Jana z Arku (Panna Orleánska)

Jana z Arku (Panna Orleánska) 

ÚVOD
V rokoch 1337-1453 sa medzi Francúzskom a Anglickom odohrávala Storočná vojna. Angličania mali zo začiatku prevahu a postupne zaberali francúzske územie. Obrat v tejto vojne však nastáva, keď sa do vojny dostáva Joanne D´Arc. Jednoduché sedliacke dievča bez vzdelania sa rozhodlo viesť francúzsku armádu, pričom nikdy predtým nedržala meč v ruke a nesedela na koni. Viedli ju hlasy, ktoré počula už od trinástich rokov a teraz nadišiel správny čas ísť za francúzskym kráľom Karolom VII. Keby neobyčajný život Johanky z Arku nebol dokázateľným historickým faktom, prehlásili by ho súčasní dejepisci za vybájenú ľudovú legendu.  Veď ako by ste chceli uveriť, že jedna sedemnásťročná dievčina, ktorá nemala nič okrem svojej nezlomnej viery v Boha, dokonca stála voči celej anglickej armáde (ale aj voči ľahostajnosti svojho kráľa), napadla v máji opevnenia Angličanov, okupujúcich severné Francúzsko až po rieku Loiru a do júla ich zahnala až po Remeš a Paríž. O jej živote a skutkoch existujú bezpečné správy a spoľahlivé svedectvá zachované v pôvodných listinách a kronikách. Nepochybne by toto dievča oslobodilo celé Francúzsko, keby nebola zastavená – nie šikovnosťou nepriateľa, ktorý utekal, aby si zachránil vlastnú kožu – ale zradou vlastných krajanov, ktorí ju vydali do rúk cudzincom. A francúzsky kráľ? Kráľ, za ktorého obetovala svoj život, získala späť jeho kráľovskú korunu a navrátila jeho krajinu...nestála jeho osloboditeľka za 10 tisíc zlatých, za ktoré si ju mohol odkúpiť od vojvodu Luxemburského! Nakoniec cirkev – tá istá cirkev, ktorá pannu z Orleansu v roku 1920 prehlásila za sväticu – ju odsúdila na hranici za kacírstvo.

Je dokázané, že Johanka skutočne žila, ale ako sa dajú vysvetliť všetky tie skutky, ktoré spravila? Podľa starých listín a dokumentov ju na všetkých cestách sprevádzal Boh, pomáhal jej a ochraňoval ju. V dnešných časoch sa to nedá vysvetliť. Ale v čase, keď žila Johanka, čiže v 15. storočí to bolo úplne normálne. Cirkev mala veľkú moc, rozrastala sa. Tých, ktorí vyznávali iné náboženstvá alebo sa nepodriadili cirkevným zákonom, kruto trestali. Väčšina ľudí bola silne veriaca, a preto sa nad Johankinými víziami a hlasmi „z neviditeľna“ vôbec nepozastavovali. Práve naopak, oslavovali ju a vynášali až do oblakov, lebo ona sama bola dôkaz, že Boh možno predsa len existuje.
Hlasy a vízie boli v stredoveku uznávanou formou prejavovania sa duchovného života. Rozlišovali sa dve veci: „inšpirované Bohom“ a „vnuknuté diablom“. To, na čo sa Johanka pod vplyvom hlasov podujímala, však v skutočnosti bolo veľmi rozvážne. Na otázku, prečo jej hlasy povedali, aby nosila mužské šaty, jednoducho poukázala na to, že aktívna účasť na boji v sukniach na koni, alebo brodenie sa v bahne, sú v ženských šatách ťažké.

