Stalingrad a koncentračný tábor Osvienčim
Najkrvavejšie miesta II. svetovej vojny: Stalingrad a koncentračný tábor Osvienčim
ÚVOD
Tému Najkrvavejšie miesta II. Svetovej vojny- Stalingrad a koncentračný tábor Osvienčim sme si vybrali, pretože je pre nás veľmi
zaujímavá. V dejinách zohrali tieto udalosti dôležitú úlohu. Táto téma bola pre nás zaujímavá od návštevy koncentračného tábora
Osvienčim, kde sme boli oboznámení so zverstvami aké ľudia dokážu páchať na iných ľuďoch. Hlbším bádaním sme zistili, že ľudia
zomierali na bojiskách niekedy ešte krvavejšou smrťou ako väzni v táboroch smrti. „Ten, kto si nepamätá históriu, je odkázaný na to
prežiť ju znova.“ – George Santayana
Práve preto chceme mladým ľuďom ukázať čo sa môže stať, ak nebudeme ničiť zlo už v jeho
zárodku a necháme fanatizmus zvíťaziť nad zdravým rozumom. Tento citát by mal byť mementom pre všetky vlády sveta, aby za žiadnych
okolností nedopustili opakovanie týchto udalostí.
Nevieme si predstaviť, že by sme to zažili na vlastnej koži, pretože vidieť to
po šesťdesiatich rokoch je už aj tak silný zážitok. Ľudia, ktorí tieto peklá na zemi prežili určite vedia o čom hovoríme. Holokaust sa
zrodil a realizoval v našej modernej, vedecky a technicky rozvinutej spoločnosti, na vrchole ľudskej kultúry. Preto to nie je len problém židov
a Rómov, ale celej spoločnosti. Chceme práve touto témou informovať hlbšie o krvavých udalostiach a pripomenúť, že história sa viac nesmie
opakovať.
- BITKA O STALINGRAD
Bola to jedna z najvýznamnejších bitiek II. Svetovej vojny. Nebola to
prvá bitka, v ktorej Rusi porazili Nemcov, napriek tomu veľmi významná. Po porážke pri Moskve sa Nemci rozhodli zmeniť ťažisko frontu na
juh. Cieľom ofenzívy mali byť oblasti v okolí rieky Volgy, úrodné oblasti medzi Doncom a Kubáňom ako aj strategicky dôležité ropné
oblasti na Kaukaze. Prienikom ku Kaspickému moru mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj
spojeneckých dodávok z Iránu.
1.1 Boje o prístup k Stalingradu
Pád Sevastopoľa bol prakticky začiatkom
nemeckej letnej ofenzívy. Spolu s nemeckými jednotkami postupovali taktiež vojská jeho spojencov: Rumunska, Maďarska, Talianska a v menšej miere
Slovenska a Chorvátska. Nemci mohli v južnom smere sústrediť 2., 6., 11. a 17. poľnú armádu, 1. a 4. tankovú armádu, 2. maďarskú a 8.
taliansku armádu. Neskôr, po páde Sevastopoľa, k nim pribudla 3. a 4 rumunská armáda. 6. armáda bola najsilnejšia nemecká armáda, akú kedy
na východnom fronte nasadili. 4. júla sa nemecké jednotky zmocnili mosta cez Don pri Voroneži a 6. júla 1942 vojská 2. maďarskej a 4. nemeckej
tankovej armády prenikli do západnej časti mesta, kde sa rozpútali vyše týždňa trvajúce pouličné boje so sovietskou 40. armádou.
17. júla padol do nemeckých rúk Vorošilovgrad (dnes Lugansk), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti Donbasu.
Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na Rostov nad Donom. Červená armáda mesto nehájila dostatočnými silami a tak bolo 25. júla 1942 v
nemeckých rukách. Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali aj vojaci slovenskej Rýchlej divízie. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov
južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca. 23. júla vydal Hitler smernicu č. 49, ktorou sa vzdal plánu postupného dobývania juhu
ZSSR, počínajúc Stalingradom. Zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch: na Kaukaz aj na Stalingrad. Od tohto zámeru ho nedokázali
odhovoriť ani vlastní generáli, ktorí upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase.
13. júla bolo velenie Skupiny armád Juh rozdelené na Skupinu armád A, pod vedením Wilhelma Lista a veliteľstvo Skupiny armád B, pod vedením
Maximiliana von Weichsa. Skupina armád A mala postupovať smerom na Kaukaz, zatiaľ čo úlohou Skupiny armád B, malo byť prekročenie Volgy a
prípadné dosiahnutie Kaspického mora. Stalingrad sa stal cieľom 4. tankovej armády generálplukovníka Hermanna Hotha a 6. armády pod velením
generála Friedricha Paulusa. 12. júla sovietske velenie vytvorilo nový Stalingratský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým
prielomom. Velením obranných operácií pred Stalingradom bol poverený generál A.I. Jeremenko a V.N. Gorodov. Vrchným veliteľom celého
južného bojiska bol Timošenko, na oblasť bojov zvlášť dohliadal náčelník generálneho štábu Georgij Žukov. Pre oblasť Stalingradu mal
najväčší význam postup Nemcov od Donca k Donu a ďalej k rieke Volge. Keďže sa pevnina za Rostovom smerom na juhovýchod rozširuje, boli Nemci
na rozšírenom fronte schopní rýchlo postupovať na juh a západ. Pri postupe však XIV. tankovému zboru došli v oblasti Millerova pohonné hmoty
a nemecký postup tak stratil dynamiku. Timošenko tento fakt rýchlo využil a vo veľkom oblúku rieky Don západne od Stalingradu vybudoval hlbšie
členenú obranu. Od konca júla sa o ohyb rieky Don, cez ktorú sa k Stalingradu prebojovávala 6.nemecká armáda rozpútali ťažké boje.
