Inkvizícia

Inkvizícia
 
Úvod
Slovo inkvizícia už asi každý z nás niekedy počul. Zaujímal sa však niekedy niekto z nás o tento problém hlbšie? Uspokojili sme sa s „tým hnusom“ čo kedysi dávno páchala Cirkev na nevinných, na ženách, vedcoch, umelcoch?
  Myslím, že mnohým z nás stačilo ľahké nahliadnutie k príbehom Johanky z Arku, Jána Husa či rádu templárov k tomu, aby sa odsudzujúco pozreli na Cirkev, ba i celé kresťanstvo. Pritom mnohí, ktorí Cirkev za tieto činy odsudzujú, v skutočnosti vedia o tejto téme veľmi málo. Priznávam, že pred napísaním tejto práce som tiež nepatrila k odborníkom na inkvizíciu. No zaujímala ma. Čím? Tým, čím zaujala toľko ľudí predo mnou. Tajomstvom. Kontroverznosťou. Známosťou. Rozporuplnosťou. Možno tiež krutosťou. A práve kvôli týmto dôvodom som sa rozhodla zaoberať sa vo svojej práci inkvizíciou.

Mojím cieľom nie je niekoho súdiť či obhajovať. To prenechám ľuďom, ktorí sú na to oveľa kvalifikovanejší. Pokúsim sa ale priblížiť najmä systém, akým inkvizícia fungovala. Ak totiž chceme niečo súdiť, mali by sme o danom predmete vedieť čo možno najviac, nie iba skromné údaje zo školských učebníc a encyklopédií. Práve táto neinformovanosť verejnosti totiž, ako vo väčšine podobných prípadov, podľa mňa zapríčinila, že pod slovom inkvizícia každý vidí iba prázdnu, ale silnú frázu, ktorou bojujú voči Cirkvi.
  Bez ohľadu na to, kto má v tomto odvekom spore pravdu a či vôbec táto pravda existuje, inkvizícia existovala vyše 700 rokov, podľa niektorých zdrojov dokonca ešte dlhšie. Ako sa teda tento proces, akokoľvek bol či nebol krutý a nespravodlivý, dokázal udržať tak dlho? Kto boli tí hrozní inkvizítori a podľa akého systému obviňovali a súdili ostatných? Kto stanovoval zločiny a k nim adekvátne tresty? Kto vynášal a vykonával rozsudky? Ako vôbec celý inkvizičný proces vyzeral? A ako sa z neho stal postrach dejín? Toto sú otázky, ktoré ma zaujímali najviac. Toto sú otázky, ktoré som si pred napísaním mojej práce kládla. A práve na tieto otázky som hľadala odpovede.
 
Teoretické východiská
Slovo inkvizícia pochádza z latinského inqusition haereticae pravitatis, čo v preklade znamená vyhľadávanie kacírskej nešľachetnosti. Jednalo sa o cirkevnú inštitúciu zameranú na potláčanie a boj proti herézam, čiže odchýlkam od súdobej vierouky. Je však nutné ozrejmiť, čo pod pojmom inkvizícia chápeme. Niektorí historici inkvizíciu berú ako odsudzovanie a prenasledovanie odpadlíkov od viery, inak zmýšľajúcich ľudí Cirkvou a chápu inkvizíciu ako typický atribút nielen katolíckej, ale taktiež protestantskej a pravoslávnej Cirkvi. Vo väčšine prípadov sa však inkvizícia chápe ako činnosť zvláštnych tribunálov katolíckej Cirkvi, ktoré prenasledovali kacírov. V takomto chápaní sa jedná o časové rozpätie od 12. a 13. storočia, kedy tieto tribunály vznikli, až do ich všeobecného zrušenia v prvej polovici 19. storočia.

