Najväčšie bojiská 2. svetovej vojny

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 18.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 10 058 slov
Počet zobrazení: 3 367
Tlačení: 239
Uložení: 246
Najväčšie bojiská 2. svetovej vojny
 
Úvod
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov. A my by sme chceli poukázať na najvýznamnejšie bitky, ktoré sa odohrali počas tejto vojny.

1. Východný front
1.1  Napadnutie ZSSR

22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer 4500 km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na Moskvu, Leningrad a Kyjev, resp. k čiare Archangeľsk, rieka Volga, Astrachaň.

Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácii bola likvádácia sovietskych vojsk pri Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli Fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900 dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942 zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Berezina východne od Minska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili nemecký postup.

V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M. Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistické Nemecko však čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa 29. novembra podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z Rostova-na-Donu a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký útok na Moskvu. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol nemecký Wehrmacht po prvýkrát, za druhú svetovú vojnu, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.

14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú chartu 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941. Rok 1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprv stabilizovali strednú časť svojho frontu, odrazili aj útoky v oblasti Volochova a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu ZSSR. Pokračovali v bojoch o Krym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňa Sevastopoľ. Do začiatku leta nemci odrazili sovietske protiútoky na Kerči a následne po ťažkých bojoch obsadili aj Sevastopoľ.
 
 
  1.2  Bitka o Stalingrad
Bitka o Stalingrad odohrávajúca sa medzi 21. augustom 1942 (začiatok útoku na mesto samotné) a 2. februárom 1943 bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec, keďže v nej podľa odhadov položilo život dohromady asi 1,5 až 2 milióny vojakov a civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete.
Bitka sa skladala z nemeckého útoku na mesto Stalingrad (dnes Volgograd), bojov v meste a sovietskeho protiútoku, v dôsledku ktorého uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 800 000 až 850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.
Po uvoľnení svojich síl napredovali a prekročili rieku Don, obsadili Rostov-na-Donu a tam sa ich sily rozdelili, časť vojsk (Skupina armád B) na čele s 6. armádou postupovala východným smerom na Stalingrad a Astrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na juh cez rovinatú step ku Kaukazu. Porážkami pri Charkove oslabená Červená armáda, ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. Stalin vydal v tejto kritickej situácii rozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mesto Stalingrad sa v nasledujúcom období rozpútali jedni z najurputnejších bojov celej vojny. Až v druhej polovici novembra 1942 sovietske vojská nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli na oslabených krídlach nemeckých armád bojujúcich v Stalingrade do protiútoku. Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali do obkľúčenia, z ktorého im Hitler nedovolil sa prebojovať. Pokusy maršala Mansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu, boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.

1.2.1 Bitka o mesto

24. augusta zaútočili nemecké útočné skupiny na severnú priemyselnú zónu mesta ale boli neúspešné. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad priamym útokom. Pred útokom na samotné mesto protestovali proti jeho rozkazu viacerí dôstojníci. Hitler 10. septembra odvolal veliteľa Skupiny armád A na Kaukaze Lista a tieto vojská až do 21. novembra riadil sám. Paulus a veliteľ Skupiny armád B von Weichs už v septembri poukazovali na roztiahnuté ľavé krídlo svojich vojsk, na ich námietky však Hitler reagoval iba prísľubmi a vierou v skorú porážku nepriateľa. Aj Franz Halder upozorňoval na vážnosť oslabenia ľavého krídla, ale 24. septembra bol odvolaný. Zatiaľ čo Hitler odvolával schopných veliteľov a riadil operácie čiastočne sám, Stalin v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na bojisku vymenoval 27. augusta 1942 za zástupcu vrchného veliteľa ozbrojených síl zvlášť zodpovedného za obranu Stalingradu generálplukovníka Georija Žukova. Žukov sa spolu s ostatnými generálmi vrchného velenia rozhodol pútať vojskami v meste čo najviac síl a zatiaľ rozvíjať prípravy pre úspešný protiútok, ktorého cieľom by bolo obkľúčiť nepriateľské vojská bojujúce v meste.

62. a 64. armáda, ustupujúce z ohybu Don, neboli dlhodobo schopné zabrániť Paulusovi, aby získal kontrolu nad územím medzi Donom a Volgou. Časť Paulusových vojsk sa od 23. augusta pokúšala z chodu preniknúť do mesta, ale väčšinu záloh museli Nemci nasadiť severne od mesta, kde ich pútali sovietske protiútoky. Tie Sovietom umožnili zabezpečiť obranu ohrozeného severného Stalingradu. Z juhozápadu útočiaca Hothova 4. tanková armáda sa po počiatočných neúspechoch na juhu pri výšinách okolo Krasnoarmejsku a Beketovky znovu sformovala a udrela na Abganerovo. Tento ťah prinútil Sovietov vyprázdniť ohrozenú líniu obrany a stiahnuť sa bližšie k mestu. 2. septembra sa tak Hoth spojil s Paulusom. 12. septembra zostala sovietska 64. armáda izolovaná na západnom brehu Volgy severne od Stalingradu a 62. bola v podobnej situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. Toho istého dňa bol vymenovaný za veliteľa 62. armády generál Čujkov. Ten onedlho na to odpovedal svojim nadriadeným na otázku, ako chápe svoju úlohu, že mesto buď udrží, alebo tam zahynie.

13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci najprv úspešne prenikli predmestiami, no ich jednotky sa v pouličných bojoch rýchlo vyčerpávali. Aby mohol Paulus sústrediť čo najviac nemeckých jednotiek k útoku na mesto, dostal k dispozícií 3. a 4. rumunskú armádu, ktoré mali prevziať a kryť časť roztiahnutého pravého krídla jeho armády. Nemci sa rozhodli preraziť do centra mesta a rozdeliť ho na polovicu. Obaja velitelia pridelených tankových zborov protestovali proti nevhodnej forme ich nasadenia v meste, a tak ich Paulus odvolal. Veliteľa XIV. zboru von Wietersheima nahradil Hube.

Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Bojovalo sa už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky Carice do Volgy. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku 14. septembra použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo. V kritickú noc zo 14. na 15. septembra prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok a následne sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4 krát. Už 18. septembra z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek.

Na začiatku bojov sovietska strana ozbrojila a nasadila do boja aj početné oddiely ľudovej domobrany vytvorené z robotníkov, ktorí prišli o prácu, keďže továrne boli zničené. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6. armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú armádu, či už ako pechota alebo ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani nedostali vojenské uniformy, v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Celkovo po boku Červenej armády bojovalo asi 70 000 Stalingradčanov. Ďalších 10 000 obyvateľov sa podieľalo na stavbe obranných línií okolo mesta.

Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im strmhlavé bombardéry Ju-87 „Stuka“, ktoré boli schopné presne zasahovať 500 kg bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej línie obrany bez toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné jednotky.
Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto delostrelecké batérie, ktoré ležali na východnom brehu Volgy. Bez tejto podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, avšak dobre organizované oddiely. 22. septembra sa po niekoľko dní trvajúcich bojoch nemeckým úderným oddielom 29. motorizovanej, 94. pechotnej a 14. tankovej divízie podarilo zlomiť odpor 92. námornej streleckej brigády, ktorá bránila Stalingradské obilné silo. Táto obrovská betónová stavba celý čas odolávala delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Sovietski vojaci odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi. Poslední preživší sa vzdali až po tom čo im došlo strelivo, potraviny a muži boli už niekoľko dní sužovaní smädom. Veliteľ poslednej sovietskej vzdorujúcej guľometnej čaty v budove, Andrej Choziainov tvrdil, že vojaci oboch strán sa pri týchto bojoch často priblížili natoľko, že neraz bolo možné cítiť a počuť nepriateľov dych.

Sovieti v noci na 22. septembra prepravili do mesta prvý z plukov 284. streleckej divízie, ktorú následne nasadili v oblasti Mamjovej mohyly. Všetky dodávky pre 62. armádu v Stalingrade museli prechádzať cez rieku Volgu, ktorá bola pri Stalingrade približne 1,5 km široká. Denne ju neustále letecky bombardovali a ostreľovali delostrelectvom. V noci Nemci používali hlavne mínomety, neraz už dobre zastrieľané na jendotlivé prepraviská. Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby úzkym koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez Dneper, ktorý sa Nemcom dostal do rúk pri Dnepropetrovsku. Iné komunikácie sa Nemcom ani ich spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať. Jednalo sa najmä o prepravu cez most pri meste Zaporožie, či o prepravu cez Kerčskú úžinu.

Nemeckým jednotkám sa z 21. na 22. septembra podarilo sústredenými útokmi rozdeliť 62. armádu na dve časti a na úseku 13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému prístavu v meste. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené sovietske jednotky bojovali do posledného muža s obrovským odhodlaním. Preto Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská odporu. Následne namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

V noci 23. septembra dostalo štvorčlenné družstvo sovietskych pešiakov pod vedením seržanta Jakova Pavlova za úlohu preskúmať dom odborníkov na Námestií 9. januára. Časť budovy bránilo nemecké guľometné družstvo, ktoré zlikvidovali, následne dom samostatne držali vyše týždňa. Aj keď neskôr prišli sovietske posily, boli ho aj naďalej nútení držať v obkľúčení nemeckou pechotou, až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Budova neskôr pomenovaná Pavlovov dom zostala naďalej v ich rukách až do likvidácie Nemcov v meste.

Boje v meste boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Sovietska obrana sa zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Po tom čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na rozvaliny bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.
Sovietski vojaci čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli pomocou samopalov a granátov. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa vynorili v tyle postupujúceho nepriateľa, odkiaľ spustili paľbu a následne sa nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát bombardovať nepriateľskú prvú líniu obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako vzdialenosť, na ktorú sa dal vrhnúť granát. Nemci čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie „Rattenkrieg“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „krysia vojna“. V tejto situácii tiež obidve bojujúce strany nasadili jednotky ostreľovačov. Najznámejším sa počas bojov stal Vasilij Grigorievič Zajcev, ktorý od 10. novembra do 17. decembra 1942, kedy bol zranený, zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov.

27. septembra 1942 začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1 800 až 2 700 metrov a Červená armáda stratila vrchol Mamajovej mohyly. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo veľmi zlej situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň, 28. septembra, nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch sa potopili 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi Volgy pri Stalingrade.

29. septembra sa dali Nemci do likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode Stalingradu, ktorý siahal k dedine Orlovka. Po 2 dňoch bojov boli sovietske vojská vo výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných 120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo z obkľúčenia do Stalingradu.

