Zóny pre každého študenta

Habsburgovci

Habsburgovci

1.  Úvod
„Nech iní vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa sobáš,“ znelo veľmi úspešné motto cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána I. Nenápadní a nezaujímaví Habsburgovci získali touto politikou tróny polovice Európya začali usmerňovať a ovplyvňovať politiku celého kontinentu.  V strednej Európe ich kráľovskú dynastiu založil Ferdinand I. Narodil sa pred päťsto rokmi - 10. marca 1503.
Habsburgovci sú rakúsky panovnícky rod pôvodom z Alsaska. Habsburský rod patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody  v Európe. Členovia rodu dosadli na cisársky trón Svätej rímskej ríše, na nemecký, český, uhorský a španielsky kráľovský trón, vďaka sobášnym zväzkom i na francúzsky a portugalský trón, vládli nad veľkou časťou Európy, v Afrike a Amerike (vďaka španielskym zámorským kolóniám) aby sa napokon stali cisármi Rakúskeho cisárstva.

Pre túto tému sme sa rozhodli z viacerých dôvodov. Prvoradým je pre nás ten, že Habsburgovci boli pravdepodobne najvýznamnejší európsky panovnícky rod. Štúdium tohto rodu je mimoriadne zaujímavé, no tak isto aj náročné pre obsiahlosť témy, ako aj pre počet členov. Táto práca teda prináša len jeho stručné priblíženie. Téma nás oslovila preto, lebo vláda Habsburgovcov a získavanie rozsiahlych území išli poväčšine mierovou cestou a priniesli nespočetné množstvo významných reforiem. V neposlednom rade sme si túto tému vybrali preto, lebo mnohí naši spolužiaci si zvolili problematiku  2. svetovej vojny, a staršia história zostáva mnohokrát v zabudnutí. Sme dievčatá a preto je pochopiteľné, že práve téma mocného rodu Habsburgovcov je nám bližšia. Nechajte sa teda nami vtiahnuť do histórie plnej túžby po moci, bohatstva, bojov, intríg, ale i lásky a do osudov rodiny, ktorá ovplyvnila svet.

2.  Pôvod rodu
Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov. Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku  a v severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri  z polovice 12. storočia (objavených v r. 1618), v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora (obr.1).

Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina  a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod (Radebot) († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy (v kantóne Aaragau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky  (v Sempachu a i.) po vymrelom rode Lenzburgovcov. Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom (II.), zv. Starý   († 10. apríl 1232),  a vnukmi Albrechtom (IV.) zv. Múdry († 13. december 1239) a Rudolfom (III.) († 1249). Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie  v Breisgavsku. Do majetku rodu sa ženbou Albrechta (IV.) s Heilvigou dostali  i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny (v r. 1228 – 1229), na ktorej zahynul. Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf (IV.), ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu.
Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami – českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v cisárskej hodnosti. Druhý syn Hartman, než stačil prevziať vládu v Burgundsku, prišiel o život utopením († 21. decembra 1281). Tretí syn Rudolf (II.) († 10. máj 1290) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku. Jeho syn Ján Parricida († 13. december 1313) sa preslávil ako vrah svojho strýka, cisára Albrechta I.

Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou (* 1262/1263, † 28. október 1313), dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf (III.), ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold (* 4. august 1290, † 28. február 1326), Albrecht II. zv. Múdry, Henrich (* 1299, † 3. február 1327) a Otto (* 23. júl 1301, † 26. február 1339), ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou (* 27. marec 1319, † 6. september 1338). Albrechtova dcéra Agnesa (* 1281, † 11. jún 1364) sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta (* 1285, † 19. máj 1352) sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského († 21. apríl 1329), Guta († 1329) Ľudovíta Oettingenského († 29. september 1346).

Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich   z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil  a rodovým zákonom (25. november 1355) stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav.
 
3.  Dediční rakúski arcivojvodovia
Jeho nástupcom ako hlavy rodu sa stal syn Rudolf (IV.). On prvý prijal titul rakúskeho arcivojvodu, ktorý cisár Fridrich III. v roku 1453 potvrdil. Týmto titulom sa od tohto času označujú všetci príslušníci habsburského rodu.
Po jeho smrti (17. júla 1365) sa jeho bratia Albrecht (III.)   a Leopold (III.) spoločne ujali vlády, ale v roku 1379 si tzv. neuburgskou zmluvou v rozpore s otcovým želaním rozdelili krajiny tak, že Albrechtovi pripadli vlastné rakúske krajiny a Leopold získal Štajersko, Korutánsko, Kransko, Tirolsko a Terst. Súčasne sa rod rozdelil na Albrechtovu a Leopoldovu vetvu.

Po Albrechtovi prevzal vládu nad rodom jeho syn Albrecht (IV.) († 14. september 1404) a po ňom vnuk Albrecht (V.), neskorší rímskonemecký cisár (ako Albrecht II.). Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu. Smrťou jeho syna Ladislava V. (zv. Pohrobok) 23. novembra 1457 vymrela po meči albrechtova vetva rodu. Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagellonského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského. Leopoldova vetva pokračovala synmi Leopolda (III.) Viliamom (* 1370, † 15. júl 1406), Leopoldom (IV.)   (* 1371, † 3. jún 1411), Ernestom (I.) (* 1377, † 10. jún 1424), zv. Železný a Fridrichom (IV.), zv. S prázdnym mešcom († 24. jún 1439). Ernest mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší boli Fridrich (V.), neskorší rímsky kráľ a rímskonemecký cisár, a Albrecht († 2. december 1463).
 
4.  Sobášna politika
Za vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav. Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou (riadiacou sa heslom Austria felix, nube !) sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody. V kontexte európskych dejín významnejšie ako otcov sobáš bolo manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej v roku 1496. Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutia podstatnej časti európskeho kontinentu. Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy - staršiu španielsku a mladšiu rakúsku. Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II. a vnukom Filipom III. Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči.
Vydajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov, ktorý panoval nielen vo Francúzsku, ale i nad časťou Španielska, v Neapolsku a Parme.

Rakúska vetva založená Ferdinandom I. výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagellonskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského získala uhorskú kráľovskú korunu, ku ktorej v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558   i rímskonemeckého cisára, čím bola hegemónia rodu dovŕšená.  Ferdinandov syn Maximilián sa stal pokračovateľom rodu   a otcovým nástupcom v ríši i na českom a uhorskom tróne. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín (Tirolsko) a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu, vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou. Ferdinandovi potomkovia boli kvôli jeho nerovnému sobášu vylúčení z nástupníctva. Najstarší Maximiliánov syn Rudolf sa stal jeho nástupcom  v rode i na trónoch. Keďže zomrel bezdetný a ani manželstvo jeho brata Mateja neprinieslo legitímneho dediča a následníka (rovnako bez mužských potomkov ostalo i manželstvo jeho brata Albrechta (VII.) a ďalší brat Maximilián (III.) sa vzdal následníctva) stal sa nástupcom na uvoľnených trónoch syn Karola Štajerského Ferdinand, v osobe ktorého sa opäť spojili rakúske krajiny s cisárskou korunou. Jeho mladší brat Leopold († 1632) založil tirolskú vetvu, ktorá však vymrela už jeho synmi Ferdinandom Karolom († 1662) a Žigmundom Františkom († 1665). Zo synov Ferdinanda II., Ferdinanda, sa iba traja dožili dospelosti. Najstarší z nich Ferdinand však zomrel skôr ako jeho otec a tak sa následníkom stal jeho mladší brat Leopold pôvodne sa pripravujúci na duchovnú dráhu.

