Najvýznamnejšie bojiská 2. svetovej vojny

Najvýznamnejšie bojiská 2. svetovej vojny
 
Západný front
Bitka o Velkú Britániu
Koncom leta 1940 sa útoky nacistickej Luftwaffe obrátili proti Veľkej Británii. Hromadné nálety mali spôsobiť demoralizačný účinok, stali sa však skôr dôkazom nacistickej bezohľadnosti proti civilnému obyvateľstvu. Britské stíhacie letectvo, podporené mnohými pilotmi z ďalších nacistickou okupáciou deptaných krajín, postavilo sa statočne Luftwaffe na odpor. V legendárnej leteckej bitke o Britániu bojovalo na strane Britov okrem ďalších letcov rôznych národností, aj veľa českých a slovenských letcov, ktorí v rámci britského letectva neskôr utvorili dokonca samostatné letky RAF.  Bitka o Britániu stála nemeckú Luftwaffe mnoho stratených strojov a posádok najmä vďaka vynálezu radaru. Jej tlak poklesol už v zime 1940 a 1941, ale zatiaľ to ešte nebolo znamením jej hasnúcej slávy.

2.1.1. Priebeh útoku
Na to, aby nemecké jednotky mohli vtrhnúť do Británie, potrebovali prejsť cez Lamanšský prieliv. Táto prirodzená bariéra naháňala Nemcom strach. Obrovské straty, ktoré by ich transportným lodiam mohla spôsobiť anglická flotila, robili vylodenie prakticky nemožným. Preto si mohli Nemci vybrať z dvoch možností: buď zabezpečia vylodenie na mori alebo zo vzduchu. Keďže druhá možnosť bola jednoduchšia, rýchlejšia, lacnejšia a v prípade potreby sa mohli lietadlá využiť aj na iné účely, rozhodli sa zlomiť odpor Britov leteckými útokmi. Veliteľ Luftwaffe, ako sa nemecké letectvo vtedy nazývalo, bol Hermann Goering, letecké eso z prvej svetovej vojny. Aj keď bol kedysi dobrým pilotom, jeho velenie bolo veľmi slabé. Plány leteckých útokov, ktoré pripravil, nemali žiadny systém, a to bolo šťastie Britov. Nemecké nálety sa opierali hlavne o malé bombardéry - Heinkel 111, ktoré sa osvedčili v španielskej vojne a boli chránené letkami Messerschmitov Bf-109. Táto ochrana bola naozaj nutná: menej početné anglické letectvo malo na svojej strane mohutného spojenca - sieť radarových staníc, ktoré stihli vybudovať tesne pred vojnou. Preto boli anglické stíhačky vždy tam, kde ich potrebovali, a nad územie kráľa Juraja sa nedostalo žiadne lietadlo nepozorovane. Snáď najznámejšou stíhačkou druhej svetovej vojny bol anglický Spitfire (prskavka). Vo vzdušných súbojoch s Messerschmitmi si získal povesť výborne skonštruovaného lietadla s ľahkou ovládateľnosťou. A však nemecká prevaha bola drvivá. Po niekoľkých mesiacoch boli anglické letky na pokraji vyčerpania. Nemecké straty boli tiež veľké, ale rozhodne nie osudné.

Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť Poľských a Československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. A letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali.

2.1.2. Koniec Bitky
Počas júla a augusta predchádzajúcich 7. septembru 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť. Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty.  Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. Nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941. V noci 14. novembra 1940 zasiahol „blitz´´ aj mesto Coventry. Nálet ktorý prakticky zrovnal celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov. K víťazstvu na oblohe prispeli vo veľkej miere aj československí letci, ktorí po vypuknutí vojny unikli do Anglicka. Dlhú dobu boli totiž jednými z najkvalifikovanejších a najskúsenejších pilotov v Británii.

3. Východný front
3.1. Plán útoku
Hitler predložil v júli 1940 zámer napadnúť Sovietsky zväz svojmu štábu na jar roku 1941. Neskôr jeho ambície stúpli na: „Úplné pozbavenie Sovietskeho zväzu práva na existenciu.“ Hitler zatiaľ aspoň čiastočne kamufloval túto činnosť napr. prípravou údajného vylodenia na Britské ostrovy. Čiastočne zmiatol sovietsku výzvednú službu i tým že si nepripravoval žiadne zásoby na boj v zime (sovietska rozviedka napr. sledovala nákupy ovčej kože na svetových trhoch). Bolo totiž vylúčené, že by sa mu podarilo ZSSR zničiť od začiatku jari do príchodu zimy. Čoskoro boli k západným hraniciam Sovietskeho zväzu premiestnené veľké nemecké sily. Väčšina z nich sa sústredila vo Východnom Prusku a Nemcami okupovanom Poľsku. Pôvodný dátum začiatku útoku však oddialilo viacero príčin. Jednou bola toho roku veľmi daždivá jar. Druhou bol nemecký útok na Juhosláviu a Grécko, ktoré mohli na poslednú chvíľu znamenať veľké nebezpečenstvo, podobne ako tomu bolo počas prvej svetovej vojny. Niektorí však poukazujú na to, že útok na Juhosláviu a Grécko viazal iba malé nemecké sily a nemal výrazný vplyv na dátum konečného vpádu do ZSSR. Walther von Brauchitsch veliteľ Wehrmachtu disponoval tromi skupinami armád, z ktorých každú podporovala jedna letecká armáda.

