Dr. Jozef Tiso

Dr. Jozef Tiso
 
1. Úvod
Dr. Jozefa Tisa môžeme pokojne označiť za jednu z najkontroverznejších osobností našich národných dejín. Prečo je tomu tak, kto alebo čo za to môže, je 62 rokov po jeho smrti ťažko objektívne zhodnotiť. Je to naša nevedomosť, neznalosť, nezáujem, či dokonca strach načrieť hlbšie do našej histórie? Či je to 40 rokov totalitného režimu, ktorý naše národné dejiny upravoval podľa potrieb svojej propagandy a ľudí ako Štefánik, Hlinka, Tiso chcel vymazať z našej histórie? Alebo sú to dnešné, liberálmi a exkomunistickými historikmi podporované médiá, alebo sú to skutočné činy Dr. Jozefa Tisa? Na túto otázku sa taktiež asi presne odpovedať nedá, i keď každý z nás to na základe vlastných vedomostí a vlastného presvedčenia urobí. Táto práca nemá za úlohu niekoho presviedčať, či je to tak, či onak, pokúsim sa v nej len zhodnotiť život, dielo a odkaz nášho prvého prezidenta a je na vás, či sa váš názor naňho, nech už je akýkoľvek utvrdí alebo zmení.
 
1.1. Moje dôvody, prečo píšem o Dr. Tisovi
Dejiny, hlavne tie naše, ma zaujímali odmalička. Už na prvom stupni základnej školy ma začali zaujímať také veci, ako kto sú tí fúzatí páni na dvadsať alebo päťdesiat korunáčke a prečo tam vlastne sú. Tak som si zohnal knižku pre deti o slovenských dejinách a zistil som, že tí fúzatí páni sa volali Pribina, Metod a Konštantín. Keď som bol o niekoľko rokov starší dostala sa mi do rúk aj fialová bankovka na ktorej bol starší pán sympatického výrazu. Z malého nápisu pri ňom som sa dozvedel, že sa volal Andrej Hlinka. A tak, ako niekoľko rokov predtým začal som si, v tej dobe už pomocou internetu zisťovať, kto bol a čo vykonal, že sme ho mali na druhej najväčšej bankovke. Popri tomto zisťovaní som sa dozvedel o jeho spolupracovníkovi a neskoršie nástupcovi Dr. Jozefovi Tisovi. Zadal som si teda do Googla, jeho meno, a začal čítať všetko, čo som našiel. To by ma možno po čase omrzelo a uspokojil by som sa s kusými vedomosťami, avšak ešte nikdy som nezažil, aby bolo na jedného človeka tak veľa a často nezlúčiteľných názorov. Začal som teda aj ja hlbšie skúmať túto osobnosť a keď som sa neskôr, už na strednej škole dozvedel, že v treťom ročníku budeme robiť veľké projekty z rôznych predmetov, bolo mi hneď jasné, o čom bude ten môj. V nasledujúcich riadkoch by som teda rád odprezentoval to, čo som sa za tých niekoľko rokov skúmania Dr. Jozefa Tisa naučil. Zvolil som jednoduchšiu, zrozumiteľnejšiu a myslím, že pre vás aj zaujímavejšiu formu rozprávania o jeho živote.
 
2. Život, cirkevné pôsobenie a politická kariéra Dr. Jozefa Tisa do roku 1938
Osobu Dr. Jozefa Tisa, podobne ako je to u všetkých slávnych Slovákov, nemôžeme označiť jedným slovom, ktoré by vystihlo jeho životnú činnosť. Môžeme ho nazvať teológom, kňazom, politikom, štátnikom, národovcom, prezidentom, bojovníkom proti boľševizmu, učiteľom, redaktorom alebo publicistom. Tento rad by sme samozrejme ešte mohli rozviť, ale ja sa vo svojej práci budem zameriavať a rozoberať osobu Jozefa Tisa ako kňaza, národovca, politika a hlavne prvého prezidenta samostatného štátu Slovákov.
 
2.1. Mladosť a vzdelanie
Dr. Jozef Tiso (*13. 10. 1887 Veľká Bytča - †18. 4. 1947 Bratislava) sa narodil vo viacdetnej rodine ako druhé z desiatich detí. Mal dvoch bratov a štyri sestry, traja súrodenci zomreli v mladom veku. Otec, Gašpar Tiso, bol mäsiarom a matka pracovala v domácnosti. Jozef bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Vo Veľkej Bytči nastúpil do ľudovej školy, odkiaľ sa po štyroch ročníkoch dostal na gymnázium v Žiline. Po štyroch rokoch štúdia v Žiline odchádza do Nitry na piaristické gymnázium, kde trávi ďalšie štyri roky. Odtiaľ ho, ako mimoriadne nadaného študenta, poslal biskup na Teologickú fakultu Univerzity vo Viedni so zameraním na morálku a kresťanské sociálne cítenie. Dňa 14. júla 1910 bol vysvätený za kňaza košickým biskupom Augustínom Fischer-Colbrie a v roku 1911 získal doktorát teológie- ThDr.
 
2.2. V službách cirkvi
Svoju prvú omšu odslúžil 17. júla 1910. Odvtedy pôsobil ako kaplán vo viacerých obciach (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou). Neskôr prišiel rok, ktorý priniesol Európe a celému svetu dovtedy nepoznanú svetovú vojnu, rok 1914. A tak Jozef odchádza na ruský front kde pôsobí ako vojenský kurát v trenčianskom 71.pluku. Neskôr sa presunul do slovinského Mariboru kde pôsobil ako duchovný pastier a po roku 1915 ako rektor v nitrianskom seminári. Bol profesorom náboženstva na gymnáziu, profesorom morálky, pastorálky, pedagogiky a katechetiky na Vysokej škole bohosloveckej. V roku 1921 získal nižšiu hodnosť "tajného pápežského komorníka" s titulom Monsignore. V rokoch 1921 až 1924, čiže vo veľmi mladom veku pracoval ako tajomník biskupského úradu v Nitre. Od roku 1924 bol správcom farnosti v Bánovciach nad Bebravou. Vo svojej práci ako farár v Bánovciach nad Bebravou pokračoval dokonca aj pri zastávaní funkcie prezidenta 1. Slovenskej republiky až do roku 1945. V roku 1934 založil v Bánovciach nad Bebravou Učiteľský ústav, ktorého sa stal riaditeľom. Taktiež bol členom a funkcionárom viacerých katolíckych spolkov.
 
