Černobyľská katastrofa

Černobyľská katastrofa
 
Úvod
26.apríl roku 1986 sa zapísal veľkými písmenami do kroniky najväčších tragédií ľudstva. V tento deň sa odohrala najväčšia jadrová katastrofa v dejinách, ktorej následky zasiahli celú Európu a ešte dodnes sa z nich spamätáva. Avšak iba zásluhou  tisícok bezmenných a teraz zabudnutých hrdinov sa predišlo druhému výbuchu, ktorý by mohol prerásť do globálnej katastrofy a následky by boli fatálne. Černobyľská havária uvoľnila toľko rádioaktívnej kontaminácie ako 400 bômb z Hirošimy. Paradoxne môžeme hovoriť o šťastí v nešťastí, pretože druhý výbuch, ku ktorému mohlo podľa najhorších scenárov dôjsť by bol desaťkrát silnejší ako výbuch v Hirošime a zmietol by z povrchu zemského polovicu Európy.

Šokujúca je snaha zo strany Sovietskeho zväzu ututlať haváriu v Černobyle, čím sa straty na ľudských životoch prevýšili. Toto nehumánne rozhodnutie hovorí o neúcte a ľahostajnosti voči ľuďom, obyvateľom okolitých oblastí, rovnako ako aj celej Európy a je neodpustiteľné.Pre túto tému sme sa rozhodli, lebo je veľmi zaujímavá a málo prebádaná. Na svetlo sa stále dostávajú  nové fakty, ktoré boli utajované aj po dobu  20 rokov od havárie. Okrem iného nás zaujíma čo sa odohrávalo v tejto elektrárni po fyzikálnej stránke, príčiny explózie a jej priebeh, okamžité následky ale aj dlhodobé dopady, a udalosti okolo. Pre lepšie pochopenie tejto problematiky sa budeme venovať aj princípu fungovania jadrovej elektrárne a ostatnému s tým spojenému. Isté je, že sa z tejto katastrofy budeme dlho spamätávať.

1.  Jadrová energia
Jadrová energia alebo atómová energia je energia uvoľnená pri jadrovej reakcii, presnejšie pri premenách atómových jadier na systémy s absolútne vyššou väzbovou energiou štiepením jadier alebo termojadrovou reakciou. Prejavuje sa okrem iného ako tepelná energia.  Atómová energia je najproduktívnejším zdrojom energie v súčasnosti. Od roku 1954 sa využíva na výrobu elektrickej energie. Najvýznamnejším využitím jadrovej energie je výroba elektrickej energie v jadrových elektrárňach. Jadrové zdroje majú dnes približne 17% podiel na svetovej výrobe elektriny a približne 7% podiel na spotrebe energie celkovo.
 
1.1  Atóm a štiepna reakcia
V skratke o atóme - Atóm je nesmierne malý - museli by sme za sebou položiť viac ako milión atómov, aby sme z nich urobili retiazku s dĺžkou jeden milimeter. Jadro, ktoré je vnútri atómu, je však stotisíckrát menšie. A predsa je v tomto nepatrnom "zrniečku" uložená takmer všetka hmota atómu. Elektróny, ktoré sa pohybujú okolo jadra, sú totiž asi 2000-krát ľahšie ako protóny a neutróny z ktorých je zložené jadro. Atómové jadro je kladne nabité. Je zložené z častíc dvoch druhov: protónov, ktoré majú kladný náboj, a neutrónov ktoré sú bez elektrického náboja.

Štiepenie jadier atómu- prvý úspešný pokus s jadrovým štiepením vykonali v roku 1938 v Berlíne. Prvá riadená reťazová štiepna reakcia sa uskutočnila v roku 1942 v reaktore CP-1, ktorý postavili v podzemí štadiónu Chicagskej univerzity. Jadrová štiepna reakcia, ktorá je zdrojom tepelnej energie, prebieha v aktívnej zóne jadrových reaktorov. Palivom v jadrových reaktoroch je urán. Urán však nemôže byť akýkoľvek, musí byť obohatený- aby podiel izotopu U- 235 bol 2 až 3%. Zvyšok tvorí izotop U-238. Urán je obohatený a upravený do vhodnej chemickej formy (oxid uránu) a potom tepelne a mechanicky spracovaný do tabliet. Tablety oxidu uránu sú umiestnené do kovových tenkostenných rúrok zo zliatin zirkónu, ktoré sa zatavia. Vznikajú tzv. palivové prúty, ktoré vhodným geometrickým usporiadaním vytvárajú palivové články (kazety), využívané ako palivo pre reaktory. Izotop U- 235 má jednu veľmi zaujímavú vlastnosť- ako jeden z mála materiálov sa môže rozpadnúť vyvolaným štiepením.