ŽIVOT V RODNOM DOME
Johanka D´Arc sa narodila 6. januára 1412 v malej dedinke Domrémy, ležiacej medzi mestami Vaucouleurs a Neuchateau vo východnom Francúzsku. Jej otec Jakub D´Arc bol roľník, matka sa volala Isabela Rommée. Rodičia Johanky boli veľmi pobožní, poctiví a pracovití. Mala mladšiu sestru Katarínu a starších bratov Jána, Jakuba a Petra. Tieto deti nechodili do školy. Johanka verila v Boha, ktorý riadi osudy tohto sveta a trestá zlo a odmeňuje dobro. Na základe svojej viery pokladala Angličanov za zlých, pretože oni týrali jej vlasť, Francúzsko. Chcela pomôcť svojej nešťastnej vlasti a trpiacemu Karolovi, ktorého korunu si na hlavu posadil anglický kráľ Henrich V. Johanka už v roku 1425, keď mala ešte len 13 rokov, mala videnie a počula „tajomné hlasy“, ktoré jej vraveli, že ona je dievča, ktoré zachráni Francúzsko. Ona týmto hlasom aj videniam pevne verila. Raz v lete Johanka zažila prvý úkaz. Začula zreteľný hlas, ktorý jej hovoril aby sa vždy chovala cnostne, že Boh jej bude pomáhať a že ona musí pomáhať francúzskemu kráľovstvu. V roku 1428, ako sedemnásťročná porozprávala o svojich videniach bratom, a neskôr dvaja z nich, Ján a Peter, ju sprevádzali na vojnových výpravách. Johankin otec nesúhlasil s tým, aby šla bojovať a svojim synom hovorí: „Keby som bol vedel, že sa dá vaša sestra na vojnu, radšej by som chcel, aby ste ju utopili. A keby ste tak nespravili vy, urobil by som to ja sám!“ Sedemnásťročná Johanka bola vysokej, mohutnej postavy. Zároveň však žiarila svojím pôvabom, ktorým si získala mnohých ľudí. Po opakovanom vypálení jej rodiska nepriateľskými vojskami v júli 1428 a ku koncu toho istého roku, keď bola hlavná južná obrana Francúzska obkľúčená anglickými vojskami, začula Johanka opäť hlas archanjela Michala, ktorý jej hovoril, že nastal správny čas na vykonanie jej úlohy.

CESTA KU KRÁĽOVI
Na začiatku roku 1429 opustila Johanka otcovský dom. Vybrala sa do najbližšieho mesta Vaucouleurs, kde pre svoje poslanie získala mnoho prívržencov z obyvateľstva, ale i niektoré vojenské osoby, hlavne dvoch mladých rytierov – Bertranda de Poulengy a Jána de Novelompont a kráľovského posla Coleta de Vienne. Všetci ju sprevádzali ku kráľovi Karolovi v Chinone, aby mu porozprávala o svojom posolstve a úlohách k oslobodeniu vlasti od nepriateľov. Johanka chcela cestovať v mužskom oblečení a tak sa vaucouleurskí mešťania zložili a okrem šiat jej zabezpečili aj koňa, výzbroj, kopiu, meč a dýku.

23. februára 1429 sa vydala na čele so siedmimi ozbrojenými jazdcami na veľmi nebezpečnú cestu (takmer všetky miesta v Chinone boli obsadené nepriateľmi). Ale podľa všetkého Boh chránil Johankinu výpravu, ktorá bola stále vedená „hlasmi neviditeľných ochrancov“ a po štrnástich dňoch dorazila celá výprava na kráľovský dvor v poriadku. Kráľ Karol, narodený v roku 1403, zatiaľ ešte nekorunovaný následník, následkom nepriaznivých vojnových udalostí začal rozmýšľať o úteku do cudziny. Viedol ľahkomyseľný život, a pretože bol nerozhodný a nesamostatný, rozhodovali miesto neho zradní radcovia, ktorí sa radšej radili, za akú cenu by predali Karolovu korunu. Jeden z takýchto radcov bol  prvý minister De La Trimouillle, ktorý vlastne riadil celú francúzsku politiku. Úcta ku kráľovi a starosť o lepší život vlasti a národa boli preňho vedľajšie. Radšej sa staral o svoj vlastný prospech. A tak síce bol ministrom najchudobnejšieho kráľa, bol považovaný za najbohatšieho šľachtica tej doby. Bol v tajnom spojení s Angličanmi a do boja proti nim posielal cudzích žoldnierov, ktorých plat bol taký nízky, že miesto toho, aby bojovali proti nepriateľom, viac plienili svoju vlastnú krajinu. Dokonca rozsiahle ministrove statky pri rieke Loire nepovažovali Angličania za nepriateľské územie, ale skôr za zásobáreň potravín. Verným prívržencom a oddaným pomocníkom ministra bol kancelár francúzskej ríše, arcibiskup Remešský, Reginald de Chartres. 

