Nórsko získalo samostatnosť relatívne neskoro, keď sa až v roku 1905 odtrhlo od Švédska. Veľká Británia aj Nemecko cisára Wilhelma II. dali najavo, že majú v prípade vojny v úmysle využívať nórske prístavy, najmä Bergen. Práve snaha zamedziť tomuto činu viedla v roku 1907 európske mocnosti k uzatvoreniu paktu o zachovaní nestrannosti tohto štátu a Nórsko zvolilo prijatie vyhlásenia nezávislosti. Prvá svetová vojna však jasne ukázala, ako limitovaná je táto neutralita. Nórsko, rovnako ako aj Švédsko, veľkú časť svojho obchodného loďstva totiž prenajímali Spojencom. Nemecko oslabené konfliktom v tej dobe nemalo dosť síl, aby tomuto mohlo zamedziť. V snahe zabezpečiť si prísun švédskej železnej rudy Nemci zaručili Nórsku bezpečnosť výmenou za dodávku minimálne štyroch miliónov železnej rudy ročne.
V auguste 1918 Nórsko podľahlo britskému tlaku
a súhlasilo s rozmiestnením mínových polí vo svojich teritoriálnych vodách. Nórske hliadkové plavidlá naviac obmedzovali voľný pohyb
nemeckých ponoriek. Nemecko už nemalo sily na to báby bolo schopné reagovať, ale na lekciu, ktorú mu udelili Spojenci pomocou Nórska nikdy
nezabudlo.
Nemecké námorníctvo sa už dlho zaoberalo problémom, ako sa dostanú lode Kriegsmarine do Atlantického oceánu
v prípade konfliktu s Veľkou Britániou.
V r.1907 navrhol hlavný štáb námorníctva akciu proti Dánsku s cieľom získania kontroly
nad prielivmi, Beltami, ktoré stály v ceste do Severného mora nemeckým lodiam plavidlami sa z Kiel. V roku 1927 vydal viceadmirál Wegener knihu, v ktorej objasňoval nutnosť vylepšiť
geograficko-strategickú polohu Nemecka obsadením Dánska, Nórska, Faerských ostrovov a Islandu.
Bol toho názoru, že v prípade, že by
sa tieto kroky nepodnikli, nemohlo by nemecké námorníctvo úspešne zasahovať proti spojeneckému loďstvu v Atlantiku. Admirál Raeder
v apríli 1935v nóte adresovanej Ministerstvu zahraničnej politiky položil dôraz na získanie voľnej prístupovej cesty do Baltského
mora. V lete 1938 navrhoval admirál Carls okupáciu Dánska, čím chcel otvoriť dvere pre ofenzívny prístup v Atlantiku. Zároveň tiež
uvažoval o veľkorysom pozemnom útoku proti francúzskym prístavom na pobreží Atlantiku.
Pre výbor, ktorý mal vypracovať plán Z,
nebolo získanie oporných bodov v Nórsku zaujímavé, pretože sa nachádzali vnútri predpokladanej britskej blokády. Z tohto dôvodu bola
zaujímavá iba čiastočná okupácia Nórska, najmä Bergenu. Ofenzíva smerom k Atlantickému pobrežiu potom závisela na schopnosti pozemnej
armády prekonať prekážku tvorenú Maginotovou líniou.
Samotná armáda však neverila v úspech v tejto oblasti. Aj kvôli týmto úvahám vznikali obavy vyplývajúce z Seekriegsleitung(Strategický plánovací odbor nemeckého námorníctva, ďalej SKL), či by nemecká armáda bola schopná okupovať aspoň líniu Bergen-Oslo. Zachovanie voľného prístupu do Atlantiku cez Skagerrak malo byť získané za čo najlepšiu možnú cenu, a tou bolo neporušenie neutrality okolitých štátov. V predvečer vojny bola myšlienka na okupáciu Nórska však skôr zavrhovaná. Ideálnym cieľom zostával prístav Brest aj napriek tomu, že bol ideálnym cieľom pre útok zo vzduchu.
Nakoniec však význam Nórska opäť vzrástol, podobne ako počas prvej svetovej vojny. Nórsko bolo tranzitnou
zemou pre švédsku železnú rudu. Táto ruda bola vyvážaná cez švédske prístavy Lulea a Oxelö a cez nórsky Narvik. Práve cez Narvik sa
vyvážala ruda do Veľkej Británie a aj ďalej do Nórska. Nemecko muselo väčšinu svojej rudy dopravovať cez nórske výsostné vody do
Skagerraku. Už v roku 1934 upozornil Raeder na nutnosť vyzbrojiť námorné sily a konštatoval, že „vojna nemôže byť vedená, pokiaľ
námorné sily nezaistia bezpečné dodávky železnej rudy“. Už 12.októbra 1938, teda v dobe mieru, sa Raeder obrátil na Ministerstvo
zahraničia aby zabezpečilo zachovanie dodávok švédskej železnej rudy v rovnakom množstve aj v prípade, že Nemecko by vstúpilo do vojny.
Až 9 z 20 miliónov ton železnej rudy bolo totiž dovážané do Nemecka práve zo Švédska. Švédsko tieto záruky poskytlo.
Od
vypuknutia vojny si Nóri uvedomovali, že sú na priesečníku záujmov dvoch nepriateľských blokov. Netrvalo dlho a Winston Churchill po prvý
raz 19.septembra 1939 upozornil vojnový kabinet na nutnosť prerušiť nemecké dodávky železnej rudy z Nórska a navrhol zamínovať priestor
medzi nórskym pobrežím a reťazou ostrovčekov, ktoré ležali okolo neho. Jeho návrh bol však zamietnutý, lebo Británia nechcela porušiť
neutralitu Nórska. Po tom, čo sovietske vojská prepadli Fínsko navrhol Churchill opäť zamínovanie nórskych vôd a aj prípadné okupovanie
Bergenu a Narviku. Do novembra viedli Briti a Nóri súkromné jednania, ktoré však mohli mať ďalekosiahle politické dopady. Briti tradične
mali záujem na prenájme nórskeho loďstva ktorého takmer 70% tvorili tankery. Počas týchto jednaní Churchill priamo navrhol, že v prípade,
že Nóri britské požiadavky odmietnu, Briti zmrazia akýkoľvek obchodný styk medzi Britániou a Nórskom, pretože vedel, že obchod
s Britániou je pre Nórsko životne dôležitý. Tento krát jeho návrh na okupáciu Nórskych prístavov nebol zamietnutý až tak otvorene.
Kabinet 24.decembra oznámil, že v prípade nutnosti pomoci Fínsku zvažuje vylodenie v Narviku.
V Nemecku medzitým Raeder
oznámil 3.októbra 1939 Hitlera s úvahami SLK ohľadom možnosťou rozšírenia operačných základní nemeckého námorníctva smerom na sever.
Uvažoval pri tom o možnosti okupácie oporných bodov v Nórsku, pričom zvažoval eventualitu, že by na Nórsko vyvinuli Nemecko a Sovietsky
zväz spoločný tlak. Ďalšou možnosťou však bola sovietska ponuka na vytvorenie námornej základne v Bielom mori v zátoke Zapadnaja
Lica. Náčelník nemeckej spravodajskej služby Abwehru sa dopočul už v septembri o údajných plánoch na britské vylodenie v Kristiansande,
Stavangere a Trondheime. Vznikala teda otázka, či je Nórsko schopné uhájiť si svoju neutralitu.
Skúsenosti z 1.svetovej vojny však vyvolávali v tomto bode značné pochybnosti. 10.októbra 1939 zoznámil Raeder Hitlera s ambicióznym plánom ďalšej ponorkovej flotily. Zdôraznil však, že pre účinné vedenie ponorkovej vojny je nutné obsadiť Trondheim a upozornil, aké nebezpečné pre Nemecko by bolo, keby Briti začali okupovať Nórsko. Hitler sa začal zaoberať touto otázkou. 25.novembra vyzval Raeder SLK k štúdiu problematiky možnej akcie v Nórsku v prípade, že by tu Spojenci zasiahli v snahe spomaliť nemecký útok proti Beneluxu. 8.decembra upozornil Hitlera na aktivitu obchodného loďstva v priestore medzi Britániou, Švédskom a Nórskom, hlavne v oblasti Trondheimu. Zdôraznil, že Kriegsmarine nie je schopná v nastávajúcej situácií reagovať a opäť naliehal na rozpracovanie projektu na okupáciu Nórska.