5.  Vymretie rodu
Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom (obaja zomreli bez mužských potomkov) habsburský rod po meči vymrel. Jeho pokračovateľom v osobe Karolovej dcéry Márie Terézie (sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský. Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama, Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského bola dcérou cisára Ferdinanda III (obr. 3 – rodokmeň).

6.  Habsburgovci a Európa
Z habsburského (habsbursko-lotrinského) rodu pochádzalo : 18 rímskonemeckých cisárov, 4 rakúski cisári, 19 českých kráľov, 18 uhorských kráľov, 7 španielskych kráľov, 3 portugalskí králi, 1 mexický cisár, 10 veľmajstrov Rádu nemeckých rytierov, množstvo cirkevných a svetských predstaviteľov.

6.1. Európske krajiny pod nadvládou Habsburgovcov (obr. 3)
Banát 1718 – 1918
Bosna a Hercegovina 1908 – 1918
Bukovina 1775 – 1918
Čechy a Morava 1306 – 1307, 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918
Dalmácia 1797, 1815 – 1866
Gorica a Gradiska 1500 – 1918
Innská štvrť 1779 – 1819
Južné Nizozemsko 1477 – 1700, 1714 – 1797
Korutánsko a Kransko 1335 – 1918
Lombardia 1714, 1815 – 1859
Lužica 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 -1635
Valašsko 1718 – 1739
Modena 1815 – 1860
Neapolsko 1516 – 1700, 1714 – 1735
Nemecko 1273 – 1291, 1298 – 1308, 1438 – 1740, 1745 – 1806
Parma 1735 – 1748, 1815 – 1847
Portugalsko 1580 – 1640
Predné Rakúsko 1379 – 1805
Rakúsko a Štajersko 1276 – 1918
Salzburg 1805 – 1918
Sardínia 1516 – 1700, 1714 – 1720
Sedmohradsko 1699 – 1918
Severné Nizozemsko 1477 – 1581
Severné Srbsko 1718 – 1739
Sicília 1516 – 1700, 1720 – 1735
Sliezsko a Kladsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1742
Španielsko 1516 – 1700
Švajčiarske územia 1273 – 1460
Terst 1382 – 1918
Toskánsko 1737 – 1807, 1815 – 1860
Tridensko 1803 – 1918
Tirolsko 1363 – 1918
Uhorsko 1438 – 1439, 1453 – 1457, 1526 – 1918
Voralbersko 1805 – 1918
Východná Halič 1772 – 1918
Würtembersko 1520 – 1534
Západná Halič 1795 – 1809

6.2. Hlavné rodové vetvy
1379 :
Rozdelenie na albrechtovu vetvu
(vymrela r. 1457 Ladislavom Pohrobkom)
a leopoldovu vetvu
 
1521 :  
Rozdelenie leopoldovej vetvy
na španielsku vetvu (Karol V. a potomkovia, vymrela v r.1700)
a rakúsku vetvu (Ferdinand I. a potomkovia)
 
1740 :
Rakúska vetva i celý rod smrťou Karola VI. vymreli.
Sobášom jeho dcéry Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský.

7.  Významní Habsburgovci
7.1. Mária Terézia (obr. 4)
7.1.1. Nástup na trón
Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie "Pragmatickej sankcie". Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713   o nástupníctve v habsburských krajinách. Stanovilo medzi iným prednostné dedičné právo dcér Karola III. Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ne čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali sa nasledovať jeho príklad. Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť  a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov.   Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Prusku a Bavorsku. Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade.
 
7.1.2. Reformy
Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev   a ich bezhraničná bieda. V západnej časti krajiny Mária Terézia hneď prikročila k reforme štátnej správy a daňových záležitosti, ktoré čoskoro priniesli úspech. Energicky sa pustila do reorganizácie armády. Zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. Zriadila vojenskú akadémiu, kadetku   a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach. Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť financie v rámci reformy daňového systému. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane. Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare.  V r. 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu. Zasiahla aj do správy miest  a dedín. Výrazne zreformovala súdnictvo. Znie to neuveriteľne, ale ešte v osvieteneckom 18. storočí súdili   a upaľovali čarodejnice, pri vypočúvaní používali mučenie. Mária Terézia vyňala súdnictvo z rúk stavov, poštátnila ho a roku 1768 vydala nový trestný poriadokConstitutio Criminalis Theresiana. Priam priekopnícka bola reformná činnosť Márie Terézie v oblasti zdravotníctva, kde sa do polovice 18.storočia vôbec nedalo hovoriť o uvedomelej starostlivosti. Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom  a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázky zdravotníctva komplexne rieši kráľovsky mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770. Ďalšou oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžadovala zmeny, bolo školstvo. Pre široké vrstvy obyvateľov malo najväčší dosah uzákonenie povinnej školskej dochádzky. Zásluhou Márie Terézie sa do učiva na vysokých školách zaviedli mnohé moderné prírodovedné   a spoločenskovedné poznatky, vznikol celý rad nových typov škôl, napríklad obchodné školy či školy na prípravu učiteľov. Gymnázia sa dostali pod štátny dozor. V Uhorsku sa reforma riadila osobitnou študijnou osnovou, ktorú kráľovná vydala  v roku 1777 pod názvom Ratio educationis. Tereziánska škola položila základy všeobecnej gramotnosti ľudových vrstiev   a zásadnou mierou sa podieľala na ich vzdelanosti. Mária Terézia pokladala katolícke náboženstvo za jediný ideologicky základ ríše a Cirkev za významnú súčasť svojich mocenských záujmov, no bola nespokojná s viacerými aspektmi jej činnosti. Nebola naklonená náboženskej tolerancii. S Jozefom, ktorého roku 1765 ustanovila za svojho spoluvládcu, sa nezhodla ani  v otázkach zrušenia nevoľníctva a striktne odmietala všetky pokusy poddaných bojovať za zlepšenie svojho postavenia. V tomto bola nekompromisná. Reformy Márie Terézie mali plnú platnosť iba v tzv. dedičných krajinách, čiže v Rakúsku  a Čechách, nie však v Uhorsku. Kráľovná musela rešpektovať osobitosť stavov, keďže jej pomohli pri nástupe na trón. A tak sa čoraz väčšmi zvýrazňovali rozdiely medzi východnou  a západnou časťou ríše. Uhorský snem zvolaný v roku 1764 do Bratislavy mal prerokovať návrhy reforiem. Napriek odporu uhorskej šľachty panovníčka presadila urbársku reguláciu, ktorá mala jednotne upraviť poddanské pomery v celej krajine. Celá akcia trvala od roku 1767 do roku 1772, keď bol zavedený celokrajinský urbár, neskôr nazvaný tereziánskym. Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka. Nebolo azda oblasti, ktorá by v čase panovania Márie Terézie nebola potrebovala reformu. Je nepochybné, že na toľké zásadné premeny nestačila len pevná vôľa, ale bola potrebná aj dobra znalosť pomerov, rozhľadenosť rozvážnosť založená na solídnom vzdelaní. A toho sa Márii Terézii dostalo už v detstve a mladosti. Mária Terézia mala talent na cudzie jazyky – plynulo hovorila po francúzsky, taliansky, latinsky, nemecky a španielsky. Okrem toho si dobre osvojila matematiku, získala dôkladne všeobecné vzdelanie a popritom nevynechávala ani predmety, ktoré vtedy patrili bežnému vzdelávaniu dievčat, čiže tanec, hudbu a spev.
 