Štiepna reakcia je vyvolaná prienikom voľného neutrónu do jadra izotopu uránu 235. Jadro uránu 235 sa pritom rozštiepi na dva ľahšie atómy s rôznymi hmotnosťami a značnou kinetickou energiou. Tento proces je sprevádzaný uvoľnením 2 až 3 neutrónov, ktoré môžu vyvolať ďalšiu štiepnu reakciu v okolitých jadrách uránu 235. Pri každom takomto  štiepení jadra sa uvoľní dosť veľké množstvo energie a gama žiarenie. Energiu vo forme tepla odoberá chladivo. Neutróny vznikajúce pri štiepnej reakcii sú spomaľované moderátorom na tzv. tepelné neutróny, ktoré majú väčšiu pravdepodobnosť vyvolať ďalšie štiepenie jadier uránu 235. Reguláciu výkonu reaktora umožňuje absorbčná časť regulačných kaziet, ktoré zachytávajú tepelné neutróny vznikajúce pri štiepnej reakcii. Absorbčná časť regulačnej kazety je vyrobená z nehrdzavejúcej ocele s prísadou bóru, ktorá pohlcuje neutróny. Regulácia výkonu reaktora je možná i pomocou kvapalných absorbátorov, kyselinou bóritou, ktorá je rozpustená v chladiacej vode primárneho okruhu.
 
1.2  Časti jadrového reaktora
Jadrový reaktor je technologické zariadenie, v ktorom prebieha riadená reťazová reakcia. Využíva fyzikálne a chemické vlastnosti vysoko nestabilných chemických prvkov na produkciu energie, ktorá sa následne mení na požadovanú napr. elektrickú.

1) palivo – palivové články
- obohatený 235U, neobohatený 238U

- 235U sa nazýva štiepnym (energetickým) materiálom - záchytom neutrónu dochádza k rozštiepeniu na dve časti
- 238U sa nazýva množivým materiálom - záchytom neutrónu nedochádza k rozštiepeniu, atómové číslo sa zvyšuje a následnými rádioaktívnymi premenami jadro prechádza na Pu (plutónium), ktorý sa využíva na vojenské účely
 
2) moderátor
- moderátorom je látka, ktorá spomaľuje sekundárne neutróny, čím prispieva k udržaniu multiplikačného faktora neutrónov na konštantnej hodnote 1 – vznik stacionárnej reakcie, ovládnutie reťazovej reakcie; ako moderátor sa používa ľahká voda H2O alebo ťažká voda D2O či grafit

3) riadiace (regulačné) tyče
- vsúvajú sa do prostredia jadrového štiepenia, ich úlohou je pohlcovať sekundárne neutróny a udržať multiplikačný faktor na hodnote 1; regulačné tyče sú zliatiny ocele a kadmia Cd či bóru B

4) bezpečnostné (havarijné) tyče
- majú rovnakú funkciu ako regulačné tyče, využívajú sa na zastavenie štiepnej reakcie predovšetkým v nebezpečných situáciach

5) reflektor neutrónov
- látka, ktorá obklopuje reakčné prostredie reaktora, býva zhotovená prevažne z grafitu; dokáže odrážať neutróny

6) betónové tienenie
- chráni okolie jadrového reaktora v prípade havárie, straty kontroly nad štiepnou reakciou a následným únikom rádioaktívneho žiarenia

 
1.3  Jadrová elektráreň
Dozvedeli sme sa ako funguje reaktor, ale ako funguje jadrová elektráreň? V jadrových elektrárňach sa vyrába elektrina pomocou tepla, ktoré sa uvoľní počas zmien v atómových jadrách. Tento proces sa nazýva riadená jadrová reakcia. Energia ukrytá vnútri jadier atómov sa uvoľňuje a koná prácu.

Princíp výroby elektriny v jadrovej elektrárni je podobný ako v klasickej tepelnej elektrárni. Rozdiel je len v zdroji tepla. V tepelnej elektrárni je zdrojom tepla fosílne palivo (uhlie, plyn), zatiaľ čo v jadrovej elektrárni je to jadrové palivo (prírodný alebo obohatený urán). Súčasné jadrové elektrárne využívajú ako palivo prevažne obohatený urán, čo je prírodný urán, v ktorom bol zvýšený obsah izotopu 235U z pôvodných zhruba 0,5 % na 2 – 5 %. Podľa odhadov geológov a OECD vydržia známe a predpokladané zásoby uránu najmenej 270 rokov.

Jednoducho povedané, tablety uránu (s priemerom ako minca  a dĺžkou ako palec) sú usporiadané  do tyčí a tie do zväzkov. Zväzky sú ponorené do vody v tlakovej komore. Voda je chladiaca látka ktorá zabezpečuje, aby sa urán neprehrial a neroztavil. Okrem toho sa v komore nachádzajú pohyblivé kontrolné tyče ktoré absorbujú neutróny, a tak spomaľujú reťazovú reakciu. Úplným zasunutím tyčí sa reakcia zastaví, takže sa môže predísť nehode, alebo sa môže vymeniť vyhorené palivo za nové. Uránové zväzky produkujú obrovské množstvo tepla, ktoré zohrieva vodu a mení ju na paru. Táto para potom poháňa turbínu, ktorá roztáča alternátor, ktorý produkuje elektrickú energiu.
 
