Zóny pre každého študenta

Rímski cisári

Rímski cisári
 
Danú tému sme si zvolili na základe záujmu o staroveké antické štáty. Obzvlášť cisárske obdobie Ríma bolo plné zvratov a zaujímavostí. Vzhľadom k tomu, že sa počas tohto celého obdobia vystriedalo na tróne 294 cisárov, rozhodli sme sa priblížiť životy a osudy cisárov julsko- klaudiovskej, flaviovskej a severovskej dynastie z iného pohľadu než  z toho učebného. 
 
Podľa legendy  začali dejiny antického Ríma roku 753 pred Kr., v skutočnosti však mesto vznikalo postupným vývojom z osád sabinsko-latinského obyvateľstva na Palatine, Esquiline, Viminale a Quirinale a neskôr i na ďalších troch pahorkoch, ktoré tu tvorili tzv. septimontium – sedmihorie. Ku konečnému splynutiu jednotlivých osád došlo zrejme niekedy v 6. stor. pr. Kr.
Poloha Ríma bola veľmi priaznivá na pahorkoch, na Tibere, na mieste kde túto rieku križovala dôležitá obchodná cesta. V tej dobe tu vládli králi, ktorých bolo podľa tradície sedem. Obklopili Rím hradbami a postavili  na Capitoliu hrad. Odstránili rodové zriadenie a položili základy štátu, ktorý mal neskôr ovládnuť celé Stredomorie.  V roku 510 pr. Kr. však boli etruskí králi vyhnaní. Tým sa Rimamia vlády etruskov síce zbavili, ale ich žiaci zostali. Od doby vyhnania Tarquinia Superba vládla v rímskom štáte aristokracia. Bola zavedená štátna forma republikánska, politika nemala byť vecou jednotlivca ale mala byť „ obecnou, verejnou vecou“ – res publica.

Z malej osady na rieke Tiber tak vyrástol obor, ktorý siahal na západe k Atlantickému oceánu, na východe k Čiernemu moru, na severe prekročil Alpy, na juhu ovládal severnú Afriku a na samom konci republiky pripojil hospodársky významný Egypt. Tento veľmocenský vývoj so sebou prinášal aj značné problémy a začalo sa ukazovať, že práve republikánske inštitúcie musia byť nahradené a treba vytvoriť nový správny a mocenský systém. Senát už nebol schopný kontrolovať svojich najmocnejších členov. Vtedy ostávala už len jediná alternatíva: vláda silného jednotlivca, moc sústredená v rukách jednej osoby, a to osoby tak silnej, aby bola schopná nielen kontrolovať, ale usmerňovať aj najvyšších a najsilnejších členov nobility (tzn. Horné vrstvy vznešenejších občanov s rímskym právom). Určitými náznakmi tohto vývoja sa stala osobnosť imperátora Scipiona Afrického, neskôr to boli Gaius Marius, Lucius Cornelius Sulla, či Gnaeus Pompeius. Nakoniec sa onou centrálnou osobnosťou stal Gaius Iulius Caesar. Caesar, ktorý  ako vynikajúci štátnik a vodca podrobil Rímu  celú Gáliu,  preplavil sa aj do Británie a po smrti svojich predošlých kolegov, z tzv. prvého triumvirátu v roku 60 pr. Kr., vládol od roku 48 pr. Kr. vo funkcii doživotného diktátora. V skutočnosti to znamenalo, že vystupoval ako nekorunovaný kráľ. Ako prvý rímsky občan obdržal i on podľa vzoru gréckych monarchov už počas života právo na portrét na minciach, jeho socha sa stala sochami kráľov. Reorganizoval štát , disponoval štátnou pokladnicou, ovládal armádu. Republikánski senátori však dovŕšenie jeho mocenských túžob nedovolili. Caesar bol 15. marca roku 44 pr. Kr  kruto zavraždený.
 
Julsko-klaudiovská dynastia
AUGUSTUS
Imperator Caesar Divi filius Augustus
( Gaius Iulius Caesar Octavianus)
 
S Caesarom spájalo Oktaviána príbuzenské puto, bol synom jeho netere Atie staršej. Vo svojich sedemnástich rokoch sa zúčastnil jeho triumfu a o rok neskôr ho doprevádzal na výprave do Hispánie. Osudným pre Oktaviána  sa stalo, že bol v závete  svojho prastrýka adoptovaný pod menom Caesar a vymenovaný hlavným dedičom. Nato sa napriek naliehaniu svojich rodičov odobral do Ríma s pocitom že musí pokračovať v Caesarovom diele. V Ríme boli ale iného názoru. Devätnásť ročný mladík im pripadal len ako vhodný námet na vtipkovanie a práve konzul Marcus Antonius, najmocnejší caesarovec s ním, nechcel mať nič spoločného. A preto sa Oktaviánus rozhodol vybudovať svoje postavenie pomocou republikánov, vedených vplyvným Ciceronom.

V roku 43 pr. Kr. zmenil stranu a spojil sa s Antóniom a Lepidom a vytvorili tzv. druhý triumvirát. Oktavián sa s ľahkým srdcom zriekol svojho spojenca Cicerona, ktorý bol zavraždený. Vládnuce kolégium bolo už natoľko silné, že sa mohlo obrátiť proti Caesarovým vrahom. Ich prenasledovanie vyvrcholilo roku 42 pr. Kr. v bitke pri meste Filippi. Antonius so svojou polovicou armády zvíťazil. Oktaviánus, lepší politik než vojenský stratég, bol neveľmi úspešný. K tomu ešte ťažko ochorel, takže ostávalo na Antoniovi dokončiť bitku, čím si výrazne posilnil svoju pozíciu, a tým sa vyostruje jeho vzťah s Oktaviánom. Konflikt, ktorému dopomohlo aj odstránenie Lepida v roku 36 pr. Kr., bol už na blízku. Antonius, ktorého si úplne podmanila Kleopatra, zabúda na svoju ženu Oktáviu, Oktaviánovú sestru. A tým bola roztržka dokonaná. Vojna, ktorá vypukla, sa sústredila roku 31 pr. Kr do námornej bitky pri myse Aktium, kde bolo zničené mohutnejšie loďstvo Antónia a Kleopatry. Krátko nato spáchali obaja milenci samovraždu a Oktavián sa stal jediným pánom ríše, ktorú rozšíril o Egypt.