Sovietskej 62. armáde generálporučíka Lopatina a 64. armáde generála Čujkova začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť
obkľúčenie.
Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don, Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej 1. a 4.
tankovej armády, ktoré mali dovedna len okolo 240 tankov.
Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili. 24. júla Nemci dosiahli Kalač. Ich
úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili Nižne Čirskú a 3. augusta obsadili Koteľnikovo, čím bezprostredné
ohrozili Stalingrad. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom
predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť z pohľadu Sovietskeho zväzu koncom júla a začiatkom augusta
1942 veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť svoje vojská z Donského ohybu. Predmestia metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch
týždňoch ťažkých bojov 18. augusta.
1.2 Bitka o mesto
23. augusta sa okolo 16. hodiny začal silný nálet
na Stalingrad, ktorý pokračoval až do polnoci. Celkovo sa náletov zúčastnilo asi šesťsto lietadiel, prišlo pri tom o život najmenej
štyridsaťtisíc civilistov. Po nálete sa z rozbombardovaných rezervoárov na brehoch Volgy rozliala horiaca nafta, ktorá horela aj po rieke.
24. augusta zaútočili nemecké útočné skupiny na severnú priemyselnú zónu mesta ale boli neúspešné. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz
dobyť Stalingrad priamym útokom. Pred útokom na samotné mesto protestovali proti jeho rozkazu viacerí dôstojníci. Hitler 10. septembra odvolal
veliteľa Skupiny armád A na Kaukaze Lista a tieto vojská až do 21. novembra riadil sám. Paulus a veliteľ Skupiny armád B von Weichs už v
septembri poukazovali na roztiahnuté ľavé krídlo svojich vojsk, na ich námietky však Hitler reagoval iba prísľubmi a vierou v skorú porážku
nepriateľa. Aj Franz Halder upozorňoval na vážnosť oslabenia ľavého krídla, ale 24. septembra bol odvolaný.
Zatiaľ čo Hitler
odvolával schopných veliteľov a riadil operácie čiastočne sám, Stalin v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na bojisku vymenoval 27. augusta
1942 za zástupcu vrchného veliteľa ozbrojených síl zvlášť zodpovedného za obranu Stalingradu generálplukovníka Georija Žukova. Žukov sa
spolu s ostatnými generálmi vrchného velenia rozhodol pútať vojskami v meste čo najviac síl a zatiaľ rozvíjať prípravy pre úspešný
protiútok, ktorého cieľom by bolo obkľúčiť nepriateľské vojská bojujúce v meste. Časť Paulusových vojsk sa od 23. augusta pokúšala
z chodu preniknúť do mesta, ale väčšinu záloh museli Nemci nasadiť severne od mesta, kde ich pútali sovietske protiútoky. Tie Sovietom
umožnili zabezpečiť obranu ohrozeného severného Stalingradu. Z juhozápadu útočiaca Hothova 4. tanková armáda sa po počiatočných
neúspechoch na juhu pri výšinách okolo Krasnoarmejsku a Beketovky znovu sformovala a udrela na Abganerovo. Tento ťah prinútil Sovietov
vyprázdniť ohrozenú líniu obrany a stiahnuť sa bližšie k mestu. 2. septembra sa tak Hoth spojil s Paulusom. 12. septembra zostala sovietska
64. armáda izolovaná na západnom brehu Volgy severne od Stalingradu a 62. bola v podobnej situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. Toho
istého dňa bol vymenovaný za veliteľa 62. armády generál Čujkov. 13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho
čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci najprv úspešne prenikli predmestiami,
no ich jednotky sa v pouličných bojoch rýchlo vyčerpávali. Nemci sa rozhodli preraziť do centra mesta a rozdeliť ho na polovicu. Obaja
velitelia pridelených tankových zborov protestovali proti nevhodnej forme ich nasadenia v meste, preto ich Paulus odvolal. Veliteľa XIV. zboru von
Wietersheima nahradil Hube. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím.
Bojovalo sa už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle.
Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na
telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť
veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky Carice do Volgy.
Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre
chránené pred ťažkým ostreľovaním a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt,
že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do
rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku 14. septembra použil všetky
dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci
mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a
prakticky celá vykrvácala. Nemcom sa však nepodarilo dostať k prístavisku. V kritickú noc zo 14. na 15. septembra prišla cez Volgu na pomoc
obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky útok a
následne sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4 krát. Už 18.
septembra z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek. Na začiatku bojov sovietska strana
ozbrojila a nasadila do boja aj početné oddiely ľudovej domobrany vytvorené z robotníkov, ktorí prišli o prácu, keďže továrne boli
zničené. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6. armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú
armádu, či už ako pechota alebo ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani nedostali vojenské uniformy,
v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Celkovo po boku Červenej armády bojovalo asi sedemdesiattisíc Stalingradčanov. Ďalších desaťtisíc
obyvateľov sa podieľalo na stavbe obranných línií okolo mesta.
Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na
nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta
situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im strmhlavé bombardéry Ju-87
„Stuka“, ktoré boli schopné presne zasahovať päťstokilogramovými bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve
bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej obrannej línie bez
toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné jednotky. Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú
prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto delostrelecké batérie, ktoré ležali na východnom brehu Volgy. Bez tejto podpory by ťažko
skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v mestských bojoch sú
celkom dostačujúce neveľké, avšak dobre organizované oddiely. 22. septembra sa po niekoľko dní trvajúcich bojoch nemeckým úderným oddielom
29. motorizovanej, 94. pechotnej a 14. tankovej divízie podarilo zlomiť odpor 92. námornej streleckej brigády, ktorá bránila stalingradské
obilné silo. Táto obrovská betónová stavba celý čas odolávala delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Sovietski vojaci
odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi. Poslední preživší sa vzdali až po tom čo im došlo strelivo, potraviny a
muži boli už niekoľko dní sužovaní smädom. Sovieti v noci na 22. septembra prepravili do mesta prvý z plukov 284. streleckej divízie, ktorú
následne nasadili v oblasti Mamajovej mohyly. Všetky dodávky pre 62. armádu v Stalingrade museli prechádzať cez Volgu, ktorá bola pri
Stalingrade približne 1,5 km široká. Denne ju neustále letecky bombardovali a ostreľovali delostrelectvom. V noci Nemci používali hlavne
mínomety, neraz už dobre zastrieľané na jednotlivé prepraviská.
Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby úzkym
koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez Dneper, ktorý sa Nemcom dostal do rúk pri Dnepropetrovsku. Iné komunikácie sa Nemcom
ani ich spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať.
Jednalo sa najmä o prepravu cez most pri meste Zaporožie, či o prepravu
cez Kerčskú úžinu. Nemeckým jednotkám sa z 21. na 22. septembra podarilo sústredenými útokmi rozdeliť 62. armádu na dve časti a na úseku
13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému prístavu v meste. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a
definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené sovietske jednotky bojovali do posledného muža s
obrovským odhodlaním. Preto Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská odporu. Následne namierili svoje
hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť. V noci 23. septembra dostalo štvorčlenné družstvo sovietskych pešiakov pod vedením
seržanta Jakova Pavlova za úlohu preskúmať dom na Námestí 9. januára. Časť budovy bránilo nemecké guľometné družstvo, ktoré
zlikvidovali, následne dom samostatne držali vyše týždňa. Aj keď neskôr prišli sovietske posily, boli ho aj naďalej nútení držať v
obkľúčení nemeckou pechotou, až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Budova neskôr pomenovaná
Pavlovov dom zostala naďalej v ich rukách až do likvidácie Nemcov v meste. Boje v meste boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa
rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Sovietska obrana sa zadržiavala o každý dom.
Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Po tom čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na
rozvaliny bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo
potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov. Sovietski vojaci
čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli
pomocou samopalov a granátov. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa vynorili v tyle postupujúceho
nepriateľa, odkiaľ spustili paľbu a následne sa nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia
dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát
bombardovať nepriateľskú prvú líniu obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako vzdialenosť, na ktorú sa dal vrhnúť granát. Nemci
čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie „Rattenkrieg“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „krysia
vojna“. V tejto situácii tiež obidve bojujúce strany nasadili jednotky ostreľovačov. Najznámejším sa počas bojov stal Vasilij
Grigorievič Zajcev, ktorý od 10. novembra do 17. decembra 1942, kedy bol zranený, zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov. 27.
septembra 1942 začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká
príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1 800
až 2 700 metrov a Červená armáda stratila vrchol Mamajovej mohyly. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo veľmi zlej
situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov.
Nasledujúci deň, 28. septembra, nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch sa potopili päť zo
šiestich nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi Volgy pri Stalingrade.
29. septembra sa dali Nemci do
likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode Stalingradu, ktorý siahal k dedine Orlovka. Po dvoch dňoch bojov boli sovietske vojská
vo výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných 120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo
z obkľúčenia do Stalingradu. O niekoľko dní neskôr, 1. októbra sa cez Volgu preplavila 39. gardová strelecká divízia, ktorej velil S.S.
Guriev. Neskôr bránila závod Červený október, ktorý sa Nemci neustále pokúšali dobyť. O dva dni neskôr prišla ako posila 37. gardová
divízia V.G. Žoludeva. 2. októbra pri jednom z náletov na Čujkovovo veliteľstvo.
Nemci zasiahli veľké
podzemné nádrže na ropu, ktorá horela v okolí veliteľstva niekoľko nasledujúcich dní. Až do 14. októbra, kedy sa začal doposiaľ
najsilnejší útok na Traktorový závod a na závod Barikády, prebiehali boje menšej intenzity. Väčšinu útoku vedeného piatimi nemeckými
divíziami vrátane 14. tankovej a 305. a 389. pechotnej, znášali sovietske jednotky 112., 95., 308. a 37. gardovej streleckej divízie, ktoré boli
oslabené z predošlých bojov. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac 3 km od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri
útoku až 2 000 metrov. Na úseku asi 5 km nasadili 3 pešie a 2 tankové divízie. Luftwaffe na mesto zaútočila 2570 krát, sovietske letectvo
však nemohlo zasiahnuť, pretože bránilo pred nemeckými útokmi vlastné letiská. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola
za jasného dňa sotva deväťdesiat metrov. V noci z 15. na 16. októbra prišli na pravý breh rieky do Stalingradu ďalšie sovietske posily.
Kvôli veľmi ťažkým bojom musel však Čujkov už o 4 dni nasadiť to posledné, čo mal k dispozícii na západnom brehu: do boja šli vojaci
tylových útvarov, spojári, vojenskí krajčíri aj zásobovači. Na dostrel nemeckých guľometov sa ocitlo aj posledné Sovietmi držané
stalingradské prepravisko cez Volgu. Boje vrcholili. 27. októbra do Stalingradu dorazili čerstvé sovietske posily. Nemci medzitým zasadili
ďalší silný úder na závod Červený október a dobyli jeho severozápadnú časť. Práve tam sa rozpútal jeden z najťažších bojov. Do 30.
októbra sa však boje utíšili a aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už iba na malom kúsku územia, Nemci neboli stále schopní
ovládnuť celé mesto. To, čo však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci, bol vlastne len 8 km pás zrúcanín, ktorý sa tiahol pozdĺž Volgy.