Inak povedané, palivo v podobe palivových kaziet je umiestnené v tlakovej nádobe reaktora, do ktorej prúdi chemicky upravená voda. Táto preteká kanálikmi v palivových kazetách a odvádza teplo, ktoré vzniká pri štiepnej reakcii. Voda z reaktora vystupuje s teplotou asi 297°C a prechádza horúcou vetvou primárneho potrubia do tepelného výmenníka - parogenerátora. V parogenerátore preteká zväzkom trubiek a odovzdáva teplo vode, ktorá je privádzaná zo sekundárneho okruhu s teplotou 222°C. Ochladená voda primárneho okruhu sa vracia späť do aktívnej zóny reaktora. Voda sekundárneho okruhu sa v parogenerátore odparuje a cez parný kolektor sa para odvádza na lopatky turbíny. Hriadeľ turbíny roztáča generátor, ktorý vyrába elektrickú energiu. Po odovzdaní energie turbíne para kondenzuje v kondenzátore a vo vodnom skupenstve cez ohrievače prúdi späť do parogenerátora. Zmes v kondenzátore je chladená tretím chladiacim okruhom. V tomto okruhu sa voda ochladzuje vzduchom prúdiacim zo spodnej do hornej časti chladiacej veže tzv. komínovým efektom. Prúd vzduchu so sebou unáša vodnú paru a drobné kvapky vody, a tak sa nad chladiacimi vežami vytvárajú oblaky pary.

Jadrová elektráreň sa skladá z primárneho, sekundárneho okruhu a okruhu chladiacej vody. Primárny okruh je tá časť zariadení jadrovej elektrárne, v ktorej sa jadrová energia mení na tepelnú. V sekundárnom okruhu sa premieňa tepelná energia pary vyrobenej v parogenerátoroch na energiu elektrickú. Zohriata voda v prvom okruhu zohreje vodu v druhom okruhu a tá roztáča turbínu. Takto sa zabezpečí aby sa rádioaktívna voda nedostala do styku s turbínou. Posledný okruh chladí kondenzátory. Tento okruh je otvorený, umožňuje únik pary a drobných čiastočiek vody do ovzdušia.
 
1.4  Výhody a nevýhody jadrovej elektrárne
Výhodami jadrovej elektrárne sú:
· neznečisťuje ovzdušie- vďaka prevádzke atómových elektrární nemusí byť ročne vypustených 1,8 mld. ton CO2
· malé množstvo odpadu pri normálnej prevádzke
· nízka cena paliva
· veľké zásoby paliva
· vysoká  produktivita  energie- 1 kg uránu vytvorí rovnaké množstvo energie ako 3 milióny kg uhlia
· v budúcnosti pravdepodobne menšia veľkosť elektrární tohto typu
 
Nevýhodami jadrovej elektrárne sú:
· riziko katastrofy
· vysoké stavebné a prevádzkové náklady- stavba trvá 5 rokov
· jadrový odpad- ostáva nebezpečný tisíce rokov  a je skladovaný
 
1.5  Jadrové elektrárne vo svete a u nás
Podľa údajov z roku 2008 vo svete pracuje v jadrových elektrárňach 439 energetických reaktorov, a mnohé sú vo výstavbe. Najviac energie z atómových elektrární sa vyrába vo Francúzsku (okolo 80 %), Nemecku, USA, Japonsku a Rusku. V Rusku však prežívajú staré atómové elektrárne, niektoré z nich podobného typu ako v Černobyle a so zastaralou technológiou. K zastaveniu niektorých z nich je Rusko tlačené medzinárodným spoločenstvom.
  Na Slovensku sú v prevádzke dve atómové elektrárne s celkovým výkonom 1760 MW, ktoré spolu produkujú 55 % celkovej vyrobenej elektrickej energie.
Sú to:
- Atómová elektráreň v Jaslovských Buhuniciach
- Atómová elektráreň v Mochovciach

Hoci je atómová energia alternatívnym zdrojom energie, netreba zabúdať, že je zdrojom neobnoviteľným, aj keď je možné že zásoby uránu prežijú ľudstvo.
 
2.  Černobyľ
2.1  Černobyľské udalosti v skratke
Černobyľská havária sa stala v sobotu 26. apríla 1986 o 1:23:58 miestneho času  vo štvrtom reaktore černobyľskej atómovej elektrárne na Ukrajine (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Odohrala sa tu katastrofálna parná explózia, ktorá vyústila do požiaru, série ďalších explózií a roztaveniu jadra reaktora.

Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v histórii jadrovej energetiky. V priebehu riskantného pokusu vtedy došlo k prehriatiu a následne explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 % rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle – odhady sa pohybujú od stoviek po stovky tisíc. Problém je stále široko diskutovaný a jeho dlhodobým dopadom sa stále celkom neporozumelo.
 
2.2  Černobyľská elektráreň
Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza v blízkosti mesta Pripiať, 18 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km od Kyjeva. Skladala sa zo štyroch reaktorov, z ktorých každý mal menovitý elektrický výkon 950 MW (tepelný výkon 3,2 GW) a ktoré v čase havárie vyrábali spolu asi 10 % ukrajinskej elektrickej energie. Stavba elektrárne sa začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený v roku 1977, nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané. Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.
 
