Národnosti na Slovensku

Národnosti na Slovensku
 
Úvod:
Tému o národnostiach na Slovensku sme si vybrali preto, lebo si myslíme, že je potrebné poukázať na problémy  národnostných menšín  na našom území.
V súčasnosti sa o tejto téme hovorí veľmi veľa, avšak  mnohí o nej vedia len veľmi povrchne, alebo vôbec. To sa týka najmä  mladých ľudí, takisto našich študentov . Tento projekt berieme ako možnosť informovať o histórii, pôvode, zvykoch  a súčasnom postavení týchto menšín v dnešnej spoločnosti. Ak hovoríme o zložení slovenskej populácie, prirodzene rozlišujeme občianstvo, národnosť a materinský jazyk. Prítomnosť národnostných minorít na území Slovenska je ovplyvnené historickým vývojom. Hranice štátov nie sú identické s „hranicami“ národa. Mnoho Slovákov žije za hranicami Slovenska, podobne je to aj v prípadne iných národov. Národnostná príslušnosť má osobný rozmer a patrí do súkromnej sféry každého človeka, ktorú by štát alebo spoločnosť nemala spochybňovať. Rovnako však príslušnosť k národnosti nemôže byť dôvodom na osobné zvýhodnenia, ktoré nesúvisia s realizáciou základných práv a slobôd. Ak sa určitá osoba prihlásila k niektorej z národnostných menšín, nemení sa tým skutočnosť, že ide o občana Slovenskej republiky, ktorému patria všetky práva a povinnosti.
 
1. Práva národnostných  menšín
Práva národnostných  menšín a etnických skupín  sú ukotvené v Ústave Slovenskej republiky. Druhá  hlava Ústavy SR  hovorí o základných ľudských právach a slobodách:

Článok 12:
Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa článku 33 , príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu..

Článok 34 ustanovuje, že :
(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.
(2) Občanom patriacim k národnostným  menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem  práva na osvojenie si štátneho jazyka aj
a) právo na vzdelanie v ich jazyku,
b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,
c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.
(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.

2.Vysvetlenie základných  pojmov

Národnostná menšina
Národnostná menšina alebo národná menšina alebo národnosť je spoločenstvo ľudí rovnakého národa (resp. v prípade etnickej menšiny spoločenstvo ľudí tvoriace aspoň rovnaké etnikum) obývajúce určitú časť územia štátu bez toho, aby boli štátotvorným subjektom. Na zachovanie ich národnej identity im medzinárodné právo (a vo väčšine krajín aj vnútroštátne právo) priznáva právo na organizáciu vlastnej národnej kultúry, používanie materinského jazyka, vzdelávanie v tomto jazyku ap.
 
Národnosť
Národnosť je v evolucionistickej etnografickej koncepcii etnos, ktorý vývojovo nasleduje po kmeni a predchádza vzniku národa (v užšom zmysle). Vzniká splynutím  kmeňov do vyššieho etnického celku, nahradením  pokrvných  zväzkov  územnými a nahradením  kmeňových jazykov spoločným  jazykom (pričom sa kmeňové jazyky stávajú  nárečiami). Národnosť má spoločné územie, ekonomický život, (aspoň literárny) jazyk, niektoré osobitosti kultúry a psychiky a spoločné pomenovanie. Pojem národnosť v tomto zmysle je len ťažko jednoznačne preložiteľný do niektorých jazykov, po nemecky aj anglicky mu s výhradami najlepšie zodpovedá pojem ,, Nationalität“ a ,,nationality“.
Podľa marxistickej historiografie národnosť vznikla po rozpade prvotnopospolnej spoločnosti, bola typická pre otrokárske a feudálne zriadenie (napr. starogrécka národnosť, staroegyptská národnosť, (staro)česká národnosť, (staro)slovenská národnosť) a zaniká s nástupom kapitalizmu, kedy ju nahrádza národ (v užšom zmysle).

