry Márie, zomreli krátko po pôrode. Henrich si však želal mužského dediča, aby tak zabránil súpereniu o korunu. Trón nechcel prenechať ani dcére Márii, lebo prvá žena na anglickom tróne, cisárovná Maud, v snahe obhájiť svoje práva na trón, spôsobila dvadsaťročnú občiansku vojnu, čo malo na krajinu katastrofálne následky. V roku 1525 sa Henrichova netrpezlivosť ešte viac vystupňovala a zamiloval sa do charizmatickej mladej ženy z manželkinho sprievodu, Anny Boleynovej. Po nejakom čase sa kráľ rozhodol anulovať svoje manželstvo s Katarínou. Po tajnom sobáši Henricha VIII. s Annou Boleynovou bola Katarína odstránená z verejného života. Medzi ľudom bola veľmi obľúbená, nechceli aby ju nahradila Anna. Katarína odmietla akceptovať Henricha ako najvyššiu hlavu cirkvi v Anglicku a naďalej sa až do svojej smrti považovala za právoplatnú kráľovu manželku a kráľovnú Anglicka.
 
2.3.2 Anna Boleynová
Narodila sa ako tretie a najmladšie dieťa Thomasa Boleyna a jeho manželky Elizabeth Howardovej. Vo veku medzi dvanástym a trinástym rokom bola so sestrou Máriou vybraná, aby sprevádzala sestru Henricha VIII., Máriu, na jej ceste na francúzsky dvor. Sám fakt, že si ju neskôr Henrich všimol, bol však pochopiteľný. Bola si vedomá toho ako netypicky na tú dobu vyzerá a svoj výnimočný vzhľad dokázala vždy využiť vo svoj prospech. Okolo roku 1522 sa stala dvornou dámou anglickej kráľovnej Kataríny Aragónskej. Z veľkej lásky k Anne chcel z nej spraviť svoju oficiálnu milenku, na čo však ona nepristúpila. Rozhodla, že bude jedine jeho ženou, a nikdy nie milenkou, akou mu bola len nedávno jej sestra Mária.

A tak sa teda okolo roku 1527 začali dohady o jeho potenciálnom rozvode s Katarínou Aragónskou. Kráľ sa však ocitol v situácii, ktorá bola takmer neriešiteľná. Požiadal o rozvod, no pápež mu ho zamietol. Niekedy koncom roka 1532 napokon Anna otehotnela, vďaka čomu sa Henrich konečne rozhodol konať. Chcel, aby sa dieťa (o ktorom predpokladal, že to bude chlapec) narodilo ako legitímny dedič, a tak si koncom januára 1533 Annu tajne vzal. To, že manželstvo s Katarínou nebolo anulované, nebolo pre neho podstatné; v jeho mysli akoby nikdy nebolo existovalo. Odtrhol sa od katolíckeho náboženstva a prešiel na protestantské, z ktorého, tým že sa vyhlásil na hlavu cirkvi, vznikla anglikánska cirkev. Hoci prostý ľud ani cirkev s jeho rozhodnutím nesúhlasili, tvrdo si svoje rozhodnutie presadzoval, aj za cenu popráv každého, kto sa odmietol podrobiť novým pravidlám. 7. septembra 1533 okolo tretej poobede sa napokon narodila princezná Alžbeta (neskôr kráľovná Alžbeta I..). Anna vedela, že ak si chce svoju pozíciu i naďalej udržať, dcéra jej nestačí a musí porodiť syna. V roku 1535 mala potrat a mŕtve dieťa bol vraj chlapec. Nešťastie Anny i Henricha sa odzrkadľovalo i na ich vzťahu. Henrich bol sklamaný a nešťastný, že sa mu stále nepodarilo splodiť mužského dediča. Jeden druhému sa navzájom stále viac odcudzovali, až sa napokon Henrich zapozeral do jednej z Anniných dvorných dám, Jany Seymourovej. 2. mája 1536 bola zatknutá aj Anna a uväznili ju v londýnskom Toweri. Bola obvinená z cudzoložstva, incestu a velezrady. Aj keď dôkazy neboli presvedčivé, bola uznaná vinnou a odsúdená na trest smrti, spolu s ďalšími obžalovanými. Najprv popravili jej brata a ďalších mužov a neskôr v máji 1536 na Tower Green aj kráľovnú. Na jej žiadosť bola popravená podľa francúzskeho zvyku - kľačala a kat jej sťal hlavu jediným seknutím meča.
 