2.3  Havária
26. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 kvôli pravidelnej údržbe. Túto príležitosť využili aj na bezpečnostný test, experiment, ktorý mal odpovedať na otázku, ako dlho po vypnutí reaktora vydrží jeho turbína zotrvačnosťou dodávať energiu pre vodné čerpadlá, v prípade výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Táto skúška prebiehala v noci, kedy sú nároky na dodávky elektriny najmenšie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala roztočená turbína poskytnúť dostatok energie potrebnej pre bezpečné odstavenie reaktora.
 
Fungovanie černobyľského reaktora- uránové tyče vyvíjajú v jadre reaktora teplo. Množstvo energie vydávané uránom sa riadi regulačnými kazetami. Voda pretekajúca okolo jadra reaktora sa mení na paru, následne para roztáča turbíny a tie vyrábajú elektrinu. Zariadenie v Černobyle poháňa elektrina, ktorú si sám produkuje. Pri bezpečnostných skúškach sa zisťuje, či bude elektráreň pracovať svojou zotrvačnosťou, ak sa preruší energetický okruh. Za normálnych okolností je možné reaktor zrýchliť alebo spomaliť zdvíhaním alebo spúšťaním regulačných kaziet. Voda, ktorú k reaktoru ženú pumpy ho chráni pred prehriatím a zároveň vzniká para, ktorá slúži ako pohon pre turbíny. Pokiaľ ale turbíny nevyrobia dostatok elektriny pre pohon čerpadiel, reaktor sa rýchlo a nebezpečne prehreje. Technici musia zaistiť dostatok pary pre turbíny a zabrániť prehriatiu jadra reaktoru. Množstvo pary, teda výkon jadra reaktora je riadený regulačnými kazetami- keď sa spustia do jadra zníži sa množstvo vydávanej energie, teda turbíny dostávajú menej pary. Keď sa regulačné kazety zodvihnú, energia jadra sa zvýši.
Reaktor 4 mal 211 regulačných kaziet, ktoré mali zabrániť explózii. Prečo zlyhali???

Pri príprave na skúšku, Leonid Toptunov (operátor zodpovedný za regulačné tyče) použil regulačné kazety k zníženiu výkonu reaktora, ale  výkon klesá príliš rýchlo a skoro. Leonid sa rozhodne zvýšiť výkon a vyťahuje regulačné kazety. Dochádza k tomu 52 minút pred výbuchom. Zabralo to. Výkon reaktoru pomaly stúpa. 21 minút pred výbuchom druhý technik, Boris, obmedzuje prísun vody pre chladenie reaktora. Účelom tohto kroku je simulovať výpadok prúdu, ktorý poháňa čerpadlá. Boris vie, že  chladenie zaisťuje náhradný zdroj vody. Chystá sa použiť 2 záložné čerpadlá, ktoré prevedú vodu z ďalších častí elektrárne k 4. reaktoru. Ale keď aktivuje záložné čerpadlá, dostane sa k reaktoru príliš veľa chladiacej vody naraz. Prietok vody okolo reaktora je dôležitý- čím viac vody, tým viac reaktor chladí a vzniká menej pary. Ešte 15 minút po zvýšení prietoku vody do systému nie je dostatok pary k pohonu turbín. 5 minút pred výbuchom sa tím snaží uviesť reaktor do rovnováhy. Je nutné zvýšiť prívod pary k turbínam, preto Boris napumpuje vodu do kompenzátora. Kompenzátor slúži k vyrovnaniu tlaku vody a pary. Keď voda v kompenzátore stúpa, tlak pary sa vráti do normálu. Ale operátor pustil do kompenzátora príliš veľa studenej vody. Výsledok- k jadru reaktora sa dostáva nadbytok vody a produkcia pary klesá. Skúška pritom ešte ani nezačala. 4 minúty pred haváriou potrebujú zvýšiť prívod pary k turbínam, a teda  Leonid znižuje počet regulačných kaziet v jadre. Bezpečnostné pravidlá prikazujú použitie minimálne 26 regulačných kaziet. Ale Leonid zdvihne okrem 6 kaziet všetky. Skúška naďalej pokračuje, čo je chyba.  Takým malým množstvom kaziet môžu operátori zabrániť prehriatiu reaktora iba vodou. 3 minúty pred haváriou sa preruší komunikácia medzi hlavnými technikmi. Boris si uvedomuje, že do kompenzátora tečie príliš veľa vody. Okamžite vypne prívod, čím sa obmedzí chladenie prehriateho reaktoru, pričom netuší, že Leonid nechal v reaktore spustených len 6 regulačných kaziet. Do výbuchu ostáva 1minúta 30 sekúnd. Jadro reaktoru sa prehrieva bez dostatočného použitia regulačných kaziet. V tejto chvíli sa reaktor stáva neovládateľným a vo vysokej teplote sa začína rozpadať. Ostáva 56 sekúnd do výbuchu. Operátor turbíny dostáva príkaz k pokračovaniu bezpečnostnej skúšky. Zastavuje turbíny. Prístroje ukazujú, že úroveň energie v jadre stúpa do nebezpečných hodnôt. Za 13 sekúnd vybuchne jadrový reaktor. Ľudia sú bezmocní, už sa nedá nič robiť. Palivové tyče sa v extrémnej horúčave trhajú. Výbuch vyvíja obrovský tlak na 2000 ton vážiacu pokrývku reaktora a vymrští ju. Vtedy 8 ton vysoko rádioaktívneho materiálu letí k oblohe. Z reaktoru uniká rádioaktivita, dovnútra sa dostáva vzduch. Nie je tu dostatok kyslíka a začína horieť grafit. Kov palivových trubiek reaguje s vodou. Vzniká tak sodík, ktorý vybuchuje. Dochádza k druhej explózii.