Národ
Spoločenstvo ľudí, ktoré sa sformovalo na spoločnom území a ktoré okrem  teritória spája hospodársky život, jazyk a psychika, odrážajúca sa v spoločnej kultúre. Národy sa spravidla vyvíjali z národností. Pojmy národa sa značne odlišujú  nielen v závislosti od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu ich tvorby (filozofický, etnologický, sociologický, historický a pod. pojem  národa), ale aj podľa toho, o etnitu akej vývinovej etapy ľudstva ide (napríklad staroveký národ, moderný národ).
 
3. Percentuálne zastúpenie národností na Slovensku
Národnostné zloženie k  roku 2006:
Slováci (85,8 %),  Maďari (9,5 %) - najmä v pásme pri hraniciach s Maďarskom, Rómovia (1,8 %), menšími menšinami sú Česi (0,8 %), Rusíni (0,4 %) a Ukrajinci (0,2 %), Nemci (0,1 %) a Poliaci(0,1%)
 
Podiel Rómov podľa posledného sčítania (čiže na základe ich vlastnej deklarácie) je 1,7 %, ale podľa rozhovorov s komunálnymi predstaviteľmi a starostami (čiže na základe definície zvyšného obyvateľstva) 5,6 %. Treba si však uvedomiť, že v prípade uvedených 5,6 % treba znížiť hore uvedené percento Slovákov a Maďarov celkovo o 4 percentuálne body.
 
4. Národnosti žijúce na Slovensku
 
4.1 Slováci
Slováci sú slovanský národ, ktorý tvorí väčšinu na Slovensku a menšinu v USA, Česku, Vojvodine, Maďarsku a v niektorých ďalších  krajinách (spolu asi 6 500 000 ľudí). Na Slovensku žije asi 4,6 miliónov Slovákov.

Priami slovanskí predkovia Slovákov podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách jednak zo severu a jednak z juhu. Tento názor sa presadil na prelome 19. a 20. storočia a podporuje ho skutočnosť, že v období od 400 pred Kr. do roku 500 po Kr. nie sú archeológovia schopní na Slovensku žiadnu archeologickú kultúru  jednoznačne identifikovať ako slovanskú, a naopak väčšinou možno jednoznačne hovoriť o keltských, rímskych či germánskych  nálezoch. Napriek tomu ostávajú okolnosti slovanských populačných pohybov v strednej Európe okolo roku 500 do značnej miery sporné. Menšina autorov sa domnieva, že na území dnešného Slovenska (alebo jeho častiach) žili Slovania už dávno predtým. V minulosti to tvrdil napríklad Nestor, koncom 20. storočia ruský jazykovedec najvyššieho rangu Trubačev (pravlasť Slovanov  v Karpatskej kotline). Otázka príchodu predchodcov Slovákov je inak úzko spätá s otázkou pravlasti/etnogenézy Slovanov ako takých, kde dnes existuje veľmi veľa ďalších teórií. Prvé nesporné doklady o Slovanoch  v tejto oblasti pochádzajú zo začiatku  6. storočia. Slovanov na Slovensku vo včasnom stredoveku spravidla označujeme ako Slov(i)eni, v zahraničí sa zvyknú označovať buď všeobecne ako Slovania alebo už ako Slováci.

Niekedy sa hovorí o tom, že Slováci nemohli v stredoveku existovať, lebo nemali vlastný štát. Druhý extrém je, keď sa miesto o Veľkomoravskej ríši hovorí ako o tzv. Veľkoslovenskej ríši. V skutočnosti už počas stredoveku môžeme hovoriť o Slovákoch ako o jednom z etník, ktoré obývali územie Uhorska. Ako jednoznačne identifikovateľný názov pre Slovákov je z 13. storočia doložený tvar Slovienin a od 15. storočia Slovák. Či už obyvatelia Nitrianskeho kniežatstva v čase Veľkej Moravy mali zvláštny názov je sporné, pretože doklady v prospech aj neprospech  tohto tvrdenia chýbajú. Cudzinci  Slovanov  tejto oblasti v čase Veľkej Moravy každopádne označovali ako ,,Slovania“ (vtedy slověne) alebo ,,Moravania“ alebo ,,moravské ľudy“.
 