Existuje mnoho periodizácií dejín inkvizície, ale najčastejšie sa stretávame s delením na stredovekú a rímsku inkvizíciu. Začiatky stredovekej inkvizície siahajú do Francúzska 12. storočia. Rozmáhali sa tu, tak ako v celej Európe, sekty orientované proti kresťanstvu, feudálnej hierarchii a samotnej ľudskej spoločnosti. Boli proti omšiam, sviatostiam aj cirkevnej hierarchii, no zakazovali aj manželstvo, plodenie detí a ukladali povinnosť rituálnych samovrážd. Proti týmto revolučným myšlienkam začali teda kresťanskí vládcovia celkom prirodzene vystupovať. Ľudovít VIII. aj Ľudovít IX. vydávali dekréty, ktoré smerovali k obmedzovaniu slobody činiteľov týchto spoločenstiev. Prvým oficiálnym zákonom nariaďujúcim upálenie kacírov je podľa všetkého prípis z Lombardie z roku 1224. Z Francúzska sa inkvizícia pretlačila do okolitých krajín. Najsilnejšie sa prejavila v Španielsku. Tu ju síce prebral mníšky rád františkánov a dominikánov (najväčším masovým vrahom bol dominikánsky mních Tomáš Torquemada, ktorý má údajne na svedomí viac ako 114 000 obetí), čiže inkvizícia v podstate pracovala pod záštitou katolíckej Cirkvi. Nebola však oficálne stanovená Rímom, teda rímskym pápežom.

Toto sa stalo až v roku 1542. V tomto roku totiž pápež Pavol III. založil Sanctum Officium, čím sa začala tzv. rímska inkvizícia. Pápež sa tak snažil získať pod kontrolu rozmáhajúcu sa činnosť inkvizítorov, ktorá sa začínala vymykať spod kontroly. Zriadil inkvizičný tribunál zložený z kardinálov, ktorý sa mal stať poslednou inštitúciou oprávnenou rozhodovať o rozporoch týkajúcich sa viery. Nasledujúci pápeži upravili jej kompetencie aj zloženie. Nakoniec Sväté ofícium pozostávalo z 13 kardinálov – sudcov, ďalej úradníkov, konzultantov a tzv. kvalifikátorov. Navrchu celej kongregácie stál sám pápež.

Inkvizícii urobili koniec buržoázne revolúcie v 18. storočí, i keď známe sú prípady upaľovania aj z 19. storočia. V Španielsku sa definítvne skončila revolúciou v roku 1834, na Slovensku bola ukončená Máriou Teréziou už v roku 1773. 

Inkvizičný proces
Organizácia
Ako príklad organizácie inkvizičného tribunálu nám môže poslúžiť tribunál španielskej inkvizície. Na čele inkvizície stál tzv. veľký inkvizítor, ktorý bol navrhnutý monarchom a musel byť potvrdený pápežom. Veľký inkvizítor mal moc delegovať svoje právomoci na vhodné osoby a prijímal výzvy od všetkých súdov v krajine. Bol podporovaný Veľkým koncilom, ktorý bol zložený z piatich členov. Nazývali sa apoštolskí inkvizítori a spolu s nimi tvorili Veľký koncil niekoľkí poradcovia. Úradníci najvyššieho súdu boli menovaní veľkým inkvizítorom po konzultácii s kráľom. Všetka súdna moc bola koncentrovaná v rukách najvyššieho súdu, ktorému bol podriadený každý biskup, kňaz či dokonca aj panovník.
 