11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani útok 6 nasadených divízií však nebol
schopný zničiť nehlbokú sovietsku obranu. Nemcom sa ale podarilo rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola
vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani preťať železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere
zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovieti sa v meste držali len vypatím posledných síl. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli
vystavení ťažkému bombardovaniu a ďelostreleckému ostreľovaniu, ostreľovačom, nedostatku proviantu a odhodlanému nepriateľovi, ktorý nemal
v boji žiadne zľutovanie. 20. novembra 1942 bola Volga tak ako predošlé dni nesplavná. Jej povrch pokrývali pohybujúce sa ľadové kryhy,
ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo možné dovážať zásoby, ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na lietadlách
U-2. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla
16. decembra a až vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.
1.3 Protiútok -
operácia Urán
19. novembra 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská
Juhozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu
ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov. V noci z 22. na 23. novembra vďaka
odvážnemu útoku tankového oddielu G.N. Filippova obsadili sovietske jednotky neporušený most cez Don a ešte v noci prenikli do Kalača.
Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s Jeriomenkovými silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ
im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, 20. novembra 1942. Vojská Donského
frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19. novembra na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v
Stalingrade. V Stalingradskom kotle sa nachádzalo okolo 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, spolu približne 20 armádnych divízií.
Erich von Manstein však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji
opotrebované, preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230 300 vojakov Osi, z toho bolo
217 300 Nemcov a 13 000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19 300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov.
1.4
Operácia Wintergewitter
12. decembra 1942 Mansteinov útočný zväzok, ktorého hlavnú silu tvoril LVII. tankový zbor 4. tankovej
armády Hermanna Hotha, vyrazil z železničného uzla v Koteľnikove pozdĺž trate na severovýchod k cieľu, ktorý sa nachádzal 100 km pred ním
v snehom zaviatej rovinatej stepi. Najsilnejšou údernou silou 4. tankovej armády bola 6. tanková divízia Erharda Raussa a 23. tanková divízia
Nikolausa von Vormanna. Ich úlohou bolo prebiť sa k Paulusovi, priviesť zásoby a udržiavať koridor medzi Stalingradom a zbytkom nemeckých vojsk
na Kubáni a Kaukaze. K týmto jednotkám sa neskôr pridala i 17. tanková divízia a samostatný pluk tankov Tiger. Popri tom malo útočné
zoskupenie k dispozícií ďalšie 4 pechotné divízie a 2 rumunské jazdecké divízie, časť týchto jednotiek bola poznamenaná predošlými
bojmi, no Nemci mali aj tak v úseku svojho postupu výraznú prevahu v tankoch. Generálplukovník Jeriomenko ešte pred 12. decembrom oznámil
svojim nadriadeným, že existuje veľké nebezpečenstvo, že skupina Hoth (ako Sovieti nazývali 4. tankovú armádu) prenikne pozíciami 51.
armády a udrie do tyla 57. armády, ktorá uzatvárala juhozápadný okraj stalingradského kotla. Ďalej zdôraznil, že v prípade, ak Paulus
zaútočí z kotla na juhozápad, bude ťažké zabrániť jeho úniku z obkľúčenia. Úsek frontu, ktorý čelil von Mansteinovmu útoku, v tej
dobe bránili jednotky 51. armády zloženej z troch streleckých divízií (302., 126. a 91.), 76. opevneného priestoru, 4. jazdeckého zboru a 13.
a 254. tankovej brigády a niekoľkých menších jednotiek. Najmä strelecké jednotky boli výrazne oslabené predošlými bojmi. Už 15. decembra
von Mansteinove jednotky prekročili rieku Aksaj a postupovali ďalej do silnejšej sovietskej obrany. Hrozilo, že nemecké vojská prerazia nie
príliš silné obkľúčenie a znovu nadviažu styk so 6. armádou. Tá však stále vyčkávala vo svojich postaveniach. Velenie sovietskej armády
okamžite odložilo hlavný cieľ operácie Saturn a rozhodlo sa zakročiť proti nebezpečnému nemeckému výpadu, ktorý ich spočiatku zaskočil.
Pokračovali preto v útokoch na Hollidtovu armádnu skupinu na ľavom krídle Mansteinových vojsk, ktoré držali stredný tok rieky Čir.
Medzitým si musel Jeriomenko poradiť, sám narýchlo zorganizoval protiútok v okolí Verchne Kumského, kde na úseku pravého krídla skupiny
armád Don Nemcov zastavil. Neskôr Jeriomenko dostal k dispozícii aj 13. mechanizovaný zbor, ktorý bol stiahnutý z útoku proti obkľúčeným
vojskám v Stalingrade a následne bol nasadený proti 6., 17. a 23. tankovej divízii. 19. decembra Nemci zaútočili znovu a Sovietov za ťažkých
bojov postupne vytlačili k rieke Myškova. Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250
tankami, vyslal ako najväčšiu posilu 2. gardovú armádu pod velením generálplukovníka Malinovského. Donský front bez nej nemohol pokračovať
v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7.
tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z
chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O
vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235.
tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi 19. a 23. decembrom boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v
nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje
nové tanky typu Tiger.
Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40 - 48 km juhozápadne od Stalingradu. V meste už bolo počuť
dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal Manstein na vlastnú zodpovednosť Paulusovi rozkaz aby sa prebil so
svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom
sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného Hitlera však Paulus nebol ochotný jednať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu
6. armády Arthur Schmidt považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k
dispozícii mali palivo iba asi na 20 - 30 km, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo. Bola tak premrhaná jediná väčšia
príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky Myškova, boli nakoniec z
oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali
svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti Rostova, kam začal svoju skupinu armád za
systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať.