· Skupina armád Sever pod velením maršala Wilhelma von Leeba mala za úlohu obsadiť Leningrad a dojsť až k Archangeľsku
· Skupina armád Stred pod velením maršala Fedora von Bocka mala postupovať k rieke Volga, na trase jej útoku ležalo aj hlavné mesto krajiny Moskva

· Skupina armád Juh pod velením maršala Gerda von Rundstedta mala postupovať juhom ZSSR k mestu Astrachaň, obsadiť Krym, prekročiť Volgu a odrezať Kaukaz od zbytku krajiny. Napriek tomu, že nemecké ozbrojené sily mali veľké bojové skúsenosti, vynikajúci veliteľský zbor, ktorý ich v kombinácii s kvalitnou výzbrojou robil pravdepodobne najlepšou pozemnou armádou na svete, je dosť diskutabilné či mali potenciál zničiť Sovietsky zväz. Je však tiež nepopierateľné, že nebyť Hitlerových zásahov do príprav a realizácie bojových operácií, mohli sa boje na východnom fronte (ako aj počas celej vojny) vyvíjať podstatne viac v prospech Tretej ríše.

3.2. Bitka o Moskvu
3.2.1. Moskva
Moskva ako hlavné mesto Sovietskeho zväzu bolo od začiatku jedným z hlavných cieľov nemeckej armády. Franz Halder náčelník štábu nemeckých pozemných síl ešte pri príprave plánu Barbarossa vybral Moskvu ako hlavný cieľ postupu skupiny armád Stred. Postup Wehrmachtu k mestu však nebol taký priamočiary ako pôvodne OKH očakávalo. Nemci nemali dostatok síl aby sa dostatočne rýchlo vysporiadali s početnými vojskami Červenej armády. Útok zbrzdili najmä dve skutočnosti: jednou bolo zoskupenie sovietskych vojsk v oblasti Kyjeva a východne od neho, druhou bol počiatočný odpor Červenej armády pri Smolensku. Obe tieto zoskupenia vojsk si vyžiadali pôvodne neplánované presuny vojsk a tým pádom aj oddialenie útoku na hlavné mesto ZSSR. K oddialeniu pomohol aj sám Hitler, ktorý nepovažoval Moskvu na rozdiel od svojich veliteľov za prvoradý cieľ a rozhodol radšej pre posilnenie vojsk na juhu - na Ukrajine, Kryme a Donbase. Oddialenie útoku výrazne pomohlo sovietskej strane zorganizovať obranu mesta a bolo pravdepodobne rozhodujúcim faktorom nadchádzajúcej bitky.

