Sme Slováci... Sme na to hrdí?

Sme Slováci... Sme na to hrdí?
 
Úvod
„Nie som veľmi hrdý na Slovákov alebo na Slovensko. Mal som možnosť porovnať nás s národom podobnej veľkosti (Nóri) a musím povedať, že u nás sa prejavuje malosť a dosť často aj relativizovanie (veď vyhodím LEN JEDNU pet flašu do prírody, veď IBA TERAZ poruším 60-ku v meste,...). Rovnako keď porovnám osobnosti, ktoré dali svetu Nóri a Slováci, tak sa môžeme ísť hanbiť do kúta.... A ďalšia vec, ktorá mi u nás vadí, je absolútne minimálna snaha ľudí o sebazdokonaľovanie, rozvíjanie osobnosti alebo vzdelania. To je asi v skratke všetko. Nie som hrdý na to, že som Slovák, ale som s tým zmierený. Rovnako aj keď sa pozerám na náš štát, tak tiež nie je byť na čo hrdý. Je tu pár svetlých momentov, ale to nemá nič spoločné so štátom alebo národom.“
- toto je jeden z diskusných príspevkov na tému „Sme hrdí Slováci?“ , ktorý nás dosť prekvapil a zarazil.

Ďalší šok sme zažili, keď sme na internetovej stránke osobnosti.sk, v hlasovaní ľudí o naj Slováka uvideli rebríček, v ktorom naši hokejisti a osobnosti šoubiznisu s veľkým náskokom predbiehajú Štúra, Kukučína a ďalších velikánov... Preto sme sa v tomto projekte snažili nájsť príčiny, prečo Slováci nie sú vlastencami a zistiť, či vôbec máme byť na čo hrdí. Aká je podstata a zmysel slovenských dejín? Odkiaľ a kam kráča náš národ? Aký je náš vzťah k nám samotným a k slovenským dejinám? Ako sa s nimi vyrovnávame? Kde máme o sebe ilúzie a kde sa naopak podceňujeme? Sú tí, ktorých považujeme za našich hrdinov, skutočne hodní úcty? A poznáme vôbec všetky historické osobnosti, ktoré by si to zaslúžili? Kde sa končí vlastenectvo a začína sa nacionalizmus? V slovenskom srdci sídli mnoho komplexov a mýtov o sebe i druhých. A to nám prekáža, preto sme sa rozhodli rozobrať práve túto tému.
 
1. Teoretická analýza problematiky
Kto sa dnes na Slovenku označí za vlastenca, zožne zopár znechutených pohľadov, alebo výsmešný úškrn, prípadne je považovaný za nacionalistu, alebo „slotovca“. Ak sa ešte vôbec nájde taký odvážlivec, ktorý bez hanby prizná svoju lásku k vlasti, či k národu, a ak vôbec ešte taký niekde medzi nami žije... Verte, že keď sa v súčastnej dobe vyhlásite za vlastenca a bez okolkov vyjadríte svoj vzťah k nášmu štátu, na imidži vám to nepridá. Dnes to už nie je „cool“ ani „in“ a hlavne u nás nie. Je to hanba, skostnatelosť vaša aj vašich názorov. Dnes sa už vlastenectvo nenosí, vlastne, povedzme si na rovinu, je to dosť trápne. Však kto z nás by sa priznával, že je malý Slovák, keď sa može byť do hrude ako vyspelý Európan? Národné štáty vytláčajú nadnárodné organizácie, o chvíľu bude našou vlasťou veľká Európa a za pár rokov si možno už nikto nespomenie že nejakí Slováci tu boli. Hlavne väčšina z nás si s úľavou vydýchne.

