Vojna v Gruzínsku: príčiny, priebeh a následky konfliktu

Vojna v Gruzínsku: príčiny, priebeh a následky konfliktu

1. Úvod

Túto tému som si vybral z jediného dôvodu, a to aspoň sčasti priblížiť aj ostatným študentom to, čo sa deje vôkol nás, aby dostali aspoň nejaký všeobecný rozhľad o udalostiach nielen u nás doma, ale aj za našimi hranicami.

Z tohto dôvodu som sa rozhodol písať o nie až tak dávnom vojnovom konflikte Ruska a Gruzínska spred dvoch rokov. O Balkáne a 2. svetovej vojne sa toho už tak veľa popísalo, že táto téma sa stala už tak ošúchanou a nezáživnou. Preto prichádzame s niečím novším a tým pádom aj tak neprebádaným.

Kurz gruzínske lari (GEL) – Gruzínsko

2. História

Roku 1783 sa Východné Gruzínsko dostalo pod protektorát Ruska. Gruzínsko sa stalo súčasťou Ruska v priebehu 19. storočia. Začala sa zlepšovať hlavne jeho hospodárska situácia. Začala sa spracúvať ropa, vznikali prvé priemyselné podniky. Počas revolúcie sa krajina na krátku dobu dostala do rúk menševikov a zahraničných vojsk. Už roku 1921 bola nastolená sovietska vláda a roku 1936 sa krajina stala v rámci ZSSR samostatnou republikou.

Po rozpade ZSSR v rokoch 1992 – 1994 v krajine prebiehala občianska vojna zapríčinená štatútom Abchádzska a Južného Osetska. Po voľbách roku 2004 v krajine vypukli protesty („revolúcia ruží“) proti ich údajnému zmanipulovaniu. Druhé kolo volieb vynieslo k moci proamerického politika Michaila Saakašviliho. Niektoré hlasy dodnes tvrdia, že zmanipulované boli v skutočnosti druhé voľby a prezidentom mal byť Eduard Ševardnadze. Od tohto obdobia sa výrazne zhoršili vzťahy s Ruskom.

V lete 2007 prebehlo viacero pohraničných incidentov na rusko-gruzínskej hranici, ktoré zvýšili napätie medzi oboma krajinami. Štáty sa navzájom obviňujú z podpory separatistických skupín. Na jeseň 2007 vystúpila proti Saakašvilimu opozícia, ktorá žiadala nové demokratické voľby. Tie sa skončili jeho znovuzvolením. Začiatkom augusta 2008 gruzínske vojská napadli separatistickú provinciu Južné Osetsko, na stranu ktorého sa postavilo Rusko. To podniklo protiútok, preniklo za hranice tejto oblasti a obsadilo mnohé dôležité časti Gruzínska.

Abcházsko je separatistická republika v severnej časti krajiny s hlavným mestom Suchumi, podporovaná Ruskou federáciou. Podobné boje za oddelenie prebehli aj v Južnom Osetsku s takmer rovnakým výsledkom. Oblasti kontrolované čiastočne ruskou armádou a čiastočne miestnymi polovojenskými jednotkami sa stali rajom pre organizovaný zločin.

Neskôr sa konfrontácie gruzínskej vlády s menšinami prejavili v Adžarsku. Táto časť krajiny tiež vyzerala ako samostatná republika tolerovaná Ruskom. Všetko sa však zmenilo po nástupe Michaila Saakašviliho na prezidentský post. V republike silneli hlasy proti tamojšiemu vodcovi Aslanovi Abašidzemu, ktoré mali za následok jeho vypudenie z krajiny a následné opätovné pripojenie ku Gruzínsku.

3. Dôvody vzniku vojny

• Gruzínsko porušilo medzinárodné právo, keď zaútočilo svojimi vojskami na Južné Osetsko.
• Jednoznačným vinníkom tohto konfliktu je Gruzínsko, a to preto, že Gruzínsko zaútočilo na Južné Osetsko a tým porušilo medzinárodné právo. Porušenie medzinárodného práva spočíva v tom, že v júni 1992 uzavrelo Gruzínsko dohodu formálne s Ruskom, ale spomína sa v nej aj Južné Osetsko. Teda Osetsko bolo nepriamo takisto účastníkom tejto dohody – opakujem nepriamo, keďže nemá medzinárodnoprávnu subjektivitu.
• Na základe tejto dohody sa Gruzínsko zaviazalo stiahnuť z oblastí vtedajšieho konfliktu, ktorým bolo Južné Osetsko, a na základe tejto dohody tam boli umiestnení ruskí vojaci na ochranu mieru. Dohodu schválili OBSE a OSN, čiže tým sa stala súčasťou medzinárodného práva.
• Gruzínsko po prvé porušilo túto dohodu tým, že vtrhlo na územie Južného Osetska – nemalo na to žiadne medzinárodnoprávne oprávnenie. Po druhé, Gruzínsko použilo proti mestu Cchinvali, v ktorom neboli žiadne vojenské zariadenia, katuše. Na základe tohto Rusko nielenže bolo oprávnené, ale bolo povinné zasiahnuť na ochranu civilných obyvateľov – a Rusko zasiahlo.
• Boje medzi ruskými a gruzínskymi vojskami vypukli, keď Gruzínsko vyslalo svoje jednotky do Južného Osetska s cieľom získať kontrolu nad touto separatistickou proruskou provinciou, ktorá od roku 1990 odmieta gruzínsku vládu.
• Moskva v reakcii vyslala do Gruzínska vlastné jednotky, ktoré rýchlo premohli gruzínske sily.
• Rusi to neurobili, Rusi urobili nevyhnutné vojenské opatrenia na odrazenie gruzínskeho útoku. Odrazili tento vojenský útok a tým zastavili zabíjanie Osetincov zo strany gruzínskej armády. Akcia ruskej armády je pokrytá medzinárodným právom.
• Osetinci a Gruzínci sú dve etnicky odlišné spoločenstvá. Osetinci sa vždy cítili iní než Gruzínci a necítili sa súčasťou Gruzínska.
• Osetsko sa po vzniku Sovietskeho zväzu stalo súčasťou Gruzínskej SSR s autonómnym štatútom. Túto autonómiu zrušil gruzínsky prezident Zviad Gamsachurdia po rozpade ZSSR v roku 1991.