Nový samovládca dobre vedel, že Rím by nezniesol inú ústavu než republikánsku. 13. januára 27 pr. Kr. vykonal veľmi bystrý politický ťah, prehlásil, že sa vzdáva najvyššej moci, vojska a provincií. Vedel, že na to senátori nepristúpia a požiadali ho, aby ostal aj naďalej na čele ríše. Na 10 rokov dopredu sa stáva tzv. prokonzulským impériom tzn. v rukách mal sústredenú fakticky všetku moc nad rímskou armádou. Neskôr mu bol pridelený titul „Vznešený“- Augustus. Od tejto chvíle sa datuje jeho pôsobenie ako cisárske. Neskôr získava jednu republikánsku právomoc za druhou, sám však nikdy neprestal vystupovať ako princeps  -  prvý občan a prvý senátor, a ako primus inter pares – prvý medzi rovnými. Roku 23 pr. Kr prijíma tribúnsku právomoc s dôležitým právom veta a je mu doživotne zverené prokonzulské impérium. Roku 12 pr. Kr.  sa stáva najvyšším kňazom – pontifex maximus. Vrcolom jeho snažení je rok 2 pr. Kr. kedy mu senát pridelil titul pater patriae. Ujíma sa  starostlivosti o cestnú sieť, zásobovanie obilím, čím si získava podporu ľudu., pokúsil sa konsolidovať senátorský a jazdecký stav. Bezprávne obyvateľstvo ukľudňoval hrami a rozdávaním obilia, v náboženskej oblasti oživoval vymierajúce tradičné kulty. Zriadil hasičské jednotky a jednotky mestskej polície, vytvoril stále vojsko a praetoriánske kohorty na obranu ríše a cisára pod vedením dvoch veliteľov – praefecti praetorio. 

Hlavným Augustovým heslom sa stal tzv. Pax Romana – rímski mier. So svojou nevojenskou povahou netúžil nijak výrazne rozširovať hranice Ríma. Podarilo sa mu síce posunúť hranicu až na Dunaj a Rýn. Jeho nechuť k výbojným vojnám výrazne posilnil rok 9 n. l. kedy sa odohrala bitka pri Teutoburskom lese, kde germánske kmene porazili rímske légie, a preto podporoval rozpory medzi germánskymi kmeňmi, aby ich oslabil. Rozmach zaznamenala kultúra, literatúra, symbolizovaná Vergiloim, Ovídiom a Horátiom. Celá rímska ríša zaznamenala všeobecný hospodársky vzostup. Svojou politikou si získal ohromnú popularitu a už za života bol uctievaný ako boh, oficiálne bol do panteónu prijatý ako boh až po smrti. Otázkou ostávalo kto sa stane jeho nástupcom. Keďže vlastného syna nemal, adoptoval si a za vlastného syna prijal Tiberia hoci ho nemal príliš v láske. 
 
tiberius
Tiberius Caesar Augustus
(Tiberius Claudius Nero, po adoptovaní Augustom Tiberius Iulius Caesar)
 
Ríšu preberá po Augustovi. V jeho osobe zreteľne pretrvávali principátne cnosti, ale svojimi temnými stránkami už ako keby  poukázal na ďalší vývoj. Pochádzal so starého rodu Klaudiovcov. Vojenské zásluhy si získal na východe v Raetii. Tiež mu patrila zásluha za potlačenie obrovkého povstania v Panónii. Po katastrofe rímskych légií pri Teutoburskom lese mu pripadla úloha skrotiť Germánov. Túto úlohu vyriešil so značným úspechom.
Celý život si bol vedomý, že ho jeho adoptívny otec Augustus ho nemal príliš v láske a že za svoje postavenie vďačí núdzi o prípadných lepších uchádzačov. Augustus mu vytýkal jeho tajnostkárstvo, jeho zvláštnu povahu a plachosť. Ich vzťahu nepomohlo ani to , že ho Augustus donútil k sobášu s Iúliou – cisárovou vlastnou dcérou, napriek tomu, že už bol päť rokov šťastne ženatý. Po Augustovej smrti bol Tiberius so všetkých strán vyzývaný k prevzatiu moci, ale dlho váhal čo sa odzrkadlilo na niekoľkých vojenských vzburách. V senáte prevažne mlčal, a keď prehovoril, hovoril krátko a záhadne. Veciam poväčšine ponechával voľný priebeh. Spočiatku  neustále vyzdvihoval autoritu senátu a konzulov. V súlade so svojou povahou viedol umiernenú finančnú politiku. Jeho vláda sa vyznačovala snahou neukrivdiť a znamenala dobré časy pre provincie. Zámerne sa uzatváral  pred svetom. Otvoril sa len svojmu priateľovi Seianovi. Premyslene budoval svoju pozíciu, pričom svoju túžbu o samovláde maskoval snahou o blaho ríše a štátu.
 Atmosféra v Ríme sa stupňovala, čoraz viac sa využívali služby udavačov a najatých žalobcov. Cisár znechutený pomermi a plný podozrení sa roku 27 n. l. utiahol na ostrov Capri. Málokto vtedy tušil, že Tiberius ešte niekedy uvidí Rím. V samote prepukli temné stránky jeho povahy – krutosť a dlho potláčaná sexuálna zvrátenosť. Ani potom sa však vlády nevzdal, ktorú riadil listami.
Medzitým Seianus rozpútal v Ríme hrôzovládu. Cisár bol oboznámený s jeho pôsobením a jeho úmyslami a nechal ho popraviť. Sklamaním v najbližšom priateľovi dosiahla Tiberiova podozrievavosť vrchol a v Ríme nastali hromadné popravy Seianových priateľov a spoluvinníkov. Opustený a nenávidený cisár zomrel vo svojich 78 rokoch najskôr prirodzenou smrťou, no nieje vylúčený ani zásah praefekta praetoria Marcona, oddanému vládychtivému Caligulovi. 

caligula
 
Gaius Caesar Augustus Germanicius
(Gaius Iulius Caesar) 
 
Gaius Caesar bol synom Tiberiovho synovca a adoptívneho syna Germanika. Od útleho veku sa so svojím otcom pohyboval medzi armádou a bol vojakmi zbožňovaný – to od nich dostal prezývky Caligula ( topánočka), podľa miniatúrnej vojenskej uniformy, do ktorej bol obliekaný. Keď mal malý Caligula sedem rokov zastihla ho smrť otca. Od tejto chvíle bol Caligula nútený čeliť stále sa zvyšujúcej Tiberiovej nevraživosti. Cisár ho v jeho osemnástich povolal na Capri v snahe dostať ho pod bližší dohľad. Zatiaľ čo jeho starší bratia boli vyhlásený ako nepriatelia štátu a neskôr umučení, Caligula preukázal obratnú prispôsobivosť. 