NA KRÁĽOVSKOM DVORE
Za takýchto okolností a do takéhoto prostredia prišla Johanka v marci 1429 do Chinonu, aby sa stretla s kráľom a povedala mu o svojich plánoch. Kráľ jej však neveril a oveľa menej jej veril minister De La Trimouille s ostatnými radcami. Vymysleli komédiu za účelom zosmiešniť Johanku a zničiť jej plány.
10. marca mala byť Johanka slávnostne predstavená kráľovi a uvedená do veľkej kráľovskej siene. Zhromaždilo sa tu okolo tristo vojakov a ozbrojencov, uprostred ktorých sa za šľachticmi skrýval kráľ. Chcel dosiahnuť, aby Johanka nemohla uhádnuť, ktorý z nich je kráľ a bola tak na výsmech nielen jemu, ale aj všetkým zhromaždeným dvoranom. Lenže znova Johanke pomohol Boh a ona aj napriek tomu, že nikdy predtým kráľa nevidela, bez váhania kráčala k skupine rytierov, za ktorými sa skrýval a oslovila ho so slovami: „Milostivý kráľ! Volám sa Johana a som vyslaná Bohom, aby som vám povedala, že vy ste skutočným synom kráľa a pravým dedičom kráľovskej koruny!“ Tieto slová urobili v sále rozruch. Všetci verili, že kráľ Karol nie je legitímnym synom kráľa, pretože jeho vlastná matka to po jeho narodení prehlásila v slávnostnej listine. Tu sa potvrdilo známe proroctvo: „Žena dovedie Francúzsko na kraj priepasti, ale panna ho zachráni!“ A tak miesto toho, aby bola Johanka vysmiata, bola všetkými oslavovaná a ostala na kráľovskom dvore. Zradný La Trimouille, ktorý sa Johanky nedokázal tak ľahko zbaviť, sa vyjadril aspoň slovne. Začal si vymýšľať, že ju neposlal sám Boh ako hovorí, ale je vyslankyňou diabla, ktorý sa pripravuje zničiť francúzsku ríšu a potupiť kráľovský rod. Preto sa Johanka musí podrobiť skúškam, aby dokázala svetu, že dokáže viesť armádu a bojovať proti Angličanom. Zatiaľ, čo sa kráľ rozhodoval, Johanka cvičila na hradnom nádvorí, kde sa naučila výborne jazdiť na koni, používať rôzne zbrane. Ale tiež sa každý deň modlila v kaplnke.
 
V prísnej skúške náboženskej viery Johanky samozrejme uspela. Ale minister La Trimouille chcel, aby boli vykonané ďalšie skúšky. Kvôli úplnej platnosti. Johanka musela cestovať tri dni do Poitiers  na univerzitu, kde obstála aj v ďalšej skúške. Skúšajúci teológovia boli jej odpoveďami vyvedení z miery. Vedela také veci, ktoré sa učia až na univerzite a pritom Johanka vôbec do školy nechodila. Poitierská univerzita prehlásila, že Joanne D´Arc splnila všetky skúšky. Kráľ jej môže plne dôverovať a zveriť jej do rúk celé vojsko na oslobodenie Orleansu. Po návrate do Chinonu ju čakala ešte jedna skúška. Sicílska kráľovná Jolanda a niekoľko dám z vysokého rodu museli Johanku vyšetriť. Podľa proroctva, len čistá panna mohla zachrániť Francúzsko. Po tejto skúške dal konečne kráľ Karol rozkaz na prípravu vojsk na čele s Johankou na oslobodenie mesta Orleans. Toto mesto bolo obliehané už šesť mesiacov tými najlepšími anglickými vojakmi.

OSLOBODENIE MESTA ORLEANS
Johanka dostala od kráľa rytiersky oblek a pekného koňa od vojvodu Alenconského a začiatkom apríla 1429 sa vybrala s armádou na pochod. V mestách Tours sa k nej pripojili posily na čele s vojvodom Alenconským a v meste Blois posily ne čele s vojvodom Ambrožom de Loré. Medzitým sa zmenili aj názory jej rodičov, ktorí povolili synom Jánovi a Petrovi ísť za sestrou a ochraňovať ju v boji. 24. apríla dorazila Johanka s celým svojím táborom do Blois, kde bola prijatá s veľkým nadšením. Ľudia ju tu považovali za nadzemskú bytosť, ktorá povedie vojsko k istému víťazstvu. Zhromaždené pluky v meste Blois pozostávali z najatých, biednych žoldnierov, ktorých jediným zmyslom života bolo jedlo, pitie, ženy... Johanke sa podarilo pretvoriť týchto žoldnierov na výborných bojovníkov a nadšených obhajcov svojej vlasti. Avšak zradný minister La Trimouille sa stále usiloval zbaviť sa spojenectva s Johankou, preto rozhodol, že predtým ako jej zveria do rúk celú armádu, dostane len malé vojsko a časť potravín, s ktorým pôjde do boja. 27. apríla opustila mesto s malým vojskom  a s veľkým rizikom, že ju Angličania zajmú.