O niekoľko dní neskôr, 1. októbra sa cez Volgu preplavila 39. gardová strelecká divízia, ktorej velil S.S. Guriev. Neskôr bránila závod Červený október, ktorý sa Nemci neustále pokúšali dobyť. O dva dni neskôr prišla ako posila 37. gardová divízia V.G. Žoludeva. 2. októbra pri jednom z náletov na Čujkovovo veliteľstvo Nemci zasiahli veľké podzemné nádrže na ropu, ktorá horela v okolí veliteľstva niekoľko nasledujúcich dní. Až do 14. októbra, kedy sa začal doposiaľ najsilnejší útok na Traktorový závod a na závod Barikády, prebiehali boje menšej intenzity. Väčšinu útoku vedeného piatimi nemeckými divíziami vrátane 14. tankovej a 305. a 389. pechotnej, znášali sovietske jednotky 112., 95., 308. a 37. gardovej streleckej divízie, ktoré boli oslabené z predošlých bojov. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac 3 km od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri útoku až 2 000 metrov. Na úseku asi 5 km nasadili 3 pešie a 2 tankové divízie. Luftwaffe na mesto zaútočila 2570 krát, sovietske letectvo však nemohlo zasiahnuť, pretože bránilo pred nemeckými útokmi vlastné letiská. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola za jasného dňa sotva 90 metrov. V celom meste sa odohrávali urputné boje.

Doobeda Nemci prekonali sovietsku obranu a boj sa rozdelil na menšie, avšak nemenej brutálne potýčky okolo jednotlivých ohnísk odporu. Aj keď do večera okolo Traktorového závodu ležalo 3 000 mŕtvych nemeckých vojakov, závod nakoniec podľahol presile a v rukách obrancov zostala len jeho severná časť. Útok pokračoval aj nasledujúci deň. Zvyšky sovietskych vojsk sa tvrdošijne bránili na ostatkoch stalingradského predmostia, ktoré bolo už sotva 1000 metrov široké a teraz ešte aj rozdelené na dve časti. Menšia severná časť bola na sever od Traktorového závodu, väčšia južná časť, kde sa nachádzalo i veliteľstvo 62. armády, pri Mamajovej mohyle a Továrenskej štvrti. 37. gardová, 308. a 193. strelecká divízia mali už iba niekoľko stoviek bojaschopných mužov. V týchto dňoch prišla 62. armáda aj o zbytok svojich tankov, ktoré patrili k 84. tankovej brigáde. Vzhľadom na povahu terénu jednotka dostala za úlohu zakopať po veže svojich posledných 10 tankov v parku Skuľpturnyj, kde niekoľko dní odolávali útokom nemeckých obrnencov. Osud sovietskych tankov spečatili až silné nálety Luftwaffe 17. októbra.
V noci z 15. na 16. októbra prišli na pravý breh rieky do Stalingradu ďalšie sovietske posily. Kvôli veľmi ťažkým bojom musel však Čujkov už o 4 dni nasadiť to posledné, čo mal k dispozícii na západnom brehu: do boja šli vojaci tylových útvarov, spojári, vojenskí krajčíri aj zásobovači. Na dostrel nemeckých guľometov sa ocitlo aj posledné Sovietmi držané stalingradské prepravisko cez Volgu. Boje vrcholili. 27. októbra do Stalingradu dorazili čerstvé sovietske posily. Nemci medzitým zasadili ďalší silný úder na závod Červený október a dobyli jeho severozápadnú časť. Práve tam sa rozpútal jeden z najťažších bojov.

Do 30. októbra sa však boje utíšili a aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už iba na malom kúsku územia, Nemci neboli stále schopní ovládnuť celé mesto. To, čo však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci, bol vlastne len 8 km pás zrúcanín, ktorý sa tiahol pozdĺž Volgy.
11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani útok 6 nasadených divízií však nebol schopný zničiť nehlbokú sovietsku obranu. Nemcom sa ale podarilo rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani preťať železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovieti sa v meste držali len vypatím posledných síl. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli vystavení ťažkému bombardovaniu a ďelostreleckému ostreľovaniu, ostreľovačom, nedostatku proviantu a odhodlanému nepriateľovi, ktorý nemal v boji žiadne zľutovanie.

Boje naďalej pokračovali. Nadchádzajúca zima sťažila život Nemcom i sovietskemu obyvateľstvu. 20. novembra 1942 bola Volga tak ako predošlé dni nesplavná. Jej povrch pokrývali pohybujúce sa ľadové kryhy, ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo možné dovážať zásoby, ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na lietadlách U-2. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla 16. decembra a až vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na pontónoch a kompách. Na rozdiel od krajiny na sever od Donu, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania. Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160 000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.

Plán počítal s tým, že sa tankové zbory, útočiace z juhu a severu, mali spojiť pri meste Kalač na Done. Jazdectvo, ktoré bolo svojim spôsobom sovietskou protiváhou nemeckej motorizovanej pechoty, malo preniknúť čo najhlbšie, aby vytvorilo čo najhlbšie čeľuste obkľúčenia, čo najďalej od polapených armád, aby ich nemohol zachrániť ani protiúder z vonka. Nakoniec mali strelecké divízie vytvoriť vnútorný front v kotle aby sa Nemci nemohli prebiť z mesta späť. Ruská prevaha sa postupne začala prejavovať a vyčerpané nemecké jednotky nedokázali vzdorovať silne posilnenej ruskej armáde. Po niekoľkých úspešných operáciách sa konečne podarilo Stalingrad oslobodiť.
 
1.3 Bitka pri Kursku
Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo mesta Kursk, ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu pri Belgorode, asi 160 km široký a 90 km hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názov Kurský oblúk. Nemecké velenie si Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankov Panther. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v oblasti posilnili a po prvý krát aj kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. 5. júla 1943 sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch hrdla, a najmä 12. júla v najväčšej tankovej bitke pri Prochorovke, však musel Hitler operáciu Citadela odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitívnym bodom obratu vo vojne.