Ale to nie je vina Európskej únie, pretože jej cieľom je zjednotiť európske štáty a otvorienie trhu a hraníc, nie aby jej jednotliví členovia zabúdali na národné tradície a vlastnú kultúru. Vlastenectvo je veľmi dôležitá súčasť národného povedomia. To, že sme vstúpili do Európskej únie, nám nesignalizuje stratu vlastenectva. Práve naopak. Vlastenectvo je súčasťou našej národnej identity. Tú si musíme zachovávať vždy a za každých okolností. Pocit menejcennosti a xenofilia sa však stáva Slovákom prirodzená, málokto z nás má také národné povedomie ako Američania, ktorí majú na domoch zavesené štátne zástavy a sú hrdí na to, že sú Američania. Škoda, že mi to tak necítime. Cez majstrovstvá sveta v hokeji síce
hrdo nosíme slovenské dresy, ale to je len raz do roka… možno zatiaľ aj to stačí.
 
Napríklad tiež nechápem, prečo všetci väčšina mladých ľudí má cieľ vyštudovať a odísť žiť a pracovať do zahraničia. Čo také ich tam láka a čaká? Myslia si, že prídu do raja, kde im všetko padne k nohám? To asi nie… Mám niekoľko známych, ktorí sa rovnako odsťahovali zo Slovenska za vidinou plnohodnotnejšieho či lepšieho života, a väčšina z nich si naozaj našla fajn prácu  a nesťažujú sa na životnú úroveň.. Ale každý z nich mi potvrdil, že nikdy sa im nepodarilo a zrejme sa im ani nepodarí celkom zapadnúť do cudzieho prostredia a hoc sa majú dobre, nálepku z čela s nápisom „prisťahovalec“ si tak ľahko neodlepia. Nehovorím, že máme byť zatrpknutí patrioti, ktorých nič neznáme a nové nezaujíma, ale treba vedieť, čo nás obohacuje a čo obmedzuje. Keď sa ma známi pýtajú, čo idem robiť cez letné prázdniny  a ja nepoviem, že idem pracovať do Írska, na Maltu alebo inde do zahraničia, dívajú sa na mňa ako na malé nesamostatné dieťa, ktoré nechce odísť od rodičov. Ale nie je to tak. Len nevidím dva mesiace práce v zahraničí ako jedinú možnú skúšku odvahy.  Prečo sa nesnažiť pomôcť svojmu štátu, aby sa rozvíjal a napredoval? Vyspelosť štátu nie je priamo úmerná jeho veľkosti… To, že v súčastnosti nepatríme medzi najväčšie a najdôležitejšie mocnosti sveta neznamená, že na to nemáme, alebo že sa to v budúcnosti nemôže stať. Záleží to len na nás!
 
2. Zdravé vlastenectvo, chorý nacionalizmus
Ak chceme analyzovať otázku národného povedomia, musíme najprv rozlíšiť, čo je vlastenectvo a čo nacionalizmus. Prečo je vlastenectvo dobré a nacionalizmus ma nelichotivý podtón? Oba názory sú postavené v podstate na rovnakom základe, aj ich myšlienka je podobná, dokonca by sme ich mohli označiť za synonymá. Je však medzi nimi hranica. Tenká, ale je. Jedna z definícií hovorí, že vlastenectvo je láska k svoje vlasti, nacionalizmus nenávisť k vlastiam iných. Vlastenec miluje svoju vlasť takú, aká v skutočnosti je, so všetkými jej plusmi aj mínusmi. Neznamená to jeho pasívny postoj, voči zlu, ktoré sa v jeho štáte odohráva, nesnaží sa ho však odstrániť násilím, vyčleňovať z vlasti ľudí, ktorí mu celkom nehrajú do karát a tým si idealizovať vlasť a milovať len vlastnú ideu dokonalej spoločnosti, nie jej skutočnú podobu.

Nacionalizmus uznáva len vlastné dobro a zaznáva dobro a práva iných. Hovorí sa tiež, že človek má viacero rozmerov, cez ktoré sa identifikuje. Človek je v prvom rade sám sebou, je egom, individualitou. Potom je súčasťou rodiny, rôznych záujmových komunít, v ktorých sa pohybuje, regiónu, až potom je národná príslušnosť a za ňou možno aj príslušnosť civilizačná. Najširší identifikačný znak človeka je jeho príslušnosť k ľudstvu, a tu sa uzatvára oblúk k jeho individualite: nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe a miluj blížneho svojho ako seba samého. V tomto kontexte je nacionalizmus chápaný ako istý druh plochého myslenia, keď sa jeden rozmer vytrhne z kontextu a povýši sa nad všetky ostatné.