2.3. Politická kariéra do roku 1938
V roku 1918, teda v čase po skončení vojny a vzniknutí nového spoločného štátu Čechov a Slovákov, keď slovenský národ nemal dostatok svojej inteligencie, vstupuje Dr. Jozef Tiso, tak ako aj iní kňazi, do politiky. Od prvej chvíle jasne rozlišoval medzi svojou politickou a kňazskou činnosťou. Teda roku 1918 Dr. Jozef Tiso vstupuje do Slovenskej ľudovej strany (SĽS), ktorá od roku 1925 niesla názov Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Založil ju roku 1913, teda ešte za dôb Rakúsko- Uhorska, Andrej Hlinka, právom označovaný za otca slovenského národa. Strana po vojne bojovala za autonómiu Slovenska v prvom Československu a o jej masovej podpore zo strany Slovákov svedčí to, že roku 1923 sa stala najväčšou politickou stranou na Slovensku. Počas svojej politickej kariéry, či už v časoch českej ateizácie, šíriaceho sa komunizmu alebo nemeckého národného socializmu ostal Dr. Jozef Tiso vždy verný Rímu. Z toho sa odvíjala aj jeho politika, ktorá vychádzala z kresťanskej náuky, kresťanskej morálky a pápežských encyklík. Cieľom jeho politického snaženia bolo dobro slovenského národa. V roku 1925, keď sa uskutočnili voľby, bol Dr. Jozef Tiso zvolený za poslanca parlamentu v Prahe a v rokoch 1927 až 1929 bol dokonca členom vlády ako minister zdravotníctva.

3. Politická kariéra Dr. Jozefa Tisa v rokoch 1938 až 1945
Do Európy, a na Slovensko nevynímajúc prichádza ťažký a smutný rok, ako predzvesť ešte ťažších a smutnejších rokov, rok 1938. 16. augusta 1938 umiera otec slovenského národa a symbol zápasu za práva Slovákov, Andrej Hlinka. Dr. Jozef Tiso je zvolený za jeho nástupcu, teda predsedu HSĽS 1. októbra 1938. Dva dni predtým, 30. septembra bola v Nemecku prijatá Mníchovská dohoda, ktorá bola 1. októbra prijatá v Prahe ako tzv. Mníchovský diktát. Prezident Dr. Eduard Beneš následne abdikoval. Zrada spojencov a odovzdanie Československa do rúk Adolfa Hitlera, prinútili slovenských politikov vážne sa zamyslieť a hlavne konať v prospech Slovenska a slovenského národa.
 
3.1. Žilinská dohoda – Manifest slovenského národa
Dňa 6. 10. 1938 zišli sa v Žiline predstavitelia HSĽS, SNS a väčšiny ostatných slovenských strán (okrem sociálnych demokratov a komunistov) v Katolíckom dome v Žiline, kde podpísali Žilinskú dohodu, teda deklaráciu o autonómii Slovenska. Slovensko sa tak vrámci Československa premenovalo na Slovenskú krajinu. Po Mníchovskej dohode bola pozícia Prahy voči požiadavkám HSĽS značne oslabená. Ešte 6. 10. menovala pražská vláda Dr. Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska a 7. októbra vymenovala ďalších štyroch slovenských ministrov (M. Černák - školstvo, F. Ďurčanský - spravodlivosť, J. Lichner - doprava, P. Teplanský - financie). Dr. Jozef Tiso taktiež zastával funkciu ministra vnútra. Vláda sa ujala moci 9. 10. 1938 a fungovala až do 20. 1. 1939, ked prezident Emil Hácha menoval novú šesťčlennú slovenskú vládu. 18. decembra 1938 sa konali voľby do Snemu Slovenskej krajiny, v ktorých bol Tiso zvolený za poslanca snemu.
 
3.2. Tŕnistá cesta k samostatnému Slovensku
Po Mníchovskej dohode prišla prvá Československá republika o Sudety, územie obývané prevažne nemeckou menšinou. Česká časť republiky prišla o 38% územia, vrátane dôležitých priemyselných oblastí a strategický systém ochrany česko-slovenských hraníc vybudovaný na ochranu proti prípadnému vpádu nacistického Nemecka. Nový prezident Emil Hácha nebol schopný efektívne vzdorovať nemeckému nátlaku.
 
3.2.1 Viedenská arbitráž
Prvá viedenská arbitráž bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938 vo Viedni. Členmi delegácie za jednotlivé krajiny boli nemeckí minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring, taliansky minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano, maďarskí minister zahraničných vecí Kálmán Kánya a minister vzdelávania Pál Teleki, československí minister zahraničných vecí František Chvalkovský a Ivan Krno, slovenskí predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský a predseda vlády Karpatskej Ukrajiny Ayhustyn Vološyn. Výsledkom tejto arbitráže bol dokument, ktorý nariaďoval Československu vzdať sa južného územia tvoreného líniou Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany –Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo (vrátane týchto miest) až po hranice s Rumunskom v prospech Maďarska. Čo sa týka Poľska, to vznieslo svoje územné požiadavky už 21. septembra 1938 a následne 1. októbra anektovalo Těšínsko obývané najmä Poliakmi. Dvojstranné rozhovory s Poľskom nadiktované Mníchovskou dohodou začali až 25. októbra 1938. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že Poľsko získalo 1. decembra ďalšie územia, tentokrát na severe Slovenska. Išlo o 226 km² a 4280 obyvateľov.
 