3.2.2. Bitka
V Moskovskom smere Nemci úspešne postupovali ďalej a pri Vjazme prerazili líniu sovietskeho Západného frontu a obkľúčili desiatky tisíc sovietskych vojakov 16., 19., 20., 24. a 32. armády vedené Ivanom Konevom. Onedlho sa podarilo tankovému zboru Feldherrnhalle prekročiť rieku Desnu a pri Brjansku ťažko narušiť, zlikvidovať alebo zajať jednotky 3., 13. a 50. armády Brjanského frontu. Sovieti nakoniec s ťažkosťami nemecký postup zastavili pri Mcensku.V tomto období Nemci už takmer 5 mesiacov aplikovali taktiku bleskovej vojny a úspešne drvili svojho nepriateľa. Zatiaľ čo v predošlých bojoch v západnej Európe, napredovali bez väčších problémov, v ZSSR bol Wehrmacht postavený pred nové problémy. Nemci museli čeliť časovej tiesni, pretože celkový plán operácie Barbarossa sa zakladal na tom, že bude Červená armáda zničená v priebehu niekoľkých málo mesiacov, čo ako sa ukázalo nebolo vôbec reálne. Časový sklz mal za následok vzrastajúce problémy s počasím, ktoré bolo síce počas leta dobré, no na jeseň sa zmenilo na daždivé, čo veľmi spomalilo postup vozidiel po nekvalitných sovietskych cestách. Zhoršujúce sa počasie, ktoré zabránilo nasadeniu letectva a neskôr aj silné mrazy, na ktoré nemecké velenie trestuhodne nepripravilo svoje jednotky potom kruto trápili nemecké jednotky počas zimy. Nacistickej vojnovej mašinérii spôsobovali ďalšie problémy aj obrovské vzdialenosti, ktoré muselo riešiť najmä preťažené zásobovanie. Sovieti navyše začali aplikovať taktiku spálenej zeme aby nepriateľovi sťažili zásobovanie z miestnych zdrojov. Nezanedbateľný bol aj odpor sovietskych vojsk, ktorý bol všeobecne omnoho urputnejší než ten, s ktorým sa nacisti dovtedy stretali.Začiatkom októbra sa sovietska obrana stredného úseku frontu najprv pokúsila zadržať Nemcov v okolí Vjazmy a na ceste Oriol-Brjansk. Zo severu sa k Moskve blížili von Kluge so svojou 4. armádou, z juhu a západu to bol Guderian so svojou tankovu skupinou. Do začiatku decembra 1941 sa nacistickým jednotkám na západe a severozápade od Moskvy za vzrastajúcich strát podarilo preniknúť silnou sovietskou obranou pri mestách Možajsk, Kalinin, Klin, Volokolamsk, Istra a Solnečnogorsk, pričom dosiahli kanál Volga-Moskva. Na juhozápade postupovali Nemci cez Kalugu a Mcensk smerom k Tule. K tomuto opevnenému mestu prenikli Guderianove vojská 2. tankovej armády 30. októbra, no mesto samotné neboli schopné obsadiť. V prvých decembrových dňoch sa len niekoľko desiatok kilometrov pred Moskvou medzi vyčerpanými jednotkami na oboch stranách rohoreli boje, ktoré nakoniec Nemcov prinútili spomaliť postup. Stalin, ktorý už medzičasom začal sťahovať časť svojich vojsk z Ďalekého východu, Uralu a Sibíre, pripravil spolu so svojimi generálmi útok na krídla nemeckých vojsk. Sovieti, mnohé jednotky ktorých boli poznačené predošlými bojmi podobne ako vyčerpaný Wehrmacht, ktorý bol zlým počasí navyše pozbavený aj svojej leteckej podpory, vyrazili v oblasti Kalininu do protiofenzívy 5. decembra. V oblasti Klinu, Solnečnogorska, Tuly a Jeletska 6. decembra. Sovietske vojská na viacerých miestach prerazili nemecké línie a Wehrmacht prvý krát stratil v boji celé divízie. Nemcom sa podarilo postup sovietskych vojsk, ktorým chýbali tanky zastaviť až pri Rževe, čím bola línia opäť stabilizovaná. Bolo to aj sčasti preto, že Hitler vydal rozkaz neustupovať, čím prinútil svoje jednotky bojovať na hrane svojich možností. Aj keď sa mu tento ťah v tomto období vyplatil, opakovanie tejto taktiky v nasledujúcom období sprevádzalo viaceré veľké porážky nemeckých vojsk. Obrovské množstvo snehu a vysoké straty nakoniec paralyzovali bojovú činnosť na oboch stranách.Do začiatku útočnej fázy bitky o Moskvu Červená armáda ustúpila 850 až 1200 km, postup Wehrmachtu na hlavné mesto krajiny však zastavila a neskôr naopak zahnala Nemcov niekoľko stoviek km späť. Na ostatných dôležitých smeroch - na Leningrad i na juhu pri Rostove sa aj napriek počiatočným neúspechom taktiež podarilo postup Nemcov zastaviť. Leningrad sa však z obkľúčenia vyslobodiť nepodarilo, na jar zorganizovaný útok 2. údernej armády. Mesto sa napriek mnohým pokusom o spojenie južne od Ladožského jazera ocitol v obkľúčení na takmer 900 dní, čo malo kruté dôsledky pre jeho civilných obyvateľov. Asi milión z nich zahynul v strašných podmienkach od krutej severskej zimy a dlhotrvajúceho hladu. Udržanie Leningradu bolo veľmi dôležité z niekoľkých dôvodov, bolo to posledné miesto kam sa mohla z Tallinu evakuovať Červená Baltická flotila, bolo to takisto miesto, ktoré zabraňovalo spojeniu vojsk útočiacich z Karélie a polárnych oblastí Fínska a Nórska s vojskami skupiny armád Sever. Obrancovia Leningradu tiež v podstatne bránili prístupy k prístavom Archangeľsk a Murmansk, ktoré boli dôležitou spojovacou tepnou so Spojeným kráľovstvom. Červená armáda podnikla od januára do apríla 1942 na severnom a strednom úseku frontu v oblasti Moskvy, kde stále držala silné rezervy lokálne protiútoky napr. Demiansku operáciu, Rževsko-Syčevskú operáciu ako aj útoky v oblasti Orla, Kurska a Bolchova, čím si aspoň čiastočne zlepšila postavenie na daných úsekoch a zaháňala Nemcov ďalej od Moskvy, aj keď sa tieto operácie považujú všeobecne za nie veľmi úspešné. Ťažkou ranou pre vojská brániace sa v Sevastopole bola likvidácia sovietskeho výsadku pri Feodosiji, čo bol zahanbujúci koniec tzv. Kerčsko-feodosijskej operácie. Zlé postavenie vojsk Červenej armády stojacich pred skupinou armád Juh dovŕšil neúspešný protiútok smerom na Charkov.