O jeho účasti na Tiberiovej prípadnej vražde sa nič bližšie nevie, isté však je, že po jeho smrti bol s nadšením vyhlásený za cisára. Spočiatku skutočne plnil rolu múdreho a láskavého vládcu, ktorý miluje svoj ľud. Zakrátko sa ale situácia zmenila. Prepuklo u neho šialenstvo, ktoré nemalo obdoby. Začal sa považovať za boha a nechal si postaviť chrám. V presvedčení, že mu je všetko dovolené, čo mu fakticky aj bolo, žil v incestnom vzťahu so svojimi sestrami. Svojmu milovanému koňu postavil mramorovú stajňu so žriedlom so slonoviny a vraj ho dal vymenovať ako konzula. Na dlhú dobu mala vstúpiť do pamäti ľudí jeho krutosť, zvrátenosť a zloba. Jeho terčom sa stal senát, jazdectvo a urodzené rodiny. Jeho zlomyseľná a chorobná fantázia pripravila mnohým ľuďom prapodivný koniec. Keď po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu až do dna nezmyselnými podnikmi a vlastným utrácaním, začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Nedosiahol žiadne vojenské úspechy. Niekoľkokrát sa vytiahol šialenými a zbytočnými demonštráciami – pochytal už zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku nastúpenému do boja na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým že ide o „ korisť odňatú oceánu“. Svojou chorobomyselnosťou a stratou všetkých zábran vyvolal cisár silné napätie medzi senátormi a jazdcami, ku ktorým sa skoro pridali aj praetoriáni. To bol Caligulov koniec.
 
Claudius 
 
Tiberius Claudius Caesar Augustus Germanicius
(Tiberius Claudius Drusus)
 
Claudius bol Caligulov strýc. Prežil veľmi neveselé detstvo. Postihnutý vadou reči a chôdze a s nepekným tikom na tvári, sa často stával terčom výsmechu. Už vtedy sa prejavila jeho zvláštna dvojjedinosť a rozkolísanosť – zatiaľ čo sa úspešne venoval vedám, histórii, v občianskom živote hovoril neusporiadane a zmetene, choval sa neprakticky a smiešne. Zaujímal sa dejinami Karthágincov a Etruskov, etruštinou ale aj inými jazykovými štúdiami. Táto neangažovanosť ho pravdepodobne zachovala pri živote. Jeho cisárski príbuzní s ním rozhodne nepočítali v politike. Až Caligula mu v jeho 47 rokoch prepožičal úrad consul suffectus – dodatočne zvolený konzul, s vedomím jeho neškodnosti. Po Caligulovej smrti praetoriáni nezaváhali a menovali Claudia cisárom. Senát postrašený predchádzajúcou hrôzovládou, uvažoval o znovu zriadení  republiky. Aby tomu Claudius  zabránil ponúkol vojakom vysoký peňažný dar, a tým si upevnil svoju pozíciu. Senátu neostávalo nič iné, len podvoliť sa.

Claudiovo panovanie prebiehalo jednak v znamení jeho zvláštnej povahy, jednak v znamení podivuhodnej stability rímskej ríše, ktorá v tej dobe dosiahla jedného so svojich vrcholov. Vzdelaný cisár pozoruhodne podliehal vplyvu cieľavedomým osobám zo svojho okolia. Zriadil niečo na spôsob  ministerstiev. Sám sa však štátnickým povinnostiam nijak nevyhýbal, naopak, v mnohých smeroch vyvíjal až prehnanú iniciatívu, čím sa aj mnohokrát zosmiešnil. Choval sa často nevyspytateľne a pri svojej povahe aj kruto. Na druhej strane musel trpieť vrtochy svojich manželiek.  Za jeho vlády prebiehala mohutná stavebná činnosť. V Ríme bol dobudovaný sedemdesiat kilometrový vodovod. Bol dokončený a vylepšený prístav v Ostii. Práce na odvodňovaciom kanály z Fucinského jazera trvali nepretržite 11 rokov. Cisárovú osobu dobre ilustruje fakt, že pri slávnostnom spustení diala bol kvôli nedbalo vyhĺbenému korytu skoro spláchnutý i s celou rímskou honórou. Na jazere ešte pred vypustením prebiehala najväčšia naumachia – inscenovaná námorná bitka všetkých dôb.

Cisár zďaleka nebol len smiešnou postavičkou. Boli vyriešené všetky problémy so zásobovaním. Ľud mohol byť a aj bol spokojný. V náboženskej oblasti potláčal kmeňové kulty, tvrdo postupoval najmä proti keltským druidom a vyhnal z Ríma židov. V zahraničnej politike sa väčšinou obmedzoval len  na upevňovanie hraníc, ale pripojil i niekoľko nových provincií. Sám bol len jedenkrát na výbojnej výprave v Británii. Toto hneď využila jeho žena Agrippina a upevňovala si svoju pozíciu. Rafinovaným nátlakom docielila to, že jej syn z predchádzajúceho manželstva Lucius Domitius ( Nero), bol adoptovaný  Claudiom. Vlastný cisárov syn  Britannicus bol stále viac odsunovaný do pozadia a aby definitívne presadila nárok svojho syna, zvolila Agrippina cestu vraždy.  Claudiova smrť nastáva po zjedení otrávených húb. Jeho smrť bola držaná v tajnosti, až kým nebolo zabezpečené nástupníctvo Nera.
 
NERO
Nero Claudius Caesar Augustus Germanicus
(Lucius Domitius Ahenobarbus, po adoptovaní Claudiom Nero Claudius Drusus Germanicus Caesar)
 
Lucius Domitius pocháfzal z rodu Ahenobabov („Červenofúzov“). Jeho otec bol známy krutosťou a cynizmom. Po Neronovom narodení vraj prorocky prehlásil, že z neho a Agrippiny sa mohlo narodiť len niečo odporné. Vďaka neľudskej cieľavedomosti svojej matky bol Nero ako 12-ročný adoptovaný Claudiom. Ako princ dostával pevné vedenie od filozofa Seneka, ktorý tiež spolu s čestným praefektom praetoria Burrom, najviac ovplyvňoval prvé roky jeho vlády.
Spočiatku Nero skutočne vládol mierumilovne a v zhode so senátom. Ale čoskoro sa začali ukazovať jeho prvé nedostatky. Sedemnásťročný mladík obľuboval hry, dostihy, divadelné formy správania. Prejavoval sklony k spevu, básnictvu, maliarstvu a bol na svoje výtvory - nie svojské ani hodnotné - nesmierne pyšný. Nero neznášal akúkoľvek konkurenciu a to ani zo strany svojich najbližších. Ako prvý prišiel na rad jeho brat Britannicus, ktorého otrávil prudkým  jedom. Nato dal pod chatrnou zámienkou odstrániť svoju matku. Po jej smrti, ale ešte s neskrývanejšiou mierou po smrti Burra, sa začala úplne prejavovať jeho megalomanská a ješitná povaha. Keď zavraždil aj svoju ženu Oktáviu, oddal sa Nero vplyvu nového a krutého praefecta praetoria Tigellina a svojej novej manželky.

