Normandia - vylodenie

Vylodenie v Normandii

1. Úvod
6. júna 2005 si pripomenieme 61. výročie vylodenia v Normandii, ktoré pomohlo naklomiť misky váh počas druhej svetovej vojny na stranu spojeneckých vojsk. Ktoré sa taktiež stalo námetom pre množstvo filmov a kníh rôznych žánrov. Tak autorov týchto kníh a filmov, tak aj nás zaujala rozsiahlosť tejto operácie, hrdinstvo spojeneckých vojakov, ktorý po štyroch rokoch opäť vstúpili na starý kontinent a podieľali sa tak na zvrate vo vojne proti nacistickému Nemecku. Touto prácou sa pokúsime priblížiť  vylodenie v Normandii, známe tiež pod krycím názvom ako „operácia Overlord“ alebo „deň D“. Budeme sa venovať prípravám, ktoré sa začali už v roku 1942 nie veľmi známim vylodením vo francúzskom prístave Dieppe, rokovaniam, vojenským a politickým prípravam, vývoju novej vojenskej techniky určenej pre deň D, operáciám na oklamanie nepriateľa, ale aj nemeckým protiopatreniam a osudným omylom, ktorých sa nemecké velenie dopustilo. Ale hlavne sa budeme zaoberať samotnou operáciou Overlord v deň D. Od výsadkárov, ktorý boli zhodený nad nepriateľským územím, cez hrdinský boj spojeneckých vojakov na plážach Normandie, až po dôsledky vyplívajúce z celej operácie.
„Pod vedením generála Eisenhowera začalo dnes ráno spojenecké námorníctvo, podporované silným letectvom vyloďovať spojenecké armády na severofrancúzskom pobreží.“ Takto bolo ráno 6. júna o 9.30 hodine najvyšším veliteľstvom spojeneckých expedičných síl verejnosti oznámené, že sa začalo to, na čo všetci dlho čakali – návrat spojencov do západnej Európy. Návrat, ktorý sa uskutočnil v dobe, keď Nemecko bojovalo na východe o život s červenou armádou a spojenci tak zasadili Nemecku úder, z ktorého sa už nikdy nepozviechalo
 
2. Príprava operácie Overlord
2.1 Vylodenie v Dieppe alebo „operácia Jubilee”
2.1.1 Cieľ operácie   Prvé vylodenie sa uskutočnilo 19. augusta 1942, miestom vylodenia bol Nemcami obsadený francúzsky prístav Dieppe. Operácia dostala krycie meno „Jubilee“. Oficiálnym cieľom tejto operácie bolo preveriť silu obrany pobrežia, prípadne rýchlosť a možnosti presunu posíl nepriateľa do oblasti vylodenia. Dalším cieľom bolo preverenie spojeneckej taktiky zvolenej pre uskutočnenie veľkej výsadkovej akcie.

2.1.2 Priebeh vylodenia v Dieppe  Prístav mal byť obsadený na jeden deň a potom sa mali jednotky stiahnuť a vrátiť domov do Anglicka. Na uskutočnenie akcie boli vybraní príslušníci kanadských plukov v Anglicku, tisíc britských commandos a menšia skupina príslušníkov amerických rangers (rangers a commandos - špeciálne útočné oddiely). Velenie rozhodlo neuskutočniť letecké bombardovanie pred operáciou a ani podporné námorné ostreľovanie v snahe, aby bol zachovaný čo najväčší moment prekvapenia. Ten bol však stratený, keď východné krídlo výsadkových plavidiel neďaleko francúzskeho pobrežia neočakávane narazilo na konvoj plavidiel, ktorý doprevádzali aj bojové plavidlá nepriateľa. Súboj na mori zburcoval obranu pobrežia a jadro celého útoku sa na pobreží dostalo do vražednej paľby. Hlavným silám sa nepodarilo preniknúť podľa plánu do mesta. Prenikli len malé oddiely. Nasledovala pohroma, pretože najvyšší veliteľ výsadku si neuvedomil, že nádej na úspech je stratená a namiesto stiahnutia jednotiek, nariadil nasadenie zálohy, ktorú predstavovali britský commandos. Samotný veliteľ commandos bol zabitý pri tom, ako signalizoval blížiacim sa člnom, aby sa obrátili. Jediné, čo ostávalo bolo rýchlo zachrániť zbytky rozdrveného výsadku. A akoby to nebolo dosť, na sťahujúce sa plavidlá zaútočili nemecké letky.

2.1.3 Výsledok   Výsledkom celej operácie dielo skazy, pretože z 6 100 Kanaďanov bolo 3 500 zabitých, ranených alebo nezvestných. Straty, ktoré utrpeli oddiely commandos boli ešte väčšie. Anglické letectvo stratilo 106 stíhačiek, zato nepriateľ len 48.  Námorníctvo stratilo 33 výsadkových člnov, jeden torpédoborec a 550 mužov.

2.2 Politické a vojenské rokovania V decembri 1942 navrhli Roosevelt a Churchill Stalinovi schôdzku, na ktorej by mali prejednať zásady spoločnej stratégie. Churchill napísal vo svojom telegrame: „Musíme nájsť čo najskôr najvýhodnejší spôsob napadnutia Nemecka v  roku 1943 v Európe všetkými silami, ktoré sú k dispozíci.“ Stalin síce myšlienku stretnutia veľmi uvítal, ale kôli tlaku vojenských úloh nemohol ani na jediný deň opustiť Sovietsky zväz. V liste Rooseveltovi píše: „Dovoľte mi vyjadriť presvedčenie, že sľuby ohľadom otvorenia druhého frontu v  Európe, ktoré ste Vy, pán prezident a pán Churchill dali na rok 1942, alebo najpozdejšie na jar roku 1943, budú splnené a že druhý front v Európe bude uskutočnený spoločnými silami Veľkej Británie a Spojených štátov.“

Americký prezident a britský ministerský predseda so Spojeným výborom náčelníkov štábov jednali teda v januári roku  1943 v Casablanke bez sovietskych predstaviteľov. Prišli tam k  záveru, že inváziu do Francúzska nemožno zahájiť skôr ako v  septembri roku 1943 a to už je príliš neskoro na to, aby sa do zimy dosiahli významnejšie úspechy. Tento odklad zdôvodnili britsko-americkí predstavitelia tým, že Sovietskemu zväzu už nehrozí také veľké nebezpečenstvo a netreba zasahovať v snahe pomôcť mu v kritickej situácii. Vylodenie vo Francúzsku bude teda prevedené až po dôkladnej príprave. Spojený výbor náčelníkov prehlásil, že operáciu takého rozsahu nebude možné previesť skôr ako na jar roku 1944. Celú dobu do jari 1944 bude treba zhromaždiť v Anglicku dostatočný počet divízií, pričom väčšiu časť týchto síl poskytnú Spojené štáty. Celú túto dobu treba využiť k získaniu leteckej nadvlády nad európskym vzdušným priestorom. Treba taktiež zvýšiť počet náletov na nemecké priemyselné centrá a zahájiť rozsiahlu ofenzívu proti nepriateľským ponorkám.