Územie 1. SR; sivým(5) je vyznačená ochranná zóna Nemecka; červeným(2) územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým(3) územie zabraté Maďarskom po Malej vojne; zeleným(1) Jarovce, Rusovce, Čunovo - územie, ktoré aj počas 1. čs. republiky a do roku 1947 patrilo k Maďarsku; žltým(4) Petržalka a Devín - územie zabraté Nemeckom
 
3.2.2. Udalosti po arbitráži a tzv. Homolov puč
Dňa 22. novembra 1938 bol prijatý Zákon o autonómii, čím sa vytvorili podmienky na dobudovanie slovenskej štátnosti v rámci štátu. Doložilo to prehlásenie vlády prečítané jej predsedom, Dr. Jozefom Tisom, na zasadaní Snemu dňa 21. februára, keď zdôraznil ,,budujeme svoj nový slovenský štát “. Za zhoršenia vzťahov medzi pražskou a autonómnou vládou a tlaku Nemeckej ríše na vyhlásenie samostatného štátu sa na zasadnutí HSĽS, vlády a Snemu 6.marca dohodlo ,, budovať slovenský štát evolučne a nevyhlasovať samostatnosť v súčasnosti “. Hlavní predstavitelia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany Dr. Jozef tiso, alebo Karol Sidor sa nerozhodli o odtrhnutí od Čechov a vyhlásení samostatnosti. Dr. Jozef Tiso žiadal štyri roky, radikálne krídlo, Vojtech Tuka a Alexander Mach, bolo za kolaboráciu s Nemeckom. V polovici februára presakovali na Slovensko chýry o Hitlerových zámeroch okupovať Čechy a Moravu v marci a dať Maďarom voľné pole pôsobnosti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Autonomisti si uvedomili ťažkosť svojej situácie a všemožne hľadali riešenie z patu. To Hitler zneužil. Ubezpečoval vládu v Prahe, že Slovensko zotrvá pod jej mocou aj vo veciach medzinárodnej politiky. Autonomistom naopak navrával, že po odtrhnutí sa od Čiech môžu od Nemecka očakávať pomoc a záruku hraníc voči susedom. Jednali s Ďurčanským a Pružinským v Berlíne. Pražská vláda mala informácie o plánoch slovenských radikálov s  nacistickými politikmi a agentmi, ako aj o ponuke Nemecka poskytnúť hospodársku pomoc Slovensku ak vyhlási samostatnosť. Sledovala, že Tisova vláda nepodnikla žiadne kroky proti radikálom a tak sa rozhodla riešiť situáciu na Slovensku vojensky. Veliteľ  VII. zboru v Banskej Bystrici divízny generál Fridrich Homola (* 1887 Běleč, † 1943 Berlín) vyhlásil v noci z 8. na  9.marca 1939 na Slovensku stanné právo. Dňa 8. marca 1939 sa pražská ministerská rada rozhodla zaviesť na Slovensku radikálne zmeny a to tak, že zosadia autonómnu Tisovu vládu a budú Slovensko vojensky okupovať. Rozbehla tak proces fragmentácie štátu.  Dr. Jozef Tiso bol teda prezidentom Háchom protiprávne zbavený predsedníctva autonómnej vlády a odišiel na svoju faru do Bánoviec. Prednosta 2. oddelenia Hlavného štábu Čs.armády plk František Moravec mal údajne už dňa 3.marca 1939 presné informácie od svojho najlepšieho agenta A 54, že dňa 14. marca bude na Slovensku vyhlásená nezávislosť a 15.marca obsadí Wehrmacht Čechy a Moravu. V svetle tejto skutočnosti bol tzv. Homolov puč iba zastieracím manévrom, ale môžeme sa dohadovať, že bol nepriamo iniciovaný zo strany Adolfa Hitlera, ktorý chcel pôvodne rozbiť Československo zvnútra. Puč však našťastie nevzrástol do veľkých rozmerov a nepremenil sa na nezvládnuteľnú tragédiu. Avšak to neznamená, že sa nestrieľalo. Najbúrlivejší priebeh mal puč v Bratislave kde sa Hlinkova Garda a akademická mládež postavila na odpor proti vojsku a žandárstvu a časť týchto oddielov odzbrojila a zmocnila sa verejných budov. Statočný gardista Anton Kopal padol ako posledná obeť českého panovania na Slovensku.

3.2.3. Rokovania v Berlíne
Adolf Hitler teda hľadal alternatívne riešenia ako rozbiť prvú Československú republiku. Dňa 13. marca 1939, ale až po rozhodnutí predsedníctva HSĽS, odchádza Dr. Jozef Tiso, na pozvanie Adolfa Hitlera, do Berlína. V hlavnom meste Tretej ríše bol Dr. Jozef Tiso privítaný so všetkými poctami, ktoré patrili hlave cudzieho štátu. Hneď po príchode do Berlína sa Dr. Jozef Tiso stretol s ríšskym ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a potom s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom. Ten ponúkol Tisovi vyhlásenie samostatného štátu, prostredníctvom Berlínskeho rozhlasu, výmenou za rozbitie ČSR. Taktiež ponúkol na výber dva varianty budúcnosti Slovenska: znepriateliť si Hitlera a pokračovať ako autonómna krajina v rámci ČSR, ktoré aj tak Hitler plánoval rozbiť a byť napospas mocenským ambíciám Maďarov, alebo vyhlásiť samostatnosť pod Hitlerovou ochranou s vedomím, že následne dôjde k obsadeniu Čiech a Moravy Hitlerom.  Pred Tisom teda stála ťažká otázka a cítil na sebe bremeno zodpovednosti za slovenský národ. Odmietol Hitlerovu ponuku na vyhlásenie samostatného štátu cez Berlínsky rozhlas a odmietol aj druhú možnosť o nechaní Slovenska na pospas Maďarom. Ešte z Berlína zvolal zasadnutie Slovenského snemu. Keď sa Dr. Jozef Tiso v noci z 13. na 14. marec 1939 vrátil z Berlína do Bratislavy, podal Slovenskému snemu výklad o obsahu svojich rozhovorov s nemeckými štátnikmi a vyzval Slovenský snem aby vyslovil svoje rozhodnutie.
 
