Hudba v období klasiciu a romantizmu
Hudba v období klasiciu a romantizmu
Úvod
Hudba bola vždy neoddeliteľnou
súčasťou ľudskej existencie. Od praveku sprevádzala rôzne náboženské obrady, ako napríklad pohreby a obety, neskôr, v stredoveku a
staroveku, sprevádzala významné spoločenské a kultúrne udalosti na panovníckych dvoroch, ako uvítacie ceremónie, či sprievody pri prednese
poézie a v dnešnom modernom svete prenikla do všetkých oblastí života vo forme najrôznejších zvučiek, hýmn, koncertov, programov. Je
pochopiteľné, že hudba, tak ako čokoľvek s takou dlhou históriou musela počas svojej existencie prejsť určitým vývojom a radom
významnejších zmien, podľa ktorých môžeme dejiny hudby rozdeliť na viacero hudobných období. Patria sem napr. barok, klasicizmus,
romantizmus ale aj staršie stredoveké a staroveké umenie.V tejto práci sa budeme podrobnejšie venovať obdobiam klasicizmu a romantizmu.
Budeme hovoriť o základných znakoch týchto dvoch období, ich prínose a hlavných predstaviteľoch. Budeme sa snažiť porovnať tieto obdobia,
nájsť ich spoločné a rozdielne znaky.
Túto tému sme si vybrali, pretože obaja máme už odmalička blízko k hudbe, hrávame na
hudobných nástrojoch a máme za sebou už niekoľko rokov štúdia na Základnej umeleckej škole. Taktiež sme si ju vybrali, lebo si myslíme,
že znalosť dejín hudby takisto patrí k všeobecnému rozhľadu, rovnako ako napríklad prehľad v dejinách ľudstva.
Teoretické východiská
Spoločensko-historické pomery v období klasicizmu
Klasicizmus je umelecký
smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17.st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Sedemnáste storočie
prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodné deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a
cirkvi na kráľovskú moc; kritizovali absolutistické monarchie; obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať
o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku.
Skončenie dlhotrvajúcich vojen (30-ročná vojna) zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu; nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa
rozvoj priemyslu a obchodu; vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia; Američania vyhlasujú nezávislosť (1776), volanie
francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou (1789).
Filozofia klasicizmu
Filozofickým základom
klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo
rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom:
„Myslím, teda som!“ (Cogito ergo sum; výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako
mysliacej bytosti). Vzorom pre klasicizmus bola antika, antické umenie (podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná; orientácia skôr na
rozum než na cit; záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti; jasný, striedmy a dôstojný štýl). Umelci klasicizmu sa
inšpirovali vetou : „Krásne je len to, čo je pravdivé“ (tzv. kŕčovitá krása). Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli
v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej
spoločnosti.
Hudba klasicizmu
Spomínanej spoločenskej situácii a hlavne dvornej spoločnosti sa v tomto
období prispôsobuje aj umenie a hudba. Hudba klasicizmu dnes na nás pôsobí pokojne a vyrovnane akoby nemala nič spoločné so sociálnym vrením
svojej doby. Vtedy ju však vnímali inak. Tvorila kontrast pompéznosti barokovej doby. Chcela pôsobiť jednoducho a prirodzene na vtedajšie
zmýšľanie. Cieľom sa stala prehľadnosť, vyváženosť a logická výstavba. Preto sa cyklus štyroch častí, tvoriacich symfóniu začínal a
končil rýchlou hudbou. Dve stredné časti boli mierne kontrastné a z praxe vytratil číslovaný bas a part každého nástroja. V duchu estetiky
klasicizmu mala hudba prinášať potešenie a rozptýlenie. Jej úlohou bolo prekonávať životné problémy vytváraním krásy, poriadku a
harmónie. Preto sa do nej nepremietali osobné zážitky a smútok.