„Medzinárodné spoločenstvo nemôže uplatňovať dvojaké štandardy, na Juhosláviu a Zakaukazsko. Rusko postupovalo oprávnene v tom, že nastolilo stav, ktorý bol pred gruzínskym útokom.“

4. Priebeh vojny

• November 1989 – Južné Osetsko vyhlásilo autonómiu v Gruzínskej sovietskej socialistickej republike, čo vyvolalo trojmesačné boje.
• December 1990 – Medzi Gruzínskom a Južným Osetskom vypukol nový ozbrojený konflikt, ktorý trval do roku 1992.
• Jún 1992 – Ruskí, gruzínski a juhoosetskí lídri podpísali v Soči dohodu o prímerí a súhlasili s vytvorením trojstranných mierových síl, ktoré tvorí po 500 vojakov z každej strany.
• November 1993 – Južné Osetsko vypracovalo návrh vlastnej ústavy.
• November 1996 – Južné Osetsko si zvolilo prvého prezidenta.
• December 2000 – Rusko a Gruzínsko podpísali medzivládnu dohodu o obnovení hospodárskeho systému v zóne konfliktu.
• December 2001 – V Južnom Osetsku zvolili za prezidenta Eduarda Kokojtyho, ktorý v roku 2002 požiadal Moskvu o uznanie nezávislosti jeho republiky a jej začlenenie do Ruskej federácie.
• Január 2005 – Rusko rezervovane súhlasilo s plánom Gruzínska, že Južné Osetsko dostane širokú autonómiu výmenou za vzdanie sa snáh o nezávislosť.
• November 2006 – Obyvatelia Južného Osetska v referende drvivou väčšinou podporili nezávislosť od Gruzínska. Gruzínska vláda to označila za súčasť snahy Ruska o podnietenie vojny.
• Apríl 2007 – Gruzínsky parlament schválil zákon o vytvorení dočasnej vlády v Južnom Osetsku, čo zvýšilo napätie s Ruskom.
• Jún 2007 – Separatisti oznámili, že gruzínska armáda zaútočila mínometmi a ostreľovačmi na juhoosetskú metropolu Cchinvali. Tbilisi to poprelo.
• Október 2007 – Stroskotali rozhovory medzi Gruzínskom a Južným Osetskom, ktorých sprostredkovateľom bola Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
• Marec 2008 – Južné Osetsko požiadalo svetové spoločenstvo o uznanie jeho nezávislosti po tom, ako Západ podporil nezávislosť Kosova od Srbska.
• Marec 2008 – Ruský parlament vyzval vládu, aby uznala nezávislosť Južného Osetska a Abcházska. Výzva prišla v reakcii na snahu Gruzínska o vstup do NATO.
• Apríl 2008 – Južné Osetsko odmietlo návrh Gruzínska na vládu so zastúpením oboch strán, trvá na úplnej nezávislosti.
• August 2008 – Medzi gruzínskou armádou a juhoosetskými jednotkami vypukli boje. Gruzínsko tvrdí, že jeho sily „oslobodili“ väčšiu časť juhoosetskej metropoly od separatistov.

5. Následky vojny

V auguste roku 2008 pohraničné šarvátky na rusko-gruzínskych hraniciach prerástli do ozbrojeného konfliktu, ktorý skončil vytlačením gruzínskych jednotiek z Južného Osetska a znamenal odtrhnutie separatistických regiónov od krajiny. Z územia utiekli desiatky tisíc Gruzíncov.

6. Medzinárodné súvislosti konfliktu

Rusko bolo ochotné zaplatiť viac ako Spojené štáty, aby si udržalo mocenský vplyv v tejto časti sveta. USA a Európa by sa mali z tohto poučiť. Pri pozývaní nových členov do svojich inštitúcií a štruktúr, či rozširovaní svojej sféry vplyvu, napriek správnosti svojho videnia sveta a rozhodnutia, by mali zakomponovať aj tú možnosť, aký postoj a názor na ich aktivity bude mať zvyšok sveta.

7. Záver

Našou snahou bolo poukázať, že pri vysvetľovaní určitej problematiky dotýkajúcej sa medzinárodného spoločenstva, pri ktorej používame rozličné teoretické nástroje, je najrozumnejšie aplikovať minimálne dva prístupy a neriadiť sa len jedným z nich. Výsledok vojny a konanie rozšíreného počtu hráčov, ktorí tvoria medzinárodné spoločenstvo, obohatili o nový mierotvorný a vizionársky prvok. Vojna ukázala pravú tvár jej hráčov.