1.5 Likvidácia obkľúčenia - operácia Kaľco
Pre 6.
armádu, odsúdenú na záhubu sa začala posledná, tragická fáza bitky. Tiesnená na neveľkom a ešte aj stále sa zmenšujúcom priestore bola v
smrteľnom objatí sovietskych armád. Chýbalo jej vhodné zimné oblečenie, zmenšovali sa jej zásoby životných potrieb, pretože každodenný
prísun leteckým mostom, ktorý sľúbil Göring, nestačil. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, vojaci naďalej odhodlane pokračovali v
beznádejnom boji. Potrebný prísun 500 ton zásob denne sa Nemcom podarilo zaistiť iba dva krát. Zima a zlé počasie sa stali smrteľne
nebezpečné. Námraza a neisté počasie boli príčinou mnohých leteckých nehôd. Celkovo Luftwaffe stratila pri zásobovaní Stalingradu v
dôsledku zlého počasia a činnosti nepriateľa asi 550 lietadiel. Bola to približne tretina celkovo nasadených dopravných lietadiel. Koncom
decembra vyslal Paulus k Hitlerovi osobného posla, aby mu podal správu o zúfalej situácii 6. armády z prvej ruky. Hitler však bol sám bezradný
a Paulusovi znovu odkázal, aby vydržal. Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením
pripravovali na stepiach medzi Donom a Volgou na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 1. januára 1943 bol Donský front posilenený 62., 64. a 57.
armádou Stalingradského frontu, takže pod Rokossovského velenie boli sústredené prakticky všetky jednotky, ktoré tvorili vnútornú stranu
slučky obkľúčenia. Keďže Sovieti vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty,
rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. 8. januára 1943 generálporučík Konstantin Rokossovskij pokúsil prostredníctvom parlamentárov odovzdať
Paulusovi ultimátum. Sovieti pritom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie,
či bezpečný návrat po vojne domov. Nemeckí dôstojníci prijali parlamentárov, ale Paulus odmietol prevziať podmienky kapitulácie, ktoré
poznal z rozhlasového vysielania a nesúhlasil s nimi. Nasledujúceho dňa 10. januára 1943 sa začal záverečný sústredený útok sovietskych
vojsk na nemecký kotol. Operácia dostala krycí názov Kaľco (slučka). Sovietski velitelia nenechali nič na náhodu a sústredili
veľké sily pechoty a delostrelectva. Nemci v obkľúčení, ako aj tí, ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali, chápali, že čím dlhšie sa 6.
armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti Rostova-na-Donu. Sovietsky útok pomaly zmenšoval
neveľké územie nemeckého kotla a zbavoval Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v Pitomniku postupujúce sovietske
jednotky našli tisíce mrznúcich nemeckých ranených, ktorým už nemohli pomôcť. Všetky obrázky k textu sa nachádzajú
v PRÍLOHE č. 5
Do ich rúk sa tiež dostalo viac než 10 000
nákladných automobilov, ktoré boli vedľa letiska vzorne zoradené. 24. januára nemecké najvyššie velenie vydalo rozkaz, podľa ktorého boli
vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil Karl Strecker, strednému Walter Heitz a južnému Friedrich
Paulus. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. 26. januára 1943 sa sovietske
vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného Stalingradu a stretli sa tam s jednotkami 62. armády. V ruinách mesta sa snažili
zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však Sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo
bránili. 31. januára Sovieti vypátrali, že sa Paulusov štáb skrýva v budove Stalingradského obchodného domu Univermag a obkľúčili ho.
Ešte toho istého dňa prejednali sovietski dôstojníci s dôstojníkmi štábu 6. armády kapituláciu. Vzdalo sa 15 nemeckých generálov. Sám
Paulus bol niekoľko dní predtým povýšený do hodnosti generála poľného maršala, Hitler očakával, že sa práve preto nevzdá, ale spácha
samovraždu. Po tom čo sa vzdal aj Paulusov štáb, začali Nemci po celom meste hromadne skladať zbrane. Ešte dva dni kládli v severnej časti
mesta v ruinách traktorového závodu zúrivý odpor zvyšky XI. zboru generála Karla Streckera. Sovieti použili delostrelectvo a útočili na
zvyšky nemeckých jednotiek, ktoré sa odmietali vzdať. Až o dva dni ráno o 8:40 2. februára 1943 sa napokon vzdala aj táto skupina, po tom čo
jej vojakom došla munícia.
1.6 Výsledok bitky
Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská
Osi v južnej časti ZSSR o približne 850 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov,
ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom Veľa
z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom zdravotnom stave, čoskoro medzi nimi vypukla epidémia škvrnitého týfu. V priebehu roka polovica z
nich zomrela. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku 1953 znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 5 000 až
6 000 z nich. Nemci dokladujú, že zo stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi
2.
KONCENTRAČNÝ TÁBOR OSVIENČIM
Tri dni po prejave Adolfa Hitlera na jar roku 1940, v ktorom sa vyjadril o vyhubení židov, dostal
Rudolf Hőss, jeden z popredných predstaviteľov strany NSDAP (Die Nationalsozialistische Deutsche Arbeitepartei) a zložiek SS,
rozkaz, aby odcestoval do Poľska neďaleko Krakowa do mesta Osvienčim. Tento rozkaz pochádzal od Reichsfűhrera SS Heinricha Himmlera. Mal
preskúmať terén v bývalých poľských delostreleckých kasárňach a na ich mieste vybudovať koncentračný tábor s názvom Osvienčim podľa
blízkeho mestečka. Kasárne sa rozprestierali medzi dvoma riekami. Vzduch bol nasiaknutý hnilobným zápachom močarísk, pôda bola bažinatá a
kasárne zamorené hmyzom. Hőss dostal na vyčistenie priestorov a vybudovanie strážnych veží komando poľských vojnových zajatcov. Okolo
celého tábora mal byť natiahnutý ostnatý drôt. Tak vznikol v júni 1940 koncentračný tábor Auschwitz (Ovienčim).
Nacisti
v koncentračnom tábore väznili židov, homosexuálov, Rómov, politických odporcov, kriminálnikov a ďalšie osoby. Tábor Osvienčim bol
určený na systematickú likvidáciu židov – holokaust.