Zastávajúc  názor, že peniaze slúžia k tomu, aby boli čo najrýchlejšie utratené, zruinoval skoro mladý panovník štátnu pokladňu. Roku 64 n. l. vypukol – snáď náhodou - veľký požiar Ríma, ktorý úplne zničil niekoľko mestských štvrtí. Domnienka, že požiar založil Nero, aby mohol vybudovať „Neropolis“, sa ukázala tak silná, že postrašený cisár zviedol vinu na nenávidenú sektu kresťanov. Bez akéhokoľvek súcitu boli kresťania predhadzovaní zveri, ukrižovaní, upálení. V noci slúžili ako „verejné osvetlenie“. Apoštol Peter, prvý rímsky biskup, bol ukrižovaný hlavou dole na mieste, kde dnes vo Vatikáne stojí Bazilika sv. Petra.

V nasledujúcich rokov sa Nerova krutosť stráca. Uzatvára sa do seba a odchádza do Grécka, lebo vraj len Gréci sú hodní jeho umeleckej tvorby. Na znak vďaky dáva Nero gréckym provinciám slobodu, čím sa tu stáva obľúbenejším. Nero, ktorý v poslednom roku stratil úplne kontakt so skutočnosťou, prepadá záchvatom megalománie a chorobomyseľnosti. Zamýšľal otráviť celý senát, zapáliť Rím, a na ľud vypustiť šelmy. V júni 68 n.l. bol senátom prehlásený ako nepriateľ štátu. Nedostatok obilia mu zaistil prechodnú nenávisť obyvateľstva. Keď odpadla i praetorianská garda, je Nero úplne opustený a pomýšľa na samovraždu. Ani v okamihu pred smrťou neodkladal svoju teatrálnosť a volal: „ Aký to umelec vo mne hynie!“
Jeho smrťou sa končí vláda julsko-klaudiovskej dynastie a nastáva ročné obdobie chaosu.
 
Po prvýkrát v tomto období vystupuje armáda ako element samostatne rozhodujúci o voľbe a osude cisárov. Na čelo rímskej ríše sa dostávajú traja muži. Ako prvý Galba, ktorý vôbec nebol spojený s cisárskym dvorom. Neskôr Otho, Nerov najbližší priateľ Vitellius -  krutý slaboch, ktorý vládol neobyčajne nerozvážne. Po nich sa dostáva k moci dynastia Flaviovcov.
 
Flaviovská dynastia
 
VESPASIaNUS
 
Imperator Caesar Vespasianus Augustus 
(Titus Flavius Vespasianus)
 
Rod Flaviovcov, z ktorého pochádzal Vespasianus, nebol urodzený ani dôležitý, jeho otec bol obyčajný colník. Ani Vespasiánus zrovna neprekypoval ctižiadosťou  a o úrady sa začal zaujímať až na nátlak okolia.  Za Claudiovej vlády sa dočkal výraznejšieho postupu. Nero ho neobľuboval. Vespasianus okrem iného vykonal sčítanie ľudu za účelom sprehľadnenia a ozdravenia daňovej a finančnej politiky. Nero zomiera ako 59-ročný. Zakrátko je zlikvidovaný  Galba aj Otho. Po bitke pri Bedriaka vyhovoval Vespasianovi spôsob  Vitelliovej vlády, zvlášť však rozpory  medzi východnými a germánskymi légiami, preto mohol byť v egyptskej Alexandrii prehlásený cisárom. Jeho velitelia v dlhej a krvavej bitke pri meste Cremony v severnom Taliansku porazili Vitelliove vojsko.

Po chaotickom období pôsobilo Vespaniovo panovanie blahodarne. Zatiaľ čo bolo povstanie germánskych kmeňov potlačené jeho synom Titom, venoval sa Vespasianus vnútornej politike. Pozdvihol morálku vojska, uskutočnil očistu senátu a jazdectva a doplnil ich rady spoľahlivými konzulmi. Dôložitou otázkou sa stala obnova štátnej pokladne, ktorá značne utrpela za predchádzajúcich vládcov. Šetrný Vespasianus našiel spôsob ako doplniť chýbajúce financie. Posmech si vyslúžil tým, že nechal vyberať peniaze z akýchsi verejných záchodov. Svojmu synovi Titovi, ktorý mu vyčítal prílišnú sporivosť, pristrčil takto zarobené peniaze k nosu a presvedčil ho, že žiadne peniaze nesmrdia, či už pochádzajú aj zo záchodov. Touto prísnou, ale úspešnou politikou získal prostriedky na obnovu Ríma, ktorý bol zničený mnohými požiarmi. Vespasianus určite nebol len nudným držgrošom. Preslávil sa aj svojou veselou a  sarkastickou povahou.  Pri prvom náznaku choroby, ktorá viedla až k jeho smrti, vraj prehlásil: „Beda, zdá sa, že sa stávam bohom!“ Keď nakoniec zomrel ako 70-ročný cisár, zanechal za sebou všestranne upevnenú ríšu. 