Spoločensko-historické pomery v období
romantizmu
Niektoré významné udalosti na prelome 18. a 19. st. ovplyvnili svetový hospodársky a politický vývin: priemyselná
revolúcia v Anglicku a buržoázna revolúcia vo Francúzsku, ktoré znamenali úplný rozpad feudalizmu a taktiež napoleonské vojny ovplyvnili
dianie v celej Európe. V hospodárskej oblasti prevládajú kapitalistické výrobné vzťahy založené na moci peňazí , ktorá ovláda celý
osobný i spoločenský život jednotlivca.
Filozofia romantizmu
Romantizmus vznikol ako reakcia proti suchému
a triezvemu klasicizmu. Romantizmus je samou svojou podstatou revolučným hnutím, ktoré nenávidí klasicizmus, preto je plný protikladov
a rozporov. Tento umelecký smer zdôrazňoval citovú stránku človeka, vo svojom neskoršom období sa zameriaval na krásy prírody, veľkú
minulosť národov a na ich povesti. Zvýšený citový život sa pripisoval ako charakteristická vlastnosť. Do popredia stavia individuálne
vlastnosti umelca i kolektívu, z ktorého umelec pochádza.
Hudba romantizmu
Francúzska revolúcia vytvorila
podmienky pre nový hudobný život, v ktorom sa skladateľ odpútal od feudálnych chlebodarcov a stal sa slobodným umelcom. Konkurencia medzi
umelcami viedla k stupňovaniu virtuozity a umeleckej náročnosti, toto zase k zvyšovaniu všeobecného a umeleckého vzdelávania sa skladateľov,
ktorí sa začali pokladať za vodcov a prorokov spoločnosti; do popredia sa dostal obdiv geniality. V romantizme sa umelci snažili o zachytenie
svojho vnútorného stavu v dielach. Námety berú z prírody, ale aj z ľudovej tvorby a dávnych dôb. Romantická filozofia v hudbe prináša
veľké zvýraznenie melódie, obohacuje harmonické myslenie, rozširuje orchester. Romantickí skladatelia majú sklon k individuálnemu
riešeniu hudobnej formy. Romantizmus v celom storočí svojho vývinu predstavuje mnohotvárny umelecký sloh. Jeho mnohotvárnosť vychádza
z individuálneho chápania v jednotlivých národných školách a z postupnej zmeny názoru na hudbu a jej úlohy v spoločnosti.
Vlastná práca
Hudobné formy a druhy v klasicizme a romantizme
Počas stáročného historického vývoja hudby
postupne vznikali a utvárali sa nové hudobné druhy alebo žánre. Ich význam sa časom menil, alebo nadobúdali nové podoby. Taktiež obdobia
klasicizmu a romantizmu významne prispeli k rozvoju množstva dovtedy známych hudobných druhov, a rovnako dopomohli k vzniku ďalších
nových druhov. To platí hlavne pre obdobie romantizmu, ktorého revolučná podstata odmietala zaužívané formy, čo viedlo k vytváraniu nových
individuálnych žánrov.
Štýlový charakter klasicizmu dodali: vznik a rozvoj komických operných žánrov (opera buffa, opéra
comique, Singspiel), komorná hudba a symfonická hudba nadväzujúca na tanečnú rytmiku šľachtických (menuet) a ľudovejších (contredanse)
tancov s vytváraním prehľadnej formy a ornamentálne spevnej melodiky. Rozvoj dominujúcich inštrumentálnych žánrov predurčil ešte v baroku
typ homofónnej suity (ordre, partity), sonáty da camera a opernej symfónie talianskeho typu. Inštrumentálnu hudbu klasicizmu najdokonalejšie
stelesňuje sonátová forma v súvislosti s cyklickou symfóniou, inštrumentálnym koncertom a sláčikovým kvartetom.