4. Prvá Slovenská republika
Bolo 14. marca, 12 hodín a 8 minút, keď právoplatní zástupcovia slovenského národa povstali so svojich miest aby na otázku predsedu Snemu Dr. Martina Sokola, či sú za samostatný slovenský štát, odpovedali jednohlasne áno. Na znak toho, že po tisíc rokoch majú Slováci svoj vlastný štát, zaspievali členovia snemu hymnu novovzniknutého štátu, „Hej Slováci!“, ktorej autorom je Samo Tomášik.
Hej Slováci!
 
Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije.
Žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky,
hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky.

I nechže sa i nad nami hrozná búra vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie!
My stojíme stále, pevne ako múry hradné.
Čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne.

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny.
I nech že je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami, kto proti nám, toho párom zmetie.
 
Šéf úradu propagandy, poslanec Alexander Mach, oznámil túto historickú udalosť rozhlasom celému slovenskému národu, ktorého drvivá väčšina prijala tento fakt s nadšením. Po tomto historickom akte prijal Slovenský snem prvý zákon samostatného slovenského štátu:  Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte. Slovenský snem sa uzniesol na tomto zákone:
• 1 Slovenská krajina vyhlasuje sa za samostatný a nezávislý slovenský štát. Snem Slovenskej krajiny pretvára sa na zákonodarný snem slovenského štátu.
• 2 Až do vydania ústavy slovenského štátu celá vládna a  výkonná moc štátu je v rukách vlády, ktorú menuje predsedníctvo snemu.
• 3 Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti zo zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu.
• 4 Vláda sa splnomocňuje, aby nariadením vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie priadku a na zabezpečenie záujmov slovenského štátu.
• 5 Zákon tento nadobúda účinnosť dnešným dňom a splní ho vláda.
Po odhlasovaní tohto zákona vymenovalo predsedníctvo Snemu prvú vládu samostatného slovenského štátu, členmi ktorej sa stali: Dr. Jozef Tiso, ministerský predseda, Dr. Vojtech Tuka, zástupca predsedu vlády, Karol Sidor, minister vnútra, Dr. Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí, Jozef Sivák, minister školstva a národnej osvety, plukovník Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany, Gejza Medrický, minister hospodárstva, Dr. Mikuláš Pružinský, minister financií, Július Stano, minister dopravy, Dr. Gejza Frizt, minister pravosúdia.  Šéfom úradu propagandy ostal poslanec Alexander Mach, ktorý zároveň prevzal úrad hlavného veliteľa Hlinkovej Gardy. Pod vedením tejto vlády Slovensko vstúpilo do nového života, aby s vierou a odvahou budovalo svoju štátnu samostatnosť, ktorú stratilo pred viac ako tisícročím. Slovenský národ uvedomil si túto súvislosť medzi ďalekou minulosťou a súčasnosťou a chápal svoju prítomnosť ako obnovenie svojho prvého nezávislého štátu. Medzinárodné postavenie Slovenska sa upevňovalo tým, že jednotlivé európske štáty uznali slovenský štát a nadviazali s ním diplomatické styky. Postupne uznali samostatnosť slovenského štátu: Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Taliansko, Švajčiarsko, Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko, Švédsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko, ba aj Japonsko a Mandžusko. A napokon aj ZSSR.
Deň po vyhlásení samostatného štátu, napochodoval Wehrmacht do českej časti bývalej spoločnej republiky, ktorá sa následne pripojila k Tretej ríši ako Protektorát Čechy a Morava.
18. marca 1939 Dr. Jozef Tiso podpísal s Nemeckom ochrannú zmluvu s oficiálnym názvom „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“.
Zmluva bola rozdelená na viac článkov:
1.„Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“
2. Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (jednalo sa o územie na pravom brehu Váhu - tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež shutzzona) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú.
V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA).
Zmluva mala platiť 25 rokov. Dr. Jozef Tiso podpísal dohodu 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne.
V ten istý deň bol v Berlíne podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Avšak neadekvátnym určením vzájomného pomeru meny Nemecka utrpelo Slovensko značné hospodárske straty.

4.1 Názov nového štátu
Dňa 21. júla 1939 bola prijatá ústava, ktorá uvádzala oficiálny názov štátu ako Slovenská republika. Dovtedy sa štát polooficiálne označoval ako slovenský štát (najprv malým s, potom s veľkým S). V socialistickom Československu sa prevažne používal názov Slovenský štát ale napríklad Encyklopédia Slovenska, či Dejiny Slovenského národného povstania 1944, vydané Slovenskou akadémiou vied, štát uvádzali pod názvom „Slovenská republika“. Prívlastok „prvá“ sa používa na odlíšenie od súčasnej (druhej) Slovenskej republiky.
 
4.2. Dr. Jozef Tiso, prezident Slovenského štátu
Voľba prezidenta 26. 10. 1939
Slovenská republika krátko po svojom vzniku potrebovala niekoho, kto by symbolizoval jej ciele, politiku a slovenský národ, potrebovala osobu stojacu na čele štátu, prezidenta. Preto sa 26. októbra 1939 v Sneme konali historicky prvé voľby slovenského prezidenta. V tých bol zvolený dovtedajší ministerský predseda Dr. Jozef Tiso.
 