7.1.3. Charakteristika vlády
Rovnako dôležitou otázkou ako výchova bolo rozhodnutie, kto bude manželom budúcej panovníčky. Sympatie rodičov si získal František Štefan Lotrinský. Od pätnástich rokov sa zdržiaval vo Viedni a účasť na živote dvora mu umožnila spoznať Máriu Teréziu. V oboch sa zakrátko zrodila vzájomná náklonnosť, o ktorej sa popísali romány. Ich manželstvo bolo pravdepodobne jediným z mála uzavretým nielen v záujme štátu, ale aj z lásky. A to bolo na tie časy dosť neobvyklé. František Štefan bol nesporne mladý zaujímavý muž so zmyslom pre realitu. Dosť skoro zistil, že nemá veľké diplomatické, vojenské ani štátnické nadanie. Mimoriadne talentovane sa prejavil v ekonomike. Najväčšie úspechy dosiahol vo finančníctve. Jeho osobné príjmy ďaleko prevyšovali príjmy štátnej pokladnice. Františka Štefana uznávali za gentlemana žijúceho príkladným manželským životom. Istým paradoxom je, že roku 1745 sa síce stal rímsko-nemeckým cisárom, no habsburskej ríši de facto nepanoval, lebo vládu právoplatne zdedila a aj vykonávala Mária Terézia, ktorá sa i do všeobecného povedomia zapísala zväčša ako cisárovná, hoci ňou vlastne nebola. Predčasná smrť Františka I. Štefana v auguste roku 1765 zanechala v Márii Terézii hlbokú stopu. Vládla ešte 15 rokov spoločne sa synom Jozefom II., ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom, ale už nikdy neodložila čierny vdovský odev a z veselej, zo života sa tešiacej ženy zostala na habsburskom tróne zostarnutá, smutná kráľovná. Svoju životnú púť ukončila 29.novembra 1780 vo Viedni.

7.2. František Jozef I. (obr. 5, obr. 6, obr. 7)

Bol najdlhšie vládnucim Habsburgom. Na jeho obraz sa  v školách pozerali aj naši starí rodičia. Cisár FRANTIŠEK JOZEF I., ktorý zasadol na trón pred 160 rokmi, sa stal ikonou monarchie. Nebyť revolučných udalostí, zrejme by sa k moci dostal oveľa neskôr. V októbri 1848 však padla Viedeň do rúk radikálov  a cisárska rodina musela mesto opustiť. Dvorská kamarila, v ktorej mali najväčší vplyv generáli Windischgrätz, Jelačič a ministerský predseda knieža Schwarzenberg, sa vtedy utvrdila v názore, že monarchiu môže zachrániť len zmena na tróne. Presvedčiť cisára Ferdinanda I., pre jeho prívetivosť a povoľnosť všetkými prezývaného Dobrotivý, že musí abdikovať, nebolo ťažké. Na jeho miesto však nemal nastúpiť zákonný následník František Karol. Jeho manželka, ambiciózna Žofia,  na tróne viac chcela vidieť ich prvorodeného syna. František Karol súhlasil, jeho manželka totiž v rodine, ako sa vraví, nosila nohavice. Druhého decembra 1848 v Olomouci, kde našiel cisársky dvor útočisko, predniesol Ferdinand I. svoje vyhlásenie.
„Na základe vážnych dôvodov sme dospeli k rozhodnutiu vzdať sa cisárskej koruny v prospech nášho milovaného synovca najjasnejšieho veľkovojvodu Františka Jozefa, keďže jeho otec a náš milovaný brat najjasnejší veľkovojvoda František Karol vyhlásil, že sa v jeho prospech definitívne zrieka následníckeho práva,“ čítal panovník. Keď jeho nástupca pred ním pokľakol a poďakoval mu, prívetivo dodal: „To nič, rado sa stalo.“ Tak sa začala vláda Františka Jozefa I.

7.2.1.  Detstvo
Osemnásťročný mladík bol na svoju novú úlohu dokonale pripravený. Prísna matka ho totiž na ňu systematicky vychovávala. Franzi rozhodne nebol rozmaznaný. Odmalička ho zavalila povinnosťami, ktoré pripomínali drezúru. Ako šesťročný musel týždenne absolvovať vyučovanie náboženstva, nemčiny, francúzštiny, písania a zemepisu, spolu 13 hodín. Postupne pribúdali predmety i čas pri nich strávený. V siedmich rokoch sa vyučovanie rozšírilo na 32 hodín a ako trinásťročný pri ňom trávil týždenne dokonca 50 hodín. K tomu treba ešte pripočítať tvrdý vojenský výcvik, takže program budúceho cisára sa každý deň začínal o šiestej ráno a končil sa pred deviatou večer. Na zábavu s vrstovníkmi mu nezostávala ani chvíľka času. Nadmerné množstvo učiva napokon spôsobilo, že jeho vedomosti boli rozsiahle, ale plytké. Podobne to bolo pri vojenskom výcviku. Hoci armádu miloval, vojenskej stratégii nikdy hlbšie nerozumel. Dobré vojsko bolo v jeho predstave také, ktoré do detailov dodržiavalo predpisy a disciplínu. Na druhej strane vďaka drilu získal návyky, ktoré si udržal po celý život. Bol neuveriteľne pracovitý, dôkladný  a obdivuhodne sa dokázal ovládať.

7.2.2.  Panovnícke kotrmelce
Tieto vlastnosti prejavoval od prvej chvíle vládnutia. Bol nepriateľom demokratizačných reforiem a občianskych slobôd, vrátil sa k absolutistickej vláde, takže príliš obľúbený nebol. K jeho popularite, predovšetkým v uhorskej časti monarchie, neprispelo ani krvavé potlačenie maďarskej revolúcie. Na to dokonca takmer doplatil životom. Keď sa 15. februára 1853 prechádzal spolu so svojím pobočníkom viedenskými ulicami, priskočil k nemu mladý muž a nožom ho bodol do šije. František Jozef padol na zem, atentátnik chcel v útoku pokračovať, cisárov adjutant a okoloidúci ho však spacifikovali. Polícii potom prezradil, že sa volá János Libényi a cisára chcel zabiť z pomsty za utrpenie, ktoré spôsobil Uhorsku. Odsúdili ho napokon na trest smrti a panovník jeho žiadosť o milosť zamietol. Aby však preukázal svoju „veľkodušnosť“, priznal atentátnikovej matke, závislej od synovho príjmu, doživotnú penziu. Nie príliš šikovne si František Jozef počínal aj v zahraničnej politike. Prišiel o spojenectvo Ruska, prehral vojny  s Francúzskom a so Sardíniou, neskôr aj s Pruskom, následkom čoho Rakúsko prišlo o územia Benátska a Lombardie. Chtiac-nechtiac tak musel časom pristúpiť  k reformám. Zriekol sa absolutizmu, v krajine nastúpil ústavný a parlamentný systém a udobril si aj Maďarov. V roku 1867 došlo k tzv. vyrovnaniu, monarchia sa zmenila na rakúsko-uhorskú a on sa dal slávnostne korunovať za uhorského kráľa. Tým si však znepriatelil Čechov. Hoci to viackrát verejne sľúbil, nedal si na hlavu položiť ich svätováclavskú korunu, navyše nové postavenie Uhorska vnímali Česi ako facku. Cisár mal totiž pôvodne v pláne vyrovnanie s nimi.