TITUS
 
Imperator Titus Caesar Vespasianus Augustus
(Titus Flavius Vespasianus)
Vespasianov syn Titus bol vychovávaný spoločne s Britannikom, synom cisára Claudia a jeho tretej manželky Messaliny. V roku 69 n. l. bol menovaným Caesarom a rok potom sa preslávil dobytím Jeruzalema. V podstate vládol už za Vespasiana ako jeho spoluvládca.
Len dva mesiace po jeho nástupe na trón, 24. augusta roku 79 n. l. vybuchla nečakane sopka Vezuv, ktorá následne zasypala Pompeje, Stabeu a Herculaneu. Titus poslal do zasypanej oblasti komisiu, aby zistila následky tejto tragédie. Mal v pláne pomôcť, ale očití svedkovia ho presvedčili o nemožnosti obnovy miest na ich pôvodných miestach. Smrť zastihla obyvateľov natoľko nepripravených, že nestihli ani utiecť. Behali v šialenom zmätku pred domami, v uliciach, vrhali sa k pobrežiu, hľadali úkryt na strechách. Postihnutím pozostalým prispel Titus aspoň peniazmi, či vlastným majetkom. Inou ranou behom krátkej Titovej vlády sa stala morová nákaza v neobyčajnom rozsahu. Ale ani to nebolo dosť. Neskôr zachvátil Rím obrovský požiar, ktorý sa podarilo uhasiť až po troch dňoch.
Aj táto pohroma ovplyvnila Titovu stavebnú činnosť. Dokončil stavbu prvého kamenného amfiteátra v Ríme, obrovského Colossea. 
Pre svoj dobrý vzťah k senátu a k ľudu, svojou snahou o spravodlivosť a pre svoju dobrochtivú povahu bol už v antike nazývaný miláčikom a obľúbencom ľudského pokolenia. 
 
DOMITIANUS
Imperator Caesar Domitianus Augustus
(Titus Flavius Domitianus)
Ako mladší Vespasiánov syn sa Domicían zúčastnil roztržiek s Vitelliovcami a po zapálení Capitolia sa dokonca dostal do priameho ohrozenia života, vyviazol však šťastne s pomocou prevleku. Už za otcovho panovania sa u neho prejavovali rysy ctižiadosti a sklony k samovláde, živené nezávideniahodným stavom druhorodeného a zabúdaného syna, a keď nastúpil na trón Tius, neváhal proti nemu dokonca všelijako intrigovať.  
Zo začiatku svojej vlády dával najavo istú miernosť a (asi hraný) odpor proti prelievaniu krvi, aby tým skôr vyniklo jeho neskoršie vraždenie. Jeho snaha sa stala zjavnou, keď pre seba začal vyžadovať oslovenie dominus et deus (pán a boh), čím jasne poukázal na výlučné postavenie cisára, ktorý sa stále viac vzdiaľoval  od ostatných občanov (jeho predchodcovi sa od doby Augustových – okrem Caliguly – uspokojili iba s označením princeps). Ak Caligula bol pomerne spontánny šialenec a Nero vyšinutý estét , tak potom len s Dominiciánom nastupuje chladne prepočítané úsilie o absolutistickú samovládu. Hromadil množstvo úradov a vedome oslaboval vplyv senátu, takže proti nemu vznikla silná opozícia, posilnená  i z kruhov filozofických. Situácia rieši cisár stále častejším odstraňovaním nepohodlných osôb. V roku 89 sa v Hornej Germánii vyhlásil za cisára L. Antonius Saturnius, po jeho potlačení narástla Domiciánova podozrievavosť do obludných rozmerov. Hrozivo sa vystupňoval teror, vedený pod najmalichernejšími zámienkami a namierený proti politickým činiteľom a obzvlášť senátorom, v roku 93 vypršal čas i filozofom, ktorí boli vypovedaní z Ríma. Vo svojej ukrutnosti a vzťahovačnosti sa preslávil Domicián tým, že so svojimi na smrť odsúdenými a nič netušiacimi obeťami jednal s prekvapujúcou vľúdnosťou. S ľudom a vojskom pravdaže cisár udržoval dobrý vzťah, usporadúval množstvo hier, nechal rozdávať peniaze a vojakom zvýšil žold – to bolo vedľa investovania do nákladných stavieb jeden z dôvodov, prečo sa silno zhoršili finančné podmienky ríše a Domicián dostal možnosť uplatniť najrôznejšie formy odierania majetných občanov. Sám sa preslávil nemravnými aférami, v prapodivnej hre na etickú nezhovorčivosť sa silno zasadzoval o upevnenie morálky a tvrdo trestal jej porušovanie. Nejde mu však uprieť, že sa prejavoval i ako aktívny a spravodlivý sudca a rozumný a prísny dozorca nad správcami provincií.

Za jeho vlády sa ríša úspešne šírila v Germánii a Británii, vojna so silnými dáckymi kmeňovým zväzom pod vedením kráľa Dekebala však skončila potupným kompromisom. Aj napriek tomu boli istým spôsobom vytvorené vhodné podmienky k neskoršej Trajánovej expanzii na dolnom Dunaji. Domiciánova neúnosná podozrievavosť a krutosť – dokonca vynašiel nový spôsob mučenia – sa stali po 15 – ročnej vláde príčinou spiknutia, čoho sa zúčastnila jeho manželka Domitia a osoby najbližšieho okolia. Aj keď využil všetky možné opatrenia, ako sa brániť proti prípadným útočníkom, bol prefíkane zaskočený a ubodaný v spálni. Ním končí vláda rodu Fláviovcov.
 
Adoptívni cisári
 
NErva

Imperator Nerva Caesar Augustus
(Marcus Cocceius Nerva)
 
Nerva pochádzal zo vznešenej rodiny, dostalo sa mu dobrého vychovania a vzdelania a bol obľúbencom Neronovým a potom i Fláviovcov. Vybratý po predchádzajúcej krvavej vláde senátom, bol v dobe svojho nástupu na trón už v pokročilom veku. Bol mierny a rozvážny, snažil sa presadzovať vládny program , ktorým by stabilizoval politickú situáciu v ríši. Napravil niektoré krivdy, ktorých sa dopustil Domicián svojim prenasledovaním, spravodlivo rozdeľoval pôdu, založil alimentačný fond pre deti, zlepšil zásobovanie obilím a hlavne sa usiloval o vyrovnanie finančnej situácii v ríši. Nepodarilo sa mu však nakloniť si armádu, oddanú jeho predchodcovi, a na jej žiadosť musel popraviť Domiciánových vrahov a krátko pred smrťou adoptovať úspešného a u vojska obľúbeného Trajána a povýši ho na Caesara a spoluvládcu. Tým bola zahájená éra adoptívnych cisárov, ktorú ukončí až nástup Commoda, syna Marka Aurelia. 
 
traianus
Imperator Caesar Nerva Traianus Augustus
(Marcus Ulpius Traianus)
 
Traján sa stal prvým provinciálom na rímskom tróne – pochádzal totiž zo starej rodiny usídlenej v Hispánii. Jeho úradná kariéra bola priamočiara až ku konzulátu v roku 91. Ako všeobecne populárny miestodržiteľ Hornej Germánie bol Nervou nielen adoptovaný, ale aj pribraný k vláde v hodnosti Caesara. Po jeho smrti sa venoval výstavbe pohraničného opevnenia na Rýne, takže sa do Ríma dostal až za rok. Skoro bolo jasné, že ríša dostala jedného z najlepších vládcov.