5. Dr. Jozef Tiso a židovská otázka 
Vplyvom dnešných zákonov, médií a vyučovania dejepisu za minulého režimu je úroveň poznania obyvateľstva, aspoň čo sa týka Slovenska v časoch druhej svetovej vojny veľmi strohá. Naši otcovia a mami sa v školách učili len o zločinoch spáchaných ľudákmi, často vymyslených, s cieľom eliminovať sympatie k prvej Slovenskej republike. Tí prenášajú svoje poznatky na nás a tak sa niet čomu čudovať, že keď sa povie slovné spojenie „druhá svetová vojna“ väčšinu ľudí napadne Adolf Hitler a 6 miliónov Židov zavraždených v koncentračných táboroch. Podobne to funguje aj so slovným spojením „Slovenský štát“. Tu však ale ľudí napadne 70 tisíc vyvezených Židov a fašista Tiso. Je zaujímavé že aj dnešné tzv. nezávislé média, ktoré vlastnia západní podnikatelia väčšinou židovského pôvodu, a ktorých obsahová úroveň je pochybná, sa zaoberajú taktiež len touto témou a všemožným zhnusovaním prvej republiky svojim čitateľom, poslucháčom a divákom. Ako malý príklad si dovolím uviesť nafúknutú kauzu s bývalým arcibiskupom Jánom Sokolom, ktorý za vyslovenie svojho názoru, že za Tisa sa Slovákom žilo dobre, bol neprimerane až hanebne kritizovaný azda v každej televízii a v každom mesačníku, týždenníku a denníku, ktorý sa dá zakúpiť v našich novinových stánkoch a do dnes je za tieto výroky na muške každého novinára. Skúsme si tieto skutočnosti teda overiť s históriou a som presvedčený, že čo sa týka osoby Dr. Jozefa Tisa, prídeme k iným záverom ako médiá žijúce zo škandálov a nešťastia druhých ľudí.
 
5.1. Salzburská dohoda
Do roku 1940 Dr. Jozef Tiso podporoval mierne opatrenia obmedzujúce Židov. Nejednalo sa nejako o jeho vnútorné presvedčenie, ale vzhľadom na podmienky vzniku Slovenskej republiky a vzhľadom na vplyv Hitlerovského Nemecka aj na okolité krajiny, by sa Tisovi ani slovenskému národu veľká rebélia nevyplatila. Samotní Židia však vedeli, že Tiso nemá v úmysle s nimi neľudsky zaobchádzať. Táto Tisova jemná politika voči Židom sa nepáčila
Nemcom a tak sa v júli v rakúskom Salzburgu uskutočnila konferencia. Na tej Nemci nadiktovali Slovensku, ako má riešiť židovskú otázku. Na Hitlerov príkaz sa stal Vojtech Tuka aj ministrom zahraničných vecí a Alexander Mach ministrom vnútra, čo načas značne posilnilo radikálnych nacistických ľudákov. Po týchto udalostiach sa Tiso chcel vzdať svojho úradu, ale na prosby aj židovských rabínov tak neurobil.
 
5.2. Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov alebo tzv. Židovský kódex
Jednalo sa o vládne nariadenie z dňa 9. septembra 1941, ktoré obsahovalo súbor protižidovských predpisov. V prevažnej miere sa jednalo o kópiu nemeckých norimberských zákonov. Slovo Žid bolo definované na etnickom aj náboženskom princípe. Osoby, ktoré spĺňali definíciu Žida boli pozbavené viacerých základných práv, všetkého nehnuteľného a časti hnuteľného majetku. Ďalej sa na nich vzťahovala „pracovná povinnosť“ a od veku 6 rokov museli nosiť šesťcípu žltú hviezdu (podľa vyhlášky z 18. septembra 1941). Tento zákon prezident Dr. Jozef Tiso nepodpísal a ostro vystúpil proti Tukovej snahe zavádzať na Slovensko nemecký národný socializmus. Na jeho tlak sa dostali do zákonníka dva paragrafy, ktoré mu neskôr umožňovali udeľovať prezidentské výnimky. Tiso deportáciám zabrániť nemohol, tak ako sa to nepodarilo ani vo väčších štátoch, neschvaľoval ich a prezidentskými výnimkami zachránil asi 6000 slovenských Židov pred nariadeniami vyplývajúcimi zo Židovského kódexu. Predseda vlády a minister zahraničných vecí Dr. Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach, keď sa dozvedeli o osude vyvezených slovenských Židov, na tlak prezidenta Tisa, členov vlády, verejnosti a Vatikánu v októbri 1942 deportácie zastavili. Kritik riešenia židovskej otázky Chargé d´ affaires Vatikánu na Slovensko Msgr. G. Burzio v roku 1965 sa vyslovil takto: „Teraz vidím lepšie, že Tiso naozaj robil, čo mu len bolo možné“. Do konca októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených približne 57 tisíc Židov, z ktorých sa väčšina nedožila konca vojny. Vďaka slávnemu SNP prišlo počas nemeckej okupácie Slovenska od jesene roku 1944 o život ďalších 13 500 židov. Čiže dokopy 70 500 obetí. Nebyť odvahy a snahy Dr. Jozefa Tisa číslo by sa výrazne priblížilo k 80 000.
 
6. Slovenské národné povstanie
Vznik Slovenského štátu znamenal koniec čechoslovakizmu a pražského centralizmu a ochranu tradičných slovenských hodnôt. To bolo presne to, čo si v tom čase želal bežný slovenský človek. Predsa však ostali na Slovensku skupiny, ktoré sa nemohli s jeho samostatnou existenciou zmieriť. Medzi tieto patrili komunisti, ktorým boli cudzie základy ideológie štátu: kresťanská morálka a národný princíp. Ďalej to boli Židia, ktorých predtým enormný vplyv bol obmedzovaný a postupne sa nad ich pôsobením na Slovensku začali sťahovať temné mraky a po transportoch, ktoré trvali do konca októbra 1942 začali napriek Tisovej snahe o ľudské zaobchádzanie so Židmi kovať plány na zosadenie vlády, spolu s ostatnými skupinami odporujúcimi vtedajšiemu režimu. Ďalšou takouto skupinou boli čechoslovakisti a sympatizanti Beneša, ktorý nikdy neakceptoval existenciu slovenského národa a tobôž nie jeho samostatného štátu. V neposlednom rade k odporcom štátu patrili aj tí, ktorým sa jednoducho nepáčil nemecký vplyv na Slovensku alebo zjavne nedemokratický charakter režimu.
 