Rozhodujúci obrat nastal potom, čo začala 30.novembra 1939 sovietska agresia voči Fínsku. V tej dobe bol v Nemecku vodca nórskej extrémne
pravicovej strany Vidkun Quisling. Zoznámil pritom jedného z najvyšších nacistických pohlavárov, Alfréda Rosenberga so svojimi obavami
z toho, že by v Nórsku mohlo dôjsť k zahraničnej intervencií zo strany Veľkej Británie alebo Sovietskeho zväzu a navrhol aby Nemecko
intervenovalo samo. Ponúkol pri tom podporu svojej strany. Rosenberg preto dohodol Quislingovi na 11.decembra stretnutie s Raederom. Nórsky
politik ponúkol admirálovi na oplátku za intervenciu nórske námorné základne. Hneď nasledujúci deň reprodukoval Raeder Hitlerovi obsah
rozhovoru a zdôraznil, že pre Nemecko je britská okupácia Dánska neprijateľná. Hitler s ním súhlasil. Na scéne sa tak prvý krát objavuje
budúce oficiálne odôvodnenie obsadenia Nórska.
30.decembra Raeder vyjadril svoje obavy zo „studenej okupácie“ Nórska Veľkou
Britániou, ktorá mala byť povedená dobrovoľníkmi. Tu sa objavuje otázka, či vedel o pripravovanej pomoci Fínsku. Už 13.decembra sa Hitler
dožadoval začatia práce na prípravách podobnej akcie. Podpora Quislinga bola potrebná, lebo bolo nutné aby po politickej stránke akcia nebola
čisto nemecká. Štáb pozemnej armády, OKH, ako aj SKL vyjadrili svoje výhrady proti takejto akcií. Raeder naproti tomu stále zdôrazňoval,
že výhodnejšie by bolo nórsku neutralitu zachovať, avšak pri nastávajúcej situácií je potrebné počítať s eventualitou okupácie
Nórska. Dňa 27.januára 1940 rozhodol Hitler o zriadení štábu, ktorý dostal za úlohu pripraviť operáciu s kódovým názvom
Weserübung. Po tom, čo vo februári 1940 nemecké spravodajské služby odhalili britský vysielací kód a na základe dešifrovaných depeší
dospeli k záveru, že Briti už pokročili s prípravami na priamu pomoc Fínsku. 19.februára preto Hitler nariadil zahájiť okamžite
prípravné práce na pláne invázie. 21.februára poveril generála pechoty von Falkenhorsta velením celej operácie. Námorný kapitán Krancke
dostal zodpovednosť za námornú prepravu a velením Luftwaffe pre túto operáciu bol poverený plukovník Knauss.
Nemecké
prípravy prebiehali v maximálnej možnej rýchlosti, tak aby mohla celá operácia začať čo najskôr po 20.marci. Medzitým sa spojenci stále
dohadovali a nevedeli sa dostať k žiadnej akcií. Francúzi sa nechali presvedčiť a vzdali sa svojho projektu vyslať svoj expedičný zbor do
Petsama (dnes ruská Pečenga), ktorá sa pomaly rozpadala pod sovietskym obkľúčením, a naopak sa nechali zatiahnuť do britských plánov na
vylodenie v Narviku. O pomoci Fínsku sa rozhodlo už vo februári avšak švédska vláda nesúhlasila s tranzitom spojeneckých vojsk cez svoje
územie, a preto bola celá akcia odsunutá. Admiralita bola poverená zamínovaním nórskych vôd, avšak ani v tomto bode sa nedostali
k žiadnej akcií. Spojenecké plány však padli po tom, čo 12.marca 1940 prijali Fíni sovietske podmienky a všetky jednotky spojencov, ktoré
boli pripravené na vylodenie v Nórsku sa presunuli do Francúzska. 20.marca 1940 vo Francúzsku padla Daladierova vláda a nastúpila vláda
v čele s Reynaudom. Sám Daladier však zastával pozíciu ministra obrany. 25.marca zoznámil Reynald Spojencov s Daladierovým vojnovým
plánom, ktorý stále uvažoval o dvoch diverzných akciách – na Kaukaze a v Nórsku. 28.marca predstúpil pred Najvyšší vojnový výbor
Chamberlain a presvedčil prítomných o nevhodnosti akcie na Kaukaze, avšak pripustil akciu v Nórsku. V žiadnom prípade však Spojenci
nepočítali s vytvorením oporných bodov na území Nórska. Spojenci sa začali taktiež pripravovať na zamínovanie nórskych vôd. Počítali
s tým, že tento krok vyvolá z nemeckej strany prudké reakcie. Aby sa na to pripravili, uložili Admiralite realizovať plán R, čo bolo vlastne
obsadenie niektorých nórskych prístavov v prípade, že by Nemecko prejavilo akékoľvek agresívne aktivity v tejto oblasti. Za týmto účelom
sa v Rosythe zhromaždili expedičné zbory pre obsadenie Stavangeru a Bergenu a v Clyde pre obsadenie Narviku a Trondheimu.
Nemci
mali celú akciu pripravenú už 26.marca. Quislingovi sa podarilo získať z nórskej admirality alarmujúce informácie o britských zámeroch
a Hitler na základe týchto správ rozhodol, že celá akcia začne 9.apríla.
Jedna aj druhá strana teda už mala kocky hodené. Iniciatívu
však v rukách mali Nemci. Operáciu naplánovali v takom meradle, že mohli predpokladať, že svojho protivníka úplne ochromia. Führer
podpísal 1.apríla direktívu číslo 10 - Fall Weserübung, v ktorej objasnil motívy celej operácie. Patrili k nim hlavne nutnosť predbehnúť
Britov, zaistenie dodávok švédskej železnej rudy a rozšírenie operačných základní nemeckých námorných síl a Luftwaffe.
Prostriedky, ktoré mali Nemci na celú operáciu neboli ani zďaleka dostačujúce. Preto museli využiť moment prekvapenia a použiť pri akcií
rozhodnosť. Operácia mala byť prevedená ako „mierová okupácia“ s cieľom zabezpečiť škandinávskym krajinám neutralitu. V prípade,
že by sa nemecké jednotky stretli so silnejším odporom, mali právomoc postupovať proti nemu bez akýchkoľvek obmedzení. Námorníctvo malo za
úlohu pripraviť a previesť transport inváznych jednotiek, hlavne tých, ktoré smerovali do Osla.
Raeder si bol vedomý nebezpečnosti
celej akcie. Preto navrhoval, aby lode hneď potom, ako vylodia invázne jednotky a doplnia si zásoby a pohonné hmoty, vrátili naspäť do
Nemecka. Toto rozhodnutie obhajoval tým, aby boli kapacity Kriegsmarine ochránené pre budúce použitie. To by však znamenalo, že lode by nechali
pechotu bez možnosti ústupu na nepriateľskom území. Toto rozhodnutie vyvolalo nesúhlas, pretože veľa ľuďom sa zdalo nezmyselné, aby lode
nechali vojakov osamotených na mieste bojov, kam ich sami dopravili. Pre boje v Nórsku Nemci vyčlenili šesť divízií a pre Dánsko dve. Jedna
divízia mala zostať v zálohe. Podľa údajov, ktoré mali Nemci k dispozícií, mal byt ich pomer síl k silám protivníka jedna k jednej, čo
sa považovalo za dostatočné.
Kostru leteckých síl tvoril X. letecký zbor pod vedením generála Geislera.