Inkvizítori
Hlavným princípom inkvizítora bolo: „Je lepšie, keď zomrie sto nevinných ľudí, ako keď unikne jediný kacír.“ Bol to sudca, ktorý bol poverený pápežom konať v jeho mene a právne prejednávať priestupky voči viere. Oficiálne sa však zodpovedal iba sám sebe a Bohu a bol nadradený nad všetkých svetských sudcov. Musel ale dodržiavať zavedené predpisy a udeľovať obvyklé, zaužívané a schválené tresty. Pápež si vybral rád františkánov, ale najmä dominikánov, kvôli ich poznatkom z oblasti teológie a predpokladanej objektivite a nezaujatosti. Zdali sa teda ideálnymi na tento post. Občas sa síce stalo, že inkvizítori dávali svoju nezávislosť  na miestnych biskupoch príliš najavo, pápeži tieto situácie však ihneď riešili. V polovici 13. storočia pápež Inocent IV. zakázal doživotné väzenie či smrť bez privolenia miestneho biskupa. Taktiež ďalší pápeži vyhlásili za neplatné a anulované rozsudky v otázkach viery, ktoré nepotvrdil miestny biskup. Na inkvizítorov však bol vyvíjaný obrovský tlak. Museli rozhodovať o otázkach života a smrti. Žiadalo sa od nich vysoké vzdelanie, kvality dobrého sudcu, horlivosť pre vieru a vykorenenie herézy. Nesmeli podliehať hnevu či vášňam, ustúpiť hrozbám, ale nesmeli byť bez srdca. Mali bez strachu čeliť nepriateľstvu, ale nesmeli sa mu vyhýbať. Ak to okolnosti umožnili, mali byť milosrdní pri udeľovaní trestov. Mali načúvať radám a neveriť príliš svojmu vlastnému úsudku či zdaniu. Mnohí týmito kvalitami naozaj disponovali a možu sa teda rovnať dnešným sudcom. Samorejme, každý človek je iný a preto sa aj medzi inkvizítormi našli takí, ktorý sa v konečnom dôsledku podieľali na mienke dnešného sveta ohľadom krutosti inkvizície. 

Obvinený – inkvizít
Hlavnou zásadou celého inkvizičného procesu bola tajnosť. V tej dobe to nebolo nič výnimočné, vtedajšie súdnictvo fungovalo tak už celé desaťročia predtým. Niektoré dôkazy, ako napríklad priznanie, mali predpísanú záväznosť, takže sudca nesmel hodnotiť čin podľa svojho subjektívneho presvedčenia. Obvinený – inkvizít – mal síce podľa zákona povinnosť dokázať svoju nevinu, v praxi to však bolo nemožné. Nepoznal totiž mená tých, čo ho udali, ani totožnosť žalobcov či dokonca svedkov. Aj v prípade uznania neviny mohol byť len za podozrenie udelený trest doživotného väzenia a mohol byť pred inkvizičný súd postavený aj dvakrát za to isté podozrenie. Rozsudkom viny trpela dokonca aj nevinná rodina odsúdeného a dokonca aj po smrti mohli človeka odsúdiť z kacírstva či iných zločinov proti kresťanskej vierouke.
 
Kacír
Slovo kacír pochádza z nemeckého der Ketzer a vzniklo z názvu sekty tzv. čistých - „katarských“, ktorý vznikla v 11. storočí. Katarci sa postupne rozšírili do viacerých krajín. Vo Francúzsku ich začali volať albigénci a okrem nich sa tu rozšírila ďalšia sekta – valdénska. Cirkev sa týchto spoločenstiev obávala, preto pápež Inocent III. proti nim vyhlásil križiacku výpravu. Tá však bola neúspešná. Práve to bol dôvod vzniku inkvizičných súdov.

Kacírom – alebo tiež heretikom - bol označený každý človek, ktorý sa akokoľvek nestotožňoval s oficiálnym cirkevným učením, pretože „...každá cirkevná dogma je založená na autorite Cirkvi a pápežstva a všetko, čo sa od neho odchyľuje, je útokom na túto autoritu...“.1 Nebolo to však vždy tak. Tento názor sa začal presadzovať až koncom 12. storočia. Dovtedy bol takto označovaný len človek, ktorý prejavil „...závažné úchylky, ktoré ohrozovali alebo rúcali jednotu Cirkvi a pápežský primát...“ 2 Zločin kacírstva sa ale od cirkevného koncilu vo Verone v roku 1183 začal považovať za odpadlíctvo od Cirkvi. Verilo sa, že kacírstvo pochádza z diabla, a preto aj napriek niekoľkým názorom, že trest smrti je proti vôli Kristovej, prevládla oficiálna mienka, že kacíri musi byť vyhladení.