6.1. Zhovievavá politika voči odporcom režimu
Režim Slovenského štátu bol voči všetkým skupinám odporcov veľmi mierny, zvlášť keď uvážime obdobie druhej svetovej vojny. Napríklad, hoci polícia rozbila prvé štyri ilegálne vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), známi komunisti sa stretávali dokonca s vrcholnými predstaviteľmi SR. Ladislav Novomeský, popredný komunista a literárny autor o ktorom sa dnes učíme v učebniciach literatúry bol v pravidelnom styku s ministrom vnútra so slovenským ministrom vnútra Alexandrom Machom. Dňa 22. septembra 1941 sa dokonca v kaviarni Luxor v Bratislave skontaktoval s poslancami Slovenského snemu, kde ich prosil, aby držali prezidenta Dr. Jozefa Tisa pri moci a zabránili jeho abdikácii. Dr. Jozef Tiso dovtedy totiž nepodpísal ani jeden z vynesených rozsudkov smrti, zatiaľ čo v neutrálnom Švajčiarsku neváhali počas vojny popraviť 33 ľudí, ktorí odporovali oficiálnej politike štátu. Taktiež minister vnútra Alexander Mach viedol veľmi ústupčivú politiku napríklad proti čechoslovakistom a na otázku, prečo s nimi nezaobchádzajú tak ako čechoslovakisti do roku 1938 odpovedal: „Nie, neurobím to. My im musíme ukázať, že vieme odpúšťať a že im ponúkame ruku k spolupráci bez akýchkoľvek zadných úmyslov. Ich dôveru si získame len vtedy, keď budeme voči nim takí štedrí, ako voči svojim a keď možno, aj štedrejší.“ Pri takejto jemnej politike ministra vnútra proti protištátnym živlom, sa teda tie mohli zorganizovať a pripraviť povstanie. Pár dní po začiatku bojov, v prvých dňoch septembra 1944, nemeckí informátori hlásili: „Zasväteného udalosti na Slovensku neprekvapili. Prišlo to, čo mnohí predvídali. Základné zlo momentálnych povstaleckých hnutí spočíva v päťročnej voľnej politike prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisa a slovenskej vlády voči všetkým protestantsko - československo - boľševickým a reakčným kapitalistickým živlom, ktoré si, hoci ustúpili po 14. marci 1939 do úzadia, ruka v ruke s Čechmi žijúcimi i naďalej na Slovensku, dokázali vytvoriť v súkromnom hospodárstve silné pozície a napriek tomu, že odstúpili z verejno-politickej scény, znamenajú skryté nebezpečenstvo pre mladý Slovenský štát.“  V nacistickom Nemecku, kde sa zákony uplatňovali oveľa tvrdšie ako za Tisa na Slovensku, nebolo možné zorganizovať povstanie obdobného rozsahu. Tak isto to platilo aj za vlády boľševikov v druhom Československu.
 
6.2. Povstalci popravujú, prezident Tiso ubezpečuje Hitlera, že situácia je pod kontrolou
V lete 1944 začalo sovietske velenie v narastajúcej miere zhadzovať na slovenské územie diverzné jednotky partizánov, ktoré podliehali Kyjevu. Prvá skupina bola vysadená v noci z 25. na 26. júla na Liptove a na jej čele stál Piotr Alexejevič Veličko. Na Slovensko bolo vyslaných spolu 53 organizátorských skupín boľševických partizánov. Známymi sovietskymi veliteľmi boli napríklad Alexej Nikitič Asmolov, Anatolij Pavlovič Ržeckij, Jevgenij Pavlovič Voľanskij či Alexej Semionovič Jegorov. K týmto sa pridávali rôzni zločinci, zbehovia zo slovenskej armády, ale aj presvedčení odporcovia režimu SR. Takéto skupiny sa začali angažovať v strieľaní slovenských občanov nemeckej národnosti, vyhadzovaní koľajníc, ciest a mostov do vzduchu, ale aj pri obyčajnom lúpení a vraždení. Ich činnosť sa zintenzívnila najmä pred jeseňou 1944. Je zrejmé, že tieto akcie partizánov (z vojensko-strategického hľadiska často nezmyselné) boli čírymi provokáciami, ktoré mali za cieľ vyvolať nemeckú reakciu. 19. augusta partizáni zo skupiny Čapajev vyhodili do vzduchu zeležničný most na trati Kysak – Margecany. 24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina – Košice, prepadli železničný uzol Margecany, pričom zabili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozmetali šesť lokomotív a spálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli). Z miesta zločinu utiekli na ukradnutých autách a cestou zastrelili dvoch Nemcov. Už vtedy žiadali Nemci od Tisa súhlas na zakročenie, ten to však odmietol. 27. augusta 1944 partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali po obsadení Ružomberka, zabili asi sto nemeckých vojakov a následne zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany. Na noc ich uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími vyše 20 uväznenými ružomberskými civilmi odvliekli do priestoru Podsuchá – Biely Potok a tam ich partizáni všetkých povraždili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bol počet zavraždených 146 a partizáni používali trieštivé náboje. Byty povraždených občanov Ružomberka povstalci vyrabovali. V nedeľu 27. augusta večer po prejave ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý sa snažil upokojiť vzniknutú situáciu, sa v Brezne nad Hronom odohrala ďalšia masakra, počas ktorej za obeť partizánom z jednotky „Za slobodu Slovanov“ padli štyria vedúci Slováci, vrátane primátora Františka Slameňa. V tomto čase ešte stále Tiso, Mach aj generál Turanec odmietali zásah Nemcov a Nemci toto rozhodnutie rešpektovali. 28. augusta v Martine partizáni zastavili medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Z vlaku úkladne vylákali všetkých jej 28 členov a na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Veličku ich pri neúspešnom pokuse o odzbrojenie do jedného postrieľali (podľa niektorých zdrojov vrátanie žien a detí). V Ľubochni partizáni prepadli 20-člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov aj s telefonistkou a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých ich pred hotelom Fatra zavraždili.
 