3.3. Stalingrad
3.3.1. Obrat vo vojne
Bola to najvýznamnejšia bitka v druhej svetovej vojne. do nej sa vo vojne Nemecku darilo, ale po nej sa začala situácia otáčať.1942. Nebolo to prvá bitka v ktorej ich Rusi porazili, cez to však stále veľmi významná. Nemci si uvedomili že sú proti Rusom slabí a tak sa snažili o väčší úspech. Velenie nemeckej armády (Wehrmacht) vypracovalo plán, v ktorom mala časť armády útočiť na kaukazské pohorie, useknúť časť Ruska z dvoch strán a obsadiť väčšie sovietske ropné polia (oil fields). Operácia mala Rusov prekvapiť a mala rýchlo postupovať aby si Rusi nestihli pripraviť obranu. Ich plán sa nazýva Operácia Modrá. Spočíval v tom, že sa armáda rozdelila na dve skupiny. Skupine A velili Erich von Manstein a von Kleist, ktorí mali útočiť na juh k Rostovu a potom preč cez Tranzkaukaz ku Kaspickému moru pričom obsadiť ropné polia v Maikope. Skupina B ktorej velil generál Fridrich von Paulus a von Weichs, mala prejsť medzi riekami Don a Volga, aby prišli severne ku Stalingradu. Popri tom mali useknúť druhú časť Ruska. 28. jún. Útok sa začal. Adolf Hitler myslel, že štvrtá obrnená armáda generála Hotha (tanky, časť skupiny B) je v skupine B nepotrebná, tak ju poslali do skupiny A. Zvyšok dostal príkaz, aby išli na Juh. Tak sa vlastne dostali do Stalingradu. Hitler potom prikázal aby išli pôvodnou cestou. Rusko sa o tom dozvedelo a generál Andrej Jeremenko stiahol svoje jednotky, ponechajúc bojisko Nemcom, a poslal ich do Stalingradu. Generál von Weichs nariadil Nemcom aby išli na juh. Medzi tým sa tam už dostali Rusi. Narýchlo sformovali šesťdesiatu druhú armádu, ktorej velil generál Lopatin. Keď vyjadril svoje obavy, Jeremenko ho vymenil za Vasilija Ivanoviča Čujkova. Jeremenko prikázal Čujkovi aby bránil mesto za každú cenu. Vydal rozkaz podobný Stalinovmu: už žiadny krok späť. NKVD (komunistická polícia) dostala príkaz aby zastrelila každého, kto sa neprispôsobí.

3.3.2. Obliehanie Stalingradu
23. august. Uskutočnilo sa bombardovanie Stalingradu. Tisíce domov boli vyhodené do vzduchu. Civilné obyvateľstvo utrpelo veľa rán. Zomrelo asi 44 000 ľudí a viac než 150 000 bolo zranených. Obyvateľstvo sa zredukovalo na 400 000. Jeremenko si spomína na bombardovanie takto: "Už sme doteraz zažili veľa bitiek, ale čo sme videli v Stalingrade 23.augusta, to bola nočná mora. Bomby vybuchovali všade naokolo a obloha bola vyplnená stĺpcami ohnivého dymu. Blízko nádrží ropy (boli umiestnené na brehoch Volgy, severne od stredu mesta) bodali oblohu obrovské plamene, zaplavujúc pôdu morom ohňa a štipľavých plynov. Prívaly horiace  ropy a benzínu plávali na Volge, na povrchu to bola rieka ohňa. Lode na rieke sa vznietili, asfalt na ceste chrlil dusivý dym a telegrafné veže iskrili ako zápalky. Zem Stalingradu bola popraskaná a začiernená. Mesto vyzeralo ako napadnuté hrozným hurikánom, ktorý ho vyniesol do vzduchu, sprchujúc ulice a námestia.