2.4  Okamžité riadenie krízy
Po výbuchu, na miesto o pár minút prišli miestni hasiči. Nikto im ale nepovedal, že horí reaktor a mysleli si že ide o obyčajný požiar. Podarilo sa im uhasiť  požiar na streche susediaceho 3. bloku, ktorého reaktor bol ešte v činnosti, ale diera po reaktore 4. bloku horela ďalej. Všetci hasiči dostali pri zásahu smrteľnú dávku žiarenia. 2 hasiči zomreli na mieste, následne ďalších 29 na následky radiácie. Zo 69  hasičov ich teda zomrelo 31. Prejavil sa u nich akútny radiačný syndróm, ktorý mal tieto príznaky- chemické a tepelné popáleniny, poruchy srdca, poškodenie pľúc a imunitného systému. Toto sú prvé obete Černobyľskej explózie.
 
Dochádza k prvým meraniam rádioaktivity. Rádioaktivita sa merala dozimetrami, v jednotkách röntgenoch (R). Normálna hodnota rádioaktivity v ovzduší je 12 milióntin röntgena. Začiatkom popoludnia sú v Pripiati namerané hodnoty cez 200 tisíc mR. Inými slovami, 15 tisíc krát vyššie ako normálny stav. Do večera táto úroveň prudko stúpla na hodnotu 600 tisíc krát vyššiu ako normál. Panuje presvedčenie, že človek môže za rok vstrebať až 2 R bez toho, aby mu to poškodilo zdravie. Ale telo je smrteľne kontaminované, keď dostane viac než 400 R. Behom prvého dňa vstrebali obyvatelia viac než 50 násobok toho, čo sa považuje za neškodnú dávku. Takýmto tempom by dostali smrtiacu dávku v priebehu štyroch dní. Hodnoty radiácie boli také vysoké, že vznikali pochybnosti o funkčnosti prístrojov. Prevládal názor , že sú pokazené. To ale stále nikto nevedel, že reaktor naďalej horí a rádioaktivita sa šíri. Aby plukovník pochopil čo sa deje, posiela hliadku aby odmeral prvé hodnoty v základoch elektrárne. Hodnoty boli 2080 R, čo je astronomické číslo. V takomto prostredí trvá iba 15 minút, kým človek vstrebe smrtiacu dávku radiácie. Tento údaj vyvoláva šok. 20 hodín po výbuchu rádioaktivita stále stúpa, no ľudia ešte nič nevedia. Nikto nevydal bezpečnostné opatrenia, typu zapečatenia okien a konzumácie jódových tabletiek na potlačenie účinkov rádioaktivity.

K evakuácii obyvateľov z oblasti Černobyľu dochádza až 36 hodín po havárii. Prichádza cez 1000 autobusov. Aby sa zabránilo panike, úrady zatajovali vážnosť situácie. Obyvatelia dostali 2 hodiny na odchod. Ľudia tu zanechali svoje životy, a už sa sem nikdy nevrátili. Obyvatelia boli vystavení rádioaktivite, ktorá môže zmeniť zloženie ich krvi a vyvolať zhubné typy rakoviny. V máji 1986, o mesiac neskôr, už boli premiestnení všetci, ktorí žili v okruhu 30 km okolo elektrárne (asi 116 000 ľudí).

Kríza sa ale stále prehlbuje. Na dne zničeného reaktora aj naďalej pri teplote vyše 3000 stupňov horí 1200 ton magmy, ktorá do ovzdušia  vypúšťa litre rádioaktívneho plynu a prachu. Celá Európa je vydaná na milosť a nemilosť vetrom.

Na tretí deň po výbuchu je z Moskvy vyslaný generál Antočkin a jeho letka 80tich vrtuľníkov, aby uhasili požiar a zabránili ďalšiemu úniku radiácie. Títo nemali k dispozícii žiadne ochranné obleky. 1800 krát preletia vrtuľníky nad zničeným reaktorom a zhodia 5000 ton chemikálií, ktoré majú pohltiť radiáciu: 800 ton dolomitu (uvoľňuje oxid uhličitý dusiaci plamene), karbid  boričitý (pohlcuje neutróny a zabraňuje štiepeniu uránu), 2400 ton olova (pohlcuje teplo a žiarenie), 1800 ton piesku a íľu (bráni prístupu vzduchu a tým oheň dusí). Po ôsmich dňoch sa podarilo požiar uhasiť.
 