Johanke sa podarilo doraziť k obliehanému mestu Orleans a dokonca aj odovzdať zásoby potravín pre vyhladovaných ľudí. Časť vojakov na čele s maršálom De Rais a De Loré poslala späť do Blois. Do mesta vošla Johanka spolu s Dunoisom (nevlastný syn Orleánskeho vojvodu). Tu sa Johanka cítila ako doma, pretože tu neboli žiadni zradní kráľovskí zradcovia, ale poctivý mestský ľud, ktorý jej plne dôveroval. Jej verným stúpencom sa stal aj Dunois. Dohodli sa, že nezačnú bojovať, kým nedorazí vojsko z Blois. To neprichádzalo a tak dostal Dunois úlohu priviesť ho do Orleansu. Zatiaľ Johanka dôkladne prehliadla celé mesto a nepriateľské opevnenia na druhom brehu rieky Loiry. Raz volaním dosiahla, že sa v okne nepriateľských hradieb objavil predný vodca Glasdale. Johanka ho vyzvala, aby odišiel so svojím vojskom, sľúbiac, že v jeho odchode mu nikto brániť nebude. On jej na to odpovedal, že nech sa radšej vráti domov, lebo keď ju dostane, dá ju upáliť na hranici ako čarodejnicu. Nato Johanka odpovedala, že skoro sa uvidí, kto z nich má právo na svojej strane. 3. mája večer dostala odkaz od Dunoisa, že vojsko dorazí skoro ráno 4. mája. Hneď po polnoci vyrazila naproti vojenskej posile spolu s 500 ozbrojencami z Orleansu po Bloisskej ceste. Avšak Dunoisovi sa podarilo priviesť len tretinu vojska, lebo minister La Trimouille opäť zasiahol. Johanka bola aj napriek tomu spokojná a ubezpečovala vojsko, že ho dovedie bez problémov k nepriateľovi. Veď došli z Blois až sem bez najmenšej straty. Dôvera vojakov k Johanke vzrástla. Johanka nestrácala čas a ešte v ten deň zaútočila na opevnenia Angličanov. Za celé štyri dni bola stále na čele, dodávala všetkým odvahu a svojou statočnosťou dobývala víťazstvo za víťazstvom. 7. mája, pri dobývaní silných opevnení Angličanov boli Francúzi potlačení a začali strácať nádej na víťazstvo. Všetci už boli unavení a vodcovia jednotlivých oddielov začali pomýšľať na  ústup aspoň tento deň. Johanka všetkým vojakom povolila odpočinok. Všetkým dodávala
odvahu, dôveru a istotu (aj keď ona sama mala poranené rameno) a večer viedla vojsko plné síl na nový útok, dobyla všetky opevnenia Angličanov na ľavom brehu. Do mesta sa vrátila víťazne a celú noc pomáhala pri ošetrovaní ranených a pochovávaní padlých. Na ľavom brehu rieky Loiry viac nebolo nepriateľa. Zostali len opevnenia na pravom brehu, na ktoré Johanka zaútočila 8. mája. Celá anglická armáda bola nastúpená pred svojimi opevneniami, ale miesto toho, aby sa pripravili na boj, utiekli. Orleans bol oslobodený a vtedy Johanka dostala aj prívlastok „Panna Orleánska“ a dodnes Orleans oslavuje 8. mája pamiatku vjazdu Johanky do mesta.
 