24. augusta Výbor na obranu mesta organizoval evakuáciu obyvateľstva. Do 14. septembra bolo evakuovaných asi 300 000 ľudí a náklad z tovární.1. september. Nemci obsadili Stalingrad. Rusi pred mestom určili útočné body a vtrhli do mesta. Začal sa boj Rattenkrieg - potkania vojna. Obidve strany mali pravidlá nestiahnuť sa a nevzdať sa. V uliciach zúril strašný boj. Konštatin Simonov zaznamenal boj Luftwaffe a Rusov takto: "Všetky domy okolo mesta horeli a v noci ich dym zalial horizont. Vo dne v noci bola zem posypaná šrotom z bombardovania a diel. Vraky zostrelených lietadiel ležali roztrúsené po uliciach a vzduchom svišťali náboje z Ack-Ack kanónu, ale bombardovanie to hneď neukončilo. Obliehači sa pokúsili so Stalingradu urobiť peklo na Zemi. Avšak bolo nemožné zostať pasívnym. Mali ste bojovať, mali ste obraňovať mesto pred streľbou, dymom a krvou. Bola to jediná cesta ako žiť." (Ack-ack je vlastne protilietadlová batéria.) Rusi poslali lietadlá s posilami, ale nemecké letectvo (Luftwaffe) ich blokovalo. Protilietadlové batérie síce zničili veľa lietadiel Luftwaffe, ale nakoniec Nemci obsadili rieku (celá bitka sa konala pri rieke Volga blízko Stalingradu). Posily začali prichádzať v noci. Do Leningradu dorazili delostrelci a raketometníci. Šiesta armáda (von Paulus) mala veľké straty, ale nakoniec šesťdesiatu druhú armádu (Čujkov) vytiahli von zo Stalingradu a dotiahli k Volge. Bola rozseknutá na dve časti a Čujkov stratil spojenie s druhou časťou. Hitler bol čoraz viac presvedčený že táto bitka je koniec vojny.

3.3.3. Protiofenzíva Rusov
Zatiaľ čo sa Hitler a jeho generáli sústredili na boje v Stalingrade, Sovieti sústredili silné zálohy na nemeckých oslabených krídlach. Tie bránili menej kvalitné rumunské a maďarské armády. 19. novembra 1942 sa začal sovietsky protiútok v severnej a 20. novembra nasledoval útok v južnej časti úseku 6. armády. Nečakaným útokom sovietske vojská zničili alebo prinútili ustúpiť rumunské divízie a 23. novembra bolo v kotle, ktorý vznikol medzi mestami Kalač a Stalingrad zničených alebo obkľúčených 22 nemeckých a rumunských divízií o sile asi 330 000 mužov. Nemecká skupina armád B sa ocitla v absolútnom zmätku. Vojská skupiny armád A boli nútené ustúpiť z Kaukazu na Tamanský oplostrov a Krym. Narýchlo sformovaná skupina armád Don mala za úlohu zaceliť veľkú trhlinu vo fronte. Jej veliteľ Erich von Manstein sa pokúsil s 4. tankovou armádou viesť protiútok v južnej strane sovietskeho zovretia, ktorý bránili 51. a 5. gardová armáda. Tento útok však bol za ťažkých strát na oboch stranách odrazený. Mansteinove vojská boli nútené ustupovať na severozápad k Rostovu. Sovieti zatiaľ podnikli sústredený útok na zvyšky 6. armády. 2. februára 1943 sa posledné nemecké jednotky, ktoré bránili v ruinách traktorového závodu vzdali. Dovtedy už Sovieti zajali 91 000 Nemcov a Rumunov, spolu s prvým nemeckým maršalom, ktorý sa vzdal do rúk Spojencov - Friedrichom Paulusom. Straty v dôsledku bitky o Stalingrad však zahrnujú okrem straty celej 6. armády aj ťažké straty 4. a 2. nemeckej armády, rovnako ako veľmi ťažké straty 3. a 4. rumunskej 8. talianskej a 2. maďarskej armády. Dovedna tieto straty presahovali 800 000 padlých, nezvestných a ranených. Červená armáda však po ťažkých bojoch nebola schopná splniť Stalinove rozkazy a pokračovať v protiútoku a zastavila sa na východnej Ukrajine. Jej zásobovacie trasy boli roztiahnuté na veľkom území a jej čelné jednotky oslabené ťažkými bojmi. Nemecký protiútok pri Charkove, vedený veľkým tankovým zoskupením II. tankového zboru SS následne zatlačil Sovietov späť. Na jar bojové operácie prerušilo obdobie blata.
 