V Trajánovej osobe sa spájali vlastnosti vynikajúceho a cieľavedomého vojaka s civilnými cnosťami, neobyčajnou umiernenosťou a láskavosťou. V roku 101 vytiahol proti dáckemu kráľovi Dekabelovi, po jeho kapitulácii pripojil časť dáckeho územia, ale definitívne víťazstvo a zriadenie novej provincie dosiahol až v roku 105. Zhruba v rovnakom čase pričlenil k ríši nabatejskou Arábiu (Arabský polostrov), neskôr bojoval úspešne na Východe a dostal sa až do Perzského zálivu. Po vytvorení troch nových provincií, Mezopotámie, Assýrie a Arménska, musel však kvôli židovskému povstaniu i pre chorobu prerušiť svoje víťazné ťaženie a dokonca sa vzdať niektorých dobytých území.

Umierajúci adoptoval a určil za svojho nástupcu v roku 117 Hadriána, skonal po dlhšom trápení v Selinuntu pri Čiernom mori. Svojou neutíchajúcou vojenskou činnosťou vošiel do dejín ako cisár, za ktorého dosiahla ríša najväčší územný rozmach. Akokoľvek Traján ctil senát a vyznamenával ho, kde mohol, predsa držal vládu pevne vo svojich rukách a upevňoval cisársku moc. Možno preto, že bol provinciál, založil svoju politiku do istej miery na rovnomernom budovaní  všetkých oblastí ríše. Zaslúžil sa o výstavbu cestnej siete a postaral sa o plynulé zásobovanie, pokračoval v Nervovej alimentačnej politike. Ľud si získaval darmi a nákladnými hrami(pane met circenses – chlieb a hry) – pri oslave víťazstva nad Dáckymi kmeňmi napríklad usporiadal hry trvajúce 123 dní, v aréne nechal bojovať 10 000 gladiátorov a 11 000 šeliem. Rím vylepšoval  aktívnou stavebnou činnosťou – nechal postaviť trhovisko a jedno z najkrajších fór s dvoma knihovňami a bazilikou. Na jeho severnom konci dodnes stojí vysoký stĺp(ktorý neskôr napodobnil Marcus Aurelius) s hadovito sa plaziacim reliéfom z boja proti Dákom. Jeho vláda sa pritom vyznačovala neobyčajným taktom a snahou nikomu neuškodiť, svoj postoj jednoznačne vyjadril formuláciou : „ako cisár sa správa k súkromným osobám, ako by si prial, aby s ním ako so súkromnou osobou nakladali cisári“. Napriek tomu, že na konci jeho panovania sa jasne prejavila všeobecná finančná kríza, prinieslo mu jeho humánna politika s istotou vedená politika priezvisko optimus princeps(najlepší cisár) a napravila tak Domiciánem poškodený obraz inštitúcie principátu. Od dnes bude každý nový cisár v senáte zdravený slovami: „Buď šťastnejší ako Augstus a lepší ako Traianus!“
 
hadrianus
Imperator Caesar Traianus Hadrianus Augustus
(Publius Aelius Hadrianus)
 
Pôvodom z Hispánie bol Hadrián vychovaný pod poručníctvom svojho vzdialeného príbuzného Trajána a Acilia Attiana, absolvoval úspešnú kariéru, na ktorej konci stál ako miestodržiteľ Sýrie. Jeho adopcia bola prevedená nepriehľadným spôsobom  - bola vyslovená nejedna domnienka o nečistej účasti Trajánovej ženy Plotiny a Attiana, ktorým prišlo veľmi vhod vidieť svojho obľúbenca na cisárskom tróne.

Po nástupe k vláde, ktorej sa chopil v sýrskej Antiochii, sa Hadrián osvedčil ako zdatný diplomat, naklonil si ľud odpusteným všemožných poplatkov a dlhov a nákladnými hrami, vojakov uspokojil vysokým peňažným darom a senát miernosťou, s akou súhlasil s vedením politiky v Trajánových stopách. Jeho osoba sa však od Trajánovej značne odlišovala. Hadrián bol nestáleho a dobrodružného ducha, plný vnútorného napätia. Zaujímal sa o všetky oblasti vtedajšej vzdelanosti, obzvlášť grécke, a sám prejavoval literárne ambície – napísal svoj životopis a skladal básne, ruka v ruke s jeho kultúrnymi záujmami išla záľuba v cestovaní, poznávaní nových krajov, prírodných krás a stavebných pamiatok. I jeho politika sa uberala iným smerom. Opustil Trajánové priamočiare rozširovanie impéria, všemožne usadzoval rímsku ríšu pevne v jej hraniciach a zaisťoval si všetkými prostriedkami a na všetkých stranách spojencov, vyprázdnil Assýriu i Mezopotámiu, v Arménsku sa vzdal priameho vplyvu a urobil z nej spojenecké kráľovstvo. V Británii a Germánii potvrdil stojace hranice výstavbou pohraničného opevnenia(limes Romanus) a posilnil vojsko. Preto sa jeho vláda vyznačovala pomerným vnútorným kľudom, ktorý narušilo až židovské povstanie Bar Kochbovo (aramejsky  „Syn hviezdy“). Rimania však pre náboženské a patriotické cítenie Židov nikdy nemali veľa pochopenia, a tak bolo povstanie, spočiatku úspešne, utopené v krvi. Vo vnútornej politike sa Hadrián usiloval o zdokonalenie úradov, zvýšil počet cisárskych úradov a z Augustem zavedeného consilium princips (cisárska rada) urobil oficiálnu  a stálu poradnú inštitúciu. Správu ríše prenášal stále viac na jazdcov. Staral  sa o zdravý vývoj rímskeho právnictva. Podnikol dve dlhé cesty po ríši a spojil tak príjemné s užitočným – kultúrne a cestovateľské pôžitky s inšpekciou provincií. Podporoval v Grécku , tak ako v Ríme, stavebnú činnosť, ktorej výsledky môžeme dodnes obdivovať. V Ríme samotnom nechal prestavať Pantheon, začal so stavbou mauzólea na pravom brehu Tiberu(dokončené Antoniem Piem), kde boli pochovaní rímski cisári, vystaval obrovskú vilu v Tivoli, alebo Olympieion a knižnicu v Aténach. Vzdelaný cisár, vo svojej podstate cituplný a priateľský, sa vzhľadom k svojej nestálosti stával hlavne v starobe podozrievavým a neznášanlivým. K tomu prispela rýchlo postupujúca rakovina, a nevyriešená nástupnícka otázka. Znepriatelil si senát a veľa osôb vo svojom okolí. Zomrel po dlhom utrpení a niekoľkých samovražedných pokusoch.
 
antoninus pius

Imperator Caesar Titus Aelius Hadrianus Antoninus Augustus Pius
(Titus Aurelius Fulvus Boionius Arrius Antoninus,
po adoptovaní Titus Aelius Caesar Antoninus)
 
Cisára Hadriána rovnako ako kedysi Augusta nesmierne ťažila situácia nástupníctva. Preto adoptoval najprv Lucia Aelia, ale ten sa ukázal byť chorý a zakrátko zomrel. Cisárova rýchlo sa horšiaca choroba urýchlila ďalšiu adopciu, pre ktorú bol vybratý Arrius Antonius(neskoršie Pius = zbožný, oddaný), ktorý sa vo svojich úradoch – tj. ako konzul, potom tiež člen Hadriánovej rady – neobyčajne osvedčil. Podmienkou bolo, že sám príjme za synov Marka Aurelia a Lucia Vera. Svojho adoptívneho otca Antoninus veľmi ctil a po jeho smrti presadil proti vôli senátu jeho consecratio(zbožnenie).
Preslávil sa neobyčajnou miernosťou, nechuťou k akémukoľvek prelievaniu krvi, ktorá sa vzťahovala dokonca i na jasných zločincov, a úctou k senátu. Vo finančnej politike sa s úspechom zdržal oboch extrémov – lakomstva i rozhadzovania, takže síce udržiaval štátnu pokladnicu plnú, ale neváhal poskytnúť bohaté finančné výpomoci a uľahčovať ľudu na daniach a poplatkoch všetkého druhu. Skoro vôbec necestoval, údajne preto, lebo by cisársky sprievod znamenal veľkú záťaž pre provincie. Vďaka svojej spravodlivosti sa stal veľkou autoritou, ktorá mu pomohla zažehnať nejeden bojový konflikt. Obdobie jeho vlády označovali už jeho súčasníci za najšťastnejšie v ľudských dejinách a autor cisárskych biografií tak urobil po 150 rokoch. Akokoľvek nepokoje potlačoval rázne, nadväzoval aj na Hadriánovu nevýbojnú a opevňovaciu politiku. Zomrel pokojne, keď ustanovil svojim nástupcom Marka Aurelia.
 

marcus aurelius
Imperator Caesar Marcus Aurelius Antoninus Augustus
(Marcus Annius Catilius Severus, od r. 130 Marcus Annius Verus,
po adoptovaní Marcus Aelius Verus Aurelius Caesar)
 
Celý život Marka Aurelia, jeho jednanie i spôsob vlády bol hlboko poznamenaný stoickou filozofiou. Vytvoril sa tak jedinečný fenomén medzi vládcami všetkých zemí a dôb – vladár, ktorý podriadil súkromný ako i štátny prospech ucelenému myšlienkovému systému.
Od útlejšieho veku prejavoval Marcus sklony k štúdiu a k askéze a odpor k bežným ľudským zábavám. Okamžite po svojom nástupe k moci si vyvolil za spoluvládcu svojho adoptívneho brata Lucia Vera, takže po prvýkrát v dejinách rímskej ríše došlo k situácii, kedy pôsobili dva nerozhádaní cisári.
Napriek nesmiernemu Markovmu úsiliu o obecné blaho bola jeho vláda naplnená prírodnými katastrofami a vojnovými pohromami, hlavne morovými ranami a povstaním na severe a východe. Taktiež krátko po začiatku jeho vlády došlo k rozvodneniu Tiberu a následnom hladomoru a skoro nato vypuklo parthské povstanie, k jeho potlačeniu bol vybratý sám cisár Verus. Povstanie bolo potlačené až za 4 roky, a to skôr vďaka organizačným schopnostiam Marka ako vojvodcovstva Lucia. Nato prenikli do severného Talianska Markomania, a zároveň vypukol obrovský mor, ktorý kosil tisíce ľudí. Markomanská vojna si vyžiadala prítomnosť oboch cisárov a zakrátko aj život Lucia Vera. Po zdĺhavých bojoch boli Markomania zatlačení za Dunaj a po ročnej ofenzíve boli vytvorené predpoklady na zriadenie dvoch nových provincií Sarmatie a Markomanska. K tomu však nedošlo – sily bolo potrebné presunúť na východ, kde sa vzbúril Avidius Cassius, ktorý sa nechal vymenovať za cisára. Vzbura bola potlačená. Dva roky po vypuknutí druhej markomanskej vojny umiera Marcus na mor v tábore pri Vinobone(Viedeň).
Marcus bol neuveriteľne mierny a odpúšťajúci, až bol často zneužívaný, znášanlivý a nikdy neodsudzoval chyby druhých, úplne sa sústredil na vlastné sebazdokonaľovanie. Nemôžu prekvapiť ani jeho prísne zákony proti kresťanom, ktorých považoval za podvratný živel, usilujúci sa o zničenie starého náboženstva. Kládol dôraz na súdnictvo a vydal radu užitočných zákonov. Často finančne vypomáhal, aj keď pokladnica bola vyčerpaná markomanskou vojnou, neváhal rozpredať cennosti zo svojho súkromného vlastníctva – len aby nemusel uložiť mimoriadne dane. Zomrel kľudne a nesmierne milovaný.
 
lucius verus
Imperator Caesar Lucius Aurelius Verus Augustus
(Lucius Ceionius Commodus, po adoptovaní Lucius Aelius Aurelius Commodus)
 
Keď bol Verus na rozkaz Hadriána adoptovaný Antoninom Piom, bola mu dopriata rovnaká výchova ako Marcovi. Verus bol však jednoduchej, nekomplikovanej povahy, a radšej ako k štúdiu tiahol k svetským radostiam. V 31 rokoch bol Markom ustanovený za spolucisára, a vzápätí poslaný do Sýrie. Tam, mimo dosahu jeho autority, popustil uzdu svojim vášniam a potlačovanie parthského povstania prenechal svojim vojvodcom. Po konečnom víťazstve sa nerád vrátil do Ríma, aby oslávil s bratom triumf. Krátko po odchode do vojny s Markomanmi a Kvádmi podľahol záchvatu mŕtvice.

CoMmodus
Imperator Caesar Marcus Aurelius Commodus Antoninus Augustus
alebo Imperator Caesar Lucius Aelius Aurelius Commodus Augustus
(Lucius Aelius Aurelius Commodus)
 
Tým, že Marcus Aurelius prerušil tradíciu adoptívnych nástupcov, ktorá sa udržovala od Nervu, dostal sa na trón jeho syn Commodus. K samovláde sa dostal v 19 rokoch po otcovej smrti, keď tri roky pred tým bol jeho spoluvládca. Po svojom nástupe predniesol vojsku reč, ktorá dávala podnet k nádeji, že nadviaže na otcovu politiku. Commodus prenechal uzavretie nevýhodného mieru s Markomanmi a Kvádmi svojim vojvodcom a v Ríme sa namiesto štátnickým záležitostiam venoval hojným zábavám, pitkám, pohlavným výstrelkom a zhýralostiam všetkého druhu, presúvajúc zodpovednosť na silné osobnosti praefektov praetoria. Tí svoje právomoci zneužívali a ku Commodovým zločinom pridali nemálo svojich. Spiknutie zosnované Commodovou odstrčenou sestrou Lucillou bolo síce neúspešné, ale pomohlo  vzniknúť cisárovej nenávisti k senátu, ktorým menom útočník jednal. Nastala absolutistická krutovláda v súlade s tradíciou Caligula – Nero – Domicián, posilnená ešte Commodovými rozmarmi – považoval sa za stelesnenie Herkula, neváhal ponížiť cisársky majestát tým, že nespočetne veľakrát vystúpil ako gladiátor a premenoval Rím na Commodovu kolóniu a senát na Commodov senát, ten mu na oplátku ironicky pririekol priezviska Pius a Felix(Láskavý a Šťastný). Jeho obrovská rozhadzovačnosť, krutosť a caesarománia vyvrcholila posledný deň roku 192, kedy cisár zamýšľal predstúpiť pred Rimanov namiesto v tradičnom purpure v gladiátorskom zbroji. Po spiknutí narýchlo zosnovaného jeho milenkou Marcií, bol uškrtený v kúpeľoch. 

severovská dynastia
 
septimius severus
Imperator Caesar Lucius Septimius Severus Pertinax Pius
(Lucius Septimius Severus)
 
Po Pertinákovom zavraždení zavládol v provinciálnych vojskách veľký nepokoj, čo obratne využil Septimius Severus, rodák z Líbye a miestodržiteľ Hornej Panónie. Vydávajúc sa za Pertinákovho pomstiteľa, naklonil si ako dobrý rečník vojsko a ľahko dosiahol svoje vymenovanie za cisára.

Prvým činom nového pána Rímu bolo úskočné rozohnanie praetoriánov, Pertinákových vrahov, vytvorenie novej gardy z oddaných panónskych légií. Na východe však stále trvalo panstvo Pescennia Nigra. Aby si kryl chrbát, priberá Severus k vláde v hodnosti caesara mocného a urodzeného veliteľa britských vojsk Clodia Albina. Pescennius Niger, ktorý si uvedomil hroziace nebezpečenstvo, získal na svoju stranu veľkú časť východných provincií a vypravil vojsko. Po niekoľkých bitkách bol však definitívne porazený v krvavej bitke pri Issu, chytený a popravený. Clodius Albinus sa potom stal len zbytočnou príťažou. Severus ho pod akousi zámienkou vyhlásil za nepriateľa štátu. V spravodlivom rozhorčení sa proti nemu vydal na boj, a pri Lugunde(dn. Lyon) ho v ťažkej bitke porazil. Jeho hlavu poslal do Ríma a kruto postihol jeho prívržencov, hlavne z radov senátorov.

Severus, vynikajúci a rázny vojak, si dobre uvedomil, že najväčšia moc ríše tkvie v armáde, a zámerne premenil principát vo vojenskú monarchiu – vojakov doslova rozmaznával. Snažil sa zjemniť ich tvrdý život, podstatne im zvýšil žold a povolil im uzatvárať manželstvá už počas služby. Tím paradoxne zavinil demoralizáciu, napriek tomu, že od nich vyžadoval aj tak maximálne nasadenie. Akoby mu nestačili rímski občania, začal do légií naberať barbarov a celkovo sa snažil zmenšovať rozdiely medzi provinciami a Talianskom, hlavne v hospodárskych a právnických otázkach, kde mal veľké slovo praefekt praetoria Papinianus.  Jeho dôslednosť v prenasledovaní politických odporcov mu nevyniesla zrovna lásku ľudu,  a ani senát, ktorý cítil, že s uprednosťňovaním armády stráca svoje pozície, ho príliš nemiloval. Jeho vzťah k nemu bol často určovaný len strachom. Ako toľkokrát v dejinách, podliehal obávaný panovník úplne svojej milovanej žene Iulii, ktorá si svoj vplyv uchovala aj po jeho smrti.

Počas svojej samostatnej vlády sa nestretol s vážnejšími rivalmi, a preto poháňaný svojim činorodým a nekľudným duchom, podnikol Severus výpravu na východ. Ťaženie by bolo stroskotalo, keby jeho flotilu nezaniesol prúd na spiatočnej ceste nečakane k parthským brehom. Severus vycítil príležitosť, napadol nepripraveného súpera, vyplienil zimné sídlo parthských kráľov, Ktesifón(pri dnešnom Bagdade) a znova pričlenil Mezopotámiu. Na pamiatku tohto víťazstva nechal v Ríme postaviť víťazný oblúk s troma priechodmi, ktorý tam stojí dodnes. Ako 63 – ročný vytiahol Severus so svojimi synmi, Bassianom(prezývaný Caracalla) a Getom, do Británie proti tamojším kmeňom, tam tiež, trápený dnou, po troch rokoch umiera. 

Záver
Po preštudovaní materiálov sme zistili a došli k záveru, že sa na tróne vystriedali rôzne typy a povahy ľudí. Niektorí boli šetrní až lakomí, iní blázniví a márnotratní, či chorobomyseľný. Nie všetci sa dostali k moci spravodlivou a čestnou cestou. No napriek týmto vlastnostiam ich ľud nasledoval a podporoval. Vždy sa našli odporcovia, ktorí ich cestu za dovŕšením svojich cieľov chceli silou mocou prekaziť. Táto práca v podstate splnila svoju funkciu, tzn., že nás zaujala a získali sme nové poznatky z tohto obdobia.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7677-rimski-cisari/