6.3. Príchod nemeckých vojakov na Slovensko a Tiso ako prostriedok pre začiatok povstania
„Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili“, povedal kedysi Dr. Jozef Tiso. O to ťažšie sa mu rozhodovalo v tejto ťažkej situácii. Nakoniec, keď už bolo jasné, že kvôli dezertérom a zradcom v dôstojníckych radách, nie je v slovenských silách potlačiť povstanie, požiadal Dr. Jozef Tiso nemeckú stranu o pomoc. V noci z 28. na 29. augusta začali nemecké jednotky prenikať na slovenské územie a bojovať proti partizánom a povstalcom. Nemci prišli primárne potlačiť výtržnosti partizánov, avšak pre zachovanie objektivity musíme priznať, že bojovali proti každému, kto sa im postavil na odpor. Preto 29. augusta 1944 s platnosťou od 20. hodiny podplukovník Ján Golian vydal rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, čo bolo heslo dohodnuté na začatie povstania. Na druhý deň, 30. augusta 1944 sa povstalci zmocnili technického zariadenia Slovenského rozhlasu a pod názvom „Slobodný vysielač“ ho začali používať na svoje ciele. Tento vysielač pôsobil až do 27. októbra. Povstalci si uvedomovali, akú širokú podporu má osoba prezidenta Dr. Jozefa Tisa a pokúsili sa túto skutočnosť vo svojej propagande zneužiť. Podplukovník Miroslav Vesel vyhlásil 30. augusta v prejave na podporu povstania, že „Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci.“ Táto lož však nevydržala dlho, pretože večer v rozhlase vystúpil prezident republiky Dr. Jozef Tiso a pokojne predniesol svoj prejav.
 
6.4. Povstanie je potlačené, Dr. Jozef Tiso zachraňuje, čo sa dá
Po potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav:
 

„Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie.“

„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...) Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...) Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ. Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.“
 
Tiso po svojom prejave vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o potlačenie povstania. Tento akt sa často uvádza ako dôkaz Tisovej „kolaborácie“ s nacizmom. Prejav prezidenta Dr. Jozefa Tisa rozhodne odzrkadľoval z veľkej miery jeho postoj k povstaniu. Veď Tiso sa snažil Slovenský štát budovať v súlade s kresťanským a národným princípom, ktorý považoval za najprospešnejší. V roku 1944 proti tomuto vystúpili boľševické, čechoslovakistické a iné skupiny a ich sympatizanti začali vyhadzovať do vzduchu infraštruktúru, strieľať občanov Slovenskej republiky a snažili sa zničiť Slovenský štát. Ich praktiky by aj podľa súčasnej legislatívy napĺňali definíciu terorizmu. Nemecká armáda skutočne pomohla v potlačení týchto nepokojov, takže za toto jej Tiso rozhodne bol vďačný. Na druhej strane si ale Tiso týmto vystúpením zároveň otvoril možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie.“ A týmto sa vás ja dovolím spýtať. Sme Bystričania. Nemali by sme byť teda hrdí a vďačný Jozefovi Tisovi už len za to, že náš región ochránil pred zrovnaním so zemou? Nemá mu už len za to byť vďačné celé Slovensko, že nenechal Slovákov zbytočne umrieť? Na tieto otázky si každý odpovedzme sám.
 
7. Koniec vojny a prvej Slovenskej republiky
Po potlačení povstania, sa už na jeseň 1944 na východných a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky  a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky rozpútali boje medzi nemeckými jednotkami a postupujúcou Červenou armádou. Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a česko-slovenským armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom). Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Toto bolo spôsobené jednak prebiehajúcimi bojmi, ako aj činnosťou partizánov, ktorí sa zameriavali práve na rušenie nemeckej dopravy. Poškodené boli všetky dopravné tepny; pojazdných bolo iba 900 osobných automobilov v celej republike (predtým 8 000); prejazdná len asi polovica železničnej siete; funkčné necelé 4% rušňov; nepoužiteľných bolo 1 500 mostov; celkovo výrobná kapacita priemyslu v porovnaní s rokom 1943 bola iba 45%. Postupujúca Červená armáda popri tzv. oslobodzovaní slovenského územia sa dopúšťala aj častých krádeží a znásilnené bolo veľké množstvo žien. Josif V. Stalin sa za tieto činy neskor neformálne ospravedlnil, ale jednému z najväčších odporcov Slovenskej republiky, Eduardovi Benešovi. Koncom marca a začiatkom apríla odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Okrem slovenskej vlády a prezidenta, či osôb ktoré boli považované za kolaborantov, to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života, napr. správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, básnik Andrej Žarnov, historik František Hrušovský, literárny kritik Stanislav Mečiar, spisovatelia Mikuláš Šprinc, Konštantín Čulen, Rudolf Dilong, Milo Urban, Gorazd Zvonický, rektor Slovenskej vysokej školy technickej Anton Bugan a ďalší. Dňa 4. apríla 1945 sa sovietska armáda  dostala na územie Bratislavy. Pre poriadok spomeniem, že územie, ktorým sovietska armáda prešla sa automaticky stalo súčasťou obnoveného Československa. Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok. 3. mája 1945 sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy.
 
7.1. Emigrácia, zmanipulovaný súdny proces, a poprava v štýle časov nastávajúcich
  Keď už bolo jasné, že územie Slovenskej republiky ovládajú čechoslovakisti a boľševici, Dr. Jozef Tiso sa na základe toho, že vedel čo naňho Beneš chystá, rozhodol aj s vládou emigrovať. V apríli 1945 odišiel aj s vládou cez Holíč do rakúskeho kláštora v Kremsmünsteri  a potom do Altöttingu, kde ho zatkla americká pátracia služba. Po pobyte v internačných táboroch v Garmisch – Partenkirchene a Freisingu, po surovom zaobchádzaní, bol v októbri 1945 vydaný česko-slovenským úradom. Súdny proces v období 2. 12. 1946 – 15. 4. 1947 bol spolitizovaný. Na Benešov pokyn ešte pred začatím pojednávania: „Tiso musí vysieť!“, bol prezident prvého samostaného štátu Slovákov a záchranca desaťtisícov obyvateľov Slovenska, dňa 18. 4. 1947 v Bratislave popravený obesením. Čechoslovakisti a boľševici sa tým pomstili slovenskému národu za spoločný štát. Veď ako pyšne vyhlásil plukovník Ečer v Prahe keď priviezli Dr. Jozefa Tisa: „Tady mám spoutané celé Slovensko.“ Ako keby to nestačilo, aby zabránili vďačným Slovákom vzdať úctu ich prvému prezidentovi, šírili dezinformácie o mieste jeho posledného odpočinku. To sa potvrdilo až nedávno, po exhumácii jeho ostatkov, ktoré boli znovu uložené na večný odpočinok v Bratislave, kde mu bol pri tej príležitosti vyrobený nový pomník.
 