Následne na to tri sovietske fronty prešli do protiútoku a oslobodili 23. augusta Charkov, 8. septembra Stalino (dnes Doneck), 17. septembra Brjansk, 23. septembra Poltavu a 25. septembra Gomeľ a Smolensk. Nemci na juhu definitívne pod tlakom Sovietov opustili kubáňske predmostie a Novorossijsk a stiahli sa na Krym. 30. október na Ukrajine prešlo k sovietskej armáde pri Melitopole hromadne 2000 slovenských vojakov. Postupom sovietskych vojsk cez Dneper zabránili Nemcom udržať sa na tejto výhodnej prírodnej prekážke a postupovali na Kyjev, ktorý oslobodili 6. novembra 1943. Stredný úsek sovietskeho frontu postupoval medzi riekami Berezina a Pripiať na Kremenčug. Tu sa sovietska letná ofenzíva roku 1943 vyčerpala a zastavila.

1.3.1 Boje na severe
Po nemeckej delostreleckej príprave a bombardovaní zaútočili o 5:30 od Oriola Modelove jednotky. Pred útočiacimi tankami a pechotou postupovali ženisti, ktorí pod silnou sovietskou paľbou čistili cesty cez mínové polia. Nemecké tankové sily prerazili medzi 81. a 15. streleckou divíziou 29. streleckého zboru, namiesto očakávaného postupu pozdĺž trate Oriol-Kursk cez Ponyry, smerovali k Oľchovatke. Rokossovskij bol prinútený rýchlo manévrovať s krídlom 70. a 13. armády aby zabránil prieniku nepriateľa na ich styku, tylo posilnil 2. tankovou armádou. Obrana sovietskych jednotiek sa na počudovanie Nemcov nerozpadávala ako pri predošlých bitkách. Ku príkladu, veliteľ obsluhy jedného z protitankových kanónov 729. samostatnej protitankovej delostreleckej divízie 2. tankovej armády P.J. Panov toho dňa zničil 11 nemeckých tankov. Sovietska pechota nechala prejsť okolo nemecké tanky a bojovala proti sprievodnej pechote nepriateľa. Na nemecké jednotky boli kladené veľké nároky. Velenie už dlhšiu dobu medzi vojakmi distribuovalo pervitín, ktorým mierne zvyšovalo výdrž vojakov počas ťažkých bojov. Počas bitky bola odhalená slabina stíhača tankov Ferdinand, ktorý Nemci nevybavili guľometnou výzbrojou. Tieto ťažké stroje, ktoré predstavovali veľké nebezpečenstvo pre sovietske tanky, tak bol tankoborníci schopní pomerne úspešne ničiť v boji zblízka zápalnými fľašami a protitankovými granátmi. V otvorenom teréne utrpeli sovietske tanky pri protiúroku proti plne rozvinutým nemeckým tankom ťažké straty. Na druhý deň po neúspešnom protiútoku 2. tankovej armády prikázal Rokossovskij svojim tankovým jednotkám aby zakopali svoje tanky až po veže do zeme a bránili sa z týchto statických pozícií. Tento spôsob obrany dobre maskovanými tankmi výrazne spomaľoval nemecký postup. Za prvé dva dni postúpili nacistické vojská na severnej strane oblúka 11 km a dostali sa do oblastí strategických výšin severozápadne od línie Oľchovatka - Ponyry a obsadili Saborovku. V tejto oblasti sa rozpútali ťažké boje trvajúce niekoľko dní, účastnilo sa ich dohromady asi 2000 tankov nemeckej 2., 9. a 18. tankovej divízie a sovietskej 2. tankovej a 13. armády. Sovietsky odpor bol vytrvalý, niektoré sovietske jednotky boli v boji celkom vyhladené, ale neustúpili. Nemcom sa nakoniec za vytrvalých protiútokov, ktoré sa prelievali zo strany na stranu Ponyry podarilo obsadiť. Modelove zálohy ako aj jednotky na fronte boli vyčerpané ale sovietska obrana vôbec neochabovala.

1.3.2 Boje na juhu
Hothovi sa na juhu darilo viac ako Modelovi na severe oblúka pri Belgorode. Jeho postup sa však taktiež nemohol nazvať bleskový. Pre začiatok Hoth zmiatol Vatutina, keď nepoužil plány pripravené OKH, ktoré sovietskemu veleniu poslal agent Lucy. Aj tu sa útok začal intenzívnou delostreleckou prípravou. Ešte 5. júla sa Nemcom podarilo získať Čerkasskoje. Nemci do konca dňa postúpili pozdĺž ľavého brehu rieky Vorskly, v bojoch sa vyznamenal aj Michael Wittmann veliteľ jednej z rôt 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler, ktorý so svojim Pzkpfw VI zničil toho dňa 8 sovietskych tankov a 7 protitankových diel. Úspech dosiahli aj jednotky XI. tankového zboru skupiny Kempf, ktoré prekročili Donec a boli na polceste k mestečku Gromjačij. 4. tanková armáda za tieto úspechy zaplatila stratou vyše 200 tankov. Najmä nové tanky Panther boli výrazne poruchové a z pôvodného počtu 200 ks ich bolo 160 stratených, najmä kvôli poruchám. Situácia Vatutinovho Voronežského frontu bola vážna, vyžiadal si preto od hlavného velenia posily. Už 6. júla sa začala Rotmistrovova 5. gardová tanková armáda presúvať do oblasti Starého Oskola. Do 9. júla postúpili Hothove jednotky o 32 km, prerušil tak železničné spojenie Belgorod - Objaň a dosiahli rieku Psjol a ohyb rieky Pena. Jednotky divízie SS Totenkopf ju nasledujúceho dňa prekročili. Sovietske velenie sa ich preto rozhodlo odraziť pomocou 5. gardovej tankovej armády, posilnenej o dve tankové brigády ako aj 5. gardovou armádou. Rotmistrovove a Žadovove jednotky sa mali rozmiestniť v oblasti okolo dediny Prochorovka, ktorá ležala v stepi smerom na Kursk, medzi riekami Psjol a Oskol.