4.2 Maďari
Maďari sú národ prevažne žijúci v dnešnom Maďarsku. Ako národ  patria medzi uralskú jazykovú  skupinu, ktorú väčšinou tvoria ugrofínske jazyky. Národnostnú  menšinu  tvoria najmä na Slovensku, v Rumunsku, na Ukrajine, v Srbsku, Chorvátsku, Rakúsku a v Severnej Amerike. Ako národ(nosť) sa sformovali  po príchode do Karpatskej kotliny v 10. - 12. storočí, preto je predtým správne hovoriť o starých  Maďaroch alebo Uhroch. Slovo Maďar pochádza z názvu  vedúceho zo staromaďarského  kmeňa  nazývaného „Megyer“. Slováci ich kedysi nazývali aj Uhrovia, Uhri (zo slova Ugor) - toto slovo  však pochádza z tureckého slova ,,Onogur“, pretože starí Maďari boli v 6. storočí susedmi Onogurskej ríše, ktorej vedúci kmeň sa volal "Onogur"ovia, čo znamená „desať kmeňov“.
 
Veľkú časť slovnej zásoby z oblasti náboženstva, správy štátu a civilizovaného života a mnohé slová z poľnohospodárstva prebrali od Slovanov po zániku Veľkej Moravy roku  907. Prakticky až na prelome 9. a 10. storočia u Maďarov dochádza k postupnému prechodu od kočovníctva k usadlému spôsobu  života. S tým súviselo aj rozširovanie slovnej zásoby. Početné sú aj výpožičky z latinčiny a nemčiny. V súčasnosti sa snažia nepreberať slová z cudzích jazykov. Latinčina sa v Uhorsku používala ako úradný jazyk až do 40. rokov 19. storočia.
 
Vychádzajúc z hodnotenia maďarskej menšiny na Slovensku, alebo ak sa chceme pýtať ako vyzerá a kto je vlastne Maďar na Slovensku, nemôžeme obísť historický kontext toho, ako vlastne vznikla, ako sa sem maďarská menšina dostala a z toho vyplývajúce jej hodnoty, vzťahy a obraz človeka maďarskej menšiny na Slovensku.
 
Maďarské etnikum  na Slovensku vzniklo so vznikom samostatného Československého štátu po prvej svetovej vojne. Uvádzame niektoré historické fakty 20. storočia, ktoré mali najväčší vplyv na formovanie maďarskej menšiny:
 
Do roku 1918 Slováci a Maďari žili v spoločnej mnohonárodnostnej monarchii Rakúsko - Uhorsko. V októbri 1918 Rakúsko-Uhorská monarchia prežívala svoju agóniu. Pokus cisára Karola IV. o federalizáciu monarchie sa minul cieľa. Prišiel príliš neskoro a navyše ho uhorská vláda odmietla. Medzitým, v polovici  roka 1919, mierová konferencia v Paríži už rozhodla o hraniciach  medzi Maďarskom a susednými štátmi. V sprievodnom  liste pre Maďarsko sa uvádzalo, že národnostné pomery v strednej Európe nedovoľujú, aby sa politické hranice zhodovali s etnickými, teda časť maďarského etnika sa dostane pod zvrchovanosť iného štátu. V polovici  mája 1920 maďarská vláda oznámila do Paríža, že na mierovú konferenciu pošle oficiálnych delegátov oprávnených podpísať mierovú  zmluvu. Tak sa aj stalo. Dňa 4. júna 1920 v zámku Trianon, neďaleko Paríža, sa podpísala mierová zmluva s Maďarskom, ktorá sa stala známa pod názvom  trianonská. Akt podpísania mierovej zmluvy s Maďarskom bol iba symbolickým ceremoniálom, pretože veľmoci Dohody už takmer dva roky uznávali Československo za spojenecký štát. Mierová konferencia už predtým rozhodla o hraniciach a od konca roku 1918 bolo aj územie Slovenska súčasťou československého štátu. Chýbal iba podpis Maďarska, aby medzinárodnoprávne potvrdilo zánik uhorského štátu. Týmto sa časť maďarského národa dostala pod  zvrchovanosť Československa. Tu je začiatok maďarského etnika na Slovensku.
 