Hőssovým pričinením sa tábor čoraz viac rozširoval, bol však
primalý na to, aby mohol prijať čoraz viac väzňov. Koncom roku 1941 bola preto zriadená jeho druhá časť Auschwitz II v neďalekej dedine
Brezinka (nem. Birkenau). Komplex dvoch koncentračných tábor nazvali Auschwitz- Birkenau.
2.1 Život v
tábore
Príchod
Nápis „Arbeit macht frei“- práca oslobodzuje, nad hlavnou bránou osvienčimského
tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu. Len obrátené písmeno B v slove arbeit pripomínalo a stále pripomína, že to bola obrovská lož.
Keď prišiel transport s novými židmi museli najprv prejsť cez stáž. Tá určila, kto je schopný ísť na nútené práce. Práceneschopní
boli poslaní do plynových komôr. Osobné veci väzňom skonfiškovali.
Životné podmienky
Mimoriadne kruté,
neľudské, také boli životné podmienky v koncentračných táboroch. V baraku spali väzni spočiatku na slame a zemi. Neskôr na drevených
poschodových posteliach. Na jednej posteli muselo spať niekoľko väzňov. Bola to len tvrdá doska bez matraca. Väzni, ktorí ešte vládali sa
snažili výjsť až na najvyššiu priečku postele, aby neboli obhrýzaní potkanmi.
V zime sa ľudia tisli k sebe, aby sa aspoň trochu
zohriali. V lete naopak museli znášať krutú horúčavu.
Oblečenie väzňov
Oblečenie väzňov
predstavovali : košeľa, nohavice a dreváky. Nič viac. Väzeň si nemohol vybrať veľkosť a tak sa často stávalo, že dvojmetrovému chlapovi
sa dostalo oblečenie o niekoľko čísel menšie a chlapcovi, sotva plnoletému oblečenie o niekoľko čísel väčšie. Oblečenie sa počas
roka nemenilo, ostávalo rovnaké v zime aj v lete. Z drevákov mali väzni rôzne kožné choroby na nohách. Keďže dreváky vôbec neboli
priedušné nohy v nich mokvali.
Choroby
Najčastejšími dôvodmi úmrtí v Auschwitz - Birkenau boli
šarlach, záškrt, týfus, hlad, smäd, infekcie, podvýživa.
Osobné veci
V Osvienčime skoro nič nevyšlo
nazmar. Skonfiškované osobné veci boli roztriedené. Jedna časť vecí sa recyklovala a polievka, ktorú dostávali väzni bola robená aj z
osobných vecí. Mimoriadne cenné boli zlaté zuby a šperky. Ľudské vlasy sa používali na vypchávanie matracov a tiež ako futro do zimných
kabátov. Kabáty s futrom zo židovských vlasov boli najlacnejšie.
Zhromaždené boli aj okuliare, kufre, zubné kefky, mydlá, potreby
do kuchyne, šaty, topánky a dokonca aj umelé končatiny a detské veci ako dupačky či malé topánočky.
Pracovné
brigády
Nacisti využívali väzňov ako pracovnú silu. „Vernichtung durch Arbeit“ – teda vyhladovanie prácou, to bol osud
práceschopných. Nacisti využívali väzňov na budovanie ďalších koncentračných táborov, na výstavbu priehrady. Taktiež na výstavbu
ciest, prácu v poľnohospodárstve, v továrňach, najmä v gumárňach Buna.
Lekárske pokusy
Jednou
z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy robené na väzňoch. Neblaho známym sa stal hlavne Jozef Mengele, prezývaný aj „anjel
smrti“. Židovské matky zverovali svoje deti tomuto dobre vyzerajúcemu lekárovi v bielych rukavičkách. Naivne sa domnievali, že ich deti
budú u neho v dobrých rukách. Keď sa Mengele pýtal niektorej židovky či sú jej deti dvojičky, pokojne zaklamala, že áno. Poslala svoje
deti v dobrej viere, že im Dr.Mengele pomôže. Nepomohol. Mengele mal diabolský plán ako strojnásobiť pôrodnosť nemeckých matiek
a vytvoriť tak čistú árijskú rasu. Robil preto pokusy na dvojičkách a tiež na matkách dvojičiek. Chcel zistiť prečo niektoré ženy
porodia len jedno dieťa a iné dvojičky alebo dokonca trojičky. Myslel si, že ak na to príde, budú nemecké ženy rodiť vždy už len
dvojičky a trojičky.
Deti, ktoré Mengele dostal do svojich rúk sa z „nemocničného bloku“ v Osvienčime zväčša už nikdy
nevrátili alebo ak aj pokusy prežili a dožili sa oslobodenia ich zdravie bolo do konca života ťažko poznačené.
Väzni,
ktorí utiekli
Z Osvienčimu utieklo niekoľko väzňov . Asi najznámejší je prípad slovenských židov. Alfred Wetzler a Walter
Rosenberg sa po úteku báli povedať čo zažili, pretože nevedeli komu naozaj môžu veriť. Keby ich boli deportovali späť, určite by
neprežili. Keď informovali svet o prežitých hrôzach a žiadali spojencov, aby bombardovali železničné trate vedúce k táboru, verili, že
pomôžu väzňom v Auschwitz- Birkenau. Ich požiadavky však neboli vypočuté.
2.2 Neslávne známe zverstvá a história
tábora
Po tom ako bol koncentračný tábor Auschwitz- Birkenau označený za ten, ktorý mal definitívne vyriešiť židovskú
otázku v Európe, bol R. Hőss poverený úlohou. Mal zabezpečiť likvidáciu židov. V tom čase bolo bežné používanie výrazu jednotka = 1
žid. Hőss mal zabezpečiť, aby denne zabili 3 000 jednotiek. Preto navštívil tábor Treblinka. Za barakmi s väzňami sa nachádzal jeden
oveľa dlhší barak ako ostatné, s hermeticky uzavierateľnými oknami. Bol obklopený vojakmi SS a dvomi radmi ostnatých drôtov. Vnútri
baraku bola len vycementovaná podlaha a lampy chránené drôtenými mriežkami. Pri jednej z nich bol v strope otvor s priemerom asi päť
centimetrov. Na opačnom konci boli druhé dvere bez okienka. Inak bola budova celkom prázdna. Príslušníci SS priviedli skupinu dvesto väzňov, v
ktorej bolo niekoľko zdravých mužov a väčšiu časť tvorili ženy a deti. Viaceré židovky niesli v náručí dojčatá.