Ako každé
nové obdobie v dejinách umenia, tak aj hudobný romantizmus modifikoval zdedené formy a vytvoril si nové. V hudbe romantizmu sa uplatňovali
hlavne inštrumentálne formy. Z pôvodných foriem, ktoré sa ďalej rozvíjali išlo hlavne o sonátovú formu, v rámci ktorej vznikla
romantická symfónia s novou formou. Objavuje sa programovosť -snaha tlmočiť skladateľove idey v diele. Z toho dôvodu vznikali nové formy
-symfonická báseň, predohra, symfonický obraz alebo rapsódia. Zhudobnením literárne hodnotných diel vznikala romantická (umelá) pieseň.
Záľuba v miniatúrach sa odzrkadlila vznikom menších útvarov ako napr. rôzne menšie tance, piesne, prelúdiá (Schubertove Moments
musicaux, Mendelssohnove Piesne bez slov, Chopinove Prelúdiá).
Wolfgang Amadeus Mozart
Jedným z hlavných predstaviteľov nemeckej klasickej hudby je Wolfgang Amadeus Mozart. Wolfgang Amadeus Mozart sa narodil v roku 1756 v Salzburgu,
kde bol jeho otec Leopold skladateľom a huslistom v arcibiskupskom dvore. Od najútlejšieho veku prejavoval zázračné nadanie. Cieľavedome
cvičený otcom na husle a klavír mohol už ako 7 ročný zbierať so staršou sestrou úspech v Mníchove a Viedni a trojročnou cestou po Nemecku,
Francúzsku a Anglicku získať na jednej strane medzinárodnú slávu, na druhej strane prehľad o súčastnej európskej hudobnej tvorbe a cenné
životné skúsenosti. Sedemročnému vyšli po prvýkrát skladby tlačou, v dvanástich napísal prvú buffu a prvý singspiel pre Viedeň.
Teoretickú prípravu prehĺbil štúdiom Fuxova Gradus ad Parnassum, celkový rozhľad rozšíril (1769/73) tromi umeleckými cestami do
Talianska, kde skvele obstál (zvl. Operou Mitridate, Miláno 1770) v umeleckej súťaži s osvedčenými skladateľmi. Od roku 1769 bol
arcibiskupským koncertným majstrom a po tretej talianskej ceste ostal v Salzburgu 4 roky, venované pilnej skladateľskej práci. Nová umelecká a
študijná cesta do Mníchova, Mannheimu a Paríža (1777/79), zvlášť bohatá na osobné citové zážitky (láska, smrť matky v Paríži) aj
prvé sklamanie, podstatne obohatila jeho osobnosť. Ujal sa opäť svojich salzburgských funkcií, ale v roku 1781 sa v zlom rozišiel so svojim
despotickým pánom a žil potom ako slobodný umelec vo Viedni, nehľadiac k niektorým umeleckým zájazdom, hlavne do Prahy, Berlína a Frankfurtu
nad Mohanom. Bol síce po Gluckovej smrti a po svojich veľkých úspechoch v Prahe menovaný v roku 1787 cisárskym dvorným hudobníkom (s
neveľkým platom), zostal však aj ďalej odkázaný na kolísavé odmeny za skladateľské, koncertné a učiteľské činnosti. Stiesnené pomery,
rodinné problémy aj malicherné intrigy mu strpčovali život. V roku 1791 v tridsiatich šiestich rokoch zomrel.
Mozartove detstvo
uplynulo hlavne v ovzduší juhonemeckej dvorskej hudobnej kultúry, ktorá stála pod rozhodujúcim talianskym vplyvom. Na jeho skladateľské
začiatky pôsobili Ph.E.Bach, Joh.Christian Bach, zaujalo ho aj Myslivečkova tvorba, rovnako ako operný skladatelia Puccini a Paisielo, v
nástrojovom obore Sammartini, v teórii Padre Martini. Prijal podnety mannheimskej školy, bol svedkom sporov podnietených Gluckovými dielami,
obdivoval melodrámy Jiřího Bendy. Vo Viedni zosilnel Haydnou vplyv, pozorovateľný už skôr, prejavilo sa aj štúdium J.S.Bacha a Händela.