1.3.3 Sovietske protiútoky
10. júla 1943 sa Hitler dozvedel o vylodení spojeneckých vojsk na Sicílii. V tom istom čase sa vojská pod velením Waltera Modela útočiace zo severu dostávali do ohrozenia obchvatnými útokmi Červenej armády. Začala sa druhá fáza bitky. Bitka vrcholila 12. júla 1943. Konevov Stepný front začal spoločne s Voronežským frontom mohutný úder proti skupine armád Juh, zatiaľ čo Rokossovského Stredný front zaútočil na skupinu armád Stred. Tá sa síce s útokom vyrovnala, ale vzápätí zaútočili v severnej časti Oriolského oblúku Západný a Brjanský front, ktoré prelomili nemeckú obranu a bezprostredne ohrozili tylo jej útočiacich vojsk 9. armády. Maršal Günter von Kluge musel všetky zálohy nasadiť proti tomuto nebezpečenstvu, pričom musel čerpať z rezerv Modelovych útočiacich vojsk, čo znamenalo, že skupina armád Stred nebola schopná pokračovať v Kurskom oblúku v ďalšom postupe.
V noci z 11. na 12. júla sa oddielu Franza Bäkeho podarilo získať odvážnou akciou predmostie na druhom brehu rieky Donec v meste Ržavec. Ešte toho istého dňa však Nemci náletom Heinkel He 111 toto predmostie omylom zbombardovali. Hlavná časť náporu 4. tankovej armády sa 11. júla zastavila pred Prochorvkou, aby sa znovu sformovala.

12. júla ráno Hausser opäť sformoval svoje tankové kliny II. tankového zboru SS aby vyrazil v pred proti sovietskej obrane. Práve vtedy sa jeho vojská čelne stretli so sovietskym protiútokom Rotmistrovovej 5. gardovej tankovej armády. V strede bojiska medzi sebou zápasila najsilnejšia nemecká divízia na bojisku - 1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler so sovietskym 18. a 29. tankovým zborom. Tejto najväčšej tankovej bitky v histórii sa zúčastnilo dohromady asi 1500 tankov. Vo vysušenej rovinatej oblasti vírili pohybujúce sa tanky mračná prachu, ku ktorým sa počas intenzívych bojov pridal aj čierny dym horiacich tankov. Nasadenie letectva nebolo možné. Sovieti poznali silu nových nemeckých tankov a vedeli, že sa musia priblížiť nepozorovane, a bojovať na krátku vzdialenosť aby eliminovali kvalitu nemeckých tankových zbraní, ktoré dosahovali optimálnu priebojnosť na väčšie vzdialenosti. Podarilo sa im rozpútať boj na krátku vzdialenosť, niektoré sovietske posádky po vyčerpaní munície útočili „taranom“, keď svojimi rozbehnutými 29 tonovými tankmi vrážali do nemeckých. Odvážlivcov nezastavilo ani to, že „taran“ takmer zakaždým znamenal smrť vodiča tanku. S poškodeným T-34 vyradil počas bitky taranom nemecký Pzkpfw VI Tiger aj Alexandr Nikolajev, pričom spolu s ním zahynul v tanku aj nabíjač Černov.

Do boja sa zapojil nemecký II. tankový zbor SS a sovietska 5. gardová tanková armáda neskôr i nemecký III. tankový zbor spolu so sovietskou 5. gardovou armádou, ktorá nemala žiadne tanky. Nemcami zvlášť vyčlenená skupina Kempf mala obchvatom napadnúť sovietske vojská, jej postup však zastavili prudko sa brániace vojská 7. gardovej armády. Do medzery vzniknutej oneskorením skupiny Kempf prenikol sovietsky 2. tankový zbor. Bitka vrcholila na obed, sovietske posily zvrátili aj pokus divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler o znovusformovanie. O intenzite bojov svedčí aj fakt, že za 5 minút boja stratila 170. tanková brigáda 18. tankového zboru všetkých 65 tankov, Hausserov postup sa však zastavil.

Tankové zväzy sa počas 8 hodinového urputného boja celkom premiešali, takže ani jedna zo strán si nedovolila nasadiť na likvidáciu nepriateľských tankov letectvo. V zničujúcom boji zblízka utrpeli obidve strany veľmi ťažké straty. Nemci v konečnom dôsledku prišli o najmenej 300 (z pôvodných 600) tankov. Sovietske straty boli vyššie, keďže prišli o viac než 500 tankov (z pôvodných 860). Do večera sa obe strany začali zakopávať. Ešte niekoľko dní sa jednotky SS márne pokúšali pokračovať v útokoch, ich situácia sa však stávala čoraz viac kritickou. Sovietske protiútoky postupne oslabovali ľavé krídlo 4. tankovej armády. Nemecké jednotky sa (síce tesnené nepriateľom) nakoniec organizovane stiahli, zanechali pri tom na bojisku podstatne menej vrakov, keď z bojiska evakuovali opraviteľné stroje ale po troch dňoch intenzívnych bojov boli vyčerpané natoľko, že už neboli schopné pokračovať v útokoch v smere Prochorovka - Objaň. Namiesto toho sa museli sústrediť na udržiavanie pozícií pred protiútokmi po oboch krídlach. V menšej miere pokračovali útoky až do 15. júla. Čoskoro boli Nemci vytlačení a začali sa sťahovať na svoje pôvodné postavenia, z ktorých vyrazili 5. júla. 23. júla tak front vyzeral takmer ako na začiatku bojov.
 