4.2.1 Maďari na Slovensku ako tŕne v očiach
Slovensko- maďarské vzťahy sa neustále vyhrocujú. Vyťahujú sa spory, ktoré dnes, v dvadsiatom  prvom storočí už prakticky nemajú nijakú váhu a riešiť sa mali v období, keď ešte boli aktuálne. Na politickej scéne sa neustále objavujú ďalšie a ďalšie nezodpovedané otázky, ktoré smerujú len k jedinému: Riešime Maďarsko deň aj noc, aj keď sme paradoxne na Slovensku a problémov aj vlastných máme pomerne dosť.
 
Maďarská populácia je rozšírená hlavne v Maďarsku, južnom  pohraničí Slovenska, rumunskom Sedmohradsku a severnom Srbsku. Je približne dvakrát početnejšia ako tá slovenská, Maďarov je asi 11, 6 milióna, z čoho drvivá väčšina žije priamo v Maďarsku. Najrozšírenejšou vierou u našich susedov je viera rímskokatolícka, no prítomná je aj silná kalvínska protestantská obec.

Maďari sa v čase, keď podnikali nájazdy do západnej Európy, prvýkrát v našich končinách usadili v roku 896 pri hornej Tise. Podľa legendy ich sem priviedol Arpád, zakladateľ dynastie Arpádovcov. Postupne sa pri svojich nájazdoch  presunuli do oblasti Hronu, porazili vojská veľkomoravského kniežaťa Mojmíra II. A začali obsadzovať aj juhozápadné Slovensko. Názov siedmich staromaďarských  kmeňov,  ktoré sa v 10. storočí usadili v Karpatskej kotline,  prvýkrát spomína byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos. Názvy týchto kmeňov sa dodnes zachovali v pomenovaniach niektorých obcí a miest na južnom Slovensku.

Príslušníci maďarskej menšiny žijú aj dnes pozdĺž južných hraníc štátu, na území, kde sa ich predkovia usadili v 10. storočí. Do tejto kategórie patria predovšetkým  územia južného Slovenska, ako aj viac- menej národnostne zmiešané oblasti od Hrona až k Hornádu a medziriečie Bodrogu.
Menšie skupiny v diaspórach. V medzivojnovom období žili významnejšie skupiny v rôznych mestách a regiónoch Slovenska (Bratislava, Zvolen, Spiš, Košice). Dnes ich reprezentuje predovšetkým  enkláva pod Zoborom.
 
4.3 Rómovia
Rómovia (po rómsky: rom – „muž“, „človek“, v Rumunsku sa používa písomné označenie Rroma) je súhrnné označenie etnických skupín pochádzajúcich zo severnej Indie, odkiaľ sa začali sťahovať okolo 3. storočia. Členovia hovoria po rómsky a majú spoločné kultúrne rysy. Dnešní príslušníci tohto národa žijú ako menšiny vo väčšine štátov Európy. Rómovia hovoria spoločným jazykom - rómčinou, ktorá je rozdelená do niekoľkých dialektov.