7.2.3.  Rany osudu
O nič pokojnejší nebol ani súkromný život Františka Jozefa, ak sa o niečom takom vôbec dá hovoriť. Na prvom mieste uňho vždy boli panovnícke povinnosti. Mal povesť chladného a necitlivého muža, ktorý si nedokáže vytvoriť normálny ľudský vzťah ani k svojim najbližším.
Ako 23-ročný vzplanul láskou k svojej ešte nedospelej sesternici, bavorskej princeznej Alžbete prezývanej Sissi, a rozhodol sa s ňou oženiť. Zaľúbenosť však veľmi rýchlo vyprchala a mladá cisárovná, zvyknutá na slobodomyseľnosť, sa pri dvore s prísnou etiketou cítila ako vo väzení. Často odtiaľ utekala na svoj zámok Laxenburg alebo na cesty po Európe. Manželia, ktorí spolu splodili štyri deti, sa jeden druhému postupne odcudzovali a to, čo mu neposkytovala Sissi, našiel panovník  u milenky. Jeho dlhoročný vzťah  s herečkou Katharinou Schrattovou bol verejným tajomstvom  a Alžbeta mu ho nielen tolerovala, ale poskytovala mu dokonca aj spoločensky prijateľný rámec.
K najprv nepopulárnemu cisárovi boli aj ľudia čoraz zhovievavejší. Nepochybne k tomu prispievali aj rodinné tragédie, ktoré ho rad-radom postihovali. Prvorodená dcéra Žofia zomrela ako dvojročná a v roku 1889 prišiel aj   o jediného syna, následníka trónu Rudolfa. Spáchal samovraždu. Jeho brata Maximiliána, mexického cisára, popravili republikánski revolucionári a napokon v septembri 1898 utrpel František Jozef najťažší úder, keď taliansky anarchista Luigi Luccheni v Ženeve zavraždil jeho manželku cisárovnú Alžbetu. Prebodol ju pilníkom len preto, že sa chcel presláviť vraždou niekoho slávneho. „Pred ničím na tomto svete nie som ušetrený,“ zareagoval šokovaný cisár, keď sa dozvedel o tragédii.

7.2.4.  Len žiadny pokrok
Ako plynul čas, ľudia si na svojho cisára zvykali. Jeho portréty viseli v školách, úradoch ba dokonca aj v krčmách a sprevádzal celé generácie obyvateľov monarchie od kolísky až po hrob. František Jozef sa stal živou ikonou svojej ríše, až sa zdalo, že jedno  i druhé tu bude večne. Ľudia si zvykli na oslavy jeho narodenín či výročia nástupu na trón, ktoré sa pomaly stali rovnakou samozrejmosťou ako Vianoce. Krajina sa prispôsobovala jeho obrazu a Rakúsko-Uhorsko sa stalo okrem iného aj synonymom skostnateného systému. Sám cisár sa zubami-nechtami bránil zmenám a odmietavo sa staval k technickému pokroku. Vo svojich komnatách v Schönbrunne dlho nedovolil vybudovať splachovací záchod a ešte na začiatku 20. storočia si odmietal dať do pracovne zaviesť telefón. Prekážal mu vraj natoľko, že ho nakoniec povolil umiestniť práve na záchode. Ako spomínal jeho komorník, neraz sa stalo, že telefón zazvonil práve vo chvíli, keď bol panovník na potrebe. Cisár vraj vtedy na zvoniaci prístroj zakričal Počkať ! a zavolal komorníka, aby zdvihol slúchadlo. Podobný odpor prechovával František Jozef k autám. Odmietal si do nich čo  i len sadnúť. Prvýkrát ho k tomu donútil v roku 1907 až britský kráľ, keď počas ich schôdzky poslal preč kočiar, takže rakúsko-uhorský monarcha nemal na výber.

Inak cestoval veľmi často a rád. Na kratšie vzdialenosti kočom, ak mala cesta trvať niekoľko hodín, rád využíval vlak. Nevypravovali mu však žiadny špeciál, vždy iba jeho salónny vozeň pripojili k bežnému spoju. Cisár mal vo vagóne všetko pohodlie a pochopiteľne aj pracovňu. Spisy vybavoval počas cesty a po kuriérovi ich posielal do Viedne. Neuveriteľne znie aj to, akým spôsobom sa na svojich cestách stravoval. Obedy si dával nosiť zo staničných reštaurácií v mestách, kde vlak zastavil. 

7.2.5.  Posledná tragédia
Dá sa povedať, že František Jozef sa celý život riadil vojenským režimom. Dôkazom je aj to, ako sa obliekal či spával. Uniforma bola jeho pracovným i slávnostným odevom a líhal si zväčša na jednoduché vojenské lôžko. Vojne sa však, ak to bolo len trochu možné, vždy snažil vyhnúť. Aj vďaka tomu Rakúsko-Uhorsko takmer pol storočia prakticky žiadnu nezažilo a jeho cisára označovali za „panovníka mieru“. Paradoxne to bol práve on, kto v júli 1914 vyhlásil vojnu, neskôr nazvanú prvá svetová. Bolo to po ďalšej rodinnej tragédii, keď v Sarajeve spáchali atentát na jeho synovca  a následníka trónu Františka Ferdinanda. Mnohí nechceli veriť, že to urobil, a po monarchii dokonca kolovali fámy, že cisár zomrel a jeho miesto zaujal dvojník. Ľudia boli totiž presvedčení, že skutočný František Jozef by vojnu nikdy nevyhlásil. Bolo to však tak. Panovník neskôr svoje rozhodnutie ľutoval a údajne zvažoval, že uzavrie prímerie.  K tomu už nedošlo. Začiatkom novembra 1916 začal viditeľne chradnúť a zakrátko dostal zápal pľúc. Napriek tomu sa snažil pracovať. Popoludní 21. novembra 1916 však už nemohol. Sluhovia ho na naliehanie lekárov uložili do postele, kde krátko po deviatej večer vydýchol naposledy. Jeho smrť akoby predznamenala aj osud monarchie, na čele ktorej stál takmer sedem desaťročí. Rakúsko-Uhorsko nasledovalo totiž svojho panovníka o dva roky neskôr.

7.3. Alžbeta Bavorská – Sisi (obr. 8)

Alžbeta Habsburská – Wittelsbachová, nazývaná Sissi, bola  v súkromnom živote rozporuplná osobnosť. Vytvárala si svoj vlastný štýl, ktorý sa len zriedkavo zhodoval so zásadami dvorného ceremoniálu. Každodenne kontrolovala svoju váhu   a miery, pretože kult krásy a dokonalej postavy patril k jej hlavným záujmom. Veľa športovala a kvôli postave držala rôzne diéty a aj hladovky. Často bývala chorá a preto absolvovala mnohé liečebné kúry. Milovala zvieratá, predovšetkým psy a kone, preto niet divu že jazda na koni patrila k jej najobľúbenejším športom. Vyžívala sa v hre na citare a podľa svojho veľkého vzoru Heinricha Heineho písala i básne. Venovala sa štúdiu cudzích jazykov a literatúry. Rada cestovala a je takmer typické, že jej život sa na jednej z týchto ciest skončil – tragicky a náhle, ako sama vopred vytušila. Vojvodkyňa Alžbeta Bavorská, ktorú rodičia a súrodenci prezývali Sissi, prišla na svet vo vianočný večer roku 1837 v rodičovskom dome  v Mníchove a už pri narodení mala dva zuby, čo podľa všeobecnej mienky nemohlo znamenať nič iné ako obrovské šťastie. Navyše sa narodila v nedeľu a to bola okolnosť, ktorá tiež sľubovala len to najlepšie.
 
7.3.1.  Cesty cisárovnej
Na začiatku manželstva cisársky pár podnikal spoločné cesty po všetkých krajinách monarchie, ale od šesťdesiatych rokov 19. storočia cisárovná najradšej cestovala sama. Cestovateľskú vášeň v sebe objavila, keď jej pri ochorení na bronchitídu lekári odporučili pobyt v južných oblastiach  a ona si uvedomila ako dobre jej padlo žiť ďaleko od viedenského dvora. V roku 1860 cisárovná, ktorá trpela nervóznym kašľom, podstúpila dlhšiu zdravotnú dovolenku. Išla na Madeiru. Po ceste späť sa navštívila Alžbeta Sevillu, Gibraltár, Mallorcu a na Korfu. Po mesiaci pobytu vo Viedni sa zase vybrala na Korfu  a prenajala si tam vilu.