1.3.4 Dohra
Od 12. do 19. júla začali Brjanský a Stredný front silné protiútoky, ktoré bezprostredne ohrozili pravé krídlo nemeckej skupiny armád Stred. Akékoľvek pokračovanie ofenzívy v tejto oblasti bolo vylúčené. 7. augusta zaútočil Západný front v oblasti Spas-Demjanska. 17. júla 1943 Hitler uznal, že ďalšie pokračovanie v ofenzíve by bolo plytvaním zbytkami jeho najlepších jednotiek Wehrmachtu a Waffen-SS, a tak ofenzívu odvolal. A to aj napriek tomu, že maršal Erich von Manstein hodlal pokračovať v bojoch a vyvíjať na Sovietov tlak, aby nemohli pokračovať v protiofenzíve podľa vlastných predstáv. Divízie Waffen-SS, ktoré boli v podstate najsilnejšie nemecké zoskupenia v oblasti boli na Hitlerov rozkaz stiahnuté do Talianska, kde mali čeliť invázii spojencov na Sicílii, ktorá sa začala 10. júla, ako aj úderu Tolbuchinovho Južného frontu na rieke Mius, ktorý bezprostredne ohrozil Skupinu armád Juh. Sovieti tak zastavili uprostred leta nemeckú ofenzívu, vyvrátili tak fámu, že dokážu víťaziť iba v zime a pritom vybojovali jednu z najurputnejších ozbrojených zrážok v dejinách.

Hitlerova myšlienka na prebranie iniciatívy na fronte, ktorú sa rozhodol v operácii Citadela realizovať, bola pre Nemcov jediným riešením ako vzdorovať tlaku, ktorý po Stalingradskej bitke začali Sovieti vyvíjať. Jej neskorá realizácia a prehnané spoliehanie sa na novú techniku ho však vyšli draho. Bola to posledná šanca nacistického Nemecka zlikvidovať ZSSR. Sovietsky zväz v tom čase stabilizoval svoju priemyselnú výrobu, čím definitívne umožnil dobré zásobovanie svojich vojsk, dostatočným množstvom techniky aj munície. Sústredenie väčšiny nemeckých elitných síl v priestore Kurska umožnilo Spojencom v Stredomorí a Červenej armáde v oblasti Donu a Oriolského oblúka rozvinúť vlastné útočné operácie označené Kutuzov a Rumjancev, ktoré skončili veľkými úspechmi. 5. augusta 1943 oslobodili jednotky červenej armády Oriol a Belgorod. 23. augusta Nemci stratili aj druhé najväčšie mesto Ukrajiny Charkov. Do konca roku 1943 sa Sovietom podarilo obsadiť celú ľavobrežnú Ukrajinu a získať niekoľko desiatok predmostí na pravom brehu rieky Dneper aj s hlavným mestom Kyjevom. Nacistické vojská na východnom fronte už nikdy viac neprebrali iniciatívu. Akékoľvek zhromaždenie nemeckých síl pre útok, aké predviedli v bitke o Ardeny, či pri bitke o Budapešť v nasledujúcich rokoch, automaticky znamenali natoľko riskantné oslabenie ostatných úsekov frontu, že žiadna podobná akcia nemala šancu na celkovo dobrý výsledok. Začala sa oslobodzovacia fáza Veľkej vlasteneckej vojny.
 
2. Západný front
2.1 Bitka o Britániu
Bola letecká bitka v druhej svetovej vojne v lete a na jeseň 1940, ktorá sa odohrávala vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä v južnom Anglicku a nad kanálom La Manche. Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu.

2.1.1 Bitka
V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, avšak potom čo sa Hitler po britskom nálete na Berlín nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke - ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke.

Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky zo spojených štátov sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva. Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 letcov RAF počas bitky padlo.

Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie, pobrežných radarových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Po prvých nie veľmi úspešných týždňoch, ktoré nepriniesli Nemcom žiadne výsledky sa 13. augusta 1940 rozhodol pre prvý obrovský denný nálet. Zúčastnilo sa ho 1485 nemeckých lietadiel. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo viac než dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta Nemci zamerali svoj nálet na severnejšie oblasti. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 100 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých Bf 109, boli na ochranu bombardérov použité ťažké dvojmotorové stíhacie stroje Messerschmitt Bf 110. Avšak takáto stíhacia ochrana sa ukázala byť ako nedostatočná. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet eskortných Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, než ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Briti zostrelili 30 nemeckých strojov, pri vlastnej strate 2. I preto sa tento deň nazýva „The Greatest Day“ - najlepší deň. Luftflotte 5, operujúca z Nórska a Dánska, bola v nasledujúcom období v dôsledku týchto strát vo veľkej miere z bojov stiahnutá. 18. augusta známy tiež ako „The Hardest Day“ znamenal najťažšie straty pre obidve strany. Ani to však nebol koniec. Nemci síce stiahli z bojov zraniteľné Junkersy Ju 87 „Stuka“ a obmedzili použitie Messerschmittov Bf 110, ale pokračovali vo vysilujúcich útokoch na britské letiská.

Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch 4x, Debden a North Weald 2x. Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli kolapsu svojej obrany. Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť Poľských a Československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. A letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali. Počas júla a augusta predchádzajúcich 7. septembru 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť. Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941. V noci 14. novembra 1940 zasiahol „blitz“ aj mesto Coventry. Nálet ktorý prakticky zrovnal celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov
 
2.2 Vylodenie v Normandii
6. júna sa na pobreží Normandie vylodili spojenecké vojská a otvorili západný front. Po bitkách pri Cean a St. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia. V polovici augusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska. 25. augusta bol oslobodený Paríž. 3. septembra sa začalo v Antverpách protinemecké povstanie, západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od Treviru 11. septembra. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnú operáciu Market Garden, keď sa pokúsili obsadiť mosty cez Rýn z chodu. Tankové jednotky maršala Montgomeryho však nestihli prísť vlastným výsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciam Tretej ríše a dosiahol rieku Rýn. Tú sa však spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri prechode Dnepru v roku 1943.