Vedľa toho sa v jednotlivých oboroch uplatnili ešte špeciálne vplyvy. Tak vplynuli postupom doby do Mozartovej osobnosti najcennejšie výsledky
celej vtedajšej aj staršej tvorby.
V symfonickom obore sa prvýkrát odvážil tvoriť v roku 1764. Podlieha tvorbe Joh. Christ. Bacha,
kým sa neprikloní k Haydnovi. Rýchlo ho prekoná hudobnosťou tematiky a jej pôsobivejšími kontrastmi, umeleckejšou harmóniou a jemnejším
zvukom. Korunou Mozartovej symfonickej tvorby sú štyri skladby z posledných rokov jeho života. Je to symfónia D-dur, označovaná ako
Pražská a tri diela, ktoré vznikli v letných mesiacoch v roku 1778. Je to G-moll, Es-dur a C-dur „Jupiter“. V serenádach a
divertimentách podal Mozart v Salzburgu nezáväznou formou množstvo jemnej, veľakrát vtipnej hudby (najznámejšia tzv. Haffnerova serenáda
D-dur a dve Lodronské divertimentá). V koncertnej skladbe s orchestrom zaujímajú prvé miesto sólové klavírne koncerty. Zvlášť
vo Viedni vzniklo niekoľko prác, ktoré spájajú nástrojovú vďačnosť s rýdzim hudobným obsahom (D-moll, C-moll, A-dur a D-dur
„Korunovačná“). Napísal tiež skladby pre dve a koncertne pre tri klavíry. Sólovými koncertmi sú u Mozarta ešte zastúpené
flauty (2), hoboj, klarinet, lesný roh (4) a fagot.
V sláčikových kvartetách, z ktorých prvé vzniklo v roku 1770, nadviazal Mozart
najprv na Samartiniho, ale rýchlo sa stal rozhodujúcim Haydnov príklad. Naznačuje to venovanie šiestich zrelých prác tohto oboru z rokov
1782-85, v ktorých však už Mozart prekonal Haydna. Zo sláčikových kvintet vyniká G-moll (piaty). Uvoľnením vedenia ostatných nástrojov zo
závislosti na klavíri, sa Mozart stal slohovým zakladateľom komornej hudby s klavírom. Zvlášť vyniká klavírne trio E dur (1788) a kvinteto
Es dur s dychovými nástrojmi (1784).
Dramatická tvorba je venovaná všetkým dobovým typom. Zo skladieb, ktoré vznikli pred presídlením
do Viedne, sú najznámejšie singspiel Bastien und Bastiennne (1768), La finta giardiniera (1775), opera Idomeneo (1781),
balet Les petits riens (1778). Vrcholné opery spojujú verné vystihnutie dramatickej podstaty, prenikavosť charakteristiky a rýdza
slohovosť. K týmto dielam patrí Únos zo serailu (1782), Figarová svadba (1785), Don Giovanni (1787), Cosi fan tutte
(1790), Kúzelná flauta (1791), La clemenza di Tito (1791) a
Divadelný riaditeľ (1786).
Piesne sú
takmer všetky strofické a s prostým klavírnym doprovodom. Ďaleko najprecítenejším je Fialka (Goethe). Dve kantáty sú ohlasom
Mozartového slobodomurárstva, ktoré sa oveľa viac prejavujú v Kúzelnej flaute. V kanónoch sa často bujne vybíja Mozartov humor,
obidve oratória sú iba priemernými prácami (Betulia liberata - Oslobodenie Betúlie, Davidde penitente - Dávidovo
pokánie). V cirkevnej skladbe, ku ktorej bol vedený salzburgským úradom, sa riadil miestnymi podmienkami a záľubami, ako svedčí aj jeho
najznámejšia omša C-dur, Korunovačná (1779).