3. Kde hľadať korene problému
Jedným z významných zdrojov vlastenectva je hrdosť na svoje dejiny. A tu nastáva problém, nad ktorým si lámali hlavy celé generácie slovenských intelektuálov. Problém národnej hrdosti Slovákov je komplexným historickým javom. Slovo „národ“ má dva rozmery. Na jednej strane je Herderov výklad národa ako pokrvného bratstva ľudí, ktorí zdieľajú spoločný jazyk, históriu, kultúru a tradície. To je ten etnický rozmer. Potom je ešte rozmer občiansky. Podľa Mazziniho je národ politickým spoločenstvom občanov, ktorí sú so štátom (bez ohľadu na svoju etnicitu) zviazaní demokratickou ústavou a zákonmi.  Najlepší národ zrejme tvorí spojenie týchto dvoch definícií. A tu je prvý problém Slovákov. V občianskom zmysle sa plnohodnotným politickým národom stávame až po roku 1993. V etnickom zmysle nás zase ako národ definuje predovšetkým jazyk. A tak sa Slováci stávajú etnickým národom až v 40tych rokoch 19. storočia, kedy Ľudovít Štúr uskutočnil kodifikáciou slovenčiny jazykovú odluku od Čechov. Po prvej svetovej vojne stála pred slovenskou identitou uhorská, či regionálna. Vládnuca moc v Prahe nás presviedčala, že sme súčasťou národa československého, a ako povedal sám prvý prezident Československa Masaryk :“ Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy. O jednu generáciu už nebude rozdiel medzi obidvoma vetvami našej národnej rodiny.“ Podobne sa o Slovensku vyjadroval aj Beneš, ktorý sa stal neskôr našim druhým prezidentom. S Tisovým slovenským štátom – jeho ideológ Štefan Polakovič zbožštil národ a potlačil individuálnu vôľu. Štyridsať rokov komunistického triedneho internacionalizmu zas gumovalo národnú identitu a tradície, ktoré sa nehodili do komunistickej schémy dejín ako triedneho zápasu. A čo si môže Slovák počať s takouto  minulosťou. Odkedy vlastne môže rátať dejiny svojho štátu?
 
O čo sa môžeme oprieť, keď v minulosti pátrame po prínose Slovenka tomuto svetu? Už štúrovskí romantici si začali klásť otázku, na čo vlastne pri budovaní národného povedomia môžu Slováci ako národ nadviazať, keďže vedeli, že o politických dejinách v zmysle štátov, či kráľovských dynastií sa nedalo hovoriť. Možno práve preto videli východisko v prisvojovaní si a v poslovenčovaní osôb a udalostí, ktorých súvislosť so Slovákmi bola malá, často žiadna. Takto sa medzi slovenských národných hrdinov – popri Mojmírovi, Svätoplukovi či Rastislavovi – dokonca zaradil aj „pán Váhu a Tatier“, maďarský veľmož Matúš Čák. Už vtedy sa však našli vzdelanci, ktorí vytváranie takýchto mýtov odsudzovali.

Asi najviac tento postup kritizoval v tridsiatych rokoch minulého storočia esejista Alexander Matuška. „Sme národom archeológov, hrobárov. Slovensko je veľký cintorín, Dušičky sú u nás každý deň. Vŕtame a ryjeme v hroboch, sliedime po mŕtvolách a národným pracovníkom je nám v prvom rade ten, kto vyhrabe nejakú zapadnutú kostru, dá ju do špiritusu a zvolá: národ kľakni! Žijeme vminulosti, pre minulosť. My nie sme tým, čím sme, ale tým, čím sme boli, neboli sme ničím, teda nie sme ničím,“ napísal v článku Slovenská viera v minulosť.
Koncepciu odlišnú od romantikov národného obrodenia, ale aj od Alexandra Matušku, sformuloval na začiatku 70. rokov spisovateľ Vladimír Mináč v eseji Dúchanie do pahrieb. Nasledujúce úryvky z jeho diela sa nachádzajú v učebnici literatúry pre ôsme triedy základných škôl. Na prvý pohľad sú to slová vcelku dojemné,no v keď sa nad celým výrokom zamyslíme hlbšie, zistíme, že generácie Slovákov, ktoré ich povinne preberali na hodinách tak do podvedomia dostali predstavu o sebe ako o národe nesvojprávnych helótov:

„Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeží a vykorisťovania, nuž nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, nuž sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v praktickom zmysle: vystavali sme Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať aj mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.

Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! (...) Viem, že náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou veľkou históriou: je to história veľkých lúpežníkov...“

V týchto Mináčových slovách sú nakumulované komunistické falzifikácie našich dejín, z ktorých môžeme mať pocit, že ako národ sme sa nikdy na nič nezmohli a len s pokorou prijímali tvrdý osud, na ktorý sa dodnes všetci vyhovárame a dokonca sme našim nepriateľom ešte aj stavali mestá. Istá originalita jeho prejavu sa nedá zaprieť, no vo svojej úvahe o našich plebejských dejinách zamlčal, že aj na Slovensku existovala rozvinutá mestská kultúra a slovenský pôvod mali napriek uhorskej identite aj mnohé zaujímavé osobnosti, stačí spomenúť napríklad Mateja Bela. Mináčovi však jeho slová nemôžeme zazlievať, preto že bol silne ovplyvnený dobou, v ktorej tvoril, keďže komunizmus mal snahu životy takých ľudí, ktorí by prelomili Mináčovu šablónu systematicky zamlčiavať. Mináč dáva do protikladu „veľké dejiny násilia a ničenia“ s „dejinami kolektívneho budovania svetlých zajtrajškov“. To ale nie je skutočná deliaca čiara. Proti sebe stoja dejiny ľudí a dejiny más a historických síl. Slováci síce nemali dobyvateľov, kráľov ani cisárov, ale o to vôbec v dejinách nejde. Mali sme totiž osobnosti so silným životným príbehom a to je to, čo je v dejinách to podstatné.

4. Vedeli ste o nich?
4.1. Historické osobnosti
Andrej Hadík  - žil v 18. storočí ako šľachtic a vstúpil do armády rakúskej monarchie.
Málokto vie, že pôvod nemeckého slova „Husarenstück“ (husársky kúsok – teda keď sa šikovne podarí niečo neobvyklé) sa viaže práve k osobe Andreja Hadíka. Hoci už skôr upútal pozornosť svojich veliteľov výnimočnými schopnosťami, jeho naozaj hviezdna chvíľa nadišla až 16. októbra 1757.
Počas Sedemročnej vojny roku 1757 obsadil Hadíkov husársky oddiel prostredníctvom odvážneho manévru Berlín, hlavné mesto pruského kráľovstva. Husári stratili pri akcii len 10 mužov, pričom väčšina z takmer 5000 príslušníkov oddielu bolo zverbovaných v slovenských stoliciach monarchie.
Hadík bol prvým, kto dostal veľkokríž vojenského rádu Márie Terézie. Neskôr dostal titul poľného maršala a grófskeho. Neskôr sa stal ministrom obrany.

Móric Beňovský
Narodil sa v roku 1746 vo Vrbovom. Bol typický predstaviteľ doby osvietenstva, rozvoja dopravy a obchodu, spoznávania neprebádaných oblastí. Bol prvý, kto navštívil tri svetadiely, prešiel Kamčatku, Madagaskar a navštívil USA. Prežil život búrliváka plný bojov, útekov zo zajatia, slávy i pádov. Bol kráľom Madagaskaru, prvým slovenským autorom literárneho bestseleru, zasiahol do dejín viacerých krajín. Jeho pamäti z ciest vydali v roku 1790 v Londýne a doteraz vyšli najmenej v dvadsiatich vydaniach vo viac ako desiatich jazykoch.
- 9 -
Ján Jessenius
Syn slovenského zemana. Anatomickými prácami sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto disciplíny vo svojej dobe. Jeho opis pitvy mal veľký ohlas v lekárskej i laickej verejnosti. Podal v ňom zloženie ľudského tela, uloženie jednotlivých orgánov a ich funkciu. Na pozvanie dánskeho astronóma Tycha de Brahe navštívil v júni 1600 Prahu a vykonal tam verejnú pitvu, prvú v strednej Európe.
 