Na mieste kde stála vila Sissi neskôr postavila akýsi malý zámok – Achilleion. Stavba  a prestavby sa ťahali celé roky a keď bolo všetko dokončené, cisárovná odrazu stratila o zámok záujem a ponúkla ho na predaj. František Jozef to ale nedovolil a vilu na Korfu Sissi nepredala. Október 1861 strávila v Benátkach, potom odišla do Reichenau  a začiatkom júna do Bad Kissingenu.
Od roku 1866 sa začali jej časté návštevy v Maďarsku a postupne si túto krajinu zamilovala. Vlastnila tam aj zámok Gödöllö ktorý patril k jej najobľúbenejším miestam. Narodila sa tam aj jej najmladšia dcéra Mária Valéria. Nachádzal sa neďaleko Budapešti. V marci 1898 podnikla cestu do Territetu. Uprostred júla toho istého roku odcestovala do Bad Nauheimu na vyšetrenie a potom bývala opäť v Territete. 9. Septembra 1898 odcestovala do Ženevy  a o deň neskôr ju zabili.

7.3.2.  Smrť

Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená. Nepokojne sa náhlila od jedného cieľa cesty k druhému, až sa v roku 1898 ocitla v Territete pri Montreux. 10. septembra 1898 sa Alžbetina komorná grófka Irma Sztárayová ohlásila u cisárovnej. Dala jej ešte niekoľko pokynov, čo má vybaviť v meste. V ten deň chcela cisárovná odísť loďou zo Ženevy. Grófka opisuje svoj zážitok takto: „Bola presne 1 hodina a 35 minút, keď sme vyšli na ulicu. Kráčali sme po nábreží jazera... V tej chvíli som zbadala ešte dosť ďaleko od nás akéhosi chlapa, ktorý sa správal, akoby ho ktosi naháňal. Vyskočil s poza stromu na kraji chodníka, prebehol k najbližšiemu stromu a takto mihajúc sa krížom-krážom pre mojim zrakom približoval sa k nám. Preskočil k zábradliu a odtiaľ sa vrhol smerom k nám. Podvedome som vykročila dopredu, aby som cisárovnú pred ním chránila, ale ten chlap sa zatváril ako človek ktorý sa nečakane potkol, preletel dopredu a v tom istom okamihu udrel päsťou do cisárovnej. Nečujne klesla dozadu na zem. Sklonila som sa nad ňu zo zúfalým výkrikom... Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Potom sa nadvihla a pomaly vstala zo zeme... Priduseným hlasom som sa jej spýtala: „Ako sa cítite, Vaše veličenstvo? Nič sa Vám nestalo?“„Nie,“ odpovedala s úsmevom „nič sa mi nestalo.“ Pohli sme sa. Rezko a svižne kráčala vedľa mňa. Došli sme do prístavu. Po mostíku prešla  krokom predo mnou, ale sotva vstúpila na loď prišli jej zle. Zachytila som ju, ale nemohla som ju udržať. „Lekára! Lekára! Vodu!“ skríkla som na lokaja ktorí bežal po pomoc. S pomocou dvoch pánov sme ju preniesli na lavicu. Rozviazala som rozviazala šnúrku na šnurovačke. Loď medzitým vyplávala. Cisárovná otvorila oči a niekoľko minút tak ležala. „Čo sa to so mnou vlastne stalo?“ To boli jej posledné slová. Nato v bezvedomí klesla dozadu. Cisárovná mala na sebe čierne hodvábne figaro, ktoré som jej chcela uvoľniť, aby sa jej ľahšie dýchalo. Pod šatami na bielej košieľke bol tmavý fľak vo veľkosti strieborného guldena. Odhrnula som košieľku a v oblasti srdca som objavila malú trojuholníkovú ranu – Luccheni cisárovnú bodol dýkou. Loď sa obrátila naspäť do Ženevy. Odniesli sme ju do hotelovej izby kde ju čakali lekári. Boli 2 hodiny 20 minút keď lekár vyslovil tie strašné slová... Je mŕtva.“
7.4. Maximilián Ferdinand - Habsburg na mexickom tróne (obr. 14, obr. 15)
Stredoamerické Mexiko zažívalo po osamostatnení od Španielska v roku 1821 nekonečný sled občianskych vojen medzi konzervatívcami a liberálmi, rýchlo sa striedajúcich prezidentov, diktatúr a revolúcií proti nim. Jednou z najzaujímavejších epizód bola krátka vláda Maximiliána I. zo stredoeurópskeho rodu Habsburgovcov. Nešťastného cisára popravili 19. júna 1867. Arcivojvoda Ferdinand Maximilián sa narodil v roku 1832 ako mladší brat neskoršieho rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Vzťah medzi bratmi bol väčšinou veľmi komplikovaný. Odmeraný a chladný František Jozef otvorenejšiemu a liberálnejšiemu Maximiliánovi závidel jeho popularitu.

7.4.1.  Tragické dobrodružstvo
Mladší brat naopak trpel tým, že večne zostával v tieni staršieho. Nikdy od brata panovníka nedostal možnosť uplatniť schopnosti v pozícii, na ktorú mal podľa svojich predstáv nárok. Táto frustrácia určite prispela k tomu, že sa Maximilián takmer bezhlavo vrhol do najväčšieho   a najtragickejšieho dobrodružstva svojho života. V roku 1859 sa stal mexickým prezidentom liberálny právnik indiánskeho pôvodu Benito Juárez. Zaviedol radikálne reformy, zoštátnil napríklad majetok katolíckej cirkvi. V roku 1861 si Juárez popudil Anglicko, Francúzsko a Španielsko, keď s ohľadom na prázdnu štátnu pokladnicu vyhlásil moratórium na splácanie zahraničných dlhov. Pre Madrid   a Paríž to bola vítaná zámienka k vojenskej intervencii.

Obe krajiny mali okrem finančných aj iné plány. Španielsko dúfalo v obnovu niekdajšej koloniálnej vlády. Francúzsky cisár Napoleon III. zase chcel získať závislé územie od amerického kontinentu. Španielsko čoskoro zistilo, že sú jeho nádeje nereálne a z Mexika sa stiahlo. Francúzi naopak s podporou mexických konzervatívcov obsadili veľkú časť krajiny. Napoleon však na vytvorenie zdania legality potreboval niekoho na jej čelo. Prišiel nápad vyhlásiť Mexiko za monarchiu a ponúknuť korunu zaháľajúcemu Maximiliánovi. Trochu naivného Habsburga ponuka nadchla. Dúfal, že v Mexiku konečne uskutoční svoje predstavy  a vybuduje tam pomerne liberálnu monarchiu. Jeho nadšenie živila aj manželka, ešte ambicióznejšia belgická princezná Charlotta.

Mexickí konzervatívci a Napoleon III. Maximiliána ubezpečovali, že ho ľud krajiny privíta s otvorenou náručou. Netúžia vraj po ničom inom, ako po monarchovi, ktorý im prinesie mier. Varovania, že bude Napoleonovou bábkou   a jeho moc bude stáť len na francúzskych bodákoch, nebral na vedomie. Polovičato sa veci postavil cisár František Jozef. Odmietol mexické dobrodružstvo svojho brata oficiálne podporiť, poskytol mu len finančnú pomoc a dovolil mu doma verbovať dobrovoľníkov. V cisárovom okolí sa objavovali názory, že je to dobrá príležitosť sa brata zbaviť. Maxmilián dorazili do Mexika v máji 1864. Nový cisár sklamal v podstate všetkých. Konzervatívcom sa nepáčilo, že nezrušil väčšinu liberálnych reforiem. Prekážali im jeho demokratické spôsoby a skromné vystupovanie, čo vraj nezodpovedalo jeho postaveniu. Väčšina liberálov ho vytrvalo odmietala ako francúzskeho lokaja.