DLHÁ CESTA DO KORUNOVAČNÉHO MESTA
Johanka chcela dokončiť svoju úlohu. Okrem oslobodenia Orleansu kráľovi sľúbila, že ho dovedie do Remeša a tam bude korunovaný za právoplatného kráľa Francúzska. Vedela, že jej čas sa kráti, a preto sa musela ponáhľať.
Hneď na druhý deň, 9. mája sa Johanka vybrala z oslobodeného Orleansu so svojím vojskom do Toursu, kde čakal kráľ Karol. Počas celej cesty stretávala šťastných ľudí, ktorí jej ďakovali a chceli sa jej aspoň nachvíľu dotknúť. Ale keď dorazila na ku kráľovi, tu vládla iná nálada. Pod vplyvom La Trimouilla sa nikto netešil Johankinmu víťazstvu a kráľ odmietol ísť do Remeša, aby bol korunovaný. Podľa La Trimouilla sa najprv krajina musí zbaviť nepriateľa, až potom môže prebehnúť korunovácia. Sám, ale vedel, že to nie je pravda. Len sa chcel čo najrýchlejšie zbaviť Johanky. Ona však pevne trval na tom, že ak bude kráľ korunovaný, klesne moc a sila nepriateľa. Nakoniec zvíťazil zradný minister La Trimouille a v prvých júnových dňoch roku 1429 tiahlo 8000 ozbrojencov proti Angličanom. Niekoľko miest nad riekou Loirou bolo ešte v rukách Angličanov. Johanka dorazila najprv k mestu Jargeau. Angličania hneď spoznali, kto vedie francúzske vojsko, a tak sústredili svoju streľbu na Johanku. Ona sa bez zranenia dostala až k nepriateľovým hradbám, ale tu jej prilbu zasiahol kameň. Na veľké počudovanie Angličanov Johanka vstala zo zeme a zahájila nový útok. Dobyla mesto Jargeau a tak isto aj ďalšie mestá: Meung, Beaugency a 18. júna úplne porazila Angličanov v poľnej bitke pri Patay. Johanka – La Pucelle (panna) sa pre Francúzov stala novým symbolom víťazstva a slobody. Naopak pre Angličanov bola symbolom hrôzy a strachu. Považovali ju za čarodejnicu, ktorá je vyslaná samotným diablom.
Nastal obrat vo vojne. Niektorí anglickí vojaci utekali a pridávali sa k francúzskej armáde, až nakoniec mala 18 tisíc mužov.

Ani po víťazstve v poľnej bitke pri Patay nedokázala Johanka prehovoriť kráľa, ktorý bol stále pod vplyvom La Trimouilla, aby šiel do Remeša. A tak 28. júna sa vydáva na novú výpravu, aby dobytím ďalších miest otvorila kráľovi cestu do Remeša. Johankina múdrosť zvíťazila na politikou ministra. Tým, že ona zvíťazila, bol kráľ aj so svojím dvorom morálne prinútený zúčastniť sa víťazného ťaženia do Remeša. Na ceste do Remeša musela dobyť mestá, ktoré boli pod nadvládou vojvodu Burgundského. Mesto Troyes bolo beznádejne obliehané od 4. júna už štyri dni. Vojenská rada sa chcela vzdať, ale Johanka rozkázala pripraviť všetko na útok. Ráno 9. júna vojsko už len čakalo na rozkaz k útoku. Brány mesta Troyes sa však otvorili a troyesský biskup začal s kráľom vyjednávať o vzdaní sa mesta. Kráľ mal voľnú cestu do korunovačného mesta Remeš. Burgunďania dobrovoľne opustili mesto a prišli prosiť kráľa o milosť. Svojou pečaťou a listinou im odpustil. 17. júna bola v Remeši vykonaná slávnostná korunovácia, ktorej sa zúčastnila aj Johanka. S veľkou radosťou sa zvítala s bratmi a s otcom, ktorý jej prišiel odpustiť a povedať, že viac nepochybuje o jej vznešenom poslaní.
 