4.3.1 Pojem Róm  
V rómčine je pojem Róm len označenie pre Rómov v strednej a východnej Európe. Sami seba nazývajú slovom ,,Rom“ alebo ,,Manush“ čo znamená človek, ale sú známi aj ako ,,Atzigan“ alebo ,,Atsigan“, teda kočovník, z čoho pochádza slovenské ,,Cigán“, nemecké ,,Zigeuner“, maďarské ,,Cigány“, či talianske ,,Zingaro“. Na kongrese v Göttingene, v roku 1983, sa účastníci Medzinárodnej rómskej únie dohodli, že na označovanie tejto etnickej skupiny sa má používať termín Rómovia. Súvisí to tiež s označovaním  etnických skupín takými názvami, akými sa označujú sami a nie takými, ktoré majú zároveň negatívny podtón a sú nositeľmi sociálnych šablón a stereotypov, teda nie Cigán, ale Róm. Dlho pretrvával mylný názor, že Rómovia pochádzajú z Egypta a tento názov sa používa od 15. do 18. storočia. Dodnes sa tento termín zachoval v modifikovanej podobe vynechaním začiatočného „e“ (v španielčine ,,Gitano“, v angličtine ,,Gypsy“, v chorvátčine ,,Jedupak“ – ,,Jedupta“ = Egypťan). Zvláštnosťou je francúzština, kde okrem ,,Tsigane“ existuje výraz ,,Bohémien“, čo zodpovedá historickému faktu, že Rómovia do Francúzska prišli z Čiech v prvej polovici 15. storočia.
 
4.3.2 Rómovia  sú  na Slovensku  pôvodným  obyvateľstvom
Napriek absencii komplexného historického výskumu možno jednoznačne súčasnú  rómsku populáciu na Slovensku pokladať za pôvodné a usadlé obyvateľstvo, ktoré sa na našom teritóriu ocitalo už v 14. storočí. Písomné zmienky v materiáloch Leleského konventu zo Zemplínskej župy pochádzajú z rokov 1377 a 1381. Väčšina skupín  prechádzala juhozápadným Slovenskom cez české zeme, do západnej a juhozápadnej Európy. Tradovaná ,,prvá“ písomná zmienka o Rómoch zo Spiša na majetkoch  rodiny Mariássyovcov pochádzajúca od richtára Jána Kuncha (údajne z roku 1322) sa verifikovala v diele Matúša Pajdušáka o dejinách Levoče na správny dátum 1383.
 
4.3.3  21. storočie – etnizácia chudoby
Na začiatku  tohto storočia sa rómska menšina na Slovensku nachádza v dlhodobom nerovnoprávnom  postavení na trhu práce, nerovnoprávnom  postavení v spoločnosti vôbec. Obrovská dlhodobá nezamestnanosť v lokálnych podmienkach  nadobúda etnicko-kultúrny rozmer (bežne 80-100%v lokalitách východného Slovenska). Nízka kvalifikácia, jej absencia či nevzdelanosť, negramotnosť u značnej časti Rómov sa podpisujú pod hlboký sociálny prepad  po novembri 1989. Vzdelanostná štruktúra rómskej minority má v súčasnosti má najhoršie parametre,  takmer 80% Rómov na Slovensku má sotva ukončené základné vzdelanie, resp. je úplne bez vzdelania. Len málo nad  8% absolvovalo učňovské vzdelanie, vrátane rôznych foriem zaučenia a vyučenia mimo formálnych  vzdelávacích inštitúcií (rôzne kurzy počas základnej vojenskej služby v robotníckych profesiách). Vyššie vzdelanie u Rómov (vrátane úplného stredoškolského vzdelania s maturitou, odborného stredoškolského a vysokoškolského vzdelania) nedosahuje ani 2% osôb.

4.4  Česi
Česi (po česky ,,Češi“) sú západoslovanský národ  tvoriaci väčšinu obyvateľov Česka. Ich jazyk je čeština. Medzi Čechov v širšom zmysle sa dnes spravidla rátajú aj Moravania, ktorí boli definitívne čechizovaní v 19. storočí.
Menšie skupiny dnes žijú v Rakúsku a ostatnej západnej Európe, v Rumunsku, bývalej Juhoslávii, na Slovensku, väčšie v USA a Kanade.
 
Česi v Čechách sú potomkami slovanských  kmeňov (tzv. českých kmeňov), ktoré do dnešných Čiech prišli v 6. storočí buď z východného Poľska alebo z Panónskej panvy (resp. najprv z východného Poľska a neskôr v druhej vlne z Panónskej panvy). Český národ vznikol najskôr v 10. storočí dovŕšením  zjednocovania českých  kmeňov.