Prikázali im, aby si vyzliekli šaty, z dôvodu očisty a do baraku vstupovali nahí. Keď vošiel posledný väzeň, uzavreli dubové dvere a
spustili závoru. O chvíľu začal vrčať motor nákladného auta. K jeho výfuku bolo pripevnené potrubie, ktoré ústilo do otvoru v strope
baraku. O pol hodiny už ležali na cementovej podlahe mŕtvoly s pokojnými tvárami a doširoka otvorenými očami. Po vyvetraní prišla skupina
väzňov a odvážala mŕtvoly k hromadnému hrobu. Druhá skupina ich v jame ukladala, aby zabrali čo najmenej miesta.
O mesiac na to sa
Hőss rozhodol vybudovať „výskumné stanice“, ktoré by umožňovali preskúmať nové metódy. Na obe nové budovy dal napísať: dezinfekčná
miestnosť a dovnútra dal namontovať hlavice zo spŕch, aby mali väzni dojem, že ich vedú na očistu. Službukonajúci vydal nariadenia ako sa
mali strážnici vo „výskumnej stanici“ k väzňom správať. Mali im oznamovať, že po sprche dostanú teplú kávu a tiež sa mali medzi
nimi prechádzať a ospravedlňovať, že im nemôžu dať mydlo, kým nevstúpia do miestnosti všetci. Potom už všetko fungovalo ako
v Treblinke. Nijaký odpor, mŕtve telá na podlahe, ticho. Naďalej sa však vynáral problém neefektívneho splyňovania. Hőss vyriešil aj tento
problém. Pri inšpekcii narazil na miestnosť, kde sa kopila hromada škatúľ s nápisom „Giftgas“ a pod tým „Cyklon B“. Zelené
kryštáliky, ktoré pri styku s kyslíkom okamžite vylučovali jedovatý plyn. Pôvodne slúžili na dezinsenkciu.
Rozhodol sa ihneď
vyskúšať jeho vlastnosti na ľuďoch. Do malej provizórnej miestnosti dal nahnať dvesto práceneschopných židov a otvorom v strope s
príklopom rozkázal nasypať Giftgas. Z miestnosti sa ozýval rev plač, údery do stien. Po chvíli už nebolo počuť nič. V miestnosti
zavládlo úplné ticho. Hőss si pochvaľoval úspornosť systému a tiež hospodárnosť, lebo jeden kilogram Cyklonu B stál len štyri marky.
Hőss svoje myšlienky ďalej rozvíjal a návrh na miestnosť pod zemou, kde by nebolo počuť krik obetí, predložil podplukovníkovi SS.
S návrhom bol spokojný ale mal aj niekoľko pripomienok. Navrhoval pre dekoráciu doviezť poľnú kuchyňu, keďže bola väzňom po sprche
sľubovaná káva. Tiež navrhoval vybetónovať dlážku a na odtok vody urobiť žliabky. Systém ešte vylepšil tým, že odporučil aby Giftgas
dopadal na obete z dierkovaného otvoru v strope (z hlavíc spŕch). Už v tejto dobe bol výkon plynových komôr päťtisíc jednotiek za deň.
Pochovať však mohli len päťsto, z dôvodu, že telá pochovávali v jamách a bolo treba šetriť miestom. Preto opäť hľadali spôsob ako
pochovávať. Podplukovník SS preto poslal Hőssa do Culmhofu. Bolo to „výskumné stredisko“, kde usmrcovali väzňov, aby zistili ako
efektívne môžu pracovať kremačné pece. Tu Hőssova delegácia dospela k záveru, že jediným možným spôsobom je kremácia v peciach.
Plán postavenia pecí bol prísne tajný a ani bežní príslušníci SS nevedeli o čo vlastne ide. Kým budovy, ktoré vyzerali ako
protiletecké kryty, neboli dokončené musel sa používať spôsob spaľovania tiel v jamách. Zápach bol neznesiteľný a židom a ostatným
väzňom sa tvrdilo, že tento zápach ide z farbiarne. Bolo však jasné, že tomuto tvrdeniu neveria. Pre ich upokojenie bola na Vianoce postavená
obrovská jedľa. Na Štedrý večer v roku 1941 nadporučík SS Setzler spáchal samovraždu. Po sebe zanechal list, v ktorom písal, že už
nemôže cítiť zápach spáleného mäsa. Hőss list spálil a mŕtveho polial alkoholickým nápojom. Do správy na veliteľstvo napísal, že
Setzler pre opitosť nekontroloval svoje konanie. Tento čin bol vyhodnotený ako nehoda. Dve veľké krematória boli Reichsfűhrerom slávnostne
uvedené do prevádzky 18. júla 1942. Na otestovanie stavieb sa rozhodli nepoužiť práceneschopných židov z Auschwitz- Birkenau, pretože dobre
vedeli o čo ide a určite by sa boli bránili. Preto prišiel špeciálny transport s dvetisíc novými židmi. Keď dorazili, sľúbili im, že
po sprche dostanú teplú kávu a chlieb. Hőss dal dokonca zavolať väzenský orchester, ktorý hral poľské melódie. Keď židia vstúpili do
miestnosti, službukonajúci príslušníci SS im rozdali kúsky mydla. Potom rýchlo opustili miestnosť a zabuchli dubové dvere.