4.2. Slovenskí výtvarníci:
Ľudovít Fulla – narodil sa v roku 1902 v Ružomberku
Bol odmenený bronzovou medailov za scénografické návrhy na Trienále užitých umení v Miláne a získal cenu GrandPrix za obraz Pieseň a práca na svetovej výstave v Paríži.
prof.Albín Brunovský
Národný umelec, maliar a grafik, ilustrátor, autor bývalých československých bankoviek, získal veľa ocenení na Slovensku i v zahraničí.
Ester Martinčeková - Šimerová – narodila sa v roku 1909 v Bratislave.
Svetoznáma a popredná slovenská maliarka a výtvarníčka, predstaviteľka moderny.
Udelili jej vyznamenanie Francúzskej republiky Rytier rádu kultúry a literatúry.

Koloman Sokol - narodil sa v roku 1902 v Liptovskom Mikuláši.
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia, zakladateľ modernej grafiky a ilustrátor, stal sa čestným členom Zväzu mexických grafikov.
Najväčšmi preslávil maliarske, grafické a ilustrátorské meno Slovenska vo svete.
Andy Warhol – narodil sa v roku 1928 v Pittsburgu.
Zakladateľ pop - artu, maliar a grafik, filmový režisér, fotograf.
Za svoju komerčnú grafiku dostal vyznamenanie amerického Inštitútu pre grafické umenie a uznanie za tvorbu novinových anoncií z Art Directors Club. Dodnes je uzávaný po celom svete a jeho obrazy sa dražia za miliardy korún.
 
4.3. Slovenskí vynálezcovia:
 
Jozef Murgaš – narodil sa v roku 1864 v Tajove.
Bol veľkým priekopníkom v oblasti rádiotechniky.
Dal si patentovať 12 vynálezov a zdokonalení v rádiotelegrafii, medzi inými navijak na rybársky prút, zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu, vlnomer, elektrický transformátor, bezdrôtová telegrafia, zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn, magnetický detektor...
Spolu so  spoločnosťou „Universal Aether Co“ vybudoval moderné laboratórium a postavil vysielaciu a prijímaciu stanicu šesťdesiatmetrovými stožiarmi a pre antény vo Wilkes-Barre a v Scrantone. Svoj vynález predviedol na verejnej skúške, pri ktorej sa mu podarilo vysielať a zachytiť bezdrôtové signály zo vzdialenosti asi 35 kilometrov.

Aurel Stodola – narodil s v roku 1859 v Liptovskom Mikuláši.
Je zakladateľom teórie plynových turbín a významný odborník v stavbe spaľovacích motorov.
Napísal diela Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou, kde podal základy dodnes platnej modernej teórie parných a plynových turbín, a podmienky pre stabilnú reguláciu rozpracoval v základnom diele o regulácii strojov. Dostal množstvo svetových vyznamenaní: menovali ho za čestného doktora zürišskej univerzity, techniky v Hannoveri, v Prahe, udelili mu najvyššie vyznamenanie nemeckých inžinierov a dostal zlatú medailu Jamesa Watta, čo bola pre technika najvyššia pocta.
 
Štefan Banič – narodil sa v roku 1870 v Neštichu pri Trnave.
V USA mu patentovali vynález zdokonaleného leteckého padáka.
Padák vyzeral ako zložený dáždnik a letec ho mal pripevnený okolo hrudníka. Na vtedajšiu technickú úroveň to bol vynález veľmi dômyselný a spoľahlivý, lebo mal aj zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo letcovi doplávať vzduchom nad miesto vhodné na pristátie. Jeho padáky používali americkí letci v prvej svetovej vojne.
 