Kriegsmarine
poskytlo všetky možné dostupné prostriedky. Dokonca aj ťažký krížnik Lützov, ktorý mal preniknúť do Atlantiku, bol poskytnutý pre
potreby invázneho loďstva. Operačný rozkaz pre námorné sily podpísal Raeder už 6.apríla. Pretože podľa informácií, ktorými Nemci
disponovali, nemala nórska obrana zasahovať v prípade britského pokusu o vylodenie, padlo rozhodnutie, že všetky lode budú mať vyvesené
britské vlajky, aby tak mohli využiť moment prekvapenia. Základné propozície počítali s prekvapivým vylodením jednotiek v Osle,
Aarendale, Kristiansande, Bergene, Aandalsnene (tento cieľ bol nakoniec zrušený), Trondheime a Narviku. Vlastné vylodenie malo prebehnúť
v noci a v priestoroch, kde by sa to čo najdlhšie dalo udržať v tajnosti. Operácia proti Dánsku nemala byť ani zďaleka tak riskantná.
Mala prebiehať formou motorizovaného presunu jednotiek na Jutský polostrov za súčasného vytvorenia predmostí v Korsöre a Gjedsere. Jednotky
potom mali byť prepravené na ostrov Seeland. Priamo v Kodani mal byť vysadený zosilnený oddiel pechoty, za ktorým mal nasledovať ďalší
oddiel, určený ako posila. Operácia mala byť zaistená položením mínových polí do Skagerraku a rozmiestnením ponoriek pred britskými
základňami, Narvikom, Trondheimom, Stavangerom a Bergenom. V severnej časti Severného mora mali čakať v zálohe bojové lode Gneisenau
a Scharnhorst. Operačný rozkaz končil tým, že početná sila jednotiek musí byť vyvážená ich odvahou a momentom prekvapenia a že
úspech celej akcie zaistí Nemecku významný náskok pred Britániou z hľadiska ďalšieho vedenia námornej vojny.
Z tohto záveru
vyplýva aj to, ako veľký význam námorníctvo celej akcií prikladalo. Pre ostatné zložky ozbrojených síl, ktoré sa navyše pripravovali na
inváziu na západ, to bola akcia okrajová, dokonca nepríjemná a nevítaná.
Námorné sily dočasne prerušili všetky svoje ďalšie
aktivity. Toto obdobie čakania nemalo trvať príliš dlho. Dňa 1.apríla bol Hitler oboznámený s plánom tejto operácie, ktorý mali
zrealizovať všetky zložky ozbrojených síl. Bol ním nadšený a akciu označil za „najodvážnejšiu akciu doterajšieho priebehu tejto
vojny“. Ďalej prehlásil, že je pre neho neznesiteľné, že „každá generácia musí znova a znova čeliť útlaku zo strany Anglicka“,
a vojnu proti Veľkej Británii označil za „boj o ďalší osud nemeckého národa“.
Priebeh operácie -
Nórsko
Hitler sa rozhodol, že nebude nič naťahovať. Druhého apríla určil, že dňom operácie, Wesertag, bude deviaty
apríl.
Výhodu prekvapenia, ktorá bola tak dôležitá pre úspech operácie, ale Nemecko mohlo vzápätí stratiť. Dôstojník Abwehru,
plukovník Oster, presvedčený odporca nacizmu, totiž informoval o celej operácií holandského vojenského pridelenca majora Sasa. Od neho sa
informácia ku všetkým diplomatickým predstaviteľom, ktorých sa týkala, teda aj k diplomatom britským. U nich však táto správa vyvolala
značnú nedôveru, takže sa rozhodli nebrať ju vážne a nič nepodnikli.
Prvá vlna plavidiel sa vyplavila k Stavangeru,
Trondheimu a Narviku 3.apríla. Tvorili ju nákladné lode so zásobami potravín a osem tankerov. Ďalších 15 nákladných plavidiel bolo už od
12.marca v prístave Štetín. Odtiaľ lode zamierili 5.apríla na sever s druhou inváznou vlnou (3761 vojakov, 672 koní, 1377 vozidiel a 6000
ton zásob).
Vojaci prvej útočnej vlny (príslušníci 3.horskej divízie a 69. a 163.divízie) sa nalodili s maximálnym utajením večer
5.apríla na vopred určené bojové lode, ktoré sa rozdelili do päť naplánovaných útočných formácií.
Skupina 1
bola tvorená desiatimi torpédoborcami. Veliteľom bol komodor Bonte, ktorý sa plavil na palube torpédoborca Wilhelm Heidkamp. Skupina
mierila na Narvik. Na palube každého torpédoborca bolo 200 vojakov (horských strelcov, príslušníci pobrežného delostrelectva, spojári
a protilietadloví delostrelci námorníctva).
Do skupiny 2 bol začlenený ťažký krížnik Admiral Hipper a štyri
torpédoborce. Zoskupeniu velil kapitán Heye, inak veliteľ ťažkého krížnika Admiral Hipper. Úlohou skupiny bolo obsadenie Trondheimu. Ich
invázne sily, celkom 1700 mužov, sa skladali z horských strelcov a jednotiek námornej pechoty.
Tieto dve skupiny opustili prístavy
Bremenhaven a Cuxhaven večer 6.apríla (Wesertag -3). Za úsvitu 7.apríla sa mali s podpornou formáciou tvorenou bojovou loďou Gneisenau, na
palube s viceadmirálom Lütjensom, veliteľom celej formácie, ktorý zastúpil chorého admirála Marschalla a Scharnhorst.
Blízku leteckú
podporu mali zaistiť stíhačky Messerschmitt Bf-109, vzdialenú bombardéry Heinkel He-111. Najlepšou ochranou však bolo zlé počasie, ktoré
sprevádzal silný juhozápadný vietor a prudké vlnobitie. Aj napriek tomu celú formáciu 8.apríla zbadalo nepriateľské lietadlo. Čoskoro po
tom nasledoval neúspešný útok asi tuctu bombardérov. Celá formácia prekĺzla v maximálnom utajení prielivom medzi Shetlandskými ostrovmi
a Nórskom. More, bičované vetrom o sile 7-8 stupňov, besnilo. Na úsvite stratilo kontakt niekoľko plavidiel, takže Lütjens nariadil
znížiť rýchlosť na 22 uzlov.
Ôsmeho apríla o 8.15 sa dostal pod paľbu nepriateľského torpédoborca Hans Lüdemann, ale podarilo
sa mu vzdialiť. O deviatej hodine sa s nepriateľom stretol torpédoborec Bernd von Arnim. Jeho súperom sa stal torpédoborec Glowworm (kapitán
Roope), eskortné plavidlo, ktoré sa podieľalo na zamínovaní nórskych vôd. Glowworm sa zdržal pri pátraní po mužovi, ktorý spadol cez
palubu, a preto stratil kontakt so zvyškom svojej skupiny. Briti nezaváhali a ihneď sa boj rozohnil s mimoriadnou intenzitou. Pre nemecký
torpédoborec bola situácia nepriateľná, nakoľko mal na palube invázne jednotky a mal zakázané zapájať sa do akejkoľvek inej bojovej
aktivity. O 9.22 sa preto rozhodol veliteľ celej formácie zasiahnuť proti neodbytnému torpédoborcu veľkým hladinovým plavidlom, a preto
nakázal Hipperu, aby zasiahol. Hipper najprv začal ostreľovať vlastný torpédoborec, no omyl rýchlo spozorovali. Hneď na to sa musel vyhýbať
trom torpédam, ktoré naň vystrelil neohrozený Glowworm. Hneď potom mohol začať s ostreľovaním 203mm delami. Briti rýchlo zistili, že na
tohto protivníka nestačia a poškodenú loď zahalili dymovou clonou. Veliteľ Hipperu, ktorý pred tým velil torpédoborcu sa rozhodol vplávať
do oblaku dymu vplávať. Námorníci oboch plavidiel naviazali kontakt až keď boli lode tesne vedľa seba. Nemecký kapitán Heye sa obával, že
by Glowworm opäť použil torpéda, a preto sa rozhodol doňho naraziť. Britský torpédoborec, ktorý už bol značne poškodený bol
neovládateľný, no stále mieril na Hipper a pri náraze mu vyrval 40metrov dlhú dieru v pancierovaní. Poškodenie však nebolo natoľko vážne
a Hipper mohol v akcií pokračovať. Z paluby Glowwormu, ktorý išiel takmer okamžite ku dnu sa podarilo zachrániť 38 mužov. Kapitán však
zostal na palube a bol posmrtne vyznamenaný Viktóriiným krížom. Po tejto epizóde mohla skupina 2 už pokojne pokračovať v plavbe na
Trondheim.