2.2.1 Bitka

5. júna večer mohli poslucháči francúzskeho vysielania BBC začuť verše Paula Verlaina, bola to šifrovaná správa pre francúzsky odboj, že vylodenie príde nasledujúceho dňa. Správu pochopila aj nemecká rozviedka, ktorá oboznámila najvyšším miestam, že vylodenie príde v nasledujúcich dňoch. Vyšší nemeckí velitelia tieto správy nepovažovali za celkom správne. Podľa ich predstáv totiž rozsiahlejšiu činnosť Spojencov celkom vylučovalo počasie. V noci z 5. na 6. júna zachytili nemecké radary rozsiahlu aktivitu spojeneckého letectva a loďstva. Začali sa množiť aj správy o zoskoku výsadkárov. Všetky však boli pokladané iba za klamné manévre. Nemecké velenie totiž očakávalo spojenecký úder v celkom inej oblasti, než tej odkiaľ bola hlásená činnosť spojencov.

Vylodenie na pobreží sa malo uskutočniť asi hodinu po odlive. V dôsledku toho, že odliv v Lamanšskom prielive neprichádza rovnomerne museli na pláže Utah a Omaha Američania udrieť o hodinu skôr. Ich útok sa začal o 6:30. Briti a Kanaďania na plážach Gold, Juno a Sword zaútočili až takmer o hodinu neskôr. Vylodeniam na plážach predchádzalo silné letecké bombardovanie a námorné ostreľovanie.

2.2.2 Vzdušné výsadky

Dôležitým aspektom vylodenia bolo udržanie krídel predmostí vytvorených na plážach. Túto úlohu mali splniť výsadkové jednotky. V noci z 5. na 6. júna stovky dopravných strojov Douglas DC-47 a klzákov priniesli do Normandie prvých spojeneckých vojakov. Boli to príslušníci americkej 82. a 101. výsadkovej divízie západne od pláže Utah a vojaci britskej 6. výsadkovej divízie východne od pláže Sword. Britskí výsadkári čoskoro po dosadnutí okolo svojich cieľov narazili na vojakov nemeckej 716. pešej divízie. Prvé boje sa začali o dôležitý most cez rieku Ornu severne od Caen asi 7 km od pláží, v blízkosti Bénouville a Ranville. Pre Nemcov znamenal most jediný možný prechod k miestam odkiaľ mohli zaútočiť na krídlo vyloďujúcich sa britských vojsk z východu. Pre Spojencov mal most navyše veľkú hodnotu, pretože bol dôležitý pri ďalších útokoch na Caen z východu. V noci sa výsadkári pustili do boja s nemeckou tankovou skupinou 21. tankovej divízie pod vedením Hansa von Lucka, ktorú s šťastím odrazili. Straty na oboch stranách však boli veľké.
Americká 82. a 101. výsadková mali menej šťastia. Ich jednotky boli v dôsledku zlého počasia, silnej protilietadlovej paľby a celkových nepresností pri výsadku veľmi roztrúsené. Ich ciele sa podarilo splniť iba s časti. Vojakom 82. výsadkovej sa však podarilo oslobodiť prvé francúzske mestečko Sainte-Mère-Église.

2.2.3 Americké pláže
Na pláži Utah pristáli americkí vojaci ako na prvej. Mali pri tom ohromné šťastie. Plán vylodenia sa totiž mierne narušil a väčšina jednotiek sa začala vyloďovať o niečo južnejšie než sa pôvodne plánovalo a to im pravdepodobne veľmi pomohlo, pretože nemecké opevnenia na pôvodnom plánovanom mieste vylodenia boli omnoho silnejšie. Nemecká obrana bola otrasená silným bombardovaním a vojakom 4. pešej divízie sa ju podarilo rýchlo zdolať za malých strát na životoch. Americkí vojaci potom postúpili hlbšie do vnútrozemia, kde sa chvíľu po 11. hodine spojili s jednotkami 101. výsadkovej divízie a vytvorili predmostie, z ktorého v nasledujúcich dňoch podnikli ďalšie útoky.

Pláž Omaha bola jedným z miest v Normandii, ktoré mali veľmi vhodné pobrežie pre vylodenie. Mala pre to veľmi silné opevnenia, ktoré boli dobre situované na útesoch a výšinách nad plážou. Nemecké postavenia prežili spojenecké bombardovanie relatívne nedotknuté a vojaci 352. pechotnej divízie, jednej z mála skúsených jednotiek na pobrežnej čiare, spustili na prichádzajúcich Američanov z 1. a 29. pešej divízie zdrvujúcu paľbu. Vo východnej časti pláže prišli americkí vojaci navyše aj o podporu svojich plávajúcich tankov Sherman DD. 27 z pôvodných 32 nikdy nedorazilo na pláž, pretože sa potopili. V západnej časti sa síce Shermany dostali na pláž, ale boli postupne zničené presnou paľbou nemeckého delostrelectva. Vojakov kosila guľometná a mínometná paľba prakticky od momentu, kedy sa otvorili rampy na ich vyloďovacích člnoch. Družstvá ba aj celé roty z prvej a čiastočne aj druhej vlny prišli v boji o väčšinu dôstojníkov a poddôstojníkov a výsledok bitky bol na vážkach. Preživší bojaschopní muži na pláži sa najprv zachytili za vlnolamom. Z tohto miesta sa iniciatívni jednotlivci alebo provizórne zorganizované skupiny rozhodli zaútočiť. Bola to jediná alternatíva, ktorá im zostávala, pretože krytie medzi prekážkami na pláži sa so stúpajúcim prílivom stávalo čoraz nepoužiteľnejšie. Tí ktorí opustili bezpečie vlnolamu museli pod nepriateľskou paľbou prekonať niekoľko stoviek metrov otvoreného močaristého terénu na niektorých miestach i zátarasy a mínové polia a až potom sa mohli vyšplhať na útesy, či zvlnený terén, v ktorom sa nachádzali nepriateľské postavenia. Po takmer šiestich hodinách boja sa nakoniec Američanom predsa len podarilo zdolať pobrežnú obranu a preniknúť do Collville. Boje na Omahe boli najkrvavejšie spomedzi všetkých normandských pláží, zahynulo tu okolo 2400 amerických a 1200 nemeckých vojakov.
2.2.4 Britské a kanadské pláže