Ozvali sa výkriky, údery do stien, stony. Reichsfűhrer Himmler sa na celú akciu pozeral spolu s Hőssom, malým okienkom vo dverách. O chvíľu
v miestnosti nastalo úplné ticho. Nastúpilo špeciálne komando väzňov vo vysokých čižmách, ktoré postrekovalo kopy mŕtvol silnými
prúdmi vody, aby odstránili výkaly. Potom všetky mŕtvoly poprekladali na vozíky a postupne s nimi prechádzali popri komande, ktoré zbieralo
prstene, potom popri komande holičov, ktorí strihali vlasy a okolo komanda dentistov, ktorí trhali zlaté zuby. Posledné komando hádzalo telá do
pecí.
Rudol Hőss bol za zásluhy povýšený. Počet väzňov v tábore sa každým transportom zvyšoval . Väzni sa hromadili v
barakoch, o hygiene a strave nemohlo byť ani reči. Šírili sa epidémie – hlavne šarlach, záškrt a týfus. Väzni zomierali aj na hlad
a smäd. Na každodenný nástup musel prísť každý jeden väzeň. V tábore platila zodpovednosť väzňa za väzňa. Ak niekto zomrel, jeho
spoluväzni sa snažili priviesť ho na nástup. Ak by tam nebol, zomrel by za neho ten, ktorý ho nepriviedol. Všetky mŕtve telá sa hromadili
pred barakmi veľmi rýchlo. Zvláštne oddiely, ktoré ich odvážali do krematórií, boli preťažené. V tomto období bola situácia natoľko
napätá, že H. Himmler vydal príkaz, aby bol zastrelený každý veliteľ SS, ktorý by úmyselne alebo neúmyselne spomalil plnenie plánu.
Židovské transporty mali mať všade prednosť, dokonca aj pred dopravou zbraní a vojsk na ruský front. Krematóriá č. III a IV boli hotové
v určenom termíne a od januára 1943 do konca roka pracovali všetky štyri naplno. V decembri 1943 bol Hőss vymenovaný za inšpektora
koncentračných táborov a tak spolu s rodinou (manželka a tri deti) opustil tábor Auschwitz-Birkenau. Od apríla 1945 dostali všetci velitelia
koncentračných táborov rozkaz opustiť tábory a ukryť sa. V prípade dolapenia a vypočúvania mali zakázané čokoľvek prezradiť a mali
všetko s čím budú spájaní poprieť.
Na začiatku ofenzívy Červenej armády v januári 1945 nariadilo velenie SS evakuáciu
tábora a všetci väzni schopní pohybu boli prinútení k „pochodu smrti“. V tábore zostali chorí a nevládni väzni. Dňa 27. januára
1945 bol koncentračný tábor oslobodený ruskými spojeneckými vojskami. Sovieti tu však našli len 7650 „tieňov“, teda chorých
a vyčerpaných väzňov vrátane detí. Sovietska armáda dorazila aj k „pochodu smrti“, pri ktorom mnohí väzni zomreli alebo boli
zastrelení. Po oslobodení išli všetci väzni na očistu a potom dostali najesť. Ale po dlhých mesiacoch hladovania to pre mnohých znamenalo
smrť.
Hőss a ďalší velitelia boli popravení priamo v osvienčimskom koncentračnom tábore v roku 1947. Bola pre nich
postavená šibenica. Od roku 1947 bolo na mieste bývalého koncentračného tábora zriadené Štátne múzeum Auschwitz- Birkenau.
Viac než milióny slov vystihujú tieto udalosti dva citáty:
„Ten, kto si nepamätá históriu, je odkázaný na to prežiť ju znova.“
– George Santayana
„Zabudnúť znamená nechať ich znova zomrieť.“
VÝSLEDKY PRÁCE
Bitka o Stalingrad
Zistili sme, že v tejto bitke bojovalo a umieralo veľa mladých vojakov,
ktorí niekedy ani nevedeli za čo bojujú a prečo umierajú.. Vojaci oboch zúčastnených strán boli veľmi odvážni a neváhali položiť
svoj život za vlasť. Táto bitka by možno skončila úplne inak ak by Adolf Hitler nebol tak veľmi presvedčený o svojej pravde a počúval by
svojich generálov. V konečnom dôsledku je dobré, že vyhrali spojenci, ktorý mali tiež zlého veliteľa Stalina, ktorý si ale na rozdiel od
svojho protivníka v pravej chvíli dal poradiť. Vďaka tomu dnes môžeme slobodne žiť a nemusíme všetci pracovať pre Tretiu ríšu.
Koncentračný tábor Osvienčim
Dôležitým poznatkom v našej práci je, že v tábore smrti nepracovali a
neumierali len židia. Je pravda, že tento tábor bol určený na systematické vyvražďovanie židovského obyvateľstva, ale boli tu aj politickí
väzni, kriminálnici, nepriatelia nacistického režimu, Rómovia či homosexuálne orientovaní. Taktiež je dôležité nemýliť si jedného z
hlavných veliteľov Hőssa s Rudolfom Hessom, ktorý bol 21. 4. 1933 vymenovaný za fűhrerovho zástupcu v NSDAP a neskôr samotným Hitlerom
vyhlásený za psychopata. Zistenia, ktoré sme o koncentračnom tábore Auschwitz- Birkenau nadobudli nás šokovali. Jedným z najviac
šokujúcich bolo zistenie, že Jozef Mengele zodpovedný za pokusy na deťoch, na konci II. svetovej vojny unikol trestu. V roku 1949 unikol
z Nemecka do Argentíny a 7.februára 1979 zomrel v Brazílii pod falošným menom Wolfgang Gerhard. Pre tisícky obetí, pre tých ktorí
prežili, pre potomkov a rodiny ale i pre nás, ktorí žijeme o niekoľko desiatok rokov neskôr, bude stále nezodpovedaná otázka: Prečo?
Zones.sk – Zóny pre každého študenta