Maximilián Hell – narodil sa v roku 1720 v Banskej Štiavnici.
UNESCO ho v roku 1970 zaradilo do kalendára významných osobností.
Zriadil prvú hvezdáreň, dánsky kráľ ho pozval pozorovať prechod Venuše slnečným diskom, čo bola pre neho veľká pocta a vypočítal vzdialenosť Zem – Slnko. Vyznamenali ho radom anglickej vlády, bol členom akadémie vied v Paríži, Kodani, Bologni, Göttingene, Dortheime a v Kráľovskej spoločnosti v Londýne.
 
Štefan Anian Jedlík – narodil sa v roku 1800 v Zemnom.
Ako prvý zostrojil elektromotor, no keďže si ho nedal patentovať, o pár rokov sa ním preslávil Faraday. Vymyslel aj elektrické dynamo, elektrický rušeň, rúrový zberač bleskov, výrobu sódy a veľa iných.
 
Wolfgang Kempelen – narodil sa v roku 1734 v Bratislave.
Bol polyhistor, technik a záhadný vynálezca. Postavil čerpadlo, ktoré ťahalo vodu na Bratislavský hrad, navrhol fontánu v Schönbrune a most pre Bratislavu. Zostrojil hovoriaci automat, písací stroj pre slepcov a šachový automat, čo bola figurína tureckého hráča, ktorý sedel za skrinkou so šachovnicou. Dômyselný mechanizmus viedol pri ťahu Turkovu ruku, čo bolo na tie časy doslova zázrakom.
 
Jozef Petzval – narodil sa v roku 1807 v Spišskej Belej.
Položil základ fotografie.
Zachytil obraz na chemicky preparovanej kovovej doske a skonštruoval objektív fotoaparátu so šesťnásťkrát väčšou svetelnosťou, akú mal doterajší a skrátil tak niekoľkominútové zachytávanie objektu na sekundové. Vytvoril tiež divadelný ďalekohlad. Bol členom viedenskej akadémie vied, Jednoty českých matematikov a vyznamenali ho platinovou medailou Charla Chevaliera. Na jeho pomníku na viedenskom cintoríne je napísané: „Jeho meno nevymizne z pamäti, dokiaľ budú fotografie tešiť ľudské oči...“

4.4. Príroda na Slovensku
V nádhernej slovenskej prírode je 9 národných parkov: Malá Fatra, Muránska planina, Nízke Tatry, Poloniny, Veľká Fatra, Slovenský Raj, Slovenský Kras a Tatranský národný park. A 14 chránených krajinných oblastí: Biele Karpaty, Cerová vrchovina, Dunajské luhy, Horná Orava, Kysuce, Latorica, Malé Krpaty, Poľana, Ponitrie, Strážovské vrchy, Štiavnické vrchy, Vihorlat, Východné Karpaty a Záhorie. Slovensko má až neuveriteľné podzemné bohatstvo. Nachádza sa tu okolo 4 tisíc jaskýň navštevovaných turistami zo Slovenska i okolia. Známe sú najmä Harmanecká, Belianska, Demänovská, Bystrianska a Gombasecká jaskyňa.
Ďalej sa môžeme pochváliť nádhernými hradmi a zámkami, ktoré sú stále veľmi navštevované vďaka svojej historickej príťažlivosti, kráse, ale i bohatému sprievodnému programu ako sú nočné prehliadky, šermiarske súboje, prezentácie ľudových remesiel či rozprávkové predstavenia, ktoré záujem o ne len zvyšujú. Medzi najnavštevovanejšie patria Spišský, Oravský, Trenčiansky hrad, hrad Beckov a Červený kameň.
 
Na Slovensku je aj pár oblastí, ktoré sú zapísané v svetovom dedičstve UNESCO. Patria sem: Banská Štiavnica - mesto a technické pamiatky okolia
Bardejov - historické centrum mesta
Jaskyne a priepasti Slovenského krasu (12, z nich sprístupnené: Domica, Gombasecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa), tiež Ochtinská aragonitová jaskyňa a Dobšinská ľadová jaskyňa
Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia (Spišská Kapitula, Spišské Podhradie, kostol sv. Ducha v Žehre)
Vlkolínec - pamiatková rezervácia ľudovej architektúry
 