7.4.2.  Obeť naivity a politiky
Cisár reagoval tým, že žil stále viac vo vlastnom vysnenom svete a nevnímal realitu. Keď jeho jednotky ustupovali pred Juárezovými vojakmi, Maximilián riešil založenie Akadémie vied či skúmal mexickú flóru.
Posledným klincom do jeho rakvy sa stalo, keď Napoleon III. porušil sľuby o svojej podpore, s čím ho nalákal na trón. Francúzsky cisár zistil, že ho Mexiko stojí priveľa peňazí a pravdepodobne neprinesie odpovedajúci zisk.  Navyše na neho tlačili Spojené štáty. Ukončili vlastnú krvavú občiansku vojnu a začali tvrdo vystupovať proti tomu, aby sa Európa miešala do amerických záležitostí. Napoleon predčasne z Mexika stiahol francúzske jednotky. Maximiliána sa snažili presvedčiť, aby z Mexika utiekol spolu s nimi. Cisár to po dlhšom váhaní odmietol. Republikánske jednotky ho čoskoro zajali. Formálny súd odsúdil Maximiliána na trest smrti. Od vykonania rozsudku Juáreza neodvrátili ani protesty veľmocí vrátane jeho spojenca Spojených štátov. „Náš národ požaduje práve túto hlavu,“ povedal pruskému vyslancovi, ktorý žiadal o milosť. Habsburský princ plný dobrých úmyslov, obeť svojich ambícií, naivity aj medzinárodnej politiky, skončil spolu s dvomi svojimi mexickými generálmi pred popravnou čatou. V poslednej chvíli sa vraj správal tak statočne, že dojal aj vojakov, ktorí ukončili jeho život.
 
Kompletný titul: Jeho cisárska a kráľovská Výsosť Ferdinand Maximilián Jozef, cisársky princ a arcivojvoda rakúsky, korunný princ uhorský a český Jeho cisárske Veličenstvo Maximilián I., cisár mexický.  
 
7.5. Rudolf - korunný princ (obr. 17 – 19)

Rudolf Habsburský (* 21.8.1858, Laxenburg pri Viedni, † 30.1.1889, Mayerling) bol rakúsky arcivojvoda, korunný princ  a následník trónu, jediný syn cisára Františka Jozefa I. a Alžbety Bavorskej. Jeho starými rodičmi z otcovej strany boli arcivojvoda František Karol Habsburský a arcivojvodkyňa Žofia Bavorská  a z matkinej bavorský vojvoda Maximilián Jozef Bavorský   a vojvodkyňa Ludovika Wilhelmina Bavorská.
 
7.5.1.  Mladosť
Už pri narodení dostal dlhé meno s množstvom titulov: Rudolf František Karol Jozef, korunný princ a následník trónu Rakúskeho cisárstva, kráľovský princ v Čechách a Uhorsku, Lombardii a Benátkach, Dalmácii, Chorvátsku, Slavónii, Haliči, Vladimirsku a Ilýrsku, rakúsky arcivojvoda, Rytier Zlatého rúna.
Od útleho detstva na Rudolfovu výchovu mala rozhodujúci vplyv jeho babička arcivojvodkyňa Žofia. Tá sa už predtým podieľala na výchove i oboch starších Rudolfových sestier, Žofie a Gizely. Jeho matka do výchovy svojho syna nezasahovala a tak Rudolfova osobnosť bola po celý život zmietaná medzi babičkou, matkou, otcom a služobníctvom, čo sa prejavilo na jeho citovom živote.  Z príbuzných si najviac obľúbil svoju sestru Gizelu, s matkou sa vídaval zriedka, i otec v dôsledku vladárskych   a štátnických povinností mal naň málo času. Chcel mať zo syna po svojom vzore vojaka o čom svedčí okrem iného i fakt, že už druhý deň po narodení ho menoval plukovníkom a majiteľom 19. pešieho pluku. Od detstva mu vštepoval vojenskú ctižiadostivosť a lásku k armáde.  Na malom princovi bol nápadný jeho bystrý duch, predčasná zrelosť až premúdrelosť, nadmieru vyspelý verbálny prejav a neustála túžba po vzdelaní.

7.5.2.  Vzdelávanie

Na vzdelávaní korunného princa sa podieľalo množstvo učiteľov a vychovávateľov pochádzajúcich z rôznych krajín monarchie. Ich častokrát liberálne názory mali zásadný vplyv na Rudolfov ďalší život. Tým sa dostával do ostrých konfliktov s konzervatívnymi tradíciami viedenského dvora. Tajne spolupracoval s viacerými liberálnymi novinami. V duchu liberalizmu odmietal výsadné a neochvejné postavenie šľachty a duchovenstva v politike  a spoločenskom živote a za „základ moderného štátu“ považoval meštianstvo. Otec, poznajúc jeho názory  a politické zmýšľanie, nepoveroval ho politickými úlohami  a zámerne ho držal stranou od vysokej politiky. V r. 1877 zavŕšil štúdiá a vydal sa na jednoročnú cestu po Európe. Počas nej navštívil viacero krajín – Švajčiarsko, Nemecko, Škótsko, Anglicko (prijala ho i kráľovná Viktória), Bavorsko. Zaujímal sa o prírodné vedy, najmä o ornitológiu. Prispieval do odborných časopisov o vtákoch. Na svetovej výstave vo Viedni v r. 1873 sa osobne stretol so známym prírodovedcom Alfredom Brehmom, s ktorým sa čoskoro spriatelil. Viackrát spolu podnikli prírodovedecké výpravy. V roku 1880 podnikol cestu do Egypta a Palestíny, v rámci ktorej navštívil  i Jeruzalem.

7.5.3.  Manželstvo
Rudolf so svojou manželkou, belgickou princeznou Štefániou. Pred dovŕšením 20-teho roku života sa aktuálnou javila otázka princovej ženby. Za manželku mu bola vybraná pätnásťročná dcéra belgického kráľa Leopolda II. a rakúskej arcivojvodkyne Márie Henrietty, princezná Štefánia. V marci r. 1880 Rudolf odcestoval do Bruselu, aby sa s nastávajúcou manželkou stretol. Stretnutie prebiehalo   v chladnej atmosfére. Napriek ich vlažnému vzťahu a nie príliš veľkému nadšeniu bol dohodnutý sobáš. Konal sa 10. 5. 1881. Rakúsky ľud privítal Štefániu s nadšením.  Od počiatku sa Rudolf snažil vyhovieť prianiu dvora a správal sa ako milujúci manžel. No zdanie harmonickej rodiny bolo  iba naoko. Rudolf sa manželke stále viac odcudzoval a keď sa od Štefánie postupne odvrátila celá rodina začala sa mladá princezná na viedenskom dvore cítiť opustená.

Nový impulz vzájomnému zblíženiu malo priniesť narodenie potomka. 2. 9. 1883 prišla na svet jediná dcéra Alžbeta Mária, nazývaná Erži. Rudolf si však so Štefániou prestal rozumieť úplne a začal otvorene vyhľadávať mimomanželské vzťahy. Ich následkom bolo, že nakazil seba i svoju manželku venerickou pohlavnou chorobou čím sa Štefánia stala neplodnou.

7.5.4.  Samovražda
Rudolfova choroba, depresie a na druhej strane vybičovaná túžba po živote, nenaplnený život, alkohol  a drogy sa rozhodnou mierou podpísali pod jeho celkový telesný a duševný stav. V jeho dôsledku spáchal 30. januára 1889 samovraždu zastrelením spolu so svojou milenkou, barónkou Mary Vetserovou, na cisárskom loveckom zámočku Mayerling pri meste Heiligenkreuz v Dolnom Rakúsku.