2.5  Ďalšia hrozba
Nastáva ďalší problém. Vedci sa obávajú ďalšej katastrofy. Rádioaktivita sa nešíri len vzduchom. Vedci majú obavy, či roztavené jadro reaktora neprenikne do podzemných vôd a tým kontaminuje vodu, ktorá zásobovala domácnosti. Teraz je nutné preskúmať, či sa jadro reaktora skutočne roztavilo. Obavy sa nepotvrdili, a jadro ostalo neroztavené, a aby sa tomu predišlo, umiestnia masívnu betónovú dosku pod reaktor. Musí sa vykonať prístupný tunel. Ale v troskách  reaktora, nad doskou, ostáva ešte 200 ton rádioaktívnej lávy, z ktorej uniká radiácia. Úrady usúdia, že je nutné vybudovať okolo celého reaktora sarkofág. Najskôr je potrebné odstrániť trosky rádioaktívneho odpadu, ktoré naďalej vysielajú smrtiace dávky žiarenia. To je práca pre armádu. Ich úlohou je odhádzať rádioaktívne trosky do reaktora. Každý smie  pracovať len 3 minúty v olovenom skafandri vážiacom 30 kg. Ale aj za túto dobu dostanú celoživotnú dávku radiácie. V nasledujúcich rokoch ich tisíce zomrie na ožiarenie. Za 206 dní je práca so stavaním sarkofágu dokončená. Ale vnútri ostáva 200 ton smrtiaceho uránu a tona rovnako vražedného plutónia. Nikto nevie, či betón zabráni úniku radiácie z jadra.

2.6  Následky
203 ľudí okamžite hospitalizovali, z nich 31 zomrelo. Mnohí z nich boli požiarnici a záchranári snažiaci sa dostať haváriu pod kontrolu, ktorí neboli plne informovaní, aké nebezpečné je radiačné ožiarenie. Ukrajinská vláda odhaduje, že následkom katastrofy zomrelo najmenej 8 tisíc ľudí. Ale OSN sa domnieva, že na určenie následkov je ešte príliš skoro. Isté ale je, že v najviac zaťažených oblastiach vzrástol medzi deťmi a dospievajúcimi počet prípadov rakoviny štítnej žľazy 100- násobne. 135 000 ľudí bolo z oblasti evakuovaných, vrátane 50 000 ľudí z blízkeho mesta Pripiať. Ministerstvo zdravotníctva predpokladá počas nasledujúcich 70 rokov 2% zvýšenie úrovne rakoviny u väčšiny obyvateľstva, ktoré bolo zasiahnuté rádioaktívnou kontamináciou uvoľnenou z reaktora. Ďalších 10 jednotlivcov zomrelo v dôsledku havárie na rakovinu . Ďalší následok výbuchu je únik rádioaktívneho materiálu a produktov jadrovej reakcie. Sovietski vedci vyhlasovali, že černobyľský 4. reaktor obsahoval asi 190 ton oxidu uraničitého a produktov jadrovej reakcie. Odhady množstva uniknutého materiálu sa pohybujú medzi 13 a 30 percentami. Výbuchom sa rádioaktívne častice uvoľnili do atmosféry. Vyšetrovatelia odhadujú, že dosiahli výšku 1 km. Prach  z rádioaktívneho materiálu je taký ľahký, že ho vietor odnesie na tisíce km. Behom 10 dní doputuje nad Spojené štáty americké a Japonsko. Najskôr vietor ženie mraky rádioaktívnych častíc na sever. Behom 26- 27. apríla sa objavili nad celým Ruskom, potom Bieloruskom a Pobaltím. 28.4. zasahujú Švédsko, kde je zistená zvýšená rádioaktivita v blízkosti Forsmarkskej jadrovej elektrárne (približne 1 100 km od Černobyľa). Na začiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Úroveň rádioaktivity ukazuje, že niekde došlo k veľkej havárii. Ale kde? 60 hodín po katastrofe Sovietsky zväz nevydal žiadnu oficiálnu správu. Známky zvýšenej radiácie sa objavujú po celej Európe. Americká družica sa dozvedá o havárii reaktora už 28 sekúnd po výbuchu reaktora, no najskôr si to vysvetľujú ako atómový útok. Pod ťarchou otázok a obvinení sa napokon Sovietsky zväz prizná.  Táto katastrofa donútila Sovietsky zväz upraviť všetky reaktory tak, aby sa táto hrôza nemohla už nikdy zopakovať.
 
2.7  Dopad na Slovensko
Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom preleteli nad územím Česko-slovenska celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Česko-slovenska, druhý prechod sa vyhol strednému a východnému Slovensku a zasiahol len jeho západnú časť. Keďže pršaním sa z rádioaktívneho mraku uvoľňuje veľké množstvo rádioaktívnych látok, najväčšie škody vznikli práve na takýchto územiach.

Zo správy Inštitútu hygieny a epidemiológie z roku 1990 vychádza, že nadmerné zamorenie bolo zaznamenané v okresoch: Dunajská Streda , Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta, Nitra, Levice, Stará Ľubovňa, Nové Zámky, Lučenec, Dolný Kubín.

Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu rádioaktívnych látok v dvoch vlnách: Prvé týždne po havárii a počas zimy 1986/1987, čiže v období, kedy sa spotrebovávali obilniny z tohoročnej úrody a konzumovalo sa mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným na jar a leto 1986.
 
2.8  Dopad na prírodu
Výbuch spôsobil úhyn zveri. Takzvaný „Červený les“ z borovíc zničený silným rádioaktívnym spádom, začína hneď za komplexom reaktora. Názov lesa pochádza z dní po havárii, kedy sa stromy zdali byť tmavo červené, ako hynuli na následky ožiarenia. Počas čistiacich operácií po havárii bola väčšina zo 4 km² lesa zrovnaná so zemou a spálená. Územie Červeného lesa zostalo jednou z najviac kontaminovaných oblastí na svete. Na druhej strane sa napodiv ukazuje, že ide o lokalitu bohatú na výskyt mnohých ohrozených druhov. Evakuácia oblasti obklopujúcej elektráreň umožnila vytvorenie bohatej a jedinečnej prírodnej rezervácie. Zdá sa však, že sa rozmanitosť druhov v kontaminovanej oblasti vďaka odstráneniu ľudského vplyvu zvýšila. Existujú správy o mutáciách niektorých rastlín v oblasti, ktoré vedú k neopodstatneným príbehom o „lese divov“ obsahujúcom mnoho podivne zmutovaných rastlín. Podľa správ je táto oblasť tichá, čo naznačuje, že vtáky ju doteraz znovu nekolonizovali.
 
2.9  Príčiny Černobyľského výbuchu
Núka sa otázka, či  za haváriu môžu operátori alebo zlá konštrukcia . Ale ako mohla obyčajná bezpečnostná skúška spôsobiť najhoršiu nukleárnu katastrofu?
   Katastrofa je pripisovaná zlému návrhu reaktora a chybám, ktoré urobili operátori, keď porušili procedúry potrebné k zaisteniu bezpečného chodu elektrárne. Katastrofa bola zapríčinená kritickým reťazcom udalostí:
· Leonid vytiahol z reaktora príliš veľa regulačných kaziet
· Boris znížil množstvo vody v chladení reaktora
· Reaktor sa dostal do nestabilného stavu, o čom však netušili
· Druhotným faktorom prispievajúcim k havárii bol fakt, že elektrárenskí operátori neboli dostatočne vyškolení a oboznámení s mnohými vlastnosťami reaktora. Navyše, dostatočne nechápali ako reaktor pracuje pri nízkom stupni reaktivity
· Zlyhanie komunikácie medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi
· K príčine havárie prispelo aj to, že bezpečnostné procedúry boli niekoľkokrát obídené. Aby mohol byť vykonaný experiment, bolo niekoľko bezpečnostných systémov vyradených z prevádzky alebo ignorovaných
· Veľa technických rysov reaktora bolo považovaných za vojenské tajomstvá a operátori o nich nemali ani tušenia
· Veľmi významnou chybou reaktora bola tiež konštrukcia jeho regulačných tyčí. Regulačné tyče neboli celkom naplnené; vo chvíli, kedy sa zasúvali, bola na prvých pár sekúnd chladiaca kvapalina nahradená dutými časťami regulačných tyčí. Keďže aj chladiaca kvapalina (voda) je pohlcovač neutrónov, výkon reaktora v tej chvíli stúpol. Toto neintuitívne chovanie reaktora pri zasúvaní regulačných tyčí operátori vôbec nepoznali.
· Reaktory Černobyľského typu boli chybné a nespoľahlivé, mali chyby v konštrukcii, boli nestabilné a veľmi rýchlo sa nebezpečne rozžeravili
 V januári 1993 vydala IAEA revidovanú analýzu černobyľskej havárie, prisudzujúcu hlavnú vinu konštrukcii reaktora a nie chybe operátorov. Analýza IAEA z roku 1986 pritom označovala za hlavnú príčinu havárie činnosť operátorov.
 
Aký je teda záver? Vyšetrovatelia súdia, že nemožno viniť nočnú smenu. Boris a Leonid boli k bezpečnostnej skúške donútení. Dospeli k záveru, že katastrofu spôsobila systémová chyba a zlé vedenie. Traja riadiaci technici dostali 10- ročné tresty.
 
2.10  Černobyľ dnes
Dnes je mesto Pripiať uzavreté verejnosti ako toxické. 3O km okolo elektrárne je neprístupná zóna, a návrat do mesta nie je možný. 50 000 obyvateľov tak stratilo svoje domovy. Šokujúci je fakt, že Černobyľská elektráreň ostala v prevádzke ďalších 15 rokov po výbuchu a každodenne sem dochádzali do práce zamestnanci. Až v roku 2000 bola elektráreň definitívne zatvorená.

V súčasnosti je oblasť okolo elektrárne, ktorá bola predtým úplne evakuovaná, rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije asi 600 starších ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili a dostávajú peňažný príspevok od štátu, ten im zaisťuje tiež dovoz jedla a vody z nezamorených oblastí. Do druhej, tzv. mŕtvej zóny majú prístup len vedci a exkurzie.

Záver
Aká je teda hrozivá bilancia Černobyľu? Je to najmenej 8 tisíc mŕtvych, cez 300 tisíc ľudí bolo kvôli havárii presídlených, v Bielorusku trpí následkami kontaminácie 300 tisíc detí... Černobyľ ovplyvnil životy mnohých ľudí, ktorí naďalej žijú v kontaminovaných oblastiach. Dnes vzbudzuje najväčšie obavy kontaminácia pôdy izotopmi stroncia 90Sr a cézia 137Cs, ktoré majú polčas rozpadu okolo 30 rokov, čo znamená že za túto dobu  sa rádioaktivitou rozpadne len polovica určitého množstva daného prvku. Tieto prvky sa dostávajú do potravinového reťazca, do uzavretých vodných nádrží a aj do podzemných vôd.

Dodnes, po vyše 20tich rokoch po výbuchu je v okolí elektrárne 100 násobne vyššia radiácia, ako je normál. Treba si uvedomiť, že Černobyľ ani zďaleka nepatrí do histórie a stále má čo povedať. V jeho útrobách je pochovaných 200 ton uránu, 4 tony rádioaktívneho prachu a 100 kg plutónia. 1 mikrogram plutónia predstavuje pre človeka smrteľnú dávku. V zničenom reaktore je teda toľko plutónia, žeby otrávilo 100 miliónov  ľudí. Navyše polčas rozpadu plutónia, teda doba za ktorú vymizne jeho polovica, je 245 tisíc rokov. Reaktor je pokrytý sarkofágom, čo je ale len dočasné riešenie. Do betónu pokrývajúceho reaktor presakuje voda a vyplavuje rádioaktívne materiály do okolitých podzemných vôd. Vysoká vlhkosť vnútri krytu prispieva k ďalšej erózii jeho oceľovej konštrukcie. Sarkofág starne, ostáva nám dúfať, aby sa neprepadol. Ale v roku 1997 sa 28 štátov, vrátane USA dohodlo na financovaní 10 ročného plánu na dlhodobé riešenie pre Černobyľ. Reaktor prikryje oveľa väčší, 20 tisíc ton ťažký oceľový sarkofág, ktorý bude stáť 768 miliónov dolárov. Jeho životnosť sa odhaduje na 100 rokov, čiže po dokončení bude nádej, že rádioaktívne nebezpečenstvo v Černobyle bude porazené. S výstavbou 105 metrov vysokého a 260 metrov dlhého oceľového krytu sa 10 rokov mešká, chýbajú peniaze.

Túto skazu spôsobil výbuch jedného reaktoru. Černobyľ nám ukázal pravú povahu jadrovej energie v ľudských rukách. Gorbačov vyhlásil, že Černobyľ je obrazom rádioaktivity, ktorá sa vymkla z rúk. Výbuch v Černobyle bol impulzom pre riešenie jadrovej otázky vo svete. Je smutné, že ľudstvo potrebovalo na takýto krok túto katastrofu. Po výbuchu Černobyľu Gorbačov odstránil z Európy všetky jadrové sovietske rakety s doletom 500 až 5000 km. O 10 rokov neskôr, celý svet s výnimkou INDIE ratifikoval zmluvu o úplnom zákaze skúšok jadrových zbraní. Černobyľ znamenal odzbrojenie najväčších jadrových súperov. Ruská najsilnejšia a najobávanejšia atómová raketa SS 18 bola pritom silnejšia ako 100 Černobyľov. Rusko malo 2700 takýchto rakiet, pripravených proti Amerike.

Výbuch v Černobyle bol teda akousi formou výstrahy kedy nám jadrová energetika ukázala svoju obrovskú silu. Mali by sme mať pred ňou rešpekt a úctu. Mali by sme sa poučiť z týchto chýb, a vystríhať sa im. Človek spútal túto obrovskú silu do jadrových elektrární, pritom o nej ešte mnohé nevie. Napríklad si nevieme dať rady s rádioaktívnym odpadom, ktorý ostáva nebezpečný celé tisícročia a je skladovaný na „bezpečných“ miestach. Je nezodpovedné využívať energiu z jadrových elektrární a pritom hromadiť nebezpečný odpad, s ktorým budú musieť bojovať generácie po nás.

Otázka jadrovej energetiky je komplikovaná. Je veľmi efektívna a tvorí až 17 % z celkovej energie a v dnešnom konzumnom svete sme doslova závislí od každodenných dodávok elektriny. Jadrové elektrárne majú mnoho výhod, ktoré nesú so sebou aj obrovské riziká. V dejinách sme zaznamenali viacero takýchto havárií, ale ich následky boli neporovnateľné s tými černobyľskými. Jadrové elektrárne majú veľa odporcov vo svete. Proti využitiu jadrovej energie sa v mnohých krajinách vyspelého sveta zdvihla vlna odporu, založená na obavách z nehody (ako napr. Černobyľská havária), strachu z radiácie, rizikách spojených s ich prevádzkou a problémami s jadrovým odpadom. V Rakúsku (1978), Švédsku (1980) a Taliansku (1987) dokonca prebehli referendá, dôsledkom ktorých sa upustilo od využitia jadrovej energie. Najbezpečnejšie by asi bolo odstaviť všetky jadrové elektrárne a nahradiť ich inými zdrojmi energie, ako napr.  veterná energia, vodná energia, slnečná energia alebo biomasa.   Jedno je však isté, boj s týmto neviditeľným nepriateľom (rádioaktivita) sme ani zďaleka nevyhrali.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7575-cernobylska-katastrofa/