Keď Ljütensovi prichádzali stále ďalšie a ďalšie informácie o nepriateľskej aktivite v okolí, rozhodol sa
ponechať bojovú formáciu určenú na ochranu skupiny 1, ktorá stále smerovala na Narvik, na svojom mieste až do večera 8.apríla. V priebehu
večera sa k formácií torpédoborcov znovu pridal Bernd von Arnim, stále však chýbal Erich Giese, ktorý sa oneskoril kvôli poruchám. Vďaka
použitiu radaru sa podarilo skupine vyhnúť niekoľkokrát nepriateľským plavidlám, ktoré boli na krátku vzdialenosť detekované. O 21
hodine 8.apríla vplávali nemecké lode do silnej snehovej prehánky pri vstupe do Vestfjordu.
O 23 hodine sa Nemcom podarilo jednoznačne
identifikovať pobrežnú čiaru, takže mohol Bonte zvýšiť rýchlosť skupiny na 27 uzlov. Rozkaz nórskej admirality, zatemniť celé pobrežie,
sa ešte nedostal tak ďaleko na sever, čo pre Nemcov znamenalo cennú pomoc. Po štvrtej hodine rannej minula skupina ostrov Barö a až v tejto
chvíli ich zachytili dve nórske hliadkové plavidlá, ktoré okamžite informovali pevninu o tom, že do Ofotfjordu vplávalo osem lodí.
Pretože Nemci museli vyradiť z prevádzky pobrežné delostrelectvo pri Ramnes, vysadili dva torpédoborce na breh svoje útočné jednotky.
Horský strelci však delostrelectvo nenašli. Pri ostrove Barö mal v tej istej chvíli torpédoborec Anton Schmitt problémy s tým, aby
presvedčil nórske hliadkové plavidlo Sejna o tom, že nemá najmenšiu šancu a odpor je márny.
Vstup do Narviku strážila obrnená loď
Eidsvold, z ktorej prikázali nemeckým lodiam zastať. Bonte poslúchol a vyslal na Eidsvold vyjednávačov. Keď sa vrátili s tým, že Nóri sa
v žiadnom prípade nemienia vzdať, rozhodol sa pre tvrdý prístup. Wilhelm Heidkamp vypálil na Eidsvold plnú paľbu zo svojich torpédometov
a tá bola bez šance. V tej chvíli explodovala aj Sejna.
Bernd von Arnim a Georg Thiele mohli teraz bez problémov vplávať do narvického
prístavu a vysadiť na breh svoje invázne jednotky. Torpédoborec však ešte nestihol vyložiť všetkých horských strelcov, keď mu problémy
začala robiť obrnená loď Norge. Na jej zdolanie potreboval 6 torpéd.
Od tohto okamihu bol Narvik v rukách Nemcov. Najdôležitejší
a najriskantnejší bod celej operácie skončil drvivým úspechom.
Neskoro poobede 8.apríla dorazila skupina 2 k Trondheimu, čo
bol jej cieľ. Heye sa rozhodol počkať s jeho obsadením až na úsvit. O tretej hodine vplávala formácia do fjordu Kraagvaag. Vstup do
trondheimského fjordu je tvorený dlhým prielivom začínajúcim majákom Agdenes. Fjord po celej jeho dĺžke strážili vrhače torpéd. Heye sa
preto pokúsil získať trochu času ľsťou. Obrátil sa na nórske hliadkové plavidlá a pomocou Morseovej abecedy im poslal depešu
v angličtine. Nórsky obrancovia vďaka tomu zareagovali oneskorene a to až vo chvíli, keď celá formácia vplávala do fjordu rýchlosťou 25
uzlov. Paľbu zahájili pobrežné batérie v Huisnese, ale Hipper ich umlčal paľbou zo svojich diel. O 5.25 lode spustili dva kilometre od
pobrežia kotvy a začali vysádzať invázne jednotky. Na ovládnutie mesta postačilo sto horských strelcov, nakoľko nórsky vojaci mesto
urýchlene opustili.
Heye sa však stretol s nečakaným problémom, ktorým bolo zásobovanie. Z piatich zásobovacích lodí totiž
priplávala len Levante. Ostatné boli potopené mínami, hladinovými plavidlami a ponorkami nepriateľa.
Cieľom skupiny 3
bol Bergen. Formácií velil šéf prieskumného loďstva kontraadmirál Schmundt. Do tejto skupiny boli začlenené ľahké
krížniky Köln a Königsberg, školská
delostrelecká loď Bremse, dva torpédoborce, štyri torpédovky, sprievodná loď Carl Peters a dva prestavané rybárske parníky. Skupina mala
vysadiť na breh 1900 mužov (príslušníkov 69.pešej divízie).
Podstatná časť týchto plavidiel opustila Wilhelmshaven 7.apríla
o 23.00. Deviateho apríla o 1.35 vplávala skupina do Kornsfjordu. Nórske hliadkové lode síce nemecké plavidlá zachytili včas, ale potom, čo
od nich prijali depešu, v ktorej sa Nemci vydávali za britskú bojovú formáciu, ktorá žiada o povolenie krátkeho pobytu v prístave
nereagovali včas. Schmudt využil ich zaváhanie na to, že odvolal rozkaz, podľa ktorého mala byť najprv vysadená jednotka určená na
elimináciu pobrežnej batérie v Kvaarvene. O 5.15 formácia vplávala do Byfjordu. Köln, Bremse a torpédoborce vplávali bez problémov, ale
Königsberg bol zasiahnutý 210mm granátmi a utrpel vážne poškodenie. O 5.45 sa už jednotky nachádzali na pobreží, kde sa však nestretli so
žiadnym odporom.
Útok na Stavanger a na letisko Sola mala za úlohu Luftwaffe a jednotky prepravené na miesto vzduchom. Strmhlavé
bombardéry Stuka potopili torpédoborec Aeger, ktorý na ceste na dno sprevádzala transportná loď Roda. Ostatné nórske torpédoborce sa Nemcom
podarilo prekvapiť a bez odporu obsadili prístav. Cieľom skupiny 4 boli Kristiansand a Aarendal. Útočnú formáciu tvoril
ľahký krížnik Karlsruhe (námorný kapitán
Rieve), tri torpédovky a sedem torpédových člnov. Na palubách týchto lodí sa nachádzali asi dve tisícky vojakov (príslušníkov
310.pešieho pluku a pobrežného delostrelectva). Skupina opustila nemecký prístav 8.apríla o 15 hodine.
Deviateho apríla o štvrtej
ráno sa skupina objavila pred Kristiansandom. Pretože ale padla hustá hmla a pobrežie nebolo osvetlené, nemohli Nemci zatiaľ nič podniknúť.
Viditeľnosť sa zlepšila o šiestej hodine, kedy Rieve prikázal vyplávať. Vzápätí ale ponad skupinu preletelo nórske lietadlo, takže
s momentom prekvapenia nemohli počítať. Preto nariadil torpédovkám, aby zaútočili na opevnené pozície nórskeho armádneho delostrelectva
v Odderöy, ktoré predstavovalo hlavnú prekážku pri vstupe do Kristiansandu. O 6.32 zahájili tieto delostrelecké pozície ťažkú paľbu
a Rieve bol donútený sa stiahnuť. S úspechom neskončil ani útok nemeckých bombardérov, ani druhý námorný útok. Rieve chcel zasypať
batérie paľbou zo svojich ďalekonosných diel, no ani toto sa nestretlo s úspechom. O 11 hodine Rieve nariadil torpédovkám, aby za podpory
ľahkého krížnika Karlsruhe prenikli do fjordu za každú cenu. Nepriateľská batéria sa konečne odmlčala a nemeckí vojaci mohli byť
vysadení na brehu. Popoludní priplávali do prístavu tri lode 1.podpornej skupiny, ale dva parníky do cieľa vôbec nedorazili. Ten istý deň
sa stal osudný aj pre letisko Aarendal, kde vysadil Grief bez nórskeho odporu svoju inváznu jednotku.