Prvotne prezentovanou príčinou skonu bolo otrávenie milenkou, oficiálnou verziou príčiny Rudolfovej smrti bolo zlyhanie srdca. k nejasnosti prípadu prispeli nespočetné verzie o príčine smrti: v deň nešťastia sa hovorilo  o mozgovej mŕtvici, druhý deň sa vravelo o infarkte, pitevný nález však potrdil smrť spôsobenú guľkou z revolveru. Mŕtve telo korunného princa mohlo byť vystavené v kaplnke viedenského Hofburgu.

Existencia mŕtvoly Rudolfovej milenky bola dlho utajená. Do súčasnosti je pozadie tejto udalosti neobjasnené. Viedenský dvor od počiatku nemal záujem na zverejnení skutočnej príčiny incidentu. Lekári ako dôvod samovraždy uviedli pretrvávajúcu duševnú chorobu a z nej vyplývajúce skratové jednanie. Vďaka tomuto konštatovaniu mohol byť Rudolf  5. 2. 1889 pochovaný v rodovej Kapucínskej krypte vo Viedni. Mlčanie o Maryinej mŕtvole bolo zachovávané až do zániku monarchie v r. 1918.

7.6. František Ferdinand d´Este (obr. 20, 21)
František Ferdinand d´Este sa narodil v Štajerskom Hradci 18. decembra 1863. Jeho  otec arcivojvoda Karol Ľudovít bol bratom cisára Františka Jozefa. Do roku 1889 žil ako významný, ale ničím výnimočný člen užšej rodiny Habsburgovcov a rozvíjal hlavne svoju vojenskú kariéru. Toho roku však následník trónu jediný cisárov syn Rudolf spáchal veľmi podivnú samovraždu   a následníkom trónu sa stal jeho otec. Lenže v roku 1896 zomiera aj on  a tak prešlo následníctvo práve na Františka Ferdinanda, cisárovho synovca. Cisár sám bol však k svojmu následníkovi viacmenej chladný. Často uvádzaný dôvod v podobe takzv. neprimeraného manželského zväzku s českou grófkou Žofiou Chotkovou bol iba druhoradým. Na vtedajšie zabehané koľaje politických sobášov najvyšších predstaviteľov európskej šľachty to muselo pôsobiť takpovediac nedynasticky, ale pravým dôvodom skôr bol smútok Františka Jozefa za svojím synom (podľa mňa keď ho videl, vždy si spomenul na konflikt so svojim synom, ktorý ho doviedol až k samovražde) a určité osobnostné nezhody týchto dvoch mužov. Aj vďaka tomu bol František Ferdinand d´Este donútený vzdať sa nástupníckeho práva pre deti pochádzajúce  z tohto manželstva. V každom prípade to bol však šťastný vzťah, plodný deťmi, a arcivojvoda, pokiaľ žil, ho nemusel nikdy ľutovať. Žofiu po svadbe menovali kvôli dekoru kňažnou a neskôr vojvodkyňou z Hohenbergu. Dvor ju však nikdy úplne neakceptoval, čím sa prezentoval aj na pohrebe zavraždených manželov. Jej rakvu umiestnili na nižší podstavec a položili na ňu biele rukavičky s vejárom, symbol toho, že voľakedy bývala "iba" dvornou dámou. Samotný Ferdinand si hlavne uvedomoval nutnosť modernizácie ríše, ale zároveň chcel upevniť moc panovníka. To chcel dokázať cestou oslabenia pozície Maďarov prostredníctvom slovanských národov v Uhorsku. Jednou zo zvažovaných ciest bola federalizácia ríše. Vo svojom sídle, viedenskom letohrádku Belvedere, sa stretával so zástupcami rôznych uhorských národov  a debatoval s nimi o tomto probléme. Slovákov tam zastupoval neskorší významný prvorepublikový politik doktor Milan Hodža. Aj preto bol v Budapešti nenávidený viac ako jeho nebohý otec. Okrem známych vojensko-politických aspektov jeho života bol následník trónu aj vášnivým poľovníkom. Absolvoval cestu okolo sveta, kde tri mesiace strávil v Indii, viackrát navštívil Afriku a vždy veľa lovil. Uvádza sa, že za svoj život (prvú poľovačku absolvoval ako deväťročný) skolil neuveriteľný počet 274 889 kusov zveri. Len jeleňov vraj bolo vyše šesťtisíc. Poľovačke a loveckým zbraniam následník trónu rozumel. Podľa jeho požiadavky dokonca vyvinuli zvláštny lovecký náboj. Hovorievalo sa mu Kronprinz Patrone (náboj korunného princa).

V roku 1913 bol vymenovaný za generálneho inšpektora armády.  V podstate mu v tejto funkcii odovzdal Franz Jozef velenie nad armádou C. K. monarchie. Už predtým však Ferdinand značne ovplyvňoval armádu a presadil značnú modernizáciu a rozširovanie námorného loďstva. Z tejto funkcie mal dohliadať aj na veľké letné cvičenie rakúsko-uhorskej armády, ktoré sa v roku 1914 konalo  v Bosne. Túto bývalú provinciu osmanskej ríše obývanú prevažne Srbmi a pomoslimčenými Bosniakmi, obsadilo Rakúsko-Uhorsko   v roku 1878.
Extrémistickí srbskí nacionalisti požadovali pripojenie Bosny  k samostatnému Srbsku. Duchovným otcom sarajevského atentátu bol šéf srbskej spravodajskej služby, plukovník Dragutin Dmitrijevič, nazývaný Apis. Ten ešte v roku 1911 založil spolok "Zjednotenie alebo smrť", ktorý mal za cieľ územne zjednotiť všetkých Srbov, teda aj tých, ktorí žili na území Bosny. Spolok sa stal známym pod menom Čierna ruka. Srbská vláda pravdepodobne nebola do prípravy zapojená, nedá sa však vylúčiť, že o chystanom atentáte vedela.
28. júna po ukončení manévrov pricestoval František Ferdinand aj s manželkou na oficiálnu návštevu do sídla Bosny Sarajeva. Samotný dátum bol pre Srbov národným dňom smútku za padlých v bitke pri Kosovom poli v  r. 1328, kedy Osmani zabrali Srbsko. Ignoroval varovanie z mnohých zdrojov, že by mohol byť v meste ohrozený. Opatrenia na jeho ochranu boli veľmi primitívne. Mizerne pripravení boli aj atentátnici, na rozdiel od následníka mali šťastie. František Ferdinand a jeho manželka dorazili do Sarajeva vlakom a zo stanice sa vydali s kolónou automobilov na sarajevskú radnicu. Cestou zaútočil prvý z atentátnikov, ktorý na auto následníka hodil bombu. Tá sa však odrazila od strechy, vybuchla pod nasledujúcim autom a poranila následníkovho pobočníka. Kolóna po chvíľke pokračovala v ceste. Tam padlo rozhodnutie, že bude následník napriek ohrozeniu pokračovať v návšteve mesta. Z bezpečnostných dôvodov však zmenili trasu cesty a kolóna opäť vyrazila do mesta.

O zmene trasy zabudli informovať šoféra následníkovho auta, ktorý chcel na jednom mieste podľa pôvodného plánu odbočiť do ulice vedúcej do starého mesta. Keď si to všimol následníkov sprievodca, auto zastavil. Náhodou sa tak stalo na mieste, kde na chodníku stál ďalší z atentátnikov Gavrilo Princip. Tomu stačilo zdvihnúť pištoľ a dvakrát vystreliť. Prvá guľka sa odrazila od kovania auta a zasiahla Žofiu do brucha, druhá Františka Ferdinanda priamo do krku. Následník ešte vyhlásil, že to nič nie je a pár minút na to zomrel. Principa chytili hneď na mieste. Paradoxné je, že atentátnici zabili potenciálneho panovníka, ktorý sa chcel vo väčšej miere opierať práve o slovanské národy žijúce v ríši. Ešte zaujímavejšie je, že cisár František Jozef kvôli nie zrovna milovanému Ferdinandovi rozpútal konflikt, ktorý priviedol jednu zo svetových mocností k úplnému zániku (neoficiálne dôvody však boli úplne iné).