V rokoch 1918 - 1992 (okrem 1939 - 1945) Česi žili spolu so Slovákmi v spoločnom štáte Česko - Slovensko, a predtým v rokoch 1526 - 1918 žili spolu so Slovákmi, Rakúšanmi, Maďarmi a pod. v habsburskej monarchii resp. Rakúsko - Uhorsku. Prakticky od svojho príchodu do Čiech, najmä však od konca 9. storočia a vrcholne v 17. - 18. storočí (tzv. doba temna), boli Česi pod značným kultúrnym, politickým a jazykovým vplyvom susedných Frankov/východných Frankov/Nemcov. Od 13. storočia sa Nemci usídľovali aj v celom pohraničí Čiech a Moravy, odkiaľ boli vysídlení po druhej svetovej vojne. Ich miesto čiastočne zaujali Slováci.
 
4.4.1 Vzťah medzi Slovákmi a Čechmi
Priebeh a výsledky prvej svetovej vojny zásadne zmenili situáciu v strednej Európe, zvlášť situáciu niektorých národov Rakúsko – Uhorska. Začali sa formovať nové štáty na národnom princípe, ktorý predstavoval nosný princíp štátu. V roku 1918 vznikla Československá republika ako dvojnárodný štát, ktorého piliere tvorili dva príbuzné národy Česi a Slováci. Slováci po viac ako tisícročí získali národnú slobodu. Tento historický a politický medzník sa stal významným aj pre dejinný vývoj spisovnej slovenčiny a slovenskej kultúry vôbec, pričom sa v nových štátnopolitických podmienkach otvárali dovtedy nevídané perspektívy.

Predstavitelia Slovákov vstupovali do novej republiky s veľkými nádejami. Odvolávali sa na dohody uzavreté medzi Čechmi a Slovákmi počas prvej svetovej vojny v Spojených štátoch amerických, ktoré sľubovali Slovákom federatívne usporiadanie novej republiky (Clevelandská dohoda z roku 1915) alebo autonómiu (Pittsburská dohoda z roku 1918). Avšak realita bola odlišná. V roku 1920 bol ústavou kodifikovaný nejestvujúci jednotný československý národ s jednotným československým jazykom v dvoch zneniach – českom a slovenskom. Tento začiatok novej republiky signalizoval určité nastupujúce rozpory v štátnopolitických, ekonomických a kultúrnych otázkach. Predstavoval potenciálny zdroj nestability nového štátu, v ktorom Slováci figurovali politicky, ekonomicky aj kultúrne ako slabší partner. Napriek týmto negatívam vznik Československej republiky vytvoril priaznivé podmienky na rozvoj národného života Slovákov, vývin slovenskej kultúry a vzdelanosti. Bezprostredný vzťah Slovákov a Čechov, spoločný život v spoločnej slobodnej republike, ktorá sa mala stať domovom pre oba štátotvorné národy, predstavoval nový fenomén v spoločenskom, politickom a kultúrnom živote slovenského národa. Vzťah Slovákov a Čechov v politickej a ekonomickej rovine bol rozhodujúcim pre existenciu a fungovanie nového štátu. Na jednej strane normálne fungovanie mladého štátu bez prílevu českých odborníkov, učiteľov a štátnych úradníkov na Slovensku by nebol možný, avšak na druhej strane vplyvom jeho nekoncepčnosti sa stal prekážkou pri uplatňovaní sa Slovákov v štátnych službách.
 