Skupina 5
mala úlohu, ktorá nebola ani tak strategická ako politická. Išlo o prekvapivé obsadenie Osla a prevzatie politickej moci v krajine,
teda zadržanie kráľa, vlády a celej administratívy štátu. Úlohou viesť túto akciu bol poverený kontraadmirál Kummetz. Ten vztýčil
svoju zástavu na palube ťažkého krížnika Blücher. SLK bol donútený, aby k akcií pripojil aj ťažký krížnik Lützov, s ktorým pôvodne
plánovali preniknúť do Atlantiku. SLK bol tak prinútený umiestniť do Oslofjordu hneď dve veľmi cenné jednotky. Okrem toho disponoval Kummetz
ľahkým krížnikom Emden, tromi torpédovkami a flotilou mínoloviek. Jednotky sa nalodili na paluby v Swinemünde večer 6.apríla. Medzi
nalodenými boli na palube Blücheru aj príslušníci štábu XXI. Skupiny, Luftwaffe a 163.pešej divízie vrátane jej veliteľa generála
Engelbrechta, ďalej kapela, dva prápory a jedna rota pobrežného delostrelectva (osemsto z celkových tisícšesťsto vojakov skupiny).
Skupina vyplávala o piatej hodine ráno 7.apríla. ôsmeho predpoludním preplávali Kattegatom (prieliv medzi Jutským a Škandinávskym
polostrovom).Keď formácia dorazila k Oslofjordu, našla zhasnuté pobrežné osvetlenie a nórsku hliadkovú loď, križujúcu najvyššou možnou
rýchlosťou, aby sa vyhla zajatiu. Popri tom neustále vysielala výstražnú depešu. Torpédovka Albatros sa len tak tak vyhla jej delostreleckej
paľbe a hneď na to musela zúfalo manévrovať, aby sa vyhla pokusu o narazenie. Až potom mohli použiť vlastné zbrane, aby donútili nórske
plavidlo „umúdriť sa“.
Keď Kummetz dostal správu o tomto incidente, bolo mu jasné, že moment prekvapenia dávno stratili. Stanice
pobrežnej obrany pozdĺž prístupových trás do Oslofjordu už boli vyburcované a na Nemcov sa pripravili.
Prístup k Oslu je
tvorený úžinou Dröbak, ktorá dosahuje maximálnu šírku 500metrov. O 5.19 plával na čele celej formácie Blücher. Nemecké plavidlá práve
plávali pred Dröbakom, keď Blücher zasiahla batéria 280mm diel z pevnosti Oscarborg. Námorný kapitán Heymann, veliteľ lode, vydal rozkaz
odpovedať paľbou zo všetkých zbraní, avšak jeho delostrelci nevedeli nájsť na pevnine žiadny cieľ. Vzápätí sa stalo plavidlo opäť
cieľom 280mm diel a guľometnej paľby, ktorým sa podarilo spôsobiť požiar v leteckom hangári. Zasiahnutý bol aj kormidelný systém, takže
loď mohla ďalej manévrovať len pomocou lodných šraubov. Keď loď plávala pred Kaholmenom, dostala zásad dvoch torpéd z pobrežných
stanovíšť. Blücher sa naklonil a požiar sa šíril po celej lodi. Keď zasiahol aj muničné sklady, pridali sa výbuchy, ktoré mimo iného aj
likvidovali nalodené jednotky. Situácia sa stávala nezvládnuteľná a tak veliteľ musel vydať rozkaz k evakuácií. O 7.32 sa Blücher
prevrhol a potopil do hĺbky štyristo metrov. Breh nebol ďalej ako 400metrov, ale voda mala teplotu asi 3 stupne Celzia. Vojaci, ktorým sa
podarilo doplávať až k pobrežiu, sa ihneď dostali do nórskeho zajatia.
Nemci po tejto potupe pochopili, že do Osla musia
preniknúť pomocou sily. Potom, čo aj Lützov dostal zásah z 280mm diel sa jeho veliteľ, teraz aj veliteľ celej skupiny, námorný kapitán
Thiele rozhodol vylodiť jednotky na breh a tie dostali za úlohu dobyť pevnosti na Dröbaku a otvoriť tak cestu do Osla. Nasledovali pozemné
boje, akcie námorníctva aj Luftwaffe, ktoré nakoniec prinútili najrôznejšie nepriateľské sily ku kapitulácií. Zavŕšením akcie potom bolo
vylodenie jednotiek na ostrove Boläne, ktoré donútili jeho obrancov vzdať sa. Ostrovné batérie ale zasiahli torpédovku Condor, ktorá potom
narazila na plytčinu a musela byť opustená. K tomu však došlo až ráno 10.apríla, kedy sa nemeckým plavidlám konečne podarilo preraziť
prielivom, ktorý sa stal pre Blücher osudným, a zakotviť v prístave Osla. V tomto okamihu sa dala situácia popísať ako kritická, nakoľko
počasie nedovoľovalo akcie letectva, hlavne z letiska Oslo-Fornebu. Straty, ktoré utrpeli Nemci však mohli byť ešte vážnejšie, keby malo
nórske námorníctvo dostatok času na to, aby splnilo rozkaz z úsvitu 9.apríla, ktorý prikazoval prehradiť vstup do Oslofjordu mínami.
Priebeh operácie - Dánsko
Naproti tomu okupácia Dánska, ktorá dostala názov Weserübung Süd, prebehla takmer
v sviatočnom duchu. Do kodanského zálivu vplávala transportná loď Hansestadt Danzig a ľadoborec Stettin, a bez toho aby boli ohrozované
pobrežnými batériami, zakotvili. Invázne jednotky, tiež takmer bez odporu Dánov, obsadili vopred určené ciele, najmä citadelu. O 7.50
prijala dánska vláda nemecké podmienky. Dánske vojská, ktoré mali brániť hranice, kládli nemeckej armáde len symbolický odpor, nakoľko
hneď po útoku dostala dánska armáda rozkaz ku kapitulácií. Celé obsadenie Dánska stálo Nemcov jeden ľudský život. Dánsko stratilo 13
vojakov a 23 ich bolo zranených.
Okupácia Nórska a Dánska teda bola danou vecou. Fiasko v Oslofjorde sa zabudlo. Prvá časť
operácie Weserübung skončila úspešne. Nikto nepredpokladal, že obdobná operácia je možná aj v prípade, že útočník nemá rozhodujúcu
prevahu na mori, čo Nemci nemali ani zďaleka.
Reakcia Británie
Britská reakcia bola, že Admiralita sa rozhodla
zasiahnuť proti nemeckým bojovým krížnikom. Potom, čo Nemci zachytili pohyb nepriateľa rozkázal Lütjens lodiam Gneisenau a Scharnhorst, aby
zamierili k Lofotám, odkiaľ mali poskytnúť krytie inváznym jednotkám v Trondheime a Narviku.
Deviateho apríla o 4.50 zachytil radar
na Gneisenau ohlas na ľavoboku vo vzdialenosti asi 25km. O desať minút bolo jasné, že ohlasom je plavidlo, ktoré Nemci identifikovali ako
bojovú loď triedy Nelson. V skutočnosti išlo o bojový krížnik Renown, ktorý spolu s krížnikom Birmingham a deviatimi torpédoborcami
mali za úlohu pátrať po nemeckých bojových krížnikoch.
O 5.05 zahájil Renown na Gneisenau paľbu. Renown dostal dva zásahy
z Gneisenau a sám ho svojimi 380mm delami zasiahol tri krát. Potom sa kontakt oboch nepriateľov prerušil kvôli zlému počasiu a vlnobitiu.
Tento fakt bol pre Lütjensa vítaný, pretože zistil s akou silou nepriateľa sa stretol a zásahy, ktoré dostal Gneisenau podstatne oslabili
jeho bojaschopnosť. Nemecké plavidlá sa deviateho apríla presunuli k ostrovu Jan Mayen. Desiateho však už museli odplávať späť a 12.apríla
prekĺzli východne od Faerských a Shetlandských ostrovov. Dvanásteho apríla o 8.30 sa k nim pripojil aj Hipper, ktorý sa vracal
z Trondheimu. Dvanásteho apríla o 22 hodine sa formácií podarilo bezpečne zakotviť vo Wilhelmshavene.