3.4. Najväcsia tanková bitka dejín
Posledný významnejší úspech na východnom fronte dosiahli Nemci v marci roku 1943. V bitke pri Charkove (jej súčasťou boli aj boje 1. československého práporu pri Sokolove) zastavili a zničili silné jednotky Červenej armády a opäť dobyli niektoré územia, ktoré stratili po ústupe po porážke pri Stalingrade. Front sa na prechodný čas stabilizoval a obe strany uvažovali, čo ďalej. Väčšina nemeckých generálov navrhovala aktívnu obranu, pri ktorej by využívali lepšie manévrovacie schopnosti nemeckej armády. Chceli tak Červenú armádu najprv vyčerpať a zaútočiť iba v prípade mimoriadne priaznivých okolností. Druhou možnosťou bolo zaútočiť na nechránený výbežok okolo mesta Kursk. Ruské vojská tu na kúsku frontu postúpili hlboko do Nemcami ovládaného územia a spoločný útok zo severu a juhu by celkom logicky znamenal obkľúčenie a zničenie veľkých ruských jednotiek, ktoré výbežok preplnili. Hitler zúfalo potreboval nejaký úspech. Vojna sa na väčšine bojísk obrátila v neprospech ríše. Po vylodení spojencov v severnej Afrike kapitulovalo v Tunisku viac ako 230-tisíc nemeckých a talianskych vojakov. Tisícky spojeneckých bombardérov drvili nemecké mestá a priemysel. Máj 1943 priniesol prelom aj v ponorkovej vojne v Atlantiku. Nemecké ponorky, ktoré ešte pred niekoľkými mesiacmi vážne ohrozili bojaschopnosť Británie, začali zaznamenávať straty neúmerné škodám, aké dokázali spôsobiť.Zle si viedli aj hlavní spolubojovníci Nemcov Japonci. Po rozhodujúcej bitke pri ostrove Midway a úspechu prvej americkej ofenzívy na ostrove Guadalcanal prevzali aj tu iniciatívu spojenci.Napriek pochybnostiam tak vodca vydal príkaz zaútočiť na Kursk. Dátum útoku sa však stále odkladal, a to pravdepodobne rozhodlo. Namiesto prekvapenia Nemci napochodovali do pasce. Jeden z najvýznamnejších ruských špiónov Rudolf Rössler, pôsobiaci vo Švajčiarsku, už na začiatku roku varoval pred pripravovanou nemeckou ofenzívou v kurskom oblúku. Moskva po predchádzajúcich dobrých skúsenostiach Rösslerovi uverila. Vo vnútornej strane oblúku vybudovala niekoľko po sebe idúcich línií poľných opevnení, zákopov, protitankových prekážok a delostreleckých batérií. Ich súčasťou boli aj sovietske tanky, ktoré zakopali až po vežu do zeme.Vo výbežku a za ním Moskva nahromadila obrovské množstvo vojakov a vojenskej techniky. Deväťstotisíc nemeckých vojakov s 10 tisíckami diel, 2800 tankami a 1800 lietadlami zaútočilo na presilu 1,9 milióna sovietskych vojakov podporovaných 26 tisícami diel, 5 tisíckami tankov a 2900 lietadlami. Nemci v podstate nemali šancu. Útok zo severu zastavili po troch dňoch, útok z juhu trval o niečo dlhšie a skončil sa najväčšou tankovou bitkou v dejinách. V údolí pri dedinke Prochorovka sa 12. júla stretlo asi 700 ruských a 300 nemeckých tankov v zúrivej bitke, kde tanky bojovali doslova na dosah ruky a často do seba v rozvírenom prachu narážali. Oproti záplave ruských tankov Nemcom nepomohlo ani to, že prvý raz v masovejšom meradle nasadili najmodernejšie tanky Panther a Tiger. Tie však v boji na malú vzdialenosť nemohli využiť väčšinu svojich technických výhod a pre predčasné nasadenie boli navyše dosť poruchové. Po ďalších 3 dňoch boli nemecké vojská vyčerpané natoľko, že začali pomaly ustupovať ( Nemci sa vrátili na tie pozície, z ktorých útočili 5.júla ). 15.júla začali Sovieti protiofenzívu na Oriol a Belgorod a tým vlastne celkom zastavili nemeckú ofenzívu. 25.júla Hitler uznal, že ďalšie boje by priniesli iba ďalšie straty na už aj tak dosť zdevastovaných jednotkách a preto ofenzívu odvolal. Po zastavení nemeckého útoku prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý 23. augusta oslobodením Charkova ukončil bitku pri Kursku. Sovieti v nej stratili asi štvrť milióna vojakov, Nemci okolo stotisíc. Veľké nemecké tankové armády, hlavná zbraň niekdajšieho blizkriegu a jeden z rozhodujúcich prvkov predchádzajúcich nemeckých víťazstiev po Kursku v podstate prestali existovať. Nemci odvtedy na východe už iba ustupovali.Ešte pred začiatkom sovietskeho protiútoku pri Kursku sa spojenci vylodili na Sicílii a pred koncom bitky padol v Taliansku Mussolini. Najschopnejší nemeckí a japonskí velitelia do konca leta 1943 pochopili, že teraz už nebojujú o víťazstvo, môžu sa snažiť maximálne uhrať ako-tak prijateľný mier. Ani to im však, žiaľ, nezabránilo v tom, aby bojovali až do konca a poslúchali rozkazy ľudí, ktorí naopak ešte veľmi dlho nepochopili vôbec nič.