V poslednom roku jeho života vznikli dve diela, ktoré patria k najlepším skladbám
tohto oboru a k najznámejším prácam veľkého majstra. V júni napísal sladké Ave verum corpus pre štyri hlasy s doprovodom sláčikov
a varhanov. Pracoval až do posledných chvíľ na svojom requiem. V predtuche smrti vytvoril dielo tragickej veľkosti. Smrť mu vytrhla
pero z ruky a skladbu dokončil podľa náčrtov jeho žiak.
Ludvig van Beethoven
L. van
Beethoven je považovaný za najväčšieho hudobného génia spomedzi viedenských hudobných klasikov. Narodil sa 17. decembra 1770 v Bonne,
v rodine hudobníka (otec bol spevák). O jeho detstve sa nezachovalo veľa správ. Bol často málovravný, uzavretý, plachý. Zo strany otca,
hrubého človeka, alkoholika, sa mu nedostalo potrebnej výchovy. Už ako osemročný musel na želanie otca verejne koncertovať, pretože otec
chcel mať z neho zázračné dieťa. V hudbe sa vzdelával u bonnského dvorného organistu, dirigenta a skladateľa Christiana Neefeho. Z tých
čias pochádzajú jeho prvé skladby. V roku 1787 opustil svoje rodné mesto, odišiel do Viedne, aby sa učil u Mozarta, no po niekoľkých dňoch
sa vrátil späť domov, lebo mu ťažko ochorela matka. Po jej smrti sa musel starať o svojich dvoch mladších bratov. V roku 1792 znova odišiel
do Viedne, kde sa natrvalo usadil. Tu sa učil u Jozefa Haydna, lebo Mozart medzitým už zomrel. Žil tu ako slobodný umelec, nezávislý od
šľachty, živil sa ako klavírny virtuóz a pedagóg. I keď opovrhoval šľachtou, pohyboval sa v ich kruhoch, poriadal pre nich koncerty.
Koncertoval aj v Prahe, v Bratislave, bol aj v českých kúpeľoch v Tepliciach, v Dolnej Krupej pri Trnave. V roku 1800 sa u neho objavili
prvé príznaky sluchovej choroby, až nakoniec celkom ohluchol. Zomrel 26. marca 1827 vo Viedni, kde je aj pochovaný.
Beethoven je
mimoriadny zjav – revolucionár názormi i hudobným dielom. V prvých rokoch 19. storočia vytvára Beethoven svoje geniálne diela, vyjadrujúce
revolučné idey tejto doby. Jeho pokrokové myšlienky sa odrážajú v predohrách Coriolán a Egmond. Jeho deväť symfónií
predstavuje vrchol symfonickej tvorby. Najvýznamnejšie z nich sú 3. Es- dur Eroica (Hrdinská), venovaná pôvodne Napoleonovi,
5. c-moll Osudová, 6. F-dur Pastorálna, 9. d-moll, v ktorej závere zhudobnil Scillerovu Ódu na radosť. Táto
symfónia svojou všeľudskou ideou je vlastne prekrásnou mierovou hymnou (hymnus šťastia, radosti, bratstva ľudí celého sveta). Vytvoril len
jednu operu Fidelio. Inštrumentálne koncerty Sedem klavírnych – najvýznamnejšie c-moll, G-dur a Es-dur, jeden husľový
D-dur a trojkoncert pre klavír, husle a violončelo. Beethoven ako výborný klavirista veľa skladal pre tento nástroj. Jeho 32 klavírnych
sonát tvorí základ modernej literatúry pre klavír. Najznámejšie sú: Sonáta cis-moll nazvaná Sonáta mesačného svitu,
Appasionáta, Valdštínska, Patetická. Ďalej skomponoval 10 sonát pre husle (známa Jarná), 16 sláčikových
kvartet, kvintetá, triá, dychové sextetá, septeté a oktetá, sonáty pre violončelo, mnoho klavírnych skladieb, piesní napr. Cyklus
piesní Vzdialenej milej, kantáty, oratóriá, dve omše (Missa solemnis).