7.7. Karol I. (obr. 22, 23)
Neskorší rakúsky cisár Karol I. sa narodil ako najstarší syn arcivojvodu Otta (1865 – 1906) z Habsbursko-Lotrinskej dynastie  a princeznej Márie Jozefíny von Sachsen (Saskej), dcéry posledného saského kráľa. Bol prasynovcom rakúskeho cisára Františka Jozefa I. – jeho starým otcom bol cisárov brat arcivojvoda Karol Ludwig (1833 – 1896) a synovcom následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý bol starším bratom jeho otca.

7.7.1.  Život pred rokom 1916
Narodil sa 17. augusta 1887 na zámku Persenberg  v Dolnom Rakúsku a dostal meno Karol František Jozef.  V neprítomnosti svetáckeho otca sa o výchovu mladého Karola starala jeho hlboko nábožná matka. Jeho domáci učitelia, medzi ktorých patril aj Godfried Marschall, ho vychovávali v prísne katolíckom duchu. V rokoch 1899-1900 študoval prírodné vedy na prestížnom Viedenskom gymnáziu  u škótskych františkánov. V roku 1900 uzavrel jeho strýko František Ferdinand d'Este morganistický (nerovnorodý) sobáš, ktorým stratili jeho deti nárok na trón. Následníctvo prešlo na Karolovho otca Otta a po jeho smrti v roku 1906 (zomrel na syfilis) na Karola. Po smrti otca sa stal Karolovým poručníkom jeho strýko František Ferdinand d'Este. Karol prežil veľkú časť svojho života v Čechách a hovoril plynule česky. Krátko po smrti svojho otca začal Karol študovať na Karlovo-Ferdinandovej Univerzite v Prahe, v tom čase rozdelenej na nemeckú a českú časť. Aby sa vyhlo prípadným nepokojom, študoval u profesorov oboch univerzít, ktorí ho navštevovali na Pražskom hrade, kde Karol v tom čase býval. On sám na prednášky nechodil. Štúdium dokončil 14. 3. 1907 právnickými skúškami. Dňa 17. 3. 1907 bol slávnostne vyhlásený za plnoletého. Pri tejto príležitosti obdržal, ako bolo zvykom, vlastnú komoru a cisár vymenoval do funkcie jeho vrchného komorníka Zdena Lobkowitza, ktorý zostal  s Karolom až do jeho smrti. V roku 1909 sa stretáva vo Františkových Lázních s princeznou Zitou von Bourbon – Parma, s ktorou sa 14. 6. 1911 zasnúbil a 21. 10. 1911 sa  s ňou na zámku Schwarzau oženil. Svoju manželku skutočne miloval, čo v týchto kruhoch bolo skôr výnimkou ako pravidlom. 20. 11. 1912 sa im narodil prvý syn a následník trónu, ktorému dali meno Otto. So svojou manželkou mali celkovo osem detí : Otta, Adelheide, Roberta, Felixa, Karla Ludvíka, Rudolfa, Charlotte  a Alžbetu. Po zavraždení jeho strýka Františka Ferdinanda 28. 6. 1914 v Sarajeve sa stal Karol následníkom trónu.

Svoju vojenskú kariéru začal v roku 1905 u jazdectva.   V roku 1908 ho cisár  František Jozef povolal do Brandýsa nad Labem - Staré Boleslavi vo funkcii veliteľa 5. eskadróny  7. pluku lotrinských dragúnov. V marci 1912 prišiel rozkaz  k presunu do východného Halíča a 1. 11. toho roku bol povýšený do hodnosti majora. Po narodení syna bol prevelený do Viedne a presťahoval sa do zámku Hetzendorf pri Schönbrunne. V auguste 1914 bol pridelený k vrchnému veleniu armády v Těšíne. Bol povýšený do hodnosti poľného podmaršálka a 16. 3. 1916 prevzal velenie 20. armádneho zboru, ktorý sa podieľal na počiatočných úspechoch nešťastnej talianskej ofenzívy. Napriek tomu, že už od roku 1906 bol jeho poručníkom František Ferdinand d'Este, informácie o zahranično-policky dôležitých aktoch začal získavať až od roku 1911 a o svojich reformných plánoch ho jeho strýko mohol bližšie informovať až od roku 1913. Hoci ich so súhlasom sledoval, celkovo sa politiky stránil, čo sa stretávalo   s vrelým súhlasom cisára Františka Jozefa I. a až do svojho nástupu na trón sa nezúčastňoval politických rozhodnutí  v monarchii.
Po smrti cisára Františka Jozefa I. nastúpil 21. 11. 1916 na trón ako cisár Karol I. a stal sa vrchným veliteľom armády. Počas svojej vlády bojoval proti uhorskej neústupčivosti aj napriek tomu, že sa 30. decembra 1916 dal korunovať za uhorského apoštolského kráľa. Rovnako sa utkával s neustále silnejúcim nacionalistickým hnutím v rôznych častiach monarchie, podporovaným najmä rôznymi exilovými politikmi, usilujúcimi sa o vznik samostatných národných štátov. Jeho politika by sa dala označiť za umiernenú. Ako jediný z predstaviteľov štátov podporoval mierové iniciatívy pápeža Benedikta XV. Snažil sa aj o zavedenie reforiem v sociálnej oblasti, čo v ťažkých časoch, v ktorých sa dostal k moci, nebola ľahká úloha. Jeho umiernená povaha sa prejavila napr. aj v roku 1917, keď zmiernil trest smrti odsúdeným českým politikom, dr. Kramářovi a dr. Rašínovi, ktorí boli následne po amnestii prepustení. Na druhej strane mu jeho odporcovia vyčítajú schválenie použitia bojových plynov rakúskou armádou.

Pred koncom svojej vlády sa pokúsil o prechod Rakúsko-Uhorska na federatívny štát. Jeho pokus však neuspel najmä pre odpor nemeckých a uhorských nacionalistov. Rovnako exilové vlády už o federatívny štát nemali záujem a presadzovali  samostatnosť svojich krajín. Celkovo sa tento Karolov krok síce dá hodnotiť veľmi pozitívne, žiaľ prišiel príliš neskoro. Ríša sa rozpadla. Maďari vypovedali vyrovnanie a 11. 11. 1918 sa Karol I. vzdal riadenia štátnych  záležitostí, odmietol sa však vzdať kráľovskej koruny. Po vyhlásení republiky sa odmietol vzdať trónu a musel v roku 1919 Rakúsko opustiť. Po dvoch neúspešných pokusoch obnoviť svoju autoritu v Maďarsku odcestoval do Madridu.

Umrel po ťažkej chorobe 1. 4. 1922 na Madeire vo veku 35 rokov a je pochovaný v kostole  Nossa, Senhora do Monte. Jeho manželka Zita, ktorá s ním ostala až do konca sa dožila 92 rokov a umrela v roku 1990. 3. 10. 2004 pápež Ján Pavol II. V bazilike sv. Petra v Ríme v prítomnosti jeho štyroch synov  a asi 30 000 veriacich vyhlásil Karola I. za blahoslaveného, čo je posledný krok pred svätorečením. Pri svojom prejave pápež mimo iného povedal: „Dúfam, že cisár Karol bude slúžiť ako príklad, zvlášť tým, ktorí nesú politickú zodpovednosť...“
  
8.  Poslední Habsburgovci a Slovensko
František Ferdinand sa
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7571-habsburgovci/