Priebeh inkvizičného procesu
Ako všade, aj v inkvizičnom procese potrebovali žalobci na obvinenie údajného kacíra nejaký podnet. Zväčša danú osobu niekto udal. Udavači prichádzali väčšinou v noci. Mali zaručenú anonymitu, obžalovaný sa nemohol dozvedieť, kto ho udal. Práve tu však narážame na prvý háčik: vzhľadom na toto právo totiž mohol prísť akýkoľvek lotor a krivo obviniť svojho osobného nepriateľa. Obžalovaný sa nemohol brániť, práve kvôli anonymite, ktorú súd udavačom zaručoval. Cieľom inkvizičného súdu však, na rozdiel od tých dnešných, nebolo stanoviť a dokázať vinu obžalovaného, ale jeho odsúdenie. Inkvizítori boli názoru, že buď sa obžalovaný prizná a vina je mu dokázaná na základe toho, alebo sa neprizná a vina je mu napriek tomu dokázaná na základe výpovede svedkov.

Keď prišiel inkvizítor do určitej oblasti, svoje pôsobenie zvyčajne začínal „obdobím milosrdenstva“ - pár mesiacmi, počas ktorých sa obyvateľstvo zhromaždilo pred inkvizítorom a boli vyzvaní prihlásiť sa ku kacírstvu sami. Tých, ktorí tak spravili, čakal obvykle miernejší trest, ako napríklad púť k svätému miestu a podobne. Spravidla neboli vydaní civilnej moci na potrestanie. Celý tento proces inkvizítorovi zvyčajne ukázal, ktorým smerom sa pri svojom vyšetrovaní má vydať.

V tejto dobe verejnosť uznávala 4 spôsoby, ako mohol inkvizítor získať  priznanie:
1.  strach zo smrti – dať obžalovanému jasne a zreteľne na vedomie, že ak sa neprizná, čaká ho trest smrti
2.  väzenie – uväznenie obžalovaného, zväčša podporené obmedzením prísunu jedla
3.  návšteva „overených“ mužov – títo presviedčali obžalovaného priateľským spôsobom
4.  mučenie

Ak sa obžalovaný ani po týchto procedúrach sám nepriznal, boli mu prečítané svedectvá proti nemu. Podľa zákona boli nutné aspoň dve svedectvá, niektorí sudcovia však žiadali aj viac. Za takmer platné bolo prekvapivo považované aj svedectvo heretika, exkomunikovanej osoby, krivoprísažníka či verejného hriešnika. Odôvodňovali to tým, že skutočne spoľahlivé informácie môžu kvôli utajovaniu heretických združení pochádzať len od heretikov samotných. 

Obžalovaný sa obhajoval sám. Dostal možnosť vymenovvať svojich osobných nepriateľov a ak pochádzalo obvinenie od nich, malo byť zrušené. Krivá obžaloba či svedectvo bolo prísne trestané, obyčajne doživotným väzením. Všetky dokumenty týkajúce sa procesu boli potom poslané diecéznemu biskupovi, ktorý spolu s inkvizítormi, poprípade ďalšími poradcami konzultoval prípad. Ich úlohou bolo v podstate odpovedať na 3 hlavné otázky: Vinný či nevinný? Aká je vina veľká? Aký trest je najvhodnejší? Obžalovaný mal možnosť odvolať sa proti verdiktu do Ríma.