4. Vstup USA do vojny
4.1. Útok na Pearl Harbor
Siedmeho decembra 1941 o trištvrte na sedem vystrelil americký torpédoborec Ward na neznámu miniponorku, ktorá sa snažila preniknúť do prístavu Pearl Harbor na jednom z havajských ostrovov – Oahu. Bol to prvý výstrel druhej svetovej vojny v Pacifiku. Američania ešte netušili, že už trištvrte hodiny je vo vzduchu 183 lietadiel, ktoré majú úlohu zničiť ich tichomorskú flotilu a neďaleko Pearl Harboru mechanici na šiestich japonských lietadlových lodiach pripravujú na útok druhú vlnu. Odo „dňa hanby“ prešlo už šesťdesiat rokov. Kým sa kódovaná správa z Wardu dostala až k veliteľovi Tichomorského loďstva admirálovi Husbandovi E. Kimmelovi a kým admirál prišiel do úradu, boli už Japonci nad prístavom. Vyhlásiť včas poplach nepomohol ani radar, lebo Američania si skupinu pomýlili s vlastnými lietajúcimi pevnosťami. Neobvykle blízko seba kotviace bojové lode boli pre dokonale vycvičených japonských pilotov ideálnym cieľom. Vietor odnášal dym z horiacich plavidiel nad ostrov a nad loďami bolo celý čas jasno. Japonci mohli pokojne nalietavať i tri - štyri  krát a mieriť, až kým si neboli istí zásahom. Podľa vzoru Britov, ktorí tak nedávno napadli taliansku flotilu, útočili torpédové bombardéry na lode v plytkom prístave torpédami so špeciálnymi drevenými plavákmi. Torpéda sa tak po dopade na hladinu príliš neponárali a nezabárali do bahna na dne. Časť bombardérov útočila z výšky a zhadzovala na lode upravené delostrelecké granáty ťažké až 1800 kg. Strmhlavo útočiace bombardéry ničili americké lietadlá na blízkych letiskách. Veliteľ pozemných vojsk na Havaji Walter C. Short ich prikázal z obavy pred sabotážou zhromaždiť uprostred vzletových dráh, kde sa zo vzduchu dali ničiť po desiatkach. Keď stíhači zistili, že vo vzduchu nemajú nepriateľa, zostupovali tesne nad zem a ostreľovali zaparkované lietadlá i vojakov. Po návrate na vlajkovú loď Akagi veliteľ útočných formácií Micuo Fučida presviedčal admirála Čuičiho Naguma, aby proti takmer bezbrannému prístavu vyslal bombardéry ešte raz. Opatrný Nagumo, ktorý sám operácii od začiatku neveril, už nechcel riskovať. Obrátil japonskú flotilu na cestu domov. V Pearl Harbore tak zostali nepoškodené dielne a suché doky, ponorková základňa, veliteľstvá a najmä nafta v nádržiach okolo prístavu. Na tie plánovači operácie pozabudli. Bez paliva by sa americká protiofenzíva zdržala omnoho dlhšie, ako bez pár bojových lodí. Najcennejší cieľ – americké lietadlové lode – v zátoke ani neboli. Američania prišli o 2403 ľudí, ďalších 1178 bolo zranených. Japonci zasiahli 18 lodí. Bojové lode Arizona a Oklahoma úplne zničili. V prístave sa však dali zachrániť i potopené plavidlá, a tak sa West Virginia, California a Nevada v roku 1943 po oprave a modernizácii, ktorú tak či tak potrebovali, vrátili do služby. Maryland a Tennessee ešte o rok skôr, Pennsylvania dokonca o pár týždňov po útoku. Američania stratili, alebo museli opravovať 349 lietadiel. Z 350 útočiacich strojov stratili Japonci 29. Väčšinu z nich zostrelilo pár amerických stíhačov, ktorým sa podarilo odštartovať, časť protilietadlová paľba, časť neprežila pristávanie na letovú palubu, lebo more bolo rozbúrené a dvaja piloti nedokázali pri návrate nájsť materské lode a skončili v mori. Z piatich miniponoriek sa nevrátila ani jedna. Dodnes sa vedú spory, či bol za katastrofu zodpovedný Washington, alebo Kimmel so Shortom. Velitelia dostali varovanie, že sa dajú čakať agresívne kroky Japonska, neverili ale, že by sa odvážilo až doprostred Pacifiku.  Mysleli, že útok začne na Filipínach (Japonci ich úplne nesklamali, zaútočili aj tam). Pritom nebolo nemožné, že sa malé Japonsko pokúsi zničiť súpera v jedinej veľkej bitke. Prístav na útok dobre nepripravili, slabý bol aj prieskum. Na druhej strane, Washington mal podstatne viac a čerstvejších informácií o japonských plánoch, ktoré na Havaj neoznámil.