2.3.3 Jana Seymourová
Jana sa narodila v roku 1508 alebo 1509 ako piate dieťa Sira Johna Seymoura z Wiltshire a Margery Wentworthovej. Bola príbuzná s kráľom Henrichom VIII. a aj so svojou predchodkyňou Annou Boleynovou. V roku 1530 bola uvedená na kráľovský dvor a v roku 1532 sa stala dvornou dámou Kataríny Aragónskej a neskôr aj Anny Boleynovej. Henrichov záujem o Janu Seymourovú sa začal približne vo februári 1536, keď ju stretol na svojich letných cestách. Jana bola odlišná od Henrichovej manželky Anny nielen výzorom, ale aj vzdelaním. Vedela len napísať a prečítať svoje meno. Namiesto toho bola od detstva vzdelávaná vo vyšívaní a vedení domácnosti, čo bolo pre vtedajšie ženy veľmi dôležité. Jeden deň po Anninej poprave sa kráľ Henrich zasnúbil s Janou. Ich svadba sa konala o desať dní neskôr vo Whitehalle. Jana Seymourová bola vyhlásená za kráľovnú 4. júna 1536. Korunovaná však nikdy nebola. Henrich VIII. naznačil, že je ochotný ju korunovať, ak mu  porodí syna.
V roku 1536 vydal Henrich Zákon o nástupníctve, ktorým ustanovil deti, ktoré by mu porodila Jana Seymourová, za dedičov trónu a obe svoje dcéry, Lady Máriu a Lady Alžbetu, vyhlásil za nelegitímne, čím im zamedzil akýkoľvek nárok na trón. V roku 1537 porodila Jana kráľovi syna, princa Eduarda, budúceho kráľa Eduarda VI.. Pôrod bol veľmi ťažký a dvanásť dní po pôrode, 24. októbra 1537, Jana zomrela na následky infekcie v Greenwich Palace. Po Janinej smrti veľmi dlhú dobu smútil celý dvor spolu s Henrichom. Henrich pochoval Janu ako „pravú manželku“, jedinú, ktorá mu dala mužského dediča. Po svojej smrti sa nechal Henrich pochovať vedľa nej.
 
2.3.4 Anna Klévska
Vzhľadom na to, že vtedy bola vysoká úmrtnosť detí a Henrich mal len jedného syna, chcel ďalším sobášom vyriešiť tento problém. Thomas Cromwell navrhol na sobáš Annu Klévsku. Anna sa narodila v roku 1515 neďaleko Düsseldorfu ako druhá dcéra klévskeho vojvodu Jána III. Klévskeho a Márie Geldernskej. Maliar Hans Holbein mladší bol poslaný do Klévska, aby tam namaľoval pre kráľa obraz jeho budúcej nevesty. Hoci sa hovorí, že obraz zobrazoval Annu ako veľmi peknú ženu, ale v skutočnosti takou nebola. Po tom, ako Henrich zbadal Annin portrét a po ďalších jej opisoch, ktoré mu poskytli jeho dvorania, súhlasil so svadbou. No po Anninom príchode do Anglicka zostal Henrich veľmi prekvapený a sklamaný. Cítil sa byť podvedený, pretože Annin výzor všetci chválili, no Henrich tvrdil, že nie je vôbec taká pekná, ako sa o nej hovorí. Henrich začal naliehať na Cromwella, aby našiel nejakú právnu cestu, ako by sa dalo manželstvu vyhnúť, ale v tomto čase to nebolo možné bez toho, aby sa ohrozilo životne dôležité spojenectvo s Nemeckom. Napriek Henrichovým obavám, bol s Annou zosobášený 6. januára 1540 v kráľovskom paláci Placentia v Greenwichi v Londýne arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Henrich sa veľmi usiloval o anulovanie manželstva. Anna musela opustiť kráľovský dvor 24. júna a 6. júla jej Henrich oznámil, aby prehodnotila manželstvo a možnosť rozvodu. Totiž v tej dobe bol Henrich už zamilovaný do deväťnásťročnej Kataríny Howardovej, ktorá bola členkou kráľovskej družiny. Krátko nato bola Anna požiadaná, aby dala súhlas na anulovanie manželstva. Anna bola natoľko inteligentná, že neprotestovala a súhlasila, a tak bolo toto manželstvo 9. júla 1540 anulované. Ako dôvod sa uviedlo Aninno prvé zasnúbenie s Františkom Lorraine. Anna dostala vysoké odškodné lebo kráľ jej bol veľmi vďačný, za jej ochotu rozviesť sa. Zostali medzi nimi veľmi dobré vzťahy a Anna do konca života udržovala s Henrichom a jeho rodinou kontakty.

2.3.5 Katarína Howardová
Katarína bola dcérou Joyce Culpeperovej a lorda Edmunda Howarda, mladšieho syna druhého vojvodu z Norfolku. Ešte v čase manželstva s Annou Klévskou bol už Henrich zamilovaný do asi deväťnásťročnej Kataríny Howardovej, ktorá bola členkou kráľovskej družiny. 28. júla 1540, teda v deň Cromwellovej popravy, sa Henrich oženil s mladou Katarínou. Kráľ Henrich bol absolútne nadšený zo svojej novej manželky. Koncom roka 1541 sa dostali na verejnosť Katarínine milenecké vzťahy vďaka Jánovi Lascellesovi. Henrichovi tieto informácie sprostredkoval Thomas Cranmer, jeden z najbližších Henrichových poradcov. Podľa dôkazov mala mať kráľovná Katarína ešte v čase pred sobášom s Henrichom milostný pomer s Francisom Derehamom, prípadne aj ďalšími mužmi. 2. novembra 1541 dostal kráľ list od Cranmera, v ktorom uviedol všetky obvinenia proti jeho manželke. Henrich najprv odmietal obvineniam veriť, list považoval za podvod a požadoval, aby Cranmer vec ďalej preveril. Počas niekoľkých nasledujúcich dní boli kráľovi predložené usvedčujúce dôkazy, ktoré zahŕňali aj svedectvá jej milencov, ktorí sa priznali po mučení v londýnskom Toweri. Rovnako ako v prípade Anny Boleynovej, Katarína Howardová sa technicky cudzoložstva nedopustila, pretože manželstvo bolo oficiálne (kvôli jej predchádzajúcim vzťahom) neplatné od začiatku. No tento fakt bol opäť ignorovaný a Katarína bola 13. februára 1542 popravená. V čase popravy mala Katarína iba 18 až 21 rokov (jej dátum narodenia nie je jasný). Vo svojej poslednej reči opísala svoje potrestanie ako správne a spravodlivé. Bola popravená jediným úderom kata. Jej telo bolo pochované v neoznačenom hrobe, kde leží aj telo jej sesternice Anny Boleynovej. Henrich sa popravy nezúčastnil.
 
2.3.6 Katarína Parrová
Bola najstaršie dieťa sira Thomasa Parra, z Horton House. S Henrichom sa vzali  v roku 1543. Bolo to už jej tretie manželstvo. Stala sa ideálnou nevlastnou matkou pre všetky kráľove deti. Bola to inteligentná, učená žena, patrónka humanistov a tajná protestantka. Pomohla tiež zlepšiť Henrichov vzťah s jeho dvoma dcérami, ktoré mal z prvých dvoch manželstiev. V roku 1544 parlamentný zákon schválil, aby boli princeznám Márii a Alžbete opäť uznané práva na trón, ale až po princovi Eduardovi. Ten istý zákon umožnil, aby Henrich určil ďalších nástupcov na trón vo svojej poslednej vôli. Po jeho smrti sa Katarína znova vydala.
 
2.4 Anglikánska cirkev
Anglikánska cirkev je oficiálnou národnou cirkvou Anglicka už od 16. storočia, kedy vznikla za protestantskej reformácie. Hoci sa Henrich VIII. rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou z dôvodov politických a dynasticko-osobných a Eduard VI. (Henrichov syn) prijal určité opatrenia na zavedenie protestantského učenia a obradov, princípy anglikánskej cirkvi sa sformulovali až za vlády Alžbety I.

"Zákon o jednote" z roku 1552 nariadil všetkým anglickým farnostiam používať druhú Knihu spoločných modlitieb z čias vlády Eduarda VI., ktorá bola neskôr roku 1559 upravená. V roku 1571 prijala anglikánska cirkev "Tridsaťdeväť článkov" ako krédo svojej viery a liturgie. Cieľom bolo vybudovať jednotnú národnú cirkev, riadenú biskupmi a vedenú hlavou cirkvi – panovníkom. Kto sa odmietol zúčastniť na bohoslužbách, dostal pokutu. Puritáni považovali riešenie náboženskej otázky za nedostatočné, kráľovná Alžbeta I. však vzdorovala všetkým pokusom o presadenie ďalších zmien. Od tých čias sa v histórii anglikánskej cirkvi odohrával boj medzi dvomi prúdmi – medzi "dolnými" a "hornými" príslušníkmi o to, či sa rozsah zmien, ktorými sa líšila od katolíckej cirkvi, má zúžiť alebo rozšíriť. "Katolícka" politika arcibiskupa Williama Lauda v 30. rokoch 17. storočia vystupňovala protesty puritánov proti moci biskupov a náboženstvo sa stalo jednou z hlavných príčin, ktoré viedli k anglickej občianskej vojne. V čase commonwealthu (teda republiky) a protektorátu bolo anglikánstvo zakázané, vrátilo sa však opäť v roku 1660 s vládou Karola II.

V priebehu 18. storočia sa anglikanizmus sformoval do troch hlavných skupín: do vysokej cirkvi, ktorá vo veľkej miere nasledovali katolícke tradície, do dolnej cirkvi, ktorá mala bližšie k odpadlíkom, a do takzvanej skupiny "slobodomyseľných", ktorí menej lipli na rôznych cirkevných dogmách.
V 30. rokoch 19. storočia nastala v Británii náboženská obroda. John Henry Newman a iní viedli "oxforské hnutie", ktoré sa snažilo obnoviť kontinuitu a náväznosť s rímskokatolickou cirkvou a zaviesť viac katolíckych obradov do anglikánskych bohoslužieb. Oxfordské hnutie, hnutie hornej cirkvi, sa dostalo do konfliktu s evanjelickým hnutím dolnej cirkvi, ktoré zastávalo radikálnejšie protestantské stanoviská, bolo aktívnejšie v misijnej práci a pri uskutočňovaní sociálnych reforiem.
 
3 Záver
Dúfame, že sa nám podarilo priblížiť Vám život Henricha VIII. Snažili sme sa a aj vďaka internetu a knihám sme sa dozvedeli veľa nových informácií o jeho živote.

Náš záver je asi takýto: Dnes platí, že človek je kvôli peniazom ochotný urobiť čokoľvek. Vtedy platilo, že človek je ochotný kvôli trónu urobiť čokoľvek. Niektoré Henrichove činy sa nedajú nijako inak ospravedlniť len tak, že si pomáhal ako vedel. Možno si poviete, že on musel byť blázon. Sčasti určite súhlasíme. Veď len tak si vymyslieť vlastnú cirkev, aby ste sa mohli rozviesť so ženou potrebuje viac než odvahu. Ale z iného pohľadu asi aj genialitu, ktorá ho častokrát dostala z problémov, či do problémov.

My si však stále myslíme, že jeho jediným cieľom bolo zaistiť trón pre budúcich panovníkov z jeho rodu. A napriek tomu ako veľmi sa snažil aby mal syna schopného ďalej viesť Anglicko, čo sa mu nakoniec aj podarilo, bola to práve jeho dcéra Alžbeta I., ktorá sa zaslúžila o ďalšie možno ešte väčšie preslávenie dynastie Tudorovcov. Ale to by už bolo na inú tému.

Teší nás ak sme Vás zaujali a teraz Vás už len necháme utvoriť si vlastný názor ako to bolo. Či bol naozaj blázon, alebo len príliš ctižiadostivý a majetnícky...