Britské loďstvo, ktoré
bolo posilnené aj francúzskymi loďami sa rozhodlo vyplaviť sa s plánom zaútočiť na lode nepriateľa v nórskych prístavoch. Už poobede
9.apríla však bol zväz napadnutý lietadlami Luftwaffe štartujúcimi z Nórska a za obeť im padol torpédoborec Gurkha. Toto predstavovalo
obrat, pretože veliteľ britského zväzu Forbes pochopil, že bez protilietadlovej podpory je príliš nebezpečné podnikať akékoľvek akcie
v oblasti ovládanej nepriateľom. Deviateho apríla zaútočili britské bombardéry na bergenský prístav, ale nedosiahli žiadne úspechy.
Pre Kriegsmarine vznikol nový problém. Zaistiť bezpečný návrat bojových plavidiel tak, aby ich mohla použiť v ďalších akciách.
Tu nastal problém, lebo armáda požadovala, aby lode zaistili predmostie pre jednotky, ktoré zostali v Nórsku. Nasledujúci vývoj udalostí ale
dal za pravdu námorníctvu.
Potom, čo úspešne prežili nálet 9.apríla sa celá skupina kotviaca v Bergene vyplavila na spiatočnú cestu
do Nemecka. V Bergene zostal iba Königsberg, ktorý kvôli poruche motorov nemohol opustiť prístav. To sa mu stalo na druhý deň osudné, lebo sa
stal cieľom ďalšieho náletu Britov a po zásahu dvoma strmhlavými bombardérmi sa prevrátil a išiel ku dnu. Zároveň začal aj ústup lodí
z ostatných nórskych prístavov. Za obeť padol aj krížnik Karlsruhe, ktorý pri odchode z fjordu pri Kristiansande torpédovala ponorka
a Nemci museli krížnik potopiť. Ťažký krížnik Lützov mal väčšie šťastie. Ráno jedenásteho apríla ho zasiahlo torpédo z ponorky
Spearfish, ktoré zničilo obidve lodné šrauby a kormidlo. Bezvládny krížnik sa s vynaložením všetkých síl podarilo odvliecť do prístavu
Kiel. Ešte pred tým ako vstúpil do prístavu ho však trafila puma z britského lietadla. Celý nasledujúci rok tak zostal mimo prevádzky.
Pri Narviku sa situácia zmenila na drámu. Zásoby pohonných hmôt boli úplne vyčerpané. Pre doplnenie paliva boli vyčlenené dve
zásobovacie lode, z ktorých však mohla vyplávať len jedna, tanker Jan Wellem. Tento potreboval na doplnenie paliva do všetkých desiatich
torpédoborcov asi 24 hodín.
Pre Narvik vyčlenili Briti päť torpédoborcov, nakoľko vedeli iba o piatich nepriateľských. Torpédoborcom
velil Warburton-Lee. Ten s tromi torpédoborcami prenikol do narvického prístavu, kde našiel len päť torpédoborcov, tanker a niekoľko
obchodných lodí. Po krátkej prestrelke sa im podarilo potopiť dva nemecké torpédoborce a šesť obchodných lodí. Ďalšie tri torpédoborce
poškodili. Pri tomto útoku prišiel o život aj veliteľ skupiny 1 komodor Bonte. Warberton-Lee považoval týmto úlohu za splnenú a zamieril
k východu z fjordu. Tu mu však cestu prehradilo zvyšných päť nemeckých torpédoborcov. Tieto potopili dva britské torpédoborce a jeden
ťažko poškodiť. Tomu prišli na pomoc zvyšné dva britské a podarilo sa im z Narviku uniknúť. Pri tejto bitke prišiel o život aj
Warburton-Lee, ktorý bol posmrtne vyznamenaný Viktóriiným krížom. V Narviku zostalo síce osem torpédoborcov, ale dva boli vyradené z boja
a dva ťažko poškodené. Ako zistil neskôr veliteľ Bey, ktorý prevzal velenie nad skupinou, pred vstupom do fjordu sa pripravil na útok
britský krížnik Penelope a jeho sprievodné torpédoborce. 13.apríla priplávali Britom posily a mohla začať „druhá bitka
o Narvik“. Potom, čo nemeckým plavidlám došlo palivo a munícia a stratili tri torpédoborce prišiel definitívny koniec nemeckého odporu.
Zostávajúci námorníci svoje lode potopili, vylodili sa v Narviku a pridali sa k horským strelcom, ktorý ich s radosťou privítali, nakoľko
vedeli, že sa pre nich blížia ťažké časy.
Presuny vojsk do Nórska
Hitler prežíval udalosti v Narviku ako
zlú nočnú moru. Potopenie všetkých torpédoborcov sa ho strašne dotýkalo. Uvažoval dokonca o tom, že do Narviku pošle ďalšiu jednotku,
ktorej sa ako vrchný veliteľ Wehrmachtu postaví do čela. Hitler si v situácií, ktorá nastala podobné úvahy nevedel zakázať. Spojenci sa
rozhodli Nórsku pomôcť. Prvou fázou tejto pomoci sa stali výsadkové jednotky. Prvý konvoj s pozemnými jednotkami na palube vyplával z Clyde
11.apríla. Tento krok však prišiel neskoro. Nemci vydali rozkaz ponorkám, ktoré operovali v oblasti, aby potopili akékoľvek nepriateľské
transportné plavidlo. Tieto nové ciele, aj napriek tomu, že mali byť ľahkou korisťou, sa potápali až nepochopiteľne ťažko. Napríklad
šestnásteho apríla spozorovala U 47, klenot nemeckých ponoriek, hradbu lodí chránenú mínami, na ktorú bez výsledku vypálila osem
torpéd. Podozrenie z neúspechu padalo ako na nové magnetické odpaľovacie zariadenia, ktoré malo torpédo odpáliť, keď sa nachádzalo pod
trupom lode, tak aj na klasické perkusné nárazové zápalníky. Tento problém, ktorý sa poeticky nazval „torpédová kríza“, sa podarilo
vyriešiť až roku 1942.
Pokiaľ transport vojakov do Nórska skončil pre Nemcov úspechom, v žiadnom prípade sa to nedalo
povedať o prvej vlne prepravy zásob pre týchto vojakov. Zo siedmich plavidiel sa do cieľa dostali iba dva. Nemci tak z 11 600 ton zásob
a výzbroje prišli o sedem ton. Pokiaľ ide o vojakov, do cieľa sa podarilo doraziť jedenástim lodiam z pätnástich. Kritickou sa stala
hlavne situácia v Trondheime a Narviku. Ponorkám musel byť vydaný rozkaz, aby všetkými silami zaistili ochranu hlavne životne dôležitým
zásobám munície, pohonných hmôt a leteckých púm. Do konca apríla sa podarilo do Trondheimu dopraviť len 200 ton tohto prvoradého
materiálu. Narvická oblasť sa považovala za príliš nebezpečnú pre akcie tohto typu. Kriegsmarine na seba musela vziať veľmi ťažkú
úlohu, pre ktorej splnenie nemali dostatok prostriedkov. Touto úlohou bolo zaistiť bezpečnosť tak dôležitých zásob pre vojská operujúce na
území Nórska. Spojenecké ponorky neustále krúžili okolo transportných trás a boli pripravené zasiahnuť, aj keď za to platili tú
najvyššiu daň. Potopených bolo totiž päť ponoriek, medzi nimi aj ponorkové eso, poľský Orzel, ktorý narazil na mínu. V rámci operácií
spojených s Nórskom sa Spojencom podarilo potopiť školskú delostreleckú loď Brummer a okolo pätnásť hliadkových pobrežných
plavidiel.