4.5  Rusíni
Rusíni (zriedkavo ,,Rusnaci“ a pod.) sú najzápadnejšia vetva východných Slovanov žijúca na severovýchodnom Slovensku, v Haliči, Bukovine, v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, v Rumunsku, v Srbsku, Chorvátsku, Maďarsku a početná skupina v USA a Kanade. Nikdy nemali svoj národný štát. Na Ukrajine (a v minulosti počas komunizmu aj v Česko -Slovensku) existenciu Rusínov neuznávajú a považujú ich za Ukrajincov. 7. marca 2007 Zakarpatská oblastná rada v Užhorode svojim rozhodnutím na území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny uznala národnosť Rusín. V minulosti celé obyvateľstvo Ukrajiny označovalo seba za Rusínov, neskôr prevzalo názov „Ukrajinci“. Haličskí Rusíni prijali názov Ukrajinci len 70-150 rokov dozadu. V terajšej dobe Rusíni Zakarpatskej oblasti a Rumunska sa väčšinou hlásia k ukrajinskej národností, zatiaľ čo väčšina slovenských Rusínov považujú seba za osobitý národ.
 
Podľa etnografických príznakov sa delia na päť skupín: Lemkovia, Bojkovia, Huculi, Verchovinci a Doliniaci (= Hajnali). Rusíni a Ukrajinci sa v rámci menšín žijúcich na Slovensku vyznačujú niekoľkými špecifikami, ktoré pri pohľade na ich historický vývoj, súčasné postavenie a vzájomné vzťahy s majoritným  obyvateľstvom  treba brať do úvahy. Na rozdiel od ostatných etník sa ich pôvodný sídelný priestor obmedzuje len na územie východného Slovenska, presnejšie na jeho severovýchodné okresy. Z náboženského hľadiska boli Rusíni od Užhorodskej únie roku 1646 v podstate až do roku 1950 etnikom  jednej, gréckokatolíckej cirkvi. Modernizácia spoločnosti prinášajúca sekularizáciu a prenikanie pravoslávia po prvej, ale najmä po druhej svetovej vojne narušili jeho homogénnu náboženskú štruktúru. Ďalším historickým špecifikom Rusínov na Slovensku  bola deformovanosť ich sociálnej štruktúry, prejavujúca sa v absencii mestského obyvateľstva a s tým spojeným minimálnym  zastúpením  medzi ekonomickou a politickou  elitou. Ani v jednom meste východného Slovenska netvorili Rusíni väčšinu obyvateľstva. Tento stav sa začal meniť až v 30. rokoch 20. storočia, výraznejší zlom však nastal až v období komunizmu. Spomínané tri faktory (geografická ohraničenosť, konfesionálna homogenita a nerozvinutá sociálna štruktúra) spomaľovali modernizáciu rusínskej spoločnosti, na druhej strane však tvorili obranný val chrániaci ju pred asimilačným  tlakom  slovenského a maďarského prostredia.

4.6  Nemci
Nemci (po nemecky ,,Deutsche‘‘) sú národ  žijúci primárne v Nemecku . Ako etnickí Nemci sami seba označujú aj nemecky hovoriaci Švajčiari a do roku 1945 sa ako Nemci označovali aj nemecky hovoriaci Rakúšania (dnes „Rakúšania“). Slovo Nemci môže označovať (a podľa nemeckých zákonov aj označuje) každého, kto má nemecké občianstvo.
Ich jazyk je nemčina, náboženstvo je protestantské (najmä v severnom Nemecku) a rímskokatolícke (najmä v južnom Nemecku). Nemci majú  rozsiahlu a svetovo známu literatúru, filozofiu a hudbu.
Okrem Nemecka žijú Nemci v Rusku, Rumunsku, Francúzsku, Holandsku, Maďarsku, Belgicku, Dánsku, Luxembursku, Slovensku, Poľsku, v USA, Kanade, Južnej Amerike (najmä v Brazílii, Argentíne, Čile), ďalej v Austrálii, južnej Afrike a inde.
 