5. Koniec vojny
5.1. Vylodenie spojencov v Normandii
Začalo svitať a proti normandským brehom sa blížila vojenská flotila spojeneckých vojsk - veľké bojové lodi, krížniky, torpédoborce a pristávacie lode. Začal Deň D. V 5:58 sa na celom horizonte medzi Caen a Vierville-sur-Mer pred zrakom ohromených nemeckých hliadok objavila spojenecká flotila. Nemci boli dokonale prekvapení! Spojenecké lietadlá začali vo vlnách bombardovať nemecké pozície na pobreží. Nemecké hliadky ohlásili celkom asi 5000 spojeneckých lodí. Po intenzívnej leteckej a námornej príprave sa na pláže začalo vyloďovať 5 divízií. Američania vystúpili na pláž Utah na juhu od Cotentinu a na pláž Omaha medzi Vire a Vierville. Briti vybudovali tri predmostia medzi Bayeux a Orne na plážach Gold, Juno a Sword. Ani nemecký generálplukovník Alfred Jodl neveril, že prebieha skutočná invázia, a tak odmietol uvoľniť tankové zálohy. Začal všeobecný nemecký chaos. Vo väzení v Caen Nemci vyviedli na dvor väzňov a bez súdu je postrieľali guľometmi! Poľný maršal Ernst Rommel dostal oficiálnu správu o invázií až po viac než štyroch hodinách. Ako prví vyrazili spojeneckí vojaci v 6:30 k plážam Utah a Omaha. Situácia na pláži Omaha bola vôbec najhoršia. Na pláži Nemci umiestnili mnoho prekážok a nástrah: podvodné betónové kužele s pripútanými mínami, železom pobité kmene stromokolajníc zvarené do oceľových ježkov a míny zahrabané do piesku. V prvej vlne tu útočilo neuveriteľných 3 000 mužov z ktorých prežila iba tretina! Na pláži Nemci vybudovali reťazec obranných betónových bunkrov s ťažkými guľometmi a mínometmi a ďalšie opevnenie na vrchole svahu. Okolo siedmej hodiny na pláž Omaha dorazila druhá vlna. Situácia na pláži bola stále kritická. Nemecký mínomet a delostrelecké batérie, úplne nedotknuté útokom spojencov, odrazil všetky snahy preniknúť do vnútrozemia. Nemecké guľomety bránili akémukoľvek pohybu vpred. Plukovník G.A. Taylor však vojakov hnal do útoku. Od 7:30 do 12:00 americkí vojaci na pláži Omaha pomaly krok za krokom postupovali ku svahu pláže, aby sa dostali na planinu nad ňou. Vojaci nemohli kam manévrovať a museli ísť teda rovno strmhlav proti nemeckým delám a guľometom. Okolo 7:30 skupina C oddielu Rangers na Dog Green zdolala kolmý útes Pointe du Hoc. Ale ani táto spojená jednotka nestačila ku zničeniu všetkých pozícií nepriateľa a utrpela ťažké straty. Nemeckí obrancovia sa pohybovali sústavou zákopov a bunkrov po celej oblasti Vierville a vojaci Rangers neboli schopní celý systém vyčistiť. Neskoro poobede však Rangers a skupina B konečne zlomili posledné zbytky odporu. Na ostatných plážach sa už našťastie spojenci nestretli s tak veľkým odporom a mohli postupovať ďalej do vnútrozemia! Jednotlivé spojenecké jednotky prenikali do vnútrozemia, aj keď netvorili jednoliatu frontu. Neustávajúci zúrivý nepriateľský odpor ako z obranných bodov tak aj z vnútrozemia nútil spojenecké jednotky postupovať v oblasti Colleville oveľa pomalšie než západne od St. Laurent. Okolo 19:30 sa konečne spojeneckým vojskám podarilo obsadiť všetky oporné body na plážach a všade preniknúť do vnútrozemia. Nemecké pozície na plážach boli definitívne zničené. V ďalších dňoch spojenci vybudovali umelý prístav Mulberry v Arromanches, ktorý im slúžil k preprave vojenského vybavenia do Francúzska. Spojencom sa behom 6. júna podarilo zmocniť viac než 200 km2 územia okupovaného Francúzskom. Vzhľadom k rozsahu operácie boli straty pomerne nízke – Američania mali približne 6 000 padlých a ranených, Briti a Kanaďania 3 500. Straty na nemeckej strane nie sú dodnes presne známe.

6. Záver
Druhá svetová vojna bol jednoznačne najkrvavejší bojový konflikt 20 storočia ktorý nemá obdobu v doterajších dejinách ľudstva. Po prvýkrát prišlo vo vojne o život viac civilistov ako vojakov. Celkovo zahynulo vyše 50 miliónov ľudí, z toho 20 miliónov Rusov,6 miliónov Poliakov a 6 miliónov Židov. Vojna, ktorá trvala od roku 1939 do 1945, zasiahla všetky kontinenty a nedotknutých krviprelievaním ostalo len niekoľko krajín. V Európe bolo Nemecko porazené silou ruskej a americkej armády. V Ázii porážku Japonska urýchlilo zhodenie atómových bômb.

Hoci ani jeden z nás tieto hrôzy neprežil a z rozprávania starých rodičov vieme už len veľmi málo, neznamená to, že sa takéto niečo nestalo a je možné, že ak budeme ľahostajní ku konfliktom vo svete zažijeme podobnú krutosť aj na vlastnej koži.