Na pláži Gold sa začalo vyloďovanie o 7:35. Podstatnejšou prekážkou v postupe Britov bolo opevnené mestečko Le Hamel, ktoré držali vojaci 352. pešej divízie. Ich delá spustili presnú paľbu na vyloďujúce sa tanky a niekoľko z nich čoskoro zničili. Vďaka Hobartovým hračkám, si však postupujúci vojaci 50. pešej divízie a 8. obrnenej brigády rýchlo našli cestu cez zátarasy a Nemcov v Le Hamel zničili. Ďalší nemecký odpor už nebol tak sústredený a
predmostie okolo pláže bolo do večera vyše 13 km hlboké.

Kanaďania na pláži Juno museli čeliť silnej nemeckej obrane, sústredenej hlavne okolo Courseulles-sur-Mer ale tiež St.-Aubin a Langrunu. Nemci tu mali vybudovanú sieť železobetónových bunkrov s ťažkým delostrelectvom. Aj pre to utrpela prvá vlna z 3. kanadskej divízie také ťažké straty. Narozdiel od Omahy však Kanaďania prešli vďaka hojnému nasadeniu tankov, ktoré im pomohli vyčistiť pláž od nepriateľa a vytvorili najväčšie spomedzi všetkých spojeneckých predmostí a to i napriek tomu, že vo vnútrozemí narazili na odpor 12. divízie SS Hitlerjugend.

Pláž Sword obsadili britské jednotky za pomerne malých strát. Bolo to najmä vďaka tomu, že delostrelectvo namierené pôvodne na pláž strieľalo po lodiach, alebo bolo zničené 6. výsadkovou divíziou. Do noci vylodili Briti vyše 20 000 svojich vojakov, ambiciózny cieľ: dobytie mesta Caen sa však nepodaril.

Nemecká obrana pláží bola relatívne slabá, postrádala motorizáciu, kvalitné vybavenie a navyše bola zasiahnutá silným spojeneckým bombardovaním. Výnimkou bola 352. divízia na pláži Omaha, premiestnená na Rommelov rozkaz zo St. Lo. Húževnatosť obrany zaskočila Spojencov i pre to, že v oblasti očakávali iba dva pluky 716. divízie. 21. tanková divízia sa ako jedna z mála prebila až k plážam v oblasti Juno a Sword, ale do konca 6. júna sa kvôli hroziacemu obkľúčeniu stiahla. Spojenecké plány počítajúce s obsadením Carentan, St. Lô, Caen a Bayeux hneď prvý deň sa však nesplnili, celkové straty Spojencov však neboli také ťažké ako sa pôvodne niektorí nazdávali. Útoky 12. divízie SS Hitlerjugend 7. a 8. júna spôsobili Kanaďanom ťažké straty, ale neznamenali žiadny prielom ani stratu predmostí. Posilovanie anglo-amerických jednotiek zatiaľ prebiehalo v najvyšších obrátkach, zatiaľ čo pohyby nemeckých vojsk boli výrazne obmedzené v dôsledku leteckých útokov a činnosti francúzskeho hnutia odporu

3. Severná Afrika

Africká kampaň sa začala útokom Talianskych jednotiek z Líbie na britskú armádu v Egypte. Briti však útok odrazili a podnikli protiútok, pri ktorom zatlačili agresora späť.

Aby Hitler zabránil porážke Talianov, uskutočnilo Nemecko operáciu „Slnečnica“ (po nemecky: Sonnenblume), pri ktorej sa vylodil Afrika-Korps v Líbii. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili El Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola Severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniám) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrika-Korps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltare a na Malte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.

Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. V júli nasledovala prvá bitka pri El Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generál-poručíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri El Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabenými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.

8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichistické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu Vichistického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.

4. Tichomorie
4.1 Napadnutie Spojených štátov

7. decembra 1941 - Japonské cisárske letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo skoro 3 000 ľudí. Boli potopené bitevné lode USS Arizona, USS California a USS West Virginia. Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie USS Pennsylvániu, USS Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a USS Enterprise, ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia. Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chrliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.

8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom. V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na Filipínskych ostrovoch a v Malajzii. Vojna sa rýchlo rozširovala 25. januára 1942  Japonsko získalo prístav Singapur. Prenikali tiež do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942. Kapitulovala tiež Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.

Naproti tomu Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie a 18. apríla 1942 16 strojov B-25 Mitchell vzlietlo z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka Jamesa Doolittla, nízkym letom prelietlo nad Japonskú pevninu, kde zhodili svoje bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, ukázali však Japoncom svoje odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že sú aj doma veľmi zraniteľní. Ale aj napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok: Japonci urýchlene stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V máji sa odhrala medzi japonským a americkým námorníctvom bitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port Moresby.
 
4.2 Bitka o Midway 
Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množst
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021