8. Výroky
Dr. Jozef Tiso
11. marec 1939
„Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili.“
List doručený do Vatikánu, 19. december 1944
„Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.”
18. marec 1939 po predložení prvotných požiadaviek Nemecka, ktorými Hitler podmienil vzatie Slovenska pod ochranu Ríše a znamenali praktické obsadenie veľkej časti západného Slovenska a jeho úplné podriadenie Nemecku.
„Tohoto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“
Jún 1943 o nasadení slovenských jednotiek v Rusku.
„Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik.”
V pražskom parlamente, 21. marec 1938
“Štátna politika môže byť úspešná iba vtedy, keď vychádza z reality a nezamieňa reálne možnosti s fikciou.”
 
O Jozefovi Tisovi
Viliam Široký, člen KSS, jún 1942.
„Navrhujem zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života.“
 
Jedna z pravidelných tajných správ o situácii na Slovensku písaná Dr. Jaromírom Kopeckým do Londýna, 9. marec 1943.
„Tiso jim [Slovákom] zabezpečil, že žijí. Nepodepsal žádný z vynesených rozsudků smrti, takže se posud na Slovensku nepopravovalo. Podepsal 2000 výjimek ze židovského kodexu. Oklestil moc [Hlinkovej] gardy, takže je z ní fraška. Tiso odstranil Tuku z předsednictva strany. Macha tam nepustil. Politických škol strany využil k orientaci strany proti Tukovi, který nedostal ani z jedné pozdravný telegram. Ve státní správě potírá maďarony, kteří se tam dostali s autonomisty…“
Referent nemeckého veľvyslanectva v správe do Berlína, 16. august 1940
„Tiso je prekážkou pre národnosocialistický vývoj Slovenska!“
Arcibiskup Domenico Tardini, 25. marec 1942 v komentári k príkazu Svätej stolice intervenovať proti deportáciám, ktorý bol určený Burziovi, vatikánskému chargé d’affaires na Slovensku.
„Neviem, či sa ich podarí zastaviť… šialencov. Šialenci sú dvaja: Tuka, ktorý jedná, a Tiso… kňaz, ktorý tomu necháva voľný priebeh.“
 
9. Záver, alebo moje zhodnotenie Tisovho životného diela a odkazu
História, na rozdiel od fyziky, biológie alebo matematiky, ešte aj dnes podlieha svojej dobe a politickému režimu. Nie nadarmo sa vraví, že históriu nepíšu hrdinovia, ale tí, ktorí ich vešajú. Máloktorý pamätník prvej Slovenskej republiky povie, že slušným Slovákom sa žilo zle. Naopak povie, že na vtedajšie pomery v Európe, sme sa mali nadštandardne. A ešte keď si uvedomíme, že bola vojna a na Slovensku bol dostatok všetkého, dokonca aj exotického ovocia, musíme priznať, že za to môžeme a mali by sme byť niekomu vďačný. A tým niekým neboli Beneš, Viest, Golian ani Husák. Práve vďaka prezidentovi Tisovi a jeho ľudom bola na Slovensku taká životná úroveň, vďaka nemu až do začiatku vyčíňania povstalcov Slovák, okrem vojakov, nevedel čo je to druhá svetová vojna. Vďaka nemu nezhadzovali bombardéry na slovenské mestá bomby, vďaka nemu neboli zničené mestá Zvolen, Banská Bystrica a Brezno. Čiže dajme si do merítka koľko ľudí bolo zachránených už len tým, že sa na Slovensko vojna nedostala a koľko ľudí padlo za obeť vtedajšej politickej situácii, s ktorou Tiso mohol robiť len to, čo robil, a to mierniť jej dopady na Slovensko. Aspoň do jesene 1944. Ale za jeseň 1944 tiež nemohol Tiso ale protištátne živly, ktorým muselo byť, opäť len podľa môjho názoru, jasné, že proti profesionálne vycvičenému Wehrmachtu nemajú najmenšiu šancu. O niekoľko strán dopredu som písal, že keď sa povie „Slovenský štát“ väčšinu ľudí napadne 70 000 obetí z transportov. Porovnajme si to však s okolitými krajinami. Ďalej si všimnime že prezident udelil výnimky skoro 10% z tohto čísla. Na to rôzny historici vravia, že je to málo. A podľa môjho názoru, ak niekto tvrdí, že v situácii v akej Dr. Jozef Tiso bol je 6000 zachránených životov málo, tak sa môže zaradiť medzi tých, ktorí transporty organizovali. Židovský režisér Steven Spielberg pred 16 rokmi natočil známy film Schindlerov zoznam. V závere tohto filmu bolo vyslovené heslo, ktoré nieslo celú pointu filmu: „Kto zachráni jeden život, ten zachráni celý svet.“ Myslím, že ďalej sú slová vysvetľovania zbytočné.
Nezatracujme teda osobu Dr. Jozefa Tisa preto, čo o ňom napíšu dnešné média, ktoré bohatnú na ľudskom neštastí. Naopak, skúsme sa zaujímať o vlastnú históriu z dôveryhodných zdrojov. Sme Bystričania, teda máme byť Jozefovi Tisovi vďačný okrem iného za to, že sme. A myslím, že to je dosť. Nie. Myslím, že to je najviac.
 
„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný av sledovaní veľkej zásady – Za Boha, za národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to nie len jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som celý život a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade sa cítim byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a za národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi katolíckej.“
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7592-dr-jozef-tiso/