Beethoven svojim hudobným dielom dovŕšil
klasicizmus. Pokrokovými názormi i obsahom mnohých skladieb tvorí už priamy prechod k novému myšlienkovému prúdu romantizmu.
Peter Iľjič Čajkovskij
Ruský skladateľ, predstaviteľ hudobného romantizmu. Narodil sa vo Vodkinskom Závode na Urale. Od
12 rokov žil s rodinou v Petrohrade. Hudbu miloval už od detstva, ale rodičia z neho chceli mať advokáta. Vo svojich 23 rokoch sa vzdal
právnickej kariéry a začal sa zaoberať hudbou. Študoval na petrohradskom konzervatóriu, neskôr sa stal profesorom moskovského konzervatória.
Bol zdatným improvizátorom. Mal mnoho priaznivcom a mecenášov napríklad aj cára. Jeho umelecká cesta bola jednoznačne úspešná doma i v
zahraničí, kde bol obľúbený i ako dirigent svojich skladieb.
Napísal 6 symfónii (šiesta h-moll Patetická).
Opery:
Eugen Onegin
Piková dáma
Panna Orleánska
Čarodejnica
Balety: Labutie jazero
Luskáčik
Šípkova
Ruženka
Orchestrálne skladby: Talianske capriccio
Variácie na rokokovú tému pre violončelo a orchester
Serenáda pre
sláčikový orchester
Koncerty: klavírny koncert b-moll a husľový koncert D dur
Veľmi známe sú i klavírne skladby: Ročné obdobia
Detský album
Tvorba Petra Iľjiča Čajkovského zasiahla do množstva oborov: piesňové romance, duchovnú hudbu cez hudbu
komornú až po diela orchestrálne, symfonické, operné a baletné. A v každom žánre vytvoril množstvo osobitnej hudby, obdivovanej svetom.
Skutočným vrcholom symfonickej hudby 19.storočia sa stali hlavne poslední tri Čajkovského symfónie: f-moll, e-moll a h-moll. A práve tak
jeho koncerty: klavírny b-moll a husľový d-dur spolu s kvartetom d-dur patria medzi najvelkolepejšie hodnoty svetového repertoáru. Ďalej
skomponoval desať operných diel z ktorých dve – Eugen Onegin a Piková dáma patria k skvostom hudobne dramatickej tvorby vôbec. Ďalšie jeho
opery – Panna Orleánska, Mazeppa, Čarodejnica a Jolana do sveta príliš neprenikli a zostávajú obmedzené len na ruské operné scény.
Najväčšiu slávu mu však priniesli balety Labutie jazero, Luskáčik a Šípková Ruženka, ktoré nás uchvacujú svojou rozprávkovou hudbou a
sú inšpirované ruským ľudovým umením.
V roku 1888 sa vydal na veľké zahraničné turné a uvádzal svoje skladby. Hudbou si
podmanil Lipsko, Hamburg, Prahu, Paríž, Londýn a keď o tri roky neskôr otvárali v New Yorku budúcu Mekku klasickej hudby Carnegie Hall pozvali
si na premiérový večer práve jeho. Hoci bol Čajkovskij skladateľom veľkého formátu mnoho chvíľ duševného pokoja nezažil. Svoju
homosexualitu si uvedomoval už od detstva no napriek tomu sa v roku 1877 oženil so svojou obdivovateľkou, študentkou konzervatória a rozvod
dosiahol po viacerých trápnych okolnostiach a niekoľko psychických zrúteniach až v roku 1881. O jeho smrti sa vedú dohady. „Nech sa
dohadujú“, napísal Čajkovskij o programe svojho posledného diela Patetickej symfónie h-moll. Netušil však, ako pravdivé budú jeho slová.
Symfónia, ktorá vznikala dva mesiace mala premiéru 28. októbra roku 1893 a o niekoľko dní neskôr, 7. novembra skladateľ náhle zomrel.