TRETIA ÚLOHA...nedokončená?
Johanka splnila už dve časti svojej úlohy. Oslobodila Orleans a doviedla kráľa do Remeša. Ale musela splniť ešte jednu úlohu: úplne oslobodiť krajinu od Angličanov. Bála sa však, že sa jej to nepodarí, lebo odhalila zradného ministra La Trimouilla, ktorý stále zdržoval útok Johanky na Paríž, aby mohli nepriatelia zatiaľ dodať posily a lepšie brániť Paríž. Vojvoda Burgundský mal do štrnástich dní vydať mesto kráľovi Karolovi, ale keď sa nič také nestalo, Johanka sa bez súhlasu kráľa a navzdor ministra vybrala 8. septembra oslobodiť Paríž. V Paríži bola zranená šípom do stehna a proti svojej vôli bola odnesená do Saint Denis na rozkaz Caucourta, prívrženca La Trimouilla. 13. septembra bola celá armáda na čele s vojvodom Alenconským rozpustená. Napriek tomu, že kráľ uzatvoril s Angličanmi prímerie, znova napadli oslobodené mestá a mesto Saint Denis. Johanka to nedokázala nechať tak. Jedinou prekážkou v jej ceste za slobodou krajiny bol len La Trimouille. Začiatkom októbra 1429 šla Johanka prosiť kráľa o povolenie znova bojovať. Kráľ jej dal len malú armádu. Podarilo sa jej oslobodiť niekoľko miest, postupovala na Paríž. Proti tomuto sa vzoprelo niekoľko vodcov najatých La Triouillom. Prehovorili ju, aby najskôr oslobodili mesto La Charité. Tu na ňu La Trimouille prichystal pascu tak, aby zničil dôveru vojska a kráľa k Johanke. Postaral sa, aby Johankine vojsko nedostávalo zbrane a potraviny. Po mesiaci obliehania boli vojaci unavení a porazení nepriateľom. 11. januára 1430 veliteľ nepriateľskej posádky, podplatený ministrom La Trimouillom, bez boja odovzdal mesto La Charité kráľovi. Johanka sa na kráľovský dvor v meste Mehun vrátila ako porazená. Kráľ ju chcel povýšiť na dvornú dámu a dať jej a jej rodine šľachtické meno „Du Lys“. Ona to odmieta a 28. marca tajne opúšťa hrad Sully s malou družinou. S kráľom sa nerozlúčila, navždy opustila kráľovský dvor. Rozhodla sa viesť vojnu s Angličanmi na vlastnú päsť.
 
V apríli dobyla mestá Lagny a Melun, pričom vyhovela prosbám vojvodu Burgundského a so 400 ozbrojencami vtiahla do mesta Compiegne. Kráľ Karol VII. sa obával, že blízky anglický tábor sa pripojí  k vojvodovi Burgundskému, a tak mestu poslal na pomoc „až“ 70 vojakov.
24. mája 1430 Johanka zaútočila na hlavný tábor vojvodu Burgundského, pričom jej mal pomôcť Vilém de Flavy, kráľovský veliteľ mesta. Tiež bol podplatený La Trimouillom. Nezaútočil na Angličanov, ale ich vpustil do mesta a obkľúčili Johankine vojsko. Ona bojovala do posledných síl, ale bola zrazená z koňa a zajatá Jánom Luxemburským. Zradný minister La Trimouille bol konečne zbavený svojej súperky.

UVAZNENÁ PANNA
Johanka väznená na zámku Beaulie sa snažila o útek, ktorý jej však nevyšiel. Ján Luxemburský potreboval peniaze, a tak ju predal Angličanom za 10 tisíc zlatých. Ponúkal ju aj francúzskemu kráľovi, ale on sám na to nemal. Angličania sa už nevedeli dočkať, ako splnia sľub, ktorý sľúbili Johanke pri jej obliehaní Orleansu. Angličanom sa podarilo na svoju stranu získať francúzskeho Beauvaisského biskupa Petra Gauchona (Cochon =„sviňa“),
ktorý sa chytal každej slamky, aby sa dostal na vyššie pozície. Angličania mali s ním dohodu, podľa ktorej musel Gauchon presvedčiť inkvizičný súd vyniesť nad Johankou trest smrti upálením na hranici a za to sa on stane arcibiskupom mesta Rouene. Johanka bola 28. decembra 1430 prevezená do väzenia v Rouene. Tu bola hneď postavená pred inkvizičný súd. Podľa ich zákonov nemohla byť panna nástrojom diabla, preto Johanku prehliadla zvláštna ženská komisia a potvrdila jej panenstvo. Toto sa Angličanom ani trocha nehodilo, preto Johanku spútali v tmavom väzení a prikázali žoldnierom, aby ju zbavili panenstva, a tak by mohli vyvrátiť tvrdenie ženskej komisie. Johanku však stále ochraňovali nadprirodzené sily a „neviditeľná pomoc“. Angličania boli bezradní. Inkvizičný súd nedokázal usvedčiť Johanku z kacírstva. Na ich otázky odpovedala veľmi múdro a pevne si stála za tým, že konala podľa Božej vôle. Návrh biskupa Gauchona, aby bola mučená a pod nátlakom priznala svoju vinu, nebol odsúhlasený. A tak sa s prosbou obrátil na Parížsku univerzitu, ktorá dala inkvizičnému súdu pokyn na neodkladné odsúdenie Johanky, uznávajúc ju za čarodejnicu a kacírku. Neskôr Angličania dospeli k názoru, či by nebolo múdre získať Johanku pre seba. Ponúkli jej slobodu, ak bude bojovať za Anglicko. Poctivá Johanka to s rozhorčením odmietla, odhodlaná obetovať svoj život, než aby zradila svoju vlasť a svojho kráľa. Sklamanie a rozhnevanie Angličanov len urýchlilo vynesenie rozsudku nad Johankou.

29. mája 1431 inkvizičný súd hlasoval... len 3 zo 42 biskupov hlasovalo za smrť Johanky. Ale biskup Gauchon ju nechcel a nemohol oslobodiť a hneď na druhý deň 30. mája 1431 sám odsúdil šľachetnú Johanku na trest smrti upálením, aby sa tak mohol stať arcibiskupom. O ôsmej ráno prichádza dominikán Ladven, aby Johanke oznámil, že bude upálená na hranici a vyspovedal ju. Potom prichádza biskup Gauchon, aby Johanku odviedol na popravisko. Oblečenú v bielej dlhej tunike ju priviedli k vysokej hranici s rôznymi nápismi: kacírka, odpadlíčka, čarodejnica, klamárka, podvodníčka... Johankine posledné slová urobili na všetkých prítomných hlboký dojem, dokonca sám biskup Gauchon plakal: „Vždy som pevne verila a naďalej verím v Božský pôvod, ktorým som bola vedená obetovať svoj život pre vlasť! Odpúšťam svojím nepriateľom krivdu a bezprávie, ktoré sa na mne dopustili a prosím prítomných kňazov, aby za spásu mojej duše slúžili svätú omšu!“ Johanka pripútaná reťazami k stĺpom, kat prikladá oheň k hranici, plamene šľahajú zo všetkých strán. Ešte ju utešuje dominikán Ladven, že v nebi bude odmenená za svoje dobré skutky, ona ho ešte aj v posledných sekundách svojho života statočne napomína, aby ustúpil ďalej od ohňa. Z dymu, ktorý Johankine telo úplne zahalil, bolo počuť slová Mária – Ježiš a potom už len ticho. Podľa legendy vyletela z plameňov biela holubica, ktorá zmizla v oblakoch. Keď kat zbieral popol spáleného tela, aby ho hodil do rieky, našiel v ňom Johankino srdce nedotknuté ohňom. Neskôr tajomník anglického kráľa verejne hovoril: „My všetci sme zatratení, lebo sme usmrtili sväticu!“ Minister La Trimouille padol a kráľ Karol VII. dostal na staré kolená rozum a sám dokončil Johankin program – oslobodiť krajinu od nepriateľa. Všetko oľutoval a 7. júla 1456 vyhlasuje nový rozsudok v meste Rouen. Biskup Gauchon sa nestal arcibiskupom v Rouene. Trápili ho výčitky svedomia a na vlastné náklady dal postaviť kaplnku s náhrobkom panny Johany D´Arc v katedrále Sv. Petra v meste Lisieux. Zomrel náhle 18. decembra 1442.

ZÁVER
Johanka z Arcu je pre Francúzov dodnes veľkou hrdinkou. Napriek tomu, že bola upálená, sa jej vplyv šíril ďalej. Jej uctievanie zažilo svoju renesanciu a ona vstúpila do duše Francúzska. V roku 1920 bola dokonca vyhlásená za svätú. Na jej počesť sa postavilo nespočetné množstvo sôch, samozrejme v Remeši, Orleanse... Dodnes sa vo Francúzsku oslavuje pamiatka Johany
8. a 30. mája. Na mieste, kde bola Johanka upálená, je dnes pripevnená na rohu tržnicovej haly postavenej na námestí, pamätná tabuľa, aby pripomínala svojím menom veľkú zásluhu jednoduchého dievčaťa. Dnes si aj Angličania uctievajú svoju nepriateľku z minulosti. Vo Westminsterskej katedrále sa konajú bohoslužby a po nich historický sprievod, kde skupina Francúzov v stredovekých oblekoch nesie sochu Johanky. Len samotné upálenie neprinieslo Johanke slávu. Veď toľko mladých žien bolo kruto upálených na hranici ako bosorky. Bola to však jej neobyčajná osobnosť, jej odvaha, ale aj jej „veľké srdce“. A keby jej mimoriadny život nebol tak presne historicky zdokumentovaný, Johanka z Arku by už dávno bola odsunutá ako legenda.