Výsluch / mučenie
Celý výsluch bol založený na psychickom zdeptaní obžalovaného. Inkvizítorovi bola v podstate udelená voľná ruka pokiaľ išlo o prostriedky, ako vymámiť priznanie, pravdivé či nepravdivé. Do toho sa nerátajú len prvky tortúry(mučenia), ale aj iné, menej drastické, ale zato veľmi účinné metódy. Inkvizítor mal dovolené klamať, zavádzať, prekrúcať slová či používať vyhrážky na to, aby zlomil vôľu obžalovaného a priviedol ho k priznaniu. Za správne sa dokonca považovalo aj to, keď inkvizítor v priebehu výsluchu listoval vo svojich spisoch a citoval neexistujúce texty, a tak klamal podozrivého. Jednalo sa väčšinou o nevzdelaných ľudí, ktorým právnické a iné zložité frázy či latinské výrazy nič nehovorili a preto ich inkvizítor mohol použiť, ako sa mu zachcelo. Ak ani jeden z týchto prvkov nepomohol, mohol, a obvykle aj použil iné donucovacie prostriedky.

Jedným takým prostriedkom bola väzba. „...Vykonávala sa v úzkej podzemnej diere, kde nepreniklo slnečné svetlo, kde sa hemžili potkany a hmyz, kde sa nedalo ani ležať, ani stáť, v hroznom zápachu a špine, s ťažkými reťazami na nohách a na rukách, často aj okolo drieku a krku. Tam väzeň vystavený svojvoľným hrubostiam strážcov nezriedka živoril aj celé roky. V dlhých časových intervaloch ho opäť a opäť vypočúvali. Všetci inkvizítori boli jednotní v názore, že tento prostriedok je veľmi osožný a skôr či neskôr zlomí aj tých najspurnejších väzňov....“3

Ako prvé štádium tortúry sa označuje tzv. „territio“ - zastrašovanie. Obžalovaného oboznámili s ďalším priebehom mučenia, ukázali mu mučiareň, vyzliekli a podobne. Niekedy k priznaniu stačilo aj to. Druhý stupeň sa nazýval potro. Obvineného priviazali na špeciálnu lavicu. Jednalo sa vlastne o ležiaci rebrík, ktorého priečky mali ostré hrany. Na nohy a ramená obžalovaného priviazali povrazy a naťahovali ho podobne ako na škripec. Ten nasledoval potom, ďalej obžalovaný podstúpil opaľovanie chodidiel či iných častí tela. Používalo sa tiež bičovanie či  palicovanie. Niekedy vlasy obžalovaného poliali alkoholom a zapálili, či ho pred popravou obliekli do košele napustenej sírou, aby lepšie horel. Vyrezávali jazyk, liali naňho rozžeravené železo... A za toto všetko platila rodina obžalovaného. Čím krutejšie mučenie, tým viac musela zaplatiť. Čím skôr sa teda obžalovaná osoba priznala, tým viac peňazí ušetrila svojej rodine. Možno aj vďaka tomu bola efektivita mučenia takmer stopercentná. Zmýšľanie vtedajších ľudí dobre vystihuje výpoveď jednej z obetí pri vypočúvaní: „Ochotne by som priznal i to, že som zabil Boha.“

Rozsudok
Konečný verdikt bol obyčajne vyhlásený slávnostným ceremoniálom sermo generalis. Deň alebo dva pred ním bol rozsudok prečítaný každému osobitne, v prípade nutnosti preložený do miestneho dialektu, ak odsúdený nerozumel latinsky. Sermo sa začínalo zavčas rána, väčšinou krátkou rečou, po ktorej prišli na rad slávnostné sľuby úradníkov týkajúce sa poslušnosti voči inkvizítorovi vo všetkom, čo súviselo s potlačením herézy. Nasledoval tzv. „dekrét milosrdenstva“ - zmiernenia či upravenia vyhlásených trestov. Následne sa vinným vymenovali ich priestupky
a k nim udelené tresty. Začínalo sa malými trestami a končilo sa zväčša doživotným väzením a trestom smrti. Následne boli odsúdení vydaní úradníkom, sermo generalis sa zatvorila a proces sa skončil. 
 
Tresty
Usvedčenému a odsúdenému kacírovi mohli byť vymerané buď cirkevné, alebo svetské tresty. Medzi cirkevné tresty patrili:
1.  interdikt – zakázanie vykonávať cirkevné obrady a úkony
2.  exkomunikácia – vylúčenie z Cirkvi
3.  konanie pútí
4.  pokánie, nosenie farebného označenia (červené a žlté pruhy) na odeve
5.  verejné práce – stavanie chrámov, ciest a pod.
  Hlavnými svetskými trestami boli:
1.  väzenie – na určitý čas alebo doživotne
2.  bičovanie na verejnom mieste
3.  pobyt na pranieri
4.  smrť, prevažne upálením.

Upálenie
Upálenie, alebo aj autodafé, sa stalo symbolom celého inkvizičného procesu. Tento spôsob vykonania trestu smrti bol taký populárny, lebo pre Cirkev bol ako jediný prípustný. Platila totiž zásada eclesia non sitit sanguinem – Cirkev neprelieva krv. Samozrejme, pri upálení sa skutočne krv neprelievala. Preto sa jednalo o tzv. „čistý trest“. Upaľovanie, ako vlastne všetky popravy v tej dobe, boli verejné, dokonca slávnostné. Upaľovanie odsúdeným kacírov sa dialo v nedeľu alebo vo sviatok pred veľkým zhromaždením ľudu, so slávnostným sprievodom a podobne. Malo to slúžiť jednak ako výstraha a tiež sa jednalo o oslavu pravej viery. Tento druh popravy sa dial aj ako zdvorilostný akt na poctu vysokého štátneho alebo cirkevného hosťa.
Ak sa obžalovaný pri výsluchu zmieril s Cirkvou, čiže na otázky inkvizítora odpovedal tak, ako sa od neho žiadalo, výkon trestu smrti upálením mohol byť zmiernený. Toto zmiernenie spočívalo v tom, že odsúdeného najprv uškrtili a až potom ho upálili. Nazývalo sa to „výnimočné zmiernenie trestu“.

Pri tomto druhu popravy sa často používali zariadenia, ktoré odsúdenému zabraňovali kričať. Najčastejšie sa jednalo o tzv. „škrtiacu hrušku“ alebo mučiacu masku. Škrtiaca hruška boli vlastne štyri kúsky kovu spojené pružinou alebo skrutkou. Kat ju vložil odsúdenému do úst, uvoľnil pružinu a tým mu jednak dokorán otvoril ústa a jednak mu zaplnil ústa kovom, takže nemohol vydať ani hláska. Mučiaca maska bola vyrobená zo železnej obruče, ktorá sa navliekala odsúdencovi na hlavu tak, že vpredu, v oblasti úst, zakrývala tvár a vzadu sa zamykala. Čeľusť sa pevne opierala o mušľovitý výbežok z obruče a okrem toho z vnútornej strany obruče smeroval do úst jazykovitý výbežok, takže odsúdený nemal šancu kričať.

Odsúdený mohol byť, samozrejme, aj prehlásený za nevinného. Stalo sa tak v prípade, že sa počas výsluchu nepriznal, a že za jeho nevinu svedčilo minimálne 12 vierohodných svedkov. Pre inkvizítora však nebolo nič ťažké na tom odstrašiť potenciálneho svedka alebo uviesť do pochybnosti jeho vierohodnosť. V týchto prípadoch sa svedok mohol dostať až na popravisko, preto sa takéto prípady stávali len zriedka. Tomáš Torquemada dokonca zašiel tak ďaleko, že za kacírov prehlasoval aj ľudí niekoľko rokov po smrti. Ich telá vykopávali z hrobov a spaľovali ich. Dosiahli tak to, čo chceli – Cirkev skonfiškovala ich majetok. Upálení boli Galileo Galilei za jeho heliocentrický názor, taktiež celý rád templárov či Johanka z Arku, známa aj ako Panna Orleánska. Používané, síce nie až v takej miere, boli aj iné formy popravy ako obesenie či sťatie hlavy.
 