Nemci sa vyvinuli  z  tých Západných Germánov, ktorí po roku 600 na rozdiel od Anglosasov ostali východne od Rýna a nepresunuli sa do Británie, s prímesou Slovanov, Keltov a iných etník živších na území dnešného Nemecka. Etnogenéza Nemcov bola ukončená niekedy v 9./10. storočí. Názov Nemec (,,Diutisc“ alebo ,,Theodisk“) sa ako označenie obyvateľov Východofranskej ríše v nemčine používal od 10. storočia, predtým označoval nerománske obyvateľstvo Franskej ríše a pôvodne tento názov znamenal „ľud“.
Zhruba do konca stredoveku Nemci prevažne asimilovali Slovanov zhruba na území bývalej NDR a v Rakúsku, Slovania v Bavorsku  boli asimilovaní už prv. Na Slovensku a v Česku Nemci žili vo väčšom množstve od 13. storočia. Na Slovensku  boli v 13. – 15. storočí všetky mestá nemecké, v Česku bolo celé pohraničné územie (,,Sudetenland“) ako aj väčšina miest v ostatných oblastiach nemecké. Nemci boli zo Slovenska skoro všetci na konci druhej svetovej vojny evakuovaní, čiastočne vyhnaní, a z Česka po druhej svetovej vojne vyhnaní. Od stredoveku žili Nemci aj (najmä) v dnešnom  západnom Poľsku, aj tu došlo po druhej svetovej vojne k presunom obyvateľstva. Do dnešného Maďarska (najmä západného a okolia Budapešti) sa Nemci, podobne ako Slováci, dostali čiastočne už v stredoveku, najmä však po porážke Turkov (okolo 1700); väčšina  miest v Maďarsku (vrátane Budína a Pešti) bola do polovice 19. storočia nemecká. Nemeckého  pôvodu je aj väčšina obyvateľov dnes francúzskeho Alsaska a talianskeho Južného Tirolska.

5. Záver:
Veríme, že náš cieľ, ktorý sme si dali na začiatku  a to sprostredkovať vám čo najviac informácií o národnostiach žijúcich  na Slovensku, sa podaril. Aj pre nás samé to bolo veľmi poučné. Dozvedeli sme sa veľmi veľa nových informácií, ktoré sme doposiaľ nevedeli. Bolo veľmi zaujímavé čítať o tom, ako sa tieto národnosti vôbec k nám  na Slovensko dostali. Čím ďalej, tým viac cudzincov žije na Slovensku, a preto je veľmi dôležité touto problematikou sa zaoberať. Každý človek má určité práva bez ohľadu na to, či žije vo svojej rodnej krajine alebo v cudzine, a preto by ani naša vláda nemala podceňovať menšinovú politiku ale  prikladať jej väčšiu dôležitosť.
 
6. Prílohy
4.2Maďari
Lamp Zsuzsanna vo svojej knihe ,,A saját útját járó gyermek“ (Dieťa idúce svojou vlastnou cestou) robila prieskum Maďarov na Slovensku. Na ilustráciu uvádzame  niektoré jej výsledky:
Čo rozumie pod pojmom domov slovenský Maďar dnes?
5,1% – cíti, že naozaj nemajú ozajstný domov
2,9% – hovorí o Európe ako o svojom domove
4,8% – považuje za domov celú oblasť, kde sa hovorí po maďarsky
56,0% opýtaných hovorí o svojom domove majúc na mysli miesto, kde sa narodili
2,5% – hovorí o svojom domove, že ním je Maďarsko
18,2% – uvádza „horná oblasť“
12,5% – pod pojmom domov rozumie Slovensko
 
Počet príslušníkov maďarskej národnosti v období medzi rokmi 1921- 2001 klesol zo 651- tisíc na 527- tisíc, čo predstavuje pokles podielu v pomeru k slovenskému obyvateľstvu z 21,7 % na 9,7% (viac ako polovica). Počet maďarského obyvateľstva bol najnižší v roku 1950 (335- tisíc), do roku 1961 sa podstatne zvýšil (519- tisíc), menší nárast nasledoval v roku 1970 (552- tisíc) a minimálny v roku 1980 a 1991 (560- tisíc, resp. 567- tisíc). V roku 2001 klesol počet Maďarov na 527- tisíc osôb.