Americkí vojenskí a politickí predstavitelia mali stále silné pochybnosti o  úprimnosti britského postoja a tak ich Briti museli neustále uisťovať, že sú rozhodnutí ROUNDUP (prvotný názov pre inváziu) previesť. V Casablanke, pri jednom stretnutí povedal Churchill generálovi Eisenhowerovi: „Generál, počul som, že my Briti máme v úmysle od operácie ROUNDUP ustúpiť. Nie je to tak. Dal som svoje slovo a splním ho. Teraz však máme pred sebou obrovskú príležitosť a nesmieme ju nechať uniknúť.“ Myšlienka rozsiahleho vylodenia v západnej Európe mala vplyvných nepriateľov aj vo Washingtone a prezident Roosevelt a generál Marshall (náčelník štábu americkej armády) mali pri jej presadzovaní značné problémy.

V polovici mája roku 1943 sa na schôdzke vo Washingtone - pod krycím názvom Trident - podarilo určiť presný dátum invázie. Operácia OVERLORD - tak sa ROUNDUP premenoval - sa podľa návrhu generála Marshalla mala uskutočniť 1. mája 1944. Britskí náčelníci štábu a i Churchill sľúbili vynaložiť zo svojej strany maximálne úsilie na prípravu operácie Overlord. Ešte na konferencii v Casablanke (v januári 1943) sa Spojenci dohodli na vytvorení spoločného vrchného velenia pre operáciu Overlord. Organizácia bola známa pod skratkou COSSAC (Combined Supreme Staff Allied Commander). Na jej čelo bol postavený britský generálporučík Frederick E. Morgan a jeho zástupcom sa stal americký generál Ray W. Barker. 26. apríla 1943 dostal Morgan svoje rozkazy. V nich stálo: „Našim cieľom je poraziť nemecké ozbrojené sily v severozápadnej Európe.“ Tieto rozkazy udeľovali veleniu COSSAC pripraviť plány na útok proti kontinentu a súčasne vypracovať plány na zmätenie nepriateľa pre leto 1943, ktoré mali zadržať Nemcov v západnej Európe a nechať ich očakávať inváziu v roku 1943. Po Tridentskej konferencii vo Washingtone (máj 1943) dostal COSSAC zoznam vojenských síl, ktoré mali byť k dispozícii: 2 letecké divízie, 5 peších divízií vo vyloďovacích člnoch, 2 následné divízie, 20 divízií pre pobyt a operácie v obsadených oblastiach. Počet lodí a vyloďovacích člnov mal byť okolo 3300 plavidiel. K leteckým operáciám bolo k dispozícii okolo 11 400 lietadiel.

Keď sa na schôdzke vo Washingtone rozhodlo, že vylodenie bude až 1. mája 1944, bol o tom informovaný aj Stalin v  depeši, ktorá prišla do Moskvy 4. júna 1943. Napriek výhradám zo sovietskej strany k termínu, boli Briti a Američania tvrdohlaví. Druhý front hodlali vytvoriť vtedy, keď to vyhovovalo ich strategickým úvahám a nie sovietskym. Na schôdzke v Quebeku v auguste 1943 predložil COSSAC svoje plány. Po schválení americkým a britským vrchným velením bol tento plán predložený aj Rooseveltovi a Churchillovi a ich štábom. Plán bol schválený s niekoľkými zmenami. Churchill trval na zvýšení vojenskej sily o 25 percent a na rozšírenie oblasti invázie až na pobrežie cherbourského poloostrova. Vrchné velenie síce súhlasilo so zvýšením vojenskej sily, ale nezvýšilo počet lietadiel ani lodí.

2.3 Zvolenie veliteľov operácie  Generál Morgan dostal oprávnenie k „prevedeniu všetkých potrebných akcií k  zabezpečeniu realizácie plánu, schváleného Vrchným spojeneckým velením.“ Za výkonného veliteľa operácie Overlord bol vymenovaný generál Dwight D. Eisenhower - ktorý sa stal výborným vedúcim týmu a v Anglicku sa tešil veľkej popularite. Ako jeho zástupca bol vybraný hlavný maršál britských leteckých síl sir Arthur Tedder.
Veliteľom námorníctva sa stal admirál sir Bertram Ramsay. Bol to veľmi pedantný a dôsledný muž. Vedenie spojeneckých leteckých síl bolo zverené leteckému maršálovi Traffordovi Leigh-Mallorymu. Velením spojeneckých síl v 21. armádnej skupine bol poverený generál sir Bernard Montgomery. Bol to muž divnej povahy, s niektorými kolegami nevychádzal veľmi dobre (s Pattonom sa nemali príliš v láske). Avšak keď velil on, mal na britské vojsko až magický vplyv. Velenie americkej prvej armády (jednej z útočných armád) bolo v  rukách generálporučíka Omara N. Bradleyho. Následnou armádou tohto zboru sa stala tretia armáda Spojených štátov pod velením talentovaného a dynamického generálporučíka George S. Pattona. Útočnou armádou 21. armádneho zboru sa stala britská druhá armáda, ktorej velil sir Miles Dempsey. Bol to človek spoľahlivý, uvážlivý a rešpektovaný všetkými, ktorí ho poznali. Armáde rozumel dokonale a mal nadanie pre presné a jasné ústne vydávané rozkazy. Následnou armádou 21. armádneho zboru bola prvá kanadská armáda pod velením generálporučíka Henryho D.G. Crerara. Nebola síce v činnosti až do 23. júla, ale Nemci s jej existenciou museli počítať.

2.4 Materiálne a technické prípravy
2.4.1 Zoskupenie armády pre operáciu Overlord V Anglicku sa začali spojenci pripravovať na inváziu skôr ako bol vôbec schválený konečný plán operácie. Do Anglicka prúdil nepretržitý tok ľudí a zásob. Bolo zhromaždených približne 1,5 milióna amerických vojakov,  1 milión anglických a 500 tisíc kanadských vojakov. Operácie sa zúčastnili aj mnohé iné národy ako: Poliaci, Francúzi, Belgičania, Holanďania, Česi, Slováci a   Winston Churchill  sediaci na tanku na zhromaždisku Juhoslovania. V deň D mali mať tankov pred dňom D v juhozápadnom Anglicku  vojenský velitelia k dispozícii
2 876 000 vojakov, ktorý tvorili celkovo 39 divízii, z toho 20 amerických, 3 kanadské, 14 britských, 1 divíziu slobodných francúzov a 1 poľskú divíziu. Vojakov bolo také obrovské množstvo, že len pre amerických vojakov varilo 4500 kuchárov. Juh Anglicka sa premenil na obrovský vojenský sklad. Boli dovezené 2 milióny ton nákladu a výstroje. Bolo postavených 280 km železničných tratí na odvoz nákladu do vnútrozemia a taktiež boli postavené nové letiská. V lesoch boli ukryté hory munície, vedľa seba stáli tanky, pásové a obrnené vozidlá, džípy a sanitky, dohromady viac ako 50 tisíc vozidiel. V poliach stáli dlhé rady húfnic a protilietadlových diel. Aby sa nahradil opotrebovaný francúzsky železničný park, keď sa rozšíri predmostie, bolo pripravených 20 tisíc cisternových vagónov a skoro tisíc nových lokomotív. Z 11 tisíc lietadiel tvorilo 5000 stíhačiek,  2300 dopravných lietadiel, 2600 klzákov a na samotnom vylodení sa malo zúčastniť viac ako 6000 vojenských, dopravných a výsadkových plavidiel. Okrem toho už aj pred dňom D mali spojenci svoju armádu v Európe - a to odboj. Francúzsky odboj, nazývaný aj „zmes odvahy, vlastenectva, ctižiadosti, politikárstva a zbabelosti.“ V roku 1944 mal odboj okolo 100 000 ľudí, ktorí sa odvodu na nútené práce do Nemecka vyhli útekom do lesov. Títo ľudia sa stali základom pre partizánsku vojnu.

2.4.2 Vývoj nových druhov zbraní   Špeciálne pre operáciu Overlord boli vyvíjané nové druh zbraní, od obojživelných tankov a vozidiel cez malé plavidlá až po veľké transportné lode. Medzi najzaujímavejšie a strategicky jedny z najdôležitejších patrili „DD tanky“( príloha č. 1, č. 2 ). O vznik DD tankov sa zaslúžil v Anglicku naturalizovaný maďarský inžinier Nicholas Straussler, pôvodom žid. DD tank bol v podstate obyčajný tank, ale aby sa dosiahol väčší vztlak tanku vo vode, bol okolo tanku vytvorený skladací teleskopický trup, ktorý obopínal celý trup. Základom celej konštrukcie bol oceľový rám, z ktorého  vychádzala konštrukcia vytvorná z pogumovanej  tkaniny a výztuh.  Zdvihnutý trup presahoval výšku veže tanku. Pohon zabezpečovala kombinácia lodných skrutiek ( jedna alebo dve) poháňaných motorom tanku pomocou prevodov a otáčajúcich s pásov. Dalšími prostriedkami ktoré mali prepravit vojakov patrilo aj oboživelné vozidlo DUKW ( príloha č. 3, č. 4 ).   Medzi nemej dôležité patrili aj malé  pechotné vyloďovacie plavidlá – LCVP  Vozidlo  DUKW veďla transportnej  lode LCI   ( príloha č. 5 ),  či veľké transportné lode - LST    a LCI ( príloha č. 6 ) , ktoré slúžili na prevoz tankov, diel, buldozérov a inej ťažkej techniky na breh. Ako zaujímavosť možno spomenúť špeciálnu operáciu, ktorú vykonali miniponorky na silvestra 1943. Cieľom celej operácie bolo získať vzorky piesku z pláží Normandie a overiť si tak, že sa na rozmočených plážach v deň D nebudú mať životne dôležité tanky a iné obrnené vozidlá, pásové alebo kolesové, problémy s pohybom a zabáraním sa do piesku.

 2.5 Podporné operácie predchádzajúce vylodeniu – Operácia Bodyguard Pre úspech operácie Overlord bolo dôležité, aby Nemci, ktorí vedeli o príprave invázie boli vedení k nesprávnym odhadom. Strategický plán mal krycí názov Bodyguard. Spojenci sa snažili presvedčiť nepriateľa o tom, že celá ofenzíva v roku 1944 začne inváziou v južnom Nórsku a neskôr, okolo tretieho týždňa v júli, bude pokračovať útokom v Calaiskej úžine. Preto boli v juhovýchodných anglických prístavoch rozostavané makety vyloďovacích člnov. Rádiový ruch, cvičenie vojska a ďaľšie veci vyvolávali u nepriateľa dojem, to tak naozaj bude. Aby sa nevzbudilo podozrenie, že Normandia je miestom pre vylodenie, museli dve tretiny bombardovacích cieľov ležať mimo územia Normandie, prevažne v oblasti Calais. Falošná invázia do Nórska bola zverená do rúk generálporučíka sira A.F.A.N. Thorneho, výkonného veliteľa veliteľstva Sever. Jeho „štvrtá armáda“ - ktorá sa skladala z troch imaginárnych zborov, bola zostavená v Škótsku. V Škótsku dajaká pechota bola, ale celá štvrtá armáda vznikla z rádiového ruchu medzi veliteľstvami, presunom malých množstiev pechoty a dobre vypočítaných únikov informácií, ktoré ako miesto invázie určovali pobrežie Nórska. Úspechu spojencov pomohla aj skutočnosť, že Hitler bol skalopevne presvedčený, že útok Spojencov padne na Calaiskú úžinu. Nemecké velenie a väčšina generálov predpokladalo, že Spojenci zaútočia na viacerých miestach, ale názory na miesto vylodenia najväčších síl sa líšili. Do úvahy prichádzalo Portugalsko, Nórsko, atlantické a stredomorské pobrežie Francúzska.

2.6 Zvolenie vhodného dňa pre operáciu Overlord  Začiatok operácie vo veľkej miere závisel od počasia a iných prírodných faktorov. Bolo potrebné aby bol odliv a to počas celého dňa. Ďalej musel svietiť mesiac, a ten musel vyjsť na oblohu neskoro. Mal vanúť len mierny vietor, a to smerom do vnútrozemia. A nakoniec spojenci pre úspech celej invázie potrebovali najmenej 3 pokojné dni, aby bolo po mori možné zabezpečiť rýchly prísun vojakov a materiálu. Tie podmienky spĺňali dni 5., 6., alebo 7. jún. V Anglicku začali byť všetci vojaci aj technika presúvaný na pobrežie. V nedeľu 4. júna sa vrchné velenie zišlo v Southwick House o 21:30 h. Meteorologická správa na najbližších 48 hodín hlásila výrazné zlepšenie počasia. V pondelok 5. júna v noci bude možné previesť bombardovanie. Ďaľšie odloženie akcie by znamenalo odklad najmenej o dva týždne. Eisenhower sa po porade s každým veliteľom po chvíli rozmýšľania o 21:45 rozhodol: „Som naprosto presvedčený, že musíme vydať rozkaz k útoku... Nepáči sa mi to, ale... nevidím nič iné, čo by sme mohli urobiť.“
 
3. Nemecká obrana – „atlantický val“
Na nemeckom velení sa všeobecne predpokladalo, že k invázii príde v oblasti Pas-de-Calais, tam bola vzdialenosť medzi Anglickom a kontinentom najmenšia. Od Pas-de-Calais bola k nemeckým hraniciam cesta najkratšia, tento fakt tiež napovedal, že spojenci sa pokúsia vylodiť pravdepodobne tu. Hlavne na tomto mieste boli budované opevnenia a čakala tam pripravená silná 15. armáda. Spojenci toto miesto často bombardovali. Nemci ale samozrejme nemohli vedieť kde a kedy príde k útoku, aj keď rozviedka pracovala naplno a starostlivo sa sledovala každá rádiová frekvencia.

Bočný rez pobrežným opevnením tzv. „atlantického valu“

Na pobrežný val, ktorý sa staval, boli rôzne názory. Poľný maršal von Rundstedt, vrchný veliteľ OB West (veliteľstvo oblasti západ - OberBefehlshaber West), nikdy neveril v nepohyblivé opevnenia, pretože v roku 1940 prekonal Maginotovu líniu. Vedel, že val na čas protivníka zadrží, ale bol presvedčený, že ho nezastaví. Inváziu mienil zastaviť tým, že hlavné vojenské sily umiestni ďalej od pobrežia a zaútočí až po pristáti spojeneckých vojsk. Na druhej strane Hitler svoj val horlivo obhajoval. Za odrazenie útoku spojencov, keď začne invázia, zodpovedal poľný maršal Ervin Rommel, vrchný veliteľ armádnej skupiny B - najmocnejšej sily akú kedy Nemci na západe mali. Rommel bol odhodlaný spraviť všetko, čo bolo v jeho silách aby odrazil spojenecký útok. Pod jeho velením sa budovali obranné opevnenia, do ktorých vkladal svoje nádeje. Bol si vedomý, že rozhodujúca bude bitka na pobreží. Vravel, že o osude Nemecka sa rozhodne za prvých 24 hodín od začiatku invázie. Na svoju úlohu sa dôkladne pripravoval. Všade na pobreží, kde mohlo prísť k vylodeniu nechal postaviť hradby protiinváznych prekážok. Betónové kužele, oceľoví ježkovia, zubaté železné konštrukcie tesne pod hladinou mora
(Príloha č. 7 ). Všetko to bolo poprepletané mínami všetkého druhu (od veľkých protitankových mín, až po protipechotné S-míny). Kde nebolo dosť mín, boli použité delostrelecké granáty. Tieto Rommelove vynálezy mali odraziť a zničiť pristávacie člny plné Oceľoví ježkovia na  plážach
vojakov ešte predtým, než dorazia na pobrežie. Aj na  Normandie  pobreží bolo umiestnené obrovské množstvo  
ostnatého drôtu a mín. Celkovo bolo umiestnených viac ako pol milióna týchto prekážok a pobrežie bolo zamorené viac ako 5 miliónmi mín. Rommel bol očarovaný mínami ako obrannou zbraňou.Dúfal, že sa mu podarí posiať invázne brehy 60 miliónmi mín. V čase vylodenia boli nemecké ženistické práce splnené v oblasti Pas-de-Calais na 68% a v Normandii len na 18%. Rozsiahle územia Normandie boli zaplavené. Do polí bolo vsadených veľa betónových stĺpov, aby nemohli pristávať nepriateľské transportné lietadlá a klzáky. Rommel vedel, že spojenci dosiahli „vysokého stupňa pripravenosti“, ale nemohol vedieť, kedy sa invázia začne.
 
V  októbri 1943 poľný maršál von Rundstedt (poľný maršál Karl Rudolf Gerd von Rundstedt bol od marca 1942 vrchný veliteľ západného frontu) vyhlásil, že „Normandia s  Cherbourgom, Bretónsky poloostrov a Brest sú ďaľšími dôležitými oblasťami na atlantickom fronte.“ Hitler najprv s touto myšlienkou nesúhlasil, neskôr však uznal, že na tejto myšlienke môže niečo byť. 4. marca 1944 nazval tieto miesta mimoriadne ohrozené a o dva dni neskôr jeho osobný veliteľ štábu - Alfred Jodl oznámil von Rundstedtovi, že Hitler považuje Normandiu a hlavne Cherbourg za dôležitý. To viedlo k posilneniu Coteinského poloostrova o 91. leteckú divíziu, 6. výsadkový pluk a o ďaľšie jednotky. Nakoniec sa 21. tanková divízia v apríli presunula z Bretónskeho poloostrova do Caen.
Von Rundstedt hľadel na situáciu triezvo. Vo svojej správe z 15. mája zdôrazňuje potrebu Spojencov ovládnuť veľké prístavy: „Pre ich účely sa prednostne hodí Le Havre a Cherbourg a preto sa pre prvú fázu javí prirodzená oblasť Boulogne a poloostrov Cotentin... . “ 29. mája dospel k záveru, že letecké útoky na mosty cez Seinu môžu „identifikovať zámery nepriateľa v Normandii k vytvoreniu predmostia pre inváziu. “
V predvečer dňa D však Nemci útok nečakali, čo dosvedčoval aj fakt, že Rommel odišiel z veliteľstva na noc k rodine a von Rundstedt si v ten deň zapísal, že „nehrozí okamžité nebezpečie invázie.“ Počasie nad kanálom bolo nepriaznivé. Spojenecké útočné divízie však túžili vyraziť. Dôvodom ich netrpezlivosti bolo to, že celé týždne boli zavretí v stanových táboroch za ostnatým drôtom a von mohli chodiť len v malých skupinách pod dozorom veliteľa.
  
4 Priebeh operácie Overlord 
4.1 Začiatok invázie 
4.1.1 Plavba z Anglicka  Večer 5. júna sa z Anglicka vydalo vyše 4000 lodí smerom k pobrežiu Normandie. Bolo to najväčšie námorné zoskupenie aké sa kedy plavilo do spoločnej akcie. Lode sa plavili v niekoľkých prúdoch po vopred odmínovaných trasách. Na čele celej kolóny plávali mínolovky, za nimi sa tiahli torpédoborce a vzadu boli po celom obzore vyloďovacie plavidlá. Hodina „H“bola stanovená na 6:30 pre americké pláže Utah a Omaha, pre pláže britské Gold a Sword bola hodina „H“ stanovená na 7:25. A v ten istý čas sa malo začať vylodenie na pláži Juno, ktorá patrila pod kanadskú armádu. Odchylky v jednotlivých stanovených časoch vylodenia boli spôsobené, že na západných amerických plážach mal byť odliv najnižší o 6:30, kým na východných plážach zhruba o 45 minút  neskôr. Celkovo sa mali spojenecké vojská  vylodiť na asi 100 kilometrovom Naloďovanie spojeneckých vojakov v britskom    úseku od Le Havre po Cherbourg   prístave Portsmouth    ( Príloha č. 8 ).
4.1.2 Útok zo vzduchu  Krátko po polnoci 6. júna 300 britských a 900 amerických lietadiel a viac ako 300 klzákov zhodilo nad Normandiou spolu 13 000 mužov, čo predstavovalo 3 letecké divízie, 6. britskú divíziu, americkú 82. a 101. leteckú divíziu. Medzitým nad Pas-de-Calais zhadzovali lietadlá tisíce hliníkových pásikov aby pomýlili nemecké radary a vyvolali dojem výsadku. Bolo zhodených na padákoch asi tisíc bábok aby zmiatli nepriateľa. Prvý zoskočili tzv. výsadkári -- prieskumníci, ktorých úlohou bolo svetelne vyznačiť pristávacie plochy pre ďalších výsadkárov a klzáky, ktoré mali dopraviť prvé vozidlá a muníciu. Ešte predtým však museli odstrániť betónové stĺpy, ktoré dal Rommel rozmiestniť. Mnohým sa však svoje úlohy nepodarilo splniť a buď nestihli plochy označiť alebo ich označili chybne. Mnohý sa utopili v močiaroch alebo dopadli niekoľko kilometrov ďalej ako mali. Aj napriek všetkému začali pristávať prvé klzáky a radoví výsadkári   Zničený americký klzák typu Horsa  ( Prílohy č. 9, č. 10 ).
Klzáky typu Horsa, schopné uniesť 3,1 tony nákladu alebo 29 výsadkárov s kompletnou výzbrojov a klzáky Hamilkar s nosnosťou až 7,8 tony, čo predstavovalo asi 40 výsadkárov alebo dva obrnené transportéry preleteli  nemeckou protilietadlovou obranou  a pristáli na určených miestach. Spojenci nemali dostatok vycvičených pilotov pre klzáky a preto sa stávalo, že vedľa pilota sedel len radoví výsadkár. V prípadoch, keď bol pilot zranený, ostalo pilotovanie len v jeho rukách. Našťastie však použité typy klzákov neboli náročné na ovládanie.
Britská 6. letecká divízia dostala krajne nesplniteľnú úlohu, zabezpečit východné krídlo výsadku. Mala za úlohu obsadiť mosty na rieke Orne od mesta Caen až po ústie rieky do mora. K tomu mali ešte zneškodniť nemeckú delostreleckú batériu v Merville, ktorá pokrývala pláže Juno, Gold a Sword. Zo 69 klzákov, ktoré pristáli na územi 6. divízie pristálo 49 na správnych miestach, čo veľmi výrazne napomohlo Britom pri plnení ich úloh. O 4:30 zaútočil 9. pluk 6. leteckej divízie na batériu v Merville. Zo 150 mužov, ktorý útok začali, ostalo po zneškodnení batérie len 60, z toho boli mnohý ranení. Medzi Britmi sa hovorilo, že sa podarilo 9. pluku splniť túto úlohu len preto, že nevedeli, že nesplniteľná. Medzitým na rieke Orne sa ďaľší výsadkári zo 6. divízie pokúšali udržať strategický most Pegasus ( Príloha č. 11 ). Na západe zoskočili na poloostrov Cotentin 82. a 101. americká letecká divízia aby napomohli pri útoku americkej prvej armády a uľahčili obsadenie poloostrova.
Tú noc vládol v Normandii chaos. Všade boli výsadkári, ktorí väčšinou dopadli na úplne iné miesta než mali. Prebiehali občasné prestrelky. Výsadkári často podporovaní aj partizánmi prerušovali telefónne vedenia, zneškodňovali nemecké posádky a obsadzovali strategické miesta. 1. francúzskym mestom oslobodeným od Nemcov bolo Ste. Mére–Eglise.  

4.2 Začiatok vyloďovania
4.2.1 Nemecká reakcia    Okolo 6. hodiny ráno sa lode priblížili na dohľad. Od západu na východ bolo vidieť len lode. Už o 1:11 ráno Nemci vyhlásili vyrovný signál o možnom útoku, teraz už o ňom nebolo pochýb. Na nemeckom velení nastal zmätok. Velenie okamžite žiadalo hitlerov operačný štáb o posily.
Hitler ešte stále spal vo svojom rekreačnom sídle na Obersalzbergu. Na jeho štábe, o niekoľko sto metrov ďalej, generálplukovník Alfred Jodl, operačný náčelník OKW, odmietol uvolniť tankové zálohy, divíziu Panzer Lehr a 12. tankovú divíziu SS na žiadosť OB West. Jodl si nebol istý, či toto je naozaj invázia. Dostal správy, že toto môže byť útok k odvráteniu pozornosti, a hlavný útok bude potom na Pas-de-Calais. „OB West musí vyvinúť všetko úsilie, aby útok zlikvidovalo silami, ktoré ma k dispozícií. Nemyslím, že prišiel čas na uvolnenie záloh OKW. Musíme počkať, kým sa situácia vyjasní.“Jodlovo rozhodnutie, odpovedalo tomu, ako by asi rozhodol Hitler. Bol to ďalší príklad chaosu a zmätenosti v nemeckom vedení.
V Paríži, na OB West vyvolalo Jodlovo rozhodnutie zdesenie a nechceli mu uveriť. Keď namietali, že obe tankové divízie už uviedli do stavu pohotovosti, veliteľ OKW rozzúrene kričal, že tanky musia okamžite zastaviť, nič sa nesmie podnikať, pokým fűhrer nerozhodne. Že vraj k hlavnému vylodeniu aj tak príde na úplne inom mieste.
Na Rommelovom veliteľstve vládol určitý optimizmus. Nevedeli zatiaľ o Jodlovom rozhodnutí, mysleli si, že obe záložné tankové divízie sú už na ceste. Bolo známe, že 21. tanková divízia, ktorá sa nachádzala v Normandii sa už presúva k Caen. Všeobecne tu panoval názor, že do konca dňa budú spojenci zatlačení späť do mora. Prišla správa od dôstojníka z pobrežia Omaha. Správu, ktorá hovorila, že nepriateľ sa na kraji mora snaží skryť za prekážkami, demolačné skupiny, ktoré mali odstraňovať prekážky sa vzdali ďalšej práce, vyloďovanie prestalo a na pláži leží značný počet mŕtvych a ranených, zobrali doslova. Takto to ale nevyzeralo na každej pláži. 15. armáda generála Hansa von Salmutha, ktorá bránila oblasť Pas-de-Calais, ponúkla Rommelovmu štábu pomoc. Pomoc bola veľkodušne odmietnutá so slovami: „Nepotrebujeme ju.“
Okolo desiatej (9 hodín nemeckého času) Hitlerov štáb dostal správu, že sú definitívne príznaky, že došlo k dôležitému vylodeniu. Zobudili Hitlera. Nasledovala porada. Situácia bola napätá. Na základe neúplných informácií prišiel Hitler k záveru, že toto nie je hlavná invázia. Z miestnosti odchádzal so slovami: „ Tak je toto invázia, alebo nie?“ Otázka uvolnenia tankových divízií OKW, ktoré tak nutne potrebovali, sa ani nedostala na program. Okolo desiatej sa Rommel v Nemecku, 800 km od Normandie, dozvedel o invázií. Bol ohromený a zdrvený. Nadišiel očakávaný deň, o ktorom kedysi prehlásil, že bude najdlhším dňom. Okamžite sa vydal na cestu do svojho štábu.

4.2.2 Zahájila sa paľba  Akonáhle sa lode priblížili na dostrel začalo sa peklo. Zrazu sa objavilo bombardovacie letectvo a na každú z desiatich najnebezpečnejších batérii zhodilo približne 500 ton bômb asi zo 100 lietadiel. Torpédoborce okamžite zahájili uzatváraciu paľbu, ale pobrežné batérie sa nedali zahambiť a paľbu opätovali. Niekoľko lodí bolo zasiahnutých, niektoré narazili na podmorské míny a potopili sa (Corry). V blízkosti Le Havre dva nemecké torpédoborce prenikli dymovou clonou vytvorenou na oslepenie delostreleckej batérie v Le Havre a podarilo sa im potopit nórsky krížnik Svenner. Päť minút pred hodinou „H“ sa začal obrovský ohňostroj. Na pláže dopadlo 38 000 pätpalcových rakiet elektricky odpálených s upravených vyloďovacích člnov ( 1000 rakiet na čln ). Vzápätí sa na pobreží objavili prvý vojaci a obojživelné tanky. Hneď po nich prichádzali ženisti aby odstranili míny, oceľové a drevené prekážky z pláži pre príchod ďalších vyloďovacích plavidiel. Do toho všetkého začali nalietavať vlna za vlnou stíhacie bombardéry a kropili Nemcov paľbou z palubných kanónov, neriadenými raketami a stovkami leteckých bômb aby odľahčili pechotu od nemeckého odporu. Vojaci spolu s výbavou vážili 135 kg, tri hodiny predtým sa tlačili v malých vyloďovacích člnoch a zvracali z morskej choroby. Teraz sa brodili v lepších prípadoch po pás vo vode pod guľometnou a delostreleckou paľbou,medzi mínami s rukami nad hlavou aby sa im nenavlhčili zbrane. Už pri prestupovaní na mori do vyloďovacích plavidiel sa množstvo vojakov utopilo, ale teraz bolo úplne normálne utopenie polovice výsadku v prípade, že  Krížnik Nevada zahájil paľbu zo 270 mm čln zastavil ďalej od brehu.  palubných diel na pláž Omaha

4.2.3 Pláž Utah a Omaha  Na pláž Utah na východnom pobreží poloostrova Cotentin, mal zaútočiť siedmy armádny zbor pod velením generálporučíka J.L. Collinsa. Pláž Omaha, ležiaca medzi riekou Vire a mestom Port en Bessin, bola úloha pre piaty zbor pod velením generálporučíka L.T. Gerowa. Do vyloďovacích člnov Američania prestúpili až 11 míľ ( približne 16,5 km ) od pobrežia a pred začatím výsadku sa už tri hodiny tlačili vo vyloďovacích člnoch. Námorné ostreľovanie začala na amerických plážach až o 5:50 hod. Kvôli rozdielnemu odlivu celý útok na amerických úsekoch začal o 6:30 ako to bolo plánované. Kedže námorné ostreľovanie trvalo iba 40 minút, aj keď bolo intenzívne nestihlo ani zďaleka neutralizovať nemecké postavenia, zvlásť na pláži Omaha, ktorá predtým nebola ani letecky bombardovaná ( Prílohy č. 12, č.15 ).

4.2.3.1 Utah  Utah bol bránený 709. pešou divíziou, ktorej vysadkari z 82. a 101. leteckej divízie nedali celú noc dýchat svojimi diverznými akciami. Útok na pláž Utah zahájila štvrtá pešia divízia americkej armády. Omylom pri navádzaní člnov, sa celý útok presunul na južnú časť pláže, ktorá mala slabšiu obranu. Kombináciou náhod celý utok v tejto časti pláže a celé vylodenie podľa slov vojakov pripomínalo cvičnú akciu s občasnou streľbou. Mnohý neskrývali sklamanie, pretože po troch hodinách kymácania v člnoch čakali niečo viac. Po vyradení všetkých opevnení na plážach začali Američania bleskový postup do vnútrozemia, kde sa spájali zo skupinami výsadkárov z 82. a 101. leteckej divízie, ktorý celú noc statočne držali strategické komunikácie na poolostrove ( Príloha č. 13 ). Odpor bol tak slabý, že keď pristávala 3. vlna plavidiel Američania ešte stále nenarazili na odpor. O 10. hodine bolo na pobreží už šesť práporov. Najväčším problémom sa stalo  zásobovanie, bolo treba vytvoriť neustáli prúd  zásobavacích vozidiel pre predsunuté jednotky. Bolo vytvorené  predmostie siahajúce 4,5 km  Americký vojaci  v plavidle LCVP do vnútrozemia, niektoré jednotky sa dokonca dostali až   smerujúci k pláži Utah  10 km hlboko na územie nepriateľa. Straty na pláži Utah  boli 197 mŕtvych, až neskôr sa ukázalo, že Utah bol najľahším úsekom celej operácie. Na pláži Utah sa vylodilo 23 250 vojakov, 1742 vozidiel a 1695 ton výbavy ( Príloha č. 14 ).

4.2.3.2 Omaha Naopak Omaha sa stala najťažším úsekom, bráneným početnejšou 352. pešou divíziou. Vyloďovacie člny plaviace sa k Omahe s rozbúreným morom a silným vetrom. Nevýhoda pláže Omaha bola aj v tom, že za pomerne krátkou piesočnou plážou sa týčili skalnaté útesy do výšky až 50 metrov a na týchto skalnatých útesoch bolo rozmiestnených osem 155 mm diel v betónových bunkroch, 35 protitankových diel v bunkroch a 85 guľometných postavení, ktoré svojimi palebnými sektormi pokrývali celú pláž. To všetko doplňali minometné postavenia po celej dlžke útesu. Vylodenie sa nezačalo práve najšťastnejšie, keď člny so ženistami a prvými výsadkármi mali meškanie. Keď ženisti začali    Pohľad na pláž Omaha s nemeckého  odstraňovať prekážky stali sa terčami nemeckých   palebného postavenia odstrelovačov a mínometčíkov. Zdalo sa, že
po nikom inom sa ani nestrieľa.  Odstrelovači strieľali do mín umiestnených na  prekážkach, keď sa ich ženisti pokúšali  dstrániť. Mínometčíci čakali kým ženisti pripravia prekážku k odstrelu, ale skôr ako sa stihli vzdialiť ich posiali mínometnou paľbou. Pre pláž Omaha delostrelecká podpora nebola súdená. Dva vyloďovacie člny s delami sa potopili ešte na ceste s Anglicka a z 32 DD tankov určených pre Omahu sa 27 potopilo a aj zvyšných 5 meškalo. Keď dorazila hlavná vlna prekážky boli ešte na plážach a vyloďovacie člny sa ostali kymácať na vlnách pred nimi a stali sa ľahkými terčami pre obrancov. Mnohé boli potopené pobrežným delostrelectvom, iné explodovali na mínach, ktoré boli umiestnené na prekážkach alebo sa napichli na obrovské drevené koly umiestnené pod vodou nazývané „Rommelova špargľa“. Do všetkých ostatných začala natekať voda, vojaci si to nevšímali, pretože ich ubezpečovali, že sú nepotopiteľné. Akonáhle sa prvý čln potopil pretože nabral vodu, vojakov zachvátila ešte väčšia panika a začali helmami vylievať vodu z člnou. Vo vode vojakov nečakali o nič lepšie výhliadky, pretože ich výstroj začala ťahať na dno a plávanie bolo takmer nemožné.
Postupne však sa na pláž začali dostávať prvý vojaci, ktorý boli okamžite priklincovaný k zemi guľometnou paľbou. Krátery, ktoré tu mali byť po bombardovacej príprave tu vôbec neboli. Vojaci sa začali zúfalo schovávať za oceľové a drevené prekážky, ktoré ešte stále ženisti vyhadzovali do vzduchu. Na zemi sa váľali rozbité bedne s muníciou, mínohľadčky, polámané pušky a nefunkčné bazuky. Okolo horeli buldozéry a z mora trčali pokrútené  vyloďovacie člny. Medzi tým  všetkým ležali mŕtvy aj ranení  vojaci, ktorých sa za neustálej  Americký vojaci schovávajúci sa za oceľovými prekážkami  paľby snažili sanitári ošetriť. Vojaci   na pláži Omaha dostali prísny zakaz pomáhať komukoľvek na pláži ich úlohou bolo nezastavovať sa a bežať na nemecké postavenia. Do toho všetkého prišli meškajúce tanky, ktoré sa v momente zmenili na horiace trosky. Jeden tank dokonca počas toho ako kľučkoval pomedzi prekážky svojimi pásmi drvil ranených na zemi až mu museli vlastný vojaci hodiť granát na pásy aby ho zastavili. Teraz sa zistilo, že mnohý pristáli na úplne iných úsekoch ako mali. Začali prichádzať 2. a 3. vlna výsadku a vojaci prvej vlny sa ešte stále krčili na pláži za kameňmi a mŕtvymi vojakmi.
O 7:30 začali malé skupinky vojakov prekonávať drôtené zátarasy a postupovať ďalej cez mínové polia. Okolo deviatej už celé skupiny likvidovali niektoré nemecké postavenia.  Okolo desiatej generálmajor  Americký vojaci vybiehajúci na pláž Omaha   C.R. Hueber, zavážné rozhodnutie. Zastavil prísun vozidiel a techniky na pláže, ktoré iba prispievali k všeobecnému zmätku a posilnil prísun pechoty. Na jeho žiadosť o podporu námorného delostrelectva sa torpédoborce priblížili k pobrežiu na jeden  kilometer. Okolo poludnia začala nemeckým delám dochádzať munícia a pre naprostú prevahu Spojencov vo vzduchu a na mori nebolo možné ju doplňovať ( Príloha č. 16 ).   
Medzitým tri roty amerických Rangers podnikli odvážny a veľmi neobvyklý útok na batériu v  Pointe du Hoe. Za pomoci rebríkov a lán zdolali skalné útesy a krytí paľbou z dvoch torpédoborcov pevnosť dobili. Francúzsky obyvatelia im na znak vďaky darovali na tomto útese 1,5 hektára pôdy. Dodnes na tejto pôde v lete veje americká vlajka.