Relatívne rýchly postup nemeckých vojsk z oblasti Osla smerom k Trondheimu bol hlavným dôvodom, prečo sa spojenci
rozhodli evakuovať svoje jednotky, ktoré mali Trondheim dobyť. Tieto jednotky boli pred tým vylodené v Andalsse a Namsose. Úplne inak
vyzerala situácia pri Narviku. Terén nedovoľoval horským jednotkám generála Feuersteina, vyslaného Narviku na pomoc, dostatočne rýchly
postup, takže situácia nemeckých jednotiek tam zostávala kritická. Od 13.mája boli tieto jednotky navyše ohrozované príslušníkmi
francúzskej Cudzineckej légie, ktorí sa vylodili v Bjerkviku a Harstade.
Operácia Juno
SKL uvažovalo
o nasadení svojich veľkých bojových plavidiel (Gneisenau, Hipper, Scharnhorst) proti spojeneckým predmostiam v Harstade a Bjerkviku a ako
sekundárne ciele mali mať Vaagsfjord a Vestfjord. Tento plán nakoniec nebol zrealizovaný, nakoľko SKL nepovažoval efekt takejto operácie
adekvátny riziku a vynaloženým prostriedkom. Súčasťou operácie Weserübung sa stala aj operácia Juno, ktorá prebehla medzi 4. a 10.
júnom.
4.júna opustili prístav Kiel lode Gneisenau, na ktorej vztýčil svoju zástavu veliteľ operácie Marschall, Scharnhorst, Admiral
Hipper a štyri torpédoborce. Úlohou zväzu bola demonštrácia sily a prípadná pomoc pozemným jednotkám v Narviku delostreleckou
paľbou. Po vyplávaní dostal Marschall informácie o tom, že by mohol naraziť na nepriateľské plavidlá. Tieto informácie mu potvrdila aj
spravodajská služba B-Dienst. Šiesteho júna sa dostal zväz pokojne k ostrovu Jan Mayen, kde si doplnil pohonné hmoty z tankera
Dithmarschen. Letecký prieskum už 4.júna zistil prítomnosť silnej skupiny lodí v britskej základni Scapa Flow. V ten istý deň na
základňu podnikli Nemci neúspešný nálet. Piateho júna sa podarilo zachytiť depešu, informujúcu o pripravenom vyplávaní lodí zo Scapa
Flow. Cieľom skupiny mali byť dva neznáme plavidlá, ktorých poloha sa nápadne podobal na pozíciu tankeru Dithmarschen. SLK chápalo akciu len
ako opatrenie protivníka, ktorým sa snaží čeliť možnému prieniku nemeckých plavidiel do Atlantiku, a preto informáciu Marschallovi vôbec
neposunulo. V skutočnosti bolo všetko úplne inak. Veliteľ britského loďstva Forbes, ktorý si informáciu o nemeckých plavidlách vyložil
tiež chybne, vyslal bojové krížniky Renown a Repulse do priestoru medzi Orknejami a Islandom, aby posilnili ochranu konvojov smerujúcich do
Narviku. Piateho júna zachytili pozorovacie lietadlá nemeckého námorníctva strážený konvoj. Marschall však nezaútočil, lebo sa obával,
že by prezradil svoju prítomnosť na mori a ohrozil by operáciu v okolí Harstadu, ktorú naplánoval na noc z 8. na 9.júna. Neustále sa
zhoršujúce počasie neumožňovalo nasadenie prieskumných lietadiel. Marschallovi tak chýbali informácie, ktoré mohli mať pre úspech jeho
misie kľúčový význam.
Veliteľ prieskumného loďstva kontraadmirál Schmundt sa za týchto podmienok vyslovil proti operácií
v oblasti Harstade, ktorú považoval za zle pripravenú a príliš riskantnú. Podľa neho bolo neisté, či sa podarí prekvapivo preniknúť do
Andfjordu, nemecký zväz nemal potrebné informácie o prostriedkoch, ktoré proti nemu môže nepriateľ použiť zo zeme, a za hrozbu považoval
aj možný útok britských torpédových lietadiel z lietadlových lodí, ktorým by nemecké lode v úzkom fjorde len ťažko čelili. Marschall
ho ale upokojil a prehlásil, že by nikdy svoje lode nevyslal do „akcie, ktorá by nemala zmysel“. Ako najvyšší dôstojník tak dal jasne
najavo, že si uvedomuje svoju zodpovednosť, takže jeho štáb predpokladal, že nehovorí len tak do vetra.
Informácie o pozíciách
nepriateľských lodí naviac začalo pribúdať. Letecký prieskum hlásil severozápadne od Harstadu dokonca hneď niekoľko nepriateľských
konvojov, pričom tam mala byť aj lietadlová loď.
Na základe týchto správ Marschall usúdil, že v Andfjorde nezostali žiadne
nepriateľské plavidlá, a rozhodol sa napadnúť jeden z konvojov na šírom mori. Vybral si zväz tvorený krížnikom, dvoma torpédoborcami
a dvoma transportnými loďami. Stále si ale nechával otvorenú možnosť zamieriť so svojimi bojovými krížnikmi k Harstadu. SLK jeho
rozhodnutie v zásade uvítalo, ale požadovalo od Marschalla, aby svoje sily rozdelil. Väčšina lodí sa mala vrátiť k pôvodnému cieľu
a konvoju sa mal venovať len Hipper so sprievodom.
Vývoj situácie na mori však začal naberať obrátky a bol rýchlejší než
prichádzajúce rozkazy. Ôsmeho júna ráno nemecké plavidlá vytvorili zostavu pripomínajúcu veľké hrable. O 5.55 sa Hipperu podarilo
zachytiť britský tanker Oil Pioneer a stíhač ponoriek Jupiter. Obidva plavidlá čoskoro klesli na dno. Nemecké plavidlá potom znovu zaujali
pôvodnú zostavu a okolo desiatej zamierili na severozápad. Ich ďalším cieľom sa stali transportná loď Orama a nemocničná loď Atlantis.
Nemocničné plavidlo Nemci ušetrili, Orama, plná vojakov, však bola potopená. Medzitým sa ale pre Marschalla stávala čoraz problematickejšia
výprava do Harstadu. Odoslal Hipper a jeho torpédoborce, aby doplnili pohonné hmoty a zároveň poskytli ochranu nemeckým konvojom do
Trondheimu. Rozhodol sa tak pre jednu variantu operačného rozkazu, avšak vyčlenenie ľahkých plavidiel sa stalo terčom ostrej kritiky zo strany
velenia pozemných jednotiek. Potom Marschall nechal Dithmarschen opustený a s krížnikmi zamieril opäť na sever. O 16.45 spozorovali
z paluby Scharnhorstu dym, vďaka ktorému Nemci o 17.15 odhalili prítomnosť lietadlovej lode Glorious. Na Marschalla sa usmialo šťastie,
pretože mohol obhájiť význam celej svojej akcie.
Kvôli popísaniu dôvodu, prečo zostal Glorious osamotený, len s ochranou
dvoch torpédoborcov, Acasta a Ardent, sa musíme vrátiť o niekoľko dní naspäť. Vzhľadom na to, aké obrátky naberali boje na západnej
fronte, sa rozhodli Spojenci 24.mája ukončiť svoje akcie v Nórsku. Pred odchodom však ešte mali dobyť Narvik, zničiť zariadenie prístavu
a prekladisko železnej rudy.
Útok na Narvik v noci z 27. na 28.mája prebehol úspešne, aj napriek masívnemu nasadeniu lietadiel
Luftwaffe. 2.júna bola k Narviku vyslaná lietadlová loď Ark Royal, aby mohla s ďalšími plavidlami zaistiť evakuáciu 24 500 vojakov,
ktorí boli na pevnine. Úlohou Glorious bolo nalodiť stíhacie lietadlá RAF. Vzhľadom k nedostatku mazutu, čo bolo palivo Glorious, padlo
rozhodnutie, že Glorious pôjde do Británie kratšou trasou. Jednotky sa podarilo nalodiť medzi 4. a 8.júnom bez akéhokoľvek odporu
nepriateľa. Marschall sa síce dostal priďaleko na to, aby poskytol podporu pre Harstad, ale ponúkal sa mu lákavejší cieľ. Štyri konvoje
plné vojakov, ktorých ochranu zaisťovali iba krížniky Southampton a Coventry a šestnásť torpédoborcov.
Lietadlová loď
Glorious nemala žiadnu šancu. Jej rýchlosť jej neumožňovala uniknúť a navyše z neznámych dôvodov nebolo pripravené na štart ani jedno
lietadlo. O 17.28 zahájil Gneisenau paľbu zo svojich stredných diel na Ardent. Za pár minút sa pripojil aj Scharnhorst, ktorý z diaľky 26
000metrov začal ostreľovať Glorious. Už treťou salvou sa mu podarilo zasiahnuť vysielaciu stanicu lietadlovej lode, takže nebola schopná dať
na väčšiu vzdialenosť správu o svojom osude. Dosah vysielacích staníc, ktoré na lodi zostali totiž nemali dostatočný dosah. Správu
síce zachytil krížnik Devonshire, ale vzhľadom na to, že na jeho palube unikal nórsky kráľ s celou vládou, musel tento zachovať prísny
rádiový pokoj. Hneď prvé granáty naviac zasiahli vzletovú dráhu, čo znemožňovalo urýchlene vyzbrojiť lietadlá torpédami. Ďalším
handicapom bolo, že lietadlá mali štartovať priamo v smere približujúceho sa nepriateľa.
Gneisenau nestrácal čas a preniesol
svoju paľbu na rovnaký cieľ ako Scharnhorst. Prítomnosť torpédoborcov však nútila k útoku z väčšej vzdialenosti. Lietadlová loď
Glorious sa zahalila dymovou clonou, z ktorej sa torpédoborec Ardent pokúsil o výpad no rýchlo podľahol paľbe a o 18.18 bol potopený.
Jediné torpédo, ktoré vypálil len tesne minulo prednú časť Scharnhorsta. Obe nemecké krížniky pokračovali v paľbe na Glorious, ktorá
už horela a na ktorej bolo čoraz viac poškodení. O 18.33 previedol prudký obrat torpédoborec Acasta a vypálil štyri torpéda, ktoré
mierili na Scharnhorst. Po siedmich minútach sa na pravoboku Scharnhorstu ozvala prudká detonácia. O 19.07 sa lietadlová loď Glorious, ktorá
bola dve hodiny ostreľovaná, prevrátila a zmizla pod morskou hladinou. Acasta, ktorá síce už horela, ešte stále pálila zo svojich diel
a niekoľkými poslednými granátmi sa jej dokonca podarilo zasiahnuť Scharnhorst. Potom sa ozval silný výbuch a torpédoborec proste
zmizol. Scharnhorst bol však vážne poškodený. Torpédo, ktoré narazilo do boku, vyradilo vežu C, zlomilo hriadeľ pravého lodného šraubu
a poškodená bola aj stredná strojovňa, takže loď mohla plávať len na jednom šraube. Stále ešte mohol dosiahnuť rýchlosť 26 uzlov, ale
jeho schopnosť manévrovať bola značne znížená.
Bitka teda skončila pre Britániu priam katastrofálne. Zachránilo sa len 45
mužov a o život prišlo 1474 námorníkov, vojakov a letcov. Británia prišla o všetky letecké sily, ktoré nasadila pri nórskej kampani.
Tieto potom chýbali hlavne v Bitke o Britániu, ktorá sa mala čoskoro začať.
Vzhľadom k poškodeniu Scharnhorstu musel
Marschall zamieriť do Trondheimu, kam dorazil 9.júna o 16.00 večer. Desiateho odplával Gneisenau, Hipper a štyri torpédoborce, aby mohli
pokračovať vo svojej misií.
Nemecký letecký prieskum však hlásil na mori západne od Trondheimu početné námorné sily Británie
a nemecký admirál bol týmito skutočnosťami prinútený pre návrat do Trondheimu. Potom nasledovali dva nálety RAF z paluby Ark Royal, avšak
len jedna puma trafila Scharnhorst a aj tá neexplodovala. Osem britských bombardérov však bolo zostrelených.
Nemecký zväz opustil
20.júna Trondheim, tento krát však pod velením Lütjensa. Poslednou obeťou operácie Juno sa tak stal sám Marschall, ktorý neuniesol kritiku
a prehlásil sa za chorého. SKL tak urýchlene menovalo Lütjensa veliteľom zväzu, aby lode mohli opustiť prístav. Zatiaľ čo Scharnhorst sa
vracal do Nemecka so silnou ochranou torpédoborcov, Hipper a Gneisenau mali previesť sabotážnu úlohu, ktorou bolo napadnutie Severnej Hliadky
v priestore medzi Faerskými ostrovmi a Islandom, aby umožnili bezpečný návrat Scharnhorsta. Táto akcia však bola krátkodobou
záležitosťou. Už večer 20.júna totiž Gneisenau zasiahlo torpédo z ponorky. Lütjens sa preto vrátil do Trondheimu, kde prebehli provizórne
opravy. Po ich dokončení sa lode 25.júla vyplavili späť do Kielu.
Záver
Je nutné spomenúť aj to, akú
úlohu zohralo pre chod celej operácie Weserübung nemecké letectvo Luftwaffe. Prvou novinkou pre toto letectvo bolo, že prvý krát zasahovalo na
mori, a to významným spôsobom. Hlavným cieľom vyše 300 lietadiel bolo poskytnutie podpory pre Kriegsmarine, čo malo odstrániť taktické
výhody Spojencov. Vďaka dobrému plánovaniu a dodržiavaniu všetkých dohodnutých akcií boli výsledky v rámci taktického plánu veľmi
uspokojujúce. S ďalším postupom nemeckých vojsk pokračovali aj presuny nemeckého letectva na novo dobyté letiská, takže v blízkej dobe sa
hrozba lietadiel rozšírila na celý priestor okolo nórskeho pobrežia. Spojencom sa podarilo dosiahnuť prevahu vo vzduchu len v oblasti Narviku,
aj to vďaka lietadlám, ktoré zmizli pod hladinou na palube lietadlovej lode Glorious.
Skutočne dosiahnuté výsledky v bojoch však neboli
až také úžasné. Piloti Luftwaffe totiž mali problémy s identifikáciou nepriateľských plavidiel, a keď sa im to už podarilo, často
nedokázali svojimi pumami zasiahnuť pohybujúci sa cieľ.
Zhodnotenie operácie v Nórsku je pomerne zložité.
Zo strategického hľadiska išlo o nesporný nemecký úspech. Spojenci neboli schopný zabrániť okupácií zeme, prišli o prístup k
„železnej ceste“ a k škandinávskym lesom, ktorých drevo používali na vystužovanie baní. Operačná základňa Kriegsmarine sa značne
rozšírila a došlo aj k zväčšenej možnosti prieniku nemeckých plavidiel do Atlantiku, kde potom mohli sabotovať spojenecké
konvoje. Z taktického hľadiska ide teda o neuveriteľný nemecký úspech. Operácia Weserübung bola až drzá, ale aj nesmierne odvážna
kombinovaná operácia. Inou stránkou veci je však porovnanie strát obidvoch strán. Nemci prišli o jeden ťažký krížnik, dva krížniky,
desať torpédoborcov, jednu torpédovku, štyri ponorky, jednu školskú loď, jednu mínolovku a 18 transportných plavidiel. K tomu ešte treba
prirátať poškodenie krížnikov Lützov a Hipper a bojových lodí Scharnhorst a Gneisenau, vďaka čomu boli tieto vyradené z prevádzky na
dlhé mesiace. Spojenci na druhej strane stratili lietadlovú loď, dva krížniky, deväť torpédoborcov, šesť ponoriek a ďalších podporných
plavidiel. Pokiaľ ide o straty na životoch u spojencov boli jednoznačne citeľnejšie. Samotné spočítanie strát však neukáže veľa. Treba
povedať, že Nemci, na rozdiel od Spojencov, neboli schopní tieto straty nahradiť. Tieto straty potom boli strašne citeľné hlavne vo
francúzskej kampani, kde Kriegsmarine nemohla zohrať tak významnú úlohu ako by sa od nej očakávalo.