Oficiálne bolo povedané, že príčinou smrti bola cholera, netrvalo však dlho a vynorili sa správy o predtuche zhmotnenej v poslednej symfónii,
správy o vynútenej samovražde, skrátka, že Čajkovskij o blížiacej sa smrti vedel. Ako to bolo skutočne zostane už zrejme i napriek tým
najlogickejším úvahám a argumentom istým tajomstvom okoreneným Čajkovského výrokom "nech sa dohadujú". Iné pramene tvrdia, že
ešte vo veku päťdesiatich troch rokoch oplýval umeleckými zámermi a jedine zákerná nákaza cholerou predčasne ukončila jeho život.
Fryderyk Chopin
Narodil sa v Želazovej Wole pri Varšave, ako syn francúzskeho emigranta
a Poľky. Bol mimoriadne nadaný, osemročný prvý raz verejne koncertoval. Jeho prvým učiteľom klavíra bol Čech Vojtech Živný. Študoval na
varšavskom konzervatóriu, kde vynikal ako výborný klavirista. Po ukončení štúdia už na prvom koncertnom turné vo Viedni dosiahol vynikajúci
úspech. Vtedy sa už v Poľsku pripravovala revolúcia. Ako príslušník poľskej revolučnej mládeže po neúspešnej revolúcii proti
cárskemu režimu navždy opustil svoju vlasť. Nútený odchod z vlasti roku 1830 privádza Chopina do Paríža, kde žil do konca svojho života.
Prostredníctvom Franza Liszta sa dostal do parížskej spoločnosti, kde sa zoznámil s mnohými umelcami (Berlioz, Balzac, Mickiewicz, George
Sandová a iní ). V roku 1848 koncertoval už chorý v Londýne a v Škótsku. V októbri 1849 zomiera v Paríži po ťažkej chorobe
(tuberkulóze pľúc). Pochovaný je v Paríži, no jeho srdce je na jeho žiadosť uložené v chráme sv. Kríža vo Varšave.
Chopinova tvorba sa vyznačuje slovanskou melodikou, živým ľudovým rytmom a originálnou harmóniou. Takmer všetky diela napísal pre klavír.
Klavírne koncerty (f-moll, e-moll ), sonáty, etudy (skladby vrcholnej klavírnej techniky, najznámejšie: Etuda Ges-dur – Etuda
čiernych kláves, Etuda c-moll – Revolučná – zložil ju, keď sa dozvedel o páde Varšavy), prelúdiá (sú obsahovo
i technicky príbuzné etudám, najznámejšie, Prelúdium Des-dur – Dažďové kvapky, Prelúdium cis-moll, Prelúdium B-dur). Chopin
vedel vynikajúco napodobniť ľudové tance, ako mazúrky (Mazurka f-moll ), polonézy (Polonéza A-dur), valčíky (Valčík cis-moll). Okrem
týchto skladieb napísal okolo 20 piesní, ako aj niektoré skladby pre sláčikové nástroje.
Záver
V
tejto práci sa nám aspoň dúfame, že úspešne podarilo splniť ciele vytýčené v úvode. Teda sme odhalili základná charakteristiky období
klasicizmu a romantizmu a ich významný prínos pre vývoj hudby, a zároveň sme predstavili najhlavnejšie osobnosti týchto období, ktoré
mali značný význam pri formovaní hudby týchto dvoch období. Je nepochybne pravdou, že by sme boli neporovnateľne chudobnejší, keby sa
dejiny hudby zastavili pri smrti J.S. Bacha. Ľudstvo by tak prišlo o najvýznamnejšie a najcennejšie dva obdobia vo vývoji hudby,
o klasicizmus a romantizmus. Takisto by sme nemali možnosť poznať tie najslávnejšie diela a geniálnych umelcov, ktorých hudba prežíva
celé stáročia až dodnes.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta