História Sovietskych tajných služieb

História Sovietskych tajných služieb
 
Vývoj KGB
December 1917 ČEKA
Február 1922 Začlenenie do NKVD (ako GPU)
Júl 1923 OGPU
Júl 1934 Znovu začlenenie do NKVD (ako GUGB)
Február 1941 NKGB
Júl 1941 Znovu začlenenie do NKVD (ako GUGB)
Apríl 1943 NKGB
Marec 1946 MGB
Október 1947-
- November 1951    Zahraničná spravodajská činnosť prevedená do KI
Marec 1953 Spojenie s MVD do väčšieho MVD
Marec 1954 KGB
11. november 1991 ukončenie činnosti KGB
 
Použité skratky
CIA - Central  Intelligence Agency, ústredná spravodajská služba USA
ČEKA - Vserossijskaja črezvyčajnaja komissija po borbe s kontrrevoljucijej i sabotažem,
Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážami
ČĽR -  Čínska ľudová republika
GPU- Glavnoje političeskoje upravlenije , Hlavná politický správa ZSSR: bezpečnostná 
služba, súčasť NKVD v rokoch 1922-23
GUGB -  Glavnoje upravlenije gosudarstvennoj bezopasnosti, Hlavná správa štátnej
  bezpečnosti ZSSR: bezpečnostná služba, súčasť NKVD  v rokoch 1934-43
KI -  Komitet po informacii, Výbor pre informácie ZSSR: Sovietsky spravodajský
úrad, ktorý v rokoch 1947 – 51 spojoval zahraničné správy MGB a GRU
MGB-  Ministerstvo gosudarstvennoj bezopasnosti, Ministerstvo štátnej bezpečnosti
ZSSR, pôsobilo v rokoch 1946-54
MI5 - Military Intelligence department 5, Britská bezpečnostná služba zaisťujúca
vnútornú bezpečnosť a kontrarozviedkovú ochranu na britskom území
MVD - Ministerstvo vnutrennich del, Ministerstvo vnútra, vzniklo v roku 1946 po
NKVD
NKGB - Narodnyj komissariat gosudarstvennoj bezopasnoti, Ľudový komisariát štátnej
bezpečnosti ZSSR, pôsobil v rokoch 1941 a 1943-46, predchodca MGB
NKVD-  Narodnyj komissariat vnutrennich del, Ľudový komisariát vnútra ZSSR v rokoch
  1922-23 a 1934-43 zahŕňal štátnu bezpečnosť, predchodca MVD
OGPU - Objediňonnoje glavnoje političeskoje upravlenije, Spojená hlavná politická
   správa ZSSR, Sovietska bezpečnostná služba pôsobila v rokoch 1923-44
OSS - Office of Strategic Services, Správa strategických služieb USA, vojnový
predchodca CIA
PGU - Pervoje glavnoje upravlenije, Prvá hlavná správa KGB, orgán zahraničného
spravodajstva ZSSR
SIS -  Secret Intelligence Service, Tajná spravodajská služba Veľkej Británie
SMERŠ -  Smerť špionam!, -Smrť špiónom, Sovietska vojenská kontrarozviedka v r. 1941-46
 
ÚVOD
História KGB ako sovietskeho výboru štátnej bezpečnosti siaha ďaleko pred studenú vojnu. Obdoba KGB, len pod iným menom ČEKA, začala fungovať hneď v prvých dňoch októbrovej revolúcie v roku 1917. V znaku mala štít a meč. Štít symbolizuje obranu a meč boj proti nepriateľom. KGB prebrala aj znak, ale neskôr /1985/ sa rozhodla meč z erbu odstrániť aby napravili povesť svojej organizácie. Štáb ČEKY sa nachádzal v Moskve na ulici Boľšaja Ľubjanka č. 11.  V súčasnej dobe sa hlavná budova KGB nachádza na Dzeržinského ulici.
 
Začiatky tajných služieb v ZSSR
Príslušníci ČEKY sa nazývali čekisti. Medzi čekistami boli aj tzv. čekisti „prahnúci po krvi“. Jedným z prvých obetí čekistov bol jeden cirkusový klaun prezývaný Bim Bom, ktorý sa často vysmieval komunistom. A tak na jednom predstavení prišli za ním čekisti s kamenným výrazom, diváci si mysleli, že je to súčasť vystúpenia, ale za chvíľu sa ich smiech premenil na paniku, keď sa ozvali výstrely. Okrem teroru však ČEKA na boj s kontrarevolúciou využívala aj svojich agentov, ktorí neraz riskovali svoje životy pri odhaľovaní hniezd kontrarevolúcie. ČEKA uznávala dve najúčinnejšie metódy boja proti boľševikom – teror a technika nasadzovania agentov,  ktoré neskôr položili základy pre Stalinovu NKVD. V rokoch 1917- 1924 padlo ČEKE za obeť viac než 250 000 ľudí. V roku 1921 keď už o víťazstve boľševikov v občianskej vojne nebolo pochýb sa mnohí domnievali, že doba ČEKY sa skončila, avšak podarilo sa jej prežiť. V roku 1920 (20.12.), kedy ČEKA oslavovala tretie výročie vzniku, bolo vytvorené jej zahraničné oddelenie, pretože získavanie zahraničných informácií získavalo stále väčší význam. Zameriavalo sa hlavne na Veľkú Britániu, pretože Británia bola podľa sovietskych predstaviteľov najvplyvnejšou mocnosťou sveta, kľúčom k uznaniu Sovietskeho Ruska kapitalistickým svetom. Avšak dlhú dobu sa im nedarilo zistiť skutočný obsah britskej politiky a zámery tých, ktorí určovali zahraničnú politiku Veľkej Británie. Môžeme povedať, že britská rozviedka vedela začiatkom 20–tych rokov o sovietskej zahraničnej politike viac ako ČEKA. Bolo to spôsobené najmä tým, že po páde cárskeho Ruska bola dešifrovacia služba zrušená a pracovníci sa rozutekali najmä na západ a tak ČEKA zo začiatku využívala len jednoduché šifry (napr. prehodenie písmen). Britskej dešifrovacej službe sa podarilo rozlúštiť najdôležitejšiu diplomatickú korešpondenciu sovietov. Dosť dlho trvalo, kým to sovieti zistili a tak sa ukázali prvé diery v šifrovacom a kódovacom systéme. Tieto nedostatky sa snažili odstrániť aj tým, že vysielali svojich agentov do terénu, kde používali narkotiká na omráčenie diplomatov. Takto mohli prehľadať ich kufre a dostať sa tak k tajným informáciách a v neposlednom rade aj k šifrám. Až v roku 1921 sa Sovietske Rusko začalo vymaňovať z diplomatickej izolácie. Rozviedka začala naberať silu a v roku 1926 sa zásadne zmenila. Sovietska služba dešifrovania síce ešte nedosiahla úroveň akú mala za čias cára, ale už sa stala jedným z najdôležitejších zdrojov diplomatických informácií. Hlavným predmetom záujmu ČEKY od chvíle jej založenia neboli vlády kapitalistických štátov a ich práca, ale kontrarevolúcia. Až do konca občianskej vojny prichádzala hrozba kontrarevolučného zvratu z Ruska samotného.
 
Zmeny v systéme
  Sovietske tajné služby sa začali príliš zaujímať o vnútroštátnu politiku a na tú zahraničnú sa pozabudlo. To malo za následok odhalenie niekoľko stovák agentov po celej Európe a v Číne. Briti sa tak dostali k informáciám ktoré usvedčovali ZSSR z nekalých činností voči Británii. Na to Británia okamžite reagovala prerušením diplomatických vzťahov so ZSSR. Aby sa to už viackrát neopakovalo ZSSR nariadil:
1. zmeniť systém zabezpečenia veľvyslanectiev, šifrovacieho systému ako aj rezidencií
  OGPU,
2. zničiť dokumenty, ktoré by mohli viesť k prípadnému ďalšiemu odhaleniu,
3. uchovávať korešpondenciu len za posledný mesiac.
Táto operácia zahájila tzv. diplomatickú blokádu ZSSR v celej Európe. Koncom 20-tych rokov sa začal „hon na čarodejnice“. Bol namierený proti kontrarevolucionárom. Hon mal úspech a bolo odhalených niekoľko organizovaných skupín. Za zmienku stojí skupina kontrarevolucionárov v uhoľných baniach na Dombasse. Vedenie OGPU nemalo dostatok dôkazov, ale napriek tomu, zásluhou Stalina boli zatknutí. V tomto čase si Stalin začína uvedomovať, ekonomickú zaostalosť ZSSR a tak nariadil OGPU zriadiť gulagy, čo boli pracovné tábory na Sibíri pre väzňov, ktorí dostali viac ako 3 roky väzenia. Týmto sa čiastočne zmiernili príznaky hospodárskej krízy ZSSR.
V roku 1934 sa OGPU znovu začlenila do NKVD.
 
Japonsko = hrozba
Japonsko začalo kontrolovať veľký úsek súše hraničiacej so ZSSR. Do polovice 30-tych rokov Moskva v Nemecku videla menší závažný zdroj vojenského nebezpečia než v Japonsku. Potvrdili to aj tajní agenti, ktorí sa v Japonsku zaujímali o prípadný vojenský útok na ZSSR zo strany Japonska. Pri tejto hrozbe zohrala veľkú úlohu sovietska rádiorozviedka, ktorá kontrolovala dôležité hovory.
 
2. Svetová vojna
V roku 1935 sa piatim sovietskym agentom, pôvodom Britom podarilo infiltrovať do britského spojovacieho oddelenia. V druhej svetovej vojne ich prezývali „ báječná päťka“. Počas ich pôsobenia získali veľké množstvo dôležitých údajov. Až o niekoľko rokov po druhej svetovej vojne sa Britom podarilo odhaliť, avšak iba štyroch z piatich členov „báječnej päťky“. Takýchto „pätiek“ sa neskôr začína vytvárať v Európe veľké množstvo.
Úlohou „pätiek“ v Nemecku bolo získať si na svoju stranu utlačovaných nemeckých robotníkov, ktorí sa neskôr pridali k ich tajnej vojne proti fašizmu. To sa neskôr ukázalo ako dobrý taktický ťah. Hitlerovým cieľom bolo premeniť veľkú časť východnej Európy na rasistickú ríšu a nepochyboval o tom, že k vybudovaniu takejto ríše bude potrebná vojna so ZSSR. Hrozbu Hitlera si uvedomoval  aj Sovietsky zväz a hlavným centrom ich špionážnej činnosti v Nemecku sa stal Berlín. Tu sa vytvorila aj vysoko-profesionálna pasová služba, ktorá pomáhala agentom OGPU v Európe. Vyrábali sa tu falošné pasy a doklady. K tomu aby bola identita agenta dokonalá, bolo potrebné vytvoriť celý komplet dokladov. Ide o rodný list, pracovnú knižku, doklad o sociálnom poistení a iné. Aby agent nevzbudzoval u polície pozornosť, musel byť pas mierne poškodený, musel mať nejaké razítka a toto všetko muselo zapadať do legendy, ktorú si musel agent zapamätať. Boli to zložité a veľmi riskantné procesy, avšak mnohým sovietskym diplomatom v Nemecku to pomohlo utiecť do zahraničia a tým sa zachrániť pred nacistami. Sovietska rozviedka tak stratila svoje postavenie vo vnútri Nemecka a museli sa zamerať na Nemecko z vonku, čiže z Holandska, Francúzska alebo Švajčiarska. Vzťahy medzi Nemeckom a ZSSR sa vyostrili a bolo potrebné niečo urobiť. Bol podpísaný Pakt Mollotov-Ribbentrop (23.8. 1939, pakt o neútočení). O týždeň na to, (1.9. 1939)  prekročila nemecká armáda poľské hranice. Sovietsky zväz na to zareagoval tak, že presunul svoje vojská na východnú časť Poľska, aby zabral svoju časť poľskej koristi.  Pri stretnutí vojsk Nemecká a Sovietskeho zväzu v Poľsku boli usporiadané aj oslavy a spoločné vojenské prehliadky. Poľsko sa rozdelilo na 2 časti. Na nemeckej strane sa do „ triedenia“  odporcov zapojilo Gestapo a na ruskej strane NKVD. Došlo tu aj k výmene zajatcov medzi týmito organizáciami. Zajatci NKVD boli deportovaní do pustých oblastí Kazachstanu a Sibíra, kde boli popravení. Boli to väčšinou zástupcovia vyšších vrstiev: politici, úradníci, dôstojníci, policajti, advokáti, podnikatelia a kňazi.
 03.02.1941 sa oddelenie bezpečnosti a rozviedky NKVD, bývalého OGPU mení na NKGB.

Ani  NKGB netušilo o skutočných zámeroch Hitlera. Churchill však Stalinovi naznačuje čo Hitler chystá a odvoláva sa pritom na tých najlepších britských agentov. Stalin však s Churchillom nechcel mať nič spoločné. Hitler využíva situáciu a odkazuje Stalinovi, že Veľká Británia sa snaží len „kaliť vodu“, popritom sa Nemecko chystalo na plán Barbarossa. Sovietska zahraničná rozviedka v Japonsku tak isto varovalo Stalina o útoku Nemecka na ZSSR, ale Stalin si to nechcel priznať. 22.06.1941 zahájilo Nemecko vojnu proti ZSSR. Aj počas útoku Nemcov, Stalin stále veril, že ide iba o provokáciu. ZSSR, ktorý disponoval najväčšou zahraničnou spravodajskou sieťou v dejinách, utrpel v ranných hodinách 22.06.1941 najväčšiu spravodajskú katastrofu počas 2. Svetovej vojny. Táto katastrofa nebola spôsobená nedostatkom spravodajských informácií, ale nesprávnou analýzou a využitím týchto informácií. V Moskve bol celý systém vyhodnocovania spravodajských informácií ovládaný poníženým strachom. Nedostatky systému však nie sú dostatočným vysvetlením zvrátenosti Stalinovej úlohy ako hlavného analytika spravodajských informácií. Vymyslená zrada ho urobila slepým voči ozajstnej zrade. Stalin miesto toho, aby sa sústredil na riadenie Červenej armády a jej hrdinského odporu, snažil sa spolu s NKGB nájsť spôsob ako s Hitlerom uzavrieť mier. Pri  útoku na Moskvu, Stalingrad a Kaukaz však sovietska rozviedka nezískala skoro žiadne informácie o pohybe nemeckých vojsk a tak hlavnú úlohu vo veľkej vlasteneckej vojne zohrali armádny velitelia.

Tí dokázali improvizovať, zo dňa na deň meniť plány v súlade s meniacou sa situáciou a v neposlednom rade zohrala veľkú úlohu aj statočnosť ruských vojakov. V časoch Veľkej vlasteneckej vojny začala mať pre sovietsku politiku veľký význam okrem politickej a vojenskej tiež vedecká špionáž. V oblasti vedy sa najväčší význam pripisoval informáciám okolo jadrovej bomby. V roku 1942 tajné služby zistili, že Amerika a Británia pracujú na výrobe atómovej bomby. Stalin pochopil, že vojna s Nemeckom, môže skončiť bez toho, aby bol fašistický štát definitívne zničený. V takomto prípade by Rusko výrobou atómovej bomby získalo pred povojnovým Nemeckom náskok. Definitívne však Stalina o potrebe vývoja vlastnej atómovej bomby presvedčili až údaje sovietskej rozviedky.
 
Boj o informácie
Do boja o informácie sa zapojili aj USA. Sovietska zahraničná rozviedka sa však včas stačila infiltrovať do americkej politiky a tak nemali problém získavať informácie ani od USA. Najväčší príliv informácií pre ZSSR pochádzal stále z Veľkej Británie. Dokonca sa sovietskemu agentovi podarilo preniknúť aj do britskej bezpečnostnej služby MI5, ktorá zaisťovala vnútornú bezpečnosť Veľkej Británie. Tento agent na to potreboval skoro 2 roky. Okrem zhromažďovania veľkého množstva informácií o spojencoch Ruska sa NKGB sústreďovalo aj na tzv. aktívne opatrenia, ktorých poslaním bolo ovplyvňovať verejnú mienku na západe. Uskutočňovalo sa to pomocou rôznych reportáží, uverejnených v časopisoch, a kníh. V Moskve NKGB úspešne nainštalovalo na Americké veľvyslanectvo najmodernejšiu odpočúvaciu techniku a Američania na konferenciách praktikovali niečo ako otvorenú diplomaciu. Stalin tak získava výhodu. V ZSSR vzniká Sovietska vojenská kontrarozviedka SMERŠ. Pôvodný názov mal byť SMERNEŠ- presne v duch frekventovaného sloganu vojnovej doby: „Smrť nemeckým špiónom“, ale prečo by mali mať na mysli len nemeckých špiónov, keď sa na ZSSR zameriavali aj iné výzvedné služby. Preto nakoniec túto organizáciu pomenovali: Smrť špiónom – skrátene SMERŠ. Základným poslaním SMERŠ sa však viac než pátranie po cudzích agentoch stalo hľadanie zradcov v armáde, po ktorých sa usilovne pátralo za pomoci veľkého množstva udavačov.  V roku 1946 bol SMERŠ formálne zrušený a jeho funkciu prebrala MGB. Tá mala veľký vplyv na povojnový vývin krajín Európy.

Studená vojna
Od konca 2. Svetovej vojny sa v NKGB/MGB hovorilo o USA ako o hlavnom nepriateľovi. V USA zanikla OSS a vznikla CIA. Všetci Sovietsky tajní agenti, ktorí pracovali v OSS boli nútení začať od znova. Do novo vytvorenej CIA bolo takmer nemožné sa infiltrovať. Okrem straty agentov v zahraničných tajných službách, čoraz viac dochádzalo k zrade a následnému predávaniu informácií a šifier vo vlastných radoch. Prvé roky Studenej vojny tak možno nazvať aj obdobím chaosu v organizácii sovietskych výzvedných operácií. Aj napriek týmto problémom si Sovietske Spravodajské služby rozhodujúcu časť svojej agentúry na Západe uchovali, zatiaľ čo Západ nemal v Moskve nič. CIA v snahe vybudovať v ZSSR agentúrne siete, sa orientovala na ilegálne prekračovanie sovietskych hraníc a na podporu partizánskych oddielov, ktoré bojovali proti Stalinovmu režimu. Takmer všetky pokusy preniknúť do Ruska buď z juhu cez Turecko, alebo cez Pobaltské štáty končili neúspechom, pretože ústredie na nich pripravilo niekoľko klamných manévrov. Súpera sa im síce podarilo oklamať, ale prišli chyby v podobe odhalenia šifrovacieho zariadenia Venon. Takto získala britská SIS správy o človeku, ktorý pracuje v ich radoch. Následne nastala reťazová reakcia v roku 1951 sa Britom podarilo odhaliť aj „báječnú päťku“. V roku 1954 MGB prijala súčasný názov KGB.
 
KGB
Samotná KGB bola v Sovietskom zväze obrovským kolosom, niečo ako štát v štáte. Zamestnávala približne 500 000 ľudí, avšak odvetvie čo malo na starosti zahraničnú rozviedku, zamestnávalo asi 15 000 ľudí. Hlavným cieľom KGB bol nepriateľský štát ako taký, a pod neho patrila aj samotná nepriateľská tajná služba. KGB riešila problémy so šifrovaním a dešifrovaním, napriek tomu, že nemala k dispozícií takú modernú počítačovú techniku akú používali ich kolegovia v USA a Veľkej Británii. Mohli sa však pochváliť najlepšími matematikmi a programátormi, ktorých  z času  na čas povolávali do služieb KGB. Čím ďalej, tým viac KGB potrebovala informácie o USA. Americké veľvyslanectvo v Moskve zistilo, že do jej budovy boli nainštalované odpočúvacie prístroje a dalo ich odstrániť. Zistili však, že informácie stále unikajú a tak si zavolali špecialistov. Tí prehľadávali budovu celý týždeň, až kým nenarazili na odpočúvacie zariadenie umiestnené v ceruzke. K získavaniu informácií využívala KGB aj tzv. lastovičky. Boli to agentky KGB prezlečené za prostitútky, ktoré po večeroch pri víne s diplomatmi získavali tie najtajnejšie informácie. Využívali tiež aj tzv. krkavcov. Boli to agenti, ktorí zvádzali ľudí zo zahraničných tajných služieb k spolupráci. Keď sa niekto taký našiel, s vidinou ľahko zarobených peniazov, predával informácie KGB. Zo začiatku mu KGB vyplácala vysoké honoráre, avšak neskôr ho začala vydierať, pod hrozbou jeho prezradenia, preto musel neustále donášať informácie, ale už zadarmo.
 
KGB za hranicami Európy
 Na konci studenej vojny, tak ako na jej začiatku sa aktivita KGB sústredila hlavne na USA. Začiatkom 60-tych rokov sa však KGB prvýkrát v dejinách naskytla možnosť vytvoriť veľkú operačnú základňu v Latinskej Amerike, rovno pod nosom USA. Táto možnosť vznikla po tom, čo bol na Kube zvrhnutý dovtedajší Batistov režim a k moci sa dostal v roku 1959 Fidel Castro, ktorému sa ihneď dostala podpora ZSSR. V tom čase sa v Moskve začína rozmáhať kontaktovanie agentov pomocou mŕtvych schránok. Boli to tajné miesta, ako napríklad dutina stromu, či plechovka do ktorých boli vkladané papieriky s odkazmi pre ostatných agentov. Na papieriku bol dátum a miesto stretnutia. V prípade odhalenia mali agenti v zálohe aspoň štyri ďalšie, náhradné plány. Odkazy sa tiež predávali aj na jeden dotyk a to tak, že na ulici v dave, keď sa dvaja ľudia ako keby náhodou zrazili, si pri tejto príležitosti  vymenili potrebné odkazy. Najväčšiu a trvalú starosť medzi všetkými socialistickými štátmi však KGB spôsobovala Čínska ľudová republika. V roku 1960 odvolal Chruščov z Číny tisíce sovietskych poradcov, odišli tiež takmer všetci pracovníci KGB a zostala len pomerne malá rezidentúra v Pekingu. Vzájomné útoky ZSSR a ČĽR začali sprostredkovane – cez štáty tretieho sveta. Keď v roku 1964 Čína odskúšala svoju prvú jadrovú bombu sa konflikt dostal do otvorenej fázy. V 60-tych rokoch sa tak Čína pre KGB premenila na vážny problém. Zhromažďovanie informácií o Číne bolo pre KGB zložitejšie a tiež nebezpečnejšie, než kdekoľvek inde na svete. Bolo ťažké sa po Pekingu pohybovať, čo platilo aj o diplomatoch. Keď sa u niekoho našli cudzojazyčné knihy, donútili ho na znak odpustenia chodiť po kolenách, a keď bol niekto pristihnutý ako počúva zahraničný rozhlas, skončil vo väzení, pretože znalosť cudzieho jazyka alebo prechádzajúci pobyt v cudzej zemi sa automaticky viazal s tajnou službou. Preto najcennejší agenti v Číne boli ľudia mongolského alebo stredoázijského pôvodu, ktorí mohli celkom dobre zapadať medzi miestnych obyvateľov.

Špionáž v štátoch tretieho sveta

Hlavné úsilie KGB v treťom svete sa však sústredilo na Indiu. Tu sa začínajú prejavovať snahy o „spoluprácu“ Sovietskeho zväzu so štátmi tretieho sveta. Najmä v Indii sa po roku 1971 (podpis zmluvy o priateľstve) prítomnosť KGB rozrástla na jednu z najväčších za hranicami ZSSR. India sa tak stala základňou ZSSR pre operácie namierené proti Západu a tretiemu svetu. V celku však prenikanie Sovietskeho bloku do štátnych a vojenských štruktúr v zahraničí prebiehalo úspešnejšie v treťom svete než na západe. Výnimkou bola zrejme len Spolková republika Nemecko a to kvôli unikátnym možnostiam, čo pre KGB znamenala existencia dvoch nemeckých štátov. Sovietskym agentom to umožňovalo voľný pohyb medzi obidvoma štátmi.
 
Vznik agenta
Zamestnanie v PGU bolo pre mnohých ľudí životným snom. Každý rok sa o túto prácu zaujímalo niekoľko tisíc ľudí. Do prvého ročníka Andropovovho inštitútu prijali však iba 300 ľudí ročne. Tradičná cesta do PGU viedla cez niekoľko prestížnych moskovských vysokých škôl. Neskôr však uchádzači boli pozývaní z celého sveta. A tak sa stávalo, že väčšina z nich bola v Moskve po prvýkrát. Uchádzači boli vždy vyberaní podľa diskriminačného národného princípu. Pre židov bola cesta do KGB uzavretá. Len  vo výnimočných prípadoch mohol byť prijatý človek, ktorý pochádzal od židovskej matky, ale on sám oficiálne židovskú národnosť nemal. Na prácu v KGB mohli tak isto zabudnúť aj príslušníci národov, ktorých Stalin v 2. svetovej vojne vyhnal do Kazachstanu a na Sibír a tiež Gréci, Nemci, Kórejci a Fíni. Ťažkosti so vstupom mali tiež Arménci, pretože prakticky každý z nich mal nejakých príbuzných v zahraničí. Vnútorné štatistiky KGB ukazujú, že Gruzínci, Azerbajdžanci či príslušníci ďalších stredoázijských národov boli spoľahlivejší než Rusi a Ukrajinci. Značná diskriminácia  na Andropovovom inštitúte sa týkala tiež pohlavia a náboženského vyznania.  K štúdiu sa prijímali len muži ( s výnimkou manželiek pracovníkov KGB, ktoré tu absolvovali zvláštne kurzy). Vykonávanie akýchkoľvek náboženských obradov bolo prísne zakázané.

Hlavnou požiadavkou na posty pracovníkov KGB bol:
-  dobrý zdravotný stav,
-  jazykové schopnosti (musel ovládať aspoň 2 cudzie jazyky)
-  a samozrejme spoľahlivosť a oddanosť  KGB.

Neskôr sa k týmto požiadavkách  pridala aj tá, že všetci uchádzači o prácu musia vedieť skákať s padákom. „Zbabelcov nepotrebujeme!“ vyhlásil PGU.  V Andropovovom inštitúte prebiehali ročné, dvoj-  trojročné kurzy – v závislosti od predchádzajúceho vzdelania a praktických skúseností. V trojročnom kurze sa prednášalo 6 dní v týždni, celkom 44 hodín (14 h -jazykov, 12 h- základov operatívnej práce, 8 h- politiky a politického zemepisu, 4 h – vedeckého socializmu, 4 h – telesnej a vojenskej prípravy). Študenti mali tiež k dispozícií knižnicu s domácimi aj zahraničnými titulmi,  ktoré boli v ZSSR zakázané. Príprava agentov obsahovala tiež vodičský výcvik. Ďalej sa učili: odpočúvanie telefonických hovorov, vyplňovanie formulárov, alebo ako zakladať nové spisy. Pred prvou cestou do zahraničia musel mladý dôstojník PGU prejsť ešte celou radou formalít. Musel byť príslušníkom strany a musel byť ženatý, pretože PGU sa obávalo, že milostné zväzky vo svete môžu veci len uškodiť. Manželka uchádzača musela raz týždenne navštevovať trojmesačný kurz. Na ňom manželky počúvali prednášky o práci KGB a o zemi ktorú navštívia. Po príchode do zahraničia začal každý klasický kágebák okamžite podozrievať všetkých susedov, okolitých obchodníkov, záhradníkov a vôbec má dojem, že je sledovaný. Pre väčšinu však toto obdobie končí rýchlo.
 
ZÁVER
Najväčším nebezpečenstvom pre KGB neboli USA ani iné štáty, alebo organizácie, ale jej vlastná minulosť. KGB riadila v období stalinizmu najväčšiu sústavu koncentračných táborov v dejinách Európy. KGB nebola len obyčajná tajná služba, bolo to totiž skutočné ilegálne impérium, ktoré nám svoje tajomstvá doposiaľ neprezradilo – len otvorilo hroby. Pred ukončením činností,  KGB považovala za  svoju najprvoradejšiu povinnosť zničiť státisíce spisov vo svojich archívoch. A tak bola značná časť archívov po celom svete buď zničená, alebo odvezená do Moskvy. Za zmienku stojí spis, ktorý hovorí o tom, že na území USA a po celom svete je uložených asi 130 bômb s účinkom atómovej bomby. Ich existencia  je potvrdená, ale ich presné umiestnenie sa dodnes nepodarilo odhaliť, pretože táto dokumentácia bola buď zničená, alebo sa stratila s rozpadom ZSSR. Ako každý veľký štát potrebuje i Rusko ako vnútornú bezpečnostnú službu tak aj zahraničnú rozviedku. Lenže, keď má mať výzvednú službu, ktorú si budú občania vážiť, neostáva nič iné len sa s organizáciami typu KGB definitívne rozlúčiť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7653-historia-sovietskych-tajnych-sluzieb/