Procesy s čarodejnicami
  „Honba na čarodejnice“ vychádzal z viery vtedajších ľudí v diabla a jeho ženskej pomocníčky – čarodejnice. Všetko začalo v predvečer sviatku sv. Mikuláša 5. decembra 1484, kedy pápež Inocent VIII. na naliehanie dvoch dominikánskych mníchov vydal bulu namierenú proti tým, ktorí „...nepamätajú na spásu svojej duše, spolčovaním sa s diablami sa odlučujú od katolíckej cirkvi... Pod vplyvom diabla sa dopúšťajú nespočítateľných nerestí, ohavností a zločinov k vlastnej duši, urážke božského majestátu a k pohoršeniu a zlému príkladu mnohých...“4. Toto obdobie trvalo takmer tri storočia, počas ktorého bolo popravené veľké množstvo ľudí, z toho 80% žien.
  Najviac tomuto procesu dopomohla akási „príručka“ vydaná mníchmi, ktorí boli zodpovední aj za pápežovu bulu – Heinrich Institoris a Jakob Sprenger z Nemecka. Bola to práve známa Malleus Maleficarum, u nás prekladaná ako Kladivo na čarodejnice. Nachádzal sa v nej presný návod na odhaľovanie čarodejníc, ako aj výpis vhodných metód pri „vyšetrovaní“ či trestov.  
  Táto kniha mala 3 časti:
1.  Liber sanctissimus – Najsvätejšia kniha, ktorá podrobne popisovala  3 komponenty vytvárajúce obsah čarodejníctva – diabla, čarodejníka a božie pripustenie
2.  Opisoval, ako sa má človek brániť proti moci kúziel a ako môže odstrániť ich následky
3.  Obsahoval návod, ako viesť proces proti čarodejniciam. Riešili sa tu aj otázky kompetencie cirkevných a svetských súdov, keďže čarodejníctvo bolo považované za hriech aj zločin. Vzhľadom na to, že bola uznaná zároveň aj za kacírstvo, jej súdenie pripadlo výlučne inkvizícii.
  Čarodejníctvo ako také bolo označované za tzv. crimen exceptum – zvláštny zločin, najhroznejší, najťažší a najohavnejší. Autori Malleus Maleficarum navyše hlásali, že čarodejniciam a čarodejníkom pomáha sám diabol zvládať bolesť a podobné aspekty „klasickej“ inkvizičnej tortúry, preto vytvorili nové predpisy a nové metódy, ktoré im mali pomáhať odhaľovať čarodejnice.
 
Čarodejníci boli údajne:
1.  Ľudia, ktorí chceli vzývať diabla – vedome požívali halucinogény či masturbovali, väčšina boli psychicky chorí ľudia
2.  Poverčiví ľudia - „amatérski“ čarodejníci
3.  Profesionálni čarodejníci a bosorky
4.  Úplne nevinní ľudia, ktorých niekto udal
5.  Duševne chorí ľudia, s depresiami, schizofrenici...
6.  Ľudia s vrodenou telesnou vadou

Ten, na koho padlo obvinenie, mal len mizivú šancu prežiť. Všetko sa začalo obvinením, ale dotyčná osoba sa musela aj priznať. Počas rokov sfanatizovaní ľudia stále prichádzali na nové metódy mučenia, ktoré bolesť predlžovali. V procese nebol prítomný obhajca. Už prvé minúty výsluchu boli pre obžalovaného v podstate osudné – hneď prvá otázka Veríš na čarodejnice? v sebe ukrývala chyták: ak dotyčný odpovedal nie, bol kacír, lebo kresťanská vierouka učí, že existujú. Ak odpovedal áno, bola to indícia, že je čarodejník.

Ak sa obžalovaný nepriznal hneď, prišlo na rad mučenie. Začínalo sa psychickým týraním. Obhliadka mučiarne a mučiacich nástrojov či odopieranie spánku na niektorých účinkovala. Tí, ktorí sa psychickým nátlakom zlomiť nedali, čakalo skutočné mučenie veľmi podobné už opisovaným praktikám. Táto tortúra bola taká krutá, že ženy sa obvykle priznali k až absurdným činom, ako napríklad k súloži s diablom a následnom pôrode jeho detí, ktoré, samozrejme, nikto nikdy nevidel. Po takomto priznaní im napríklad inkvizítori nechali medzi nohy vtĺcť kôl a dali ich medzi ostatné čarodejnice.

Ak sa im však ani takto nepodarilo vymámiť uspokojujúce priznanie, čakala údajné čarodejnice „skúška“. Najznámejšie boli asi vodná skúška, skúška ihlou a skúška železom. Pri vodnej skúške obžalovanú zviazali alebo priviazali na akúsi stoličku pripevnenú o kladku, a ponorili do vody. Ak sa ponorila a utopila, bola nevinná a za odmenu jej vystrojili cirkevný pohreb. Ak sa neutopila a vznášala sa na hladine (lebo čarodejnice sú ľahké – dokážu sa vznášať na metle, teda aj na vode), bola vinná a čakala ju smrť upálením. Podobné to bolo aj so skúškou ihlou. Počas nej sa hľadalo na tele tzv. „čarodejnícke znamienko“, čiže akákoľvek bradavica či znamienko. Inkvizítor potom doňho pichol ihlou. Ak začalo krvácať, obžalovaná bola nevinná, ak nie, bola vinná. Na tento účel však často používali špeciálne zastrkovacie ihly, teda v skutočnosti kožu neprepichli, takže „úspešnosť“ tejto skúšky bola takmer stopercentná. Skúška železom spočívala v tom, že inkvizítor priložil rozžeravený kus železa na pokožku obžalovanej a potom zaviazal ranu. Po čase ju skontroloval. Ak sa na mieste zjavila popálenina, dotyčná bola nevinná. Ak nie, pomohol jej diabol a ortieľ bol jasný. Vzhľadom na dobu však dôsledkom tohto testu umrelo veľa žien na infekciu.

Takmer každý proces s čarodejnicami končil hrdelným trestom, zväčša upálením. Fanatizmus ľudí sa rozmohol až do takej miery, že v Nemecku by pravdepodobne hrozilo vyľudnenie, nebyť istého tirolského biskupa, ktorý poslal inkvizítora späť do materského kláštora. „Milosť“ za priznanie bez mučenia sa prejavovala uškrtením pred upálením, inkvizítori mali povolené klamať a zavádzať. Tých pár zachránených muselo obyčajne odísť z krajiny a odprisahať, že o procese nebudú s nikým hovoriť. Kajúce obete dostali na „výber“, či chcú byť sťaté alebo zadusené. Takto umreli státisíce ľudí.
 
Počet obetí
Nie je možné stanoviť presný počet obetí. Spisy a záznamy o inkvizičných procesoch boli ničené, najmä po procesoch s čarodejnicami. Odhady sú však takéto:
1.  Španielska inkvizícia (podľa Juana Antonia Llorenteho)
1.  zaživa upálených – 31 912
2.  upálených „symbolicky“ - 17 659
3.  popravených iným spôsobom – 291 450
!!!SPOLU – 341 021 osôb!!!
2.  Portugalská inkvizícia (podľa Mary Brearleyovej)
1.  zaživa upálených – 355 mužov
  221 žien
2.  umučených – 6005 mužov
  4910 žien
3.  mŕtvych vo väzbe – 706 mužov
546 žien
!!!SPOLU – 12 743 ľudí!!!