A oblasti, ktoré sú zatiaľ len navrhnuté do UNESCO:
Pamiatky Veľkej Moravy
Kostol sv. Margity Antijochijskej – najstaršia stojaca cirkevná stavba v strednej Európe
Ducové-Kostolec – sídlo z 9. stor., s odkrytými základmi kostolíka, obytných a hosp. budov
Kostoly so stredovekými nástennými maľbami v regióne Gemer a Abov
Drevená sakrálna architektúra v karpatskom oblúku
Gejzír v Herľanoch – erupuje každých 32 – 34 hodín do výšky 8 – 15 m
Levoča – renesančná radnica s prvými vežovými hodinami v Uhorsku, zvonica, chrám sv. Jakuba, najvyšší gotický oltár na svete od majstra Pavla
Koncept šošovkovitého pôdorysu historického jadra města Košice
Mykoflóra Bukovských vrchov – oblasť bohatá na vzácne a ohrozené druhy flóry a fauny
Prírodné rezervácie Vysokých Tatier – majestátne štíty, hlboké doliny a viac než 110 plies
Protiturecká pevnosť v Komárne – najsilnejšia obranná stavba rakúsko-uhorskej monarchie
Tokajská a vinohradnícka oblasť –využíva ušľachtilú pleseň Botrytis cinerea
+ fujara, hdobný nástroj a jeho hudba – v Zozname diel nehmotného kultúrneho dedičstva.

Záver
Úprimne musíme povedať, že sme šťastné a hrdé na to, že sme Slovenky. Na to, že sme malý milý štátik v srdci Európy, ktorý síce nie je veľký rozlohou a počtom obyvateľov, ale svojou kvalitou a duchom. Na to, že tu máme množstvo rozumných, vzdelánych a múdrych ľudí, pretože sa na naše veľké šťastie, ešte všetci neodsťahovali do zahraničia. Možno im viac záleží, aby ostali doma, vo svojej vlasti,lebo práve tu potrebujeme takých ako sú oni, vďaka ktorým môže náš malý štátik rásť, hoci nie rozlohou, no mentalitou a úrovňou jeho obyvateľov. Bodaj by takých bolo viac.

Predstavili sme si tu množstvo vecí, na ktoré môžeme a máme byť hrdí. A zaujímajme sa najmä o svoju vlasť a až potom o ostatné. Pyšne používame cudzie slová, páčia sa nám zahraničné piesne, ktorým väčšinou ani nerozumieme, snažíme sa napodobniť „západné“ trendy. Ale prečo? Nie sme o nič horší, o nič slabšie osobnosti, ako oni. Jediný badateľný rozdiel je len v tom ako samých seba vnímame my a ako sa vnímajú tí ostatní.  Ťažko si získame úctu niekoho cudzieho, keď nemáme ani vlastnú.. Preto sa prestaňme obmedzovať komplexmi menejcennosti a plakať nad prínosom Slovenska v dejinách, veď aj dnešný deň bude zajtra históriou, naše dejiny ešte neskončili. Preto ak má niekto pocit, že Slovensko svetu ešte nič poriadne neprinieslo, je rad na ňom, aby všetkým ukázal, že aj v malom štáte sa rodia veľkí ľudia. 
 
Myslím, že pekne vystihol myšlienku nášho projektu, jeden žiak gymnázia v Košiciach, keď na tému „Prečo mám rád Slovensko“ napísal:
 
Daj nám, prosím, Pane, viac lásky, aby sme ľúbili Slovensko,
viac dobra, aby sme obdarúvali Slovensko,
viac radosti, aby sme rozveselili Slovensko,
viac nehy, aby sme neznenávideli Slovensko,
viac krásy, aby sme ozdobili Slovensko,
viac zdravia, aby sme vyliečili Slovensko,
viac nádeje, aby sme posilnili Slovensko,
viac svetla, aby sme rozžiarili Slovensko,
viac múdrosti, aby sme pochopili Slovensko,
viac ticha, aby sme počúvali Slovensko,
viac spravodlivosti, aby sme neodsúdili Slovensko,
viac pokoja, aby sme zmierili Slovensko,
a viac viery, aby sme posvätili Slovensko.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7623-sme-slovaci-sme-na-to-hrdi/