Do zotmenia držali Američania pás francúzskej pôdy asi desať kilometrov dlhý a tri kilometre široký ( Príloha č. 17, č. 18 ). Behom noci prišli ďaľšie posily, asi s 34 000 vojakmi. Na pobreží bolo predmostie zabezpečené. Deň bojov stál americkú piatu armádu 3 000 životov, 50 tankov a 26 diel. Naviac Američania stratili 50 vyloďovacích člnov a 10 väčších lodí. Plán  Americký rangers lezú na skalný   vylodenia na pláži Omaha nebol ani zďaleka splnený.  útes v Pointe du Hoe

4.2.3 Pláže Sword, Juno a Gold
Britský a kanadský sektor vylodenia bol rozdelený do troch útočných zón Juno, Gold a Sword a desiatich pláží. Bolo zostavených päť útočných brigád - jedna prvotná, ďalšie štyri následné. Útoku sa zúčastnila 1. brigáda špeciálnych služieb (command) a 4. brigáda špeciálnych služieb bez komanda 45 - RM (Royal Marines, tzv. mariňáci). Prvá brigáda kománd útočila na pláž Queen, s cielom spojiť sa čo najskôr s britskou 6. leteckou divíziou. Štvrtá brigáda kománd bola rozdelená ( Prílohy č. 19 ).
Každé komando malo inú úlohu:

- 41. RM - dobiť Lion sur Mer
- 46. RM - dobiť batériu v Houlgate
- 47. RM - obsadiť Port en Bessin
- 48. RM - útok na Langrune sur Mer.

Britsko – kanadský sektor, od Port en Bessin až po rieku Orne, bol 40 km široký.  Britský vojaci v plavidle LCVP blížiaci  Najzápadnejším cieľom útoku britských  sa k pláži Gold   jednotiek bol Port en Bessin, rozhranie spojeneckých zón. Malo naň zaútočiť 47. komando. To malo ťažké pristátie, lebo väčšina z  jeho vyloďovacích člnov bola poškodená hustou streľbou. Pri vylodení komando stratilo 43 vojakov. Na druhý deň ráno zaútočilo na mestečko. Posádka sa po dlhom odpore nakoniec vzdala 8. júna o 4. hodine ráno. Malý prístav bol okamžite daný do činnosti pre vyloďovacie člny a priniesol veľa úžitku pre inváznu armádu.

231. brigáda zviedla ťažké boje s posádkou dediny Le Hamel. Tá stále vzdorovala i o 8:15 hod., kedy sa vylodila druhá vlna. Nakoniec však prevahe Britov už nedokázala čeliť a vzdala sa. 69. brigáda veľmi rýchlo zničila pevnosť v Hable de Heurtot a delostreleckú batériu v Mont Flrury. Horšie to bolo pri bitke o dedinu La Riviere. Táto dlhá a ťažká bitka stála britskú armádu 90 obetí.
Tretia kanadská divízna skupina, ktorá ešte nebola v boji, sa vylodila s menším časovým oneskorením, kvôli rozbúrenému moru. Jednali s veľkou rozhodnosťou a účinne - najprv sa vylodili vojaci z väčších člnov, menšie člny potom plávali k pobrežiu medzi prekážkami za ich podpory. Najväčším nemeckým opevnením na kanadskom fronte bola dedina Courseulles, ktorá  Nemecké guľometné napostavenie na pláži Juno  tvrdo vzdorovala až do poludnia.

48. komando, zoslabené len na 200 mužov, obsadilo Langrune, ale zdržali sa pri nemeckej pevnosti na pobreží. Zdolali ju až 7. júna o 16:00 hod. V pevnosti padlo do zajatia 33 nemeckých vojakov a dvaja dôstojníci.
Štvrté komando spolu s francúzskymi oddielmi 10. komanda sa vylodilo o 8:20 hod. Pomohli 8. brigáde zničiť nemecké opevnenie, ktoré zabraňovalo v ceste ďalej do vnútrozemia. Potom sa presunulo k mestečku Ouistreham.
Šieste komando vyrazilo do vnútrozemia, aby sa stretli so šiestou leteckou divíziou.   Britský vojaci brodiaci sa k pláži Sword   3. a 49. RM komando postupovali za 6.   komandom ( Prílohy č. 20, č. 21, č. 22, č. 23 ).  

4.2.4  Protiútok 21. nemeckej tankovej divízie   O 14:32 hod. dostala nemecká armádna skupina B (dvanásť hodín po tom, ako oň žiadala) povolenie k presunu 12. tankovej divízie SS na podporu siedmej armády. O 15:07 hod. bol povolený presun 1. tankovej divízie SS a tankovej divízie Lehr (12. divízia SS dorazila na predmostie ráno 7. júna. Panzer Lehr, silne oslabená leteckými útokmi dorazila až 9. júna). Medzitým s leteckou podporou prekročila 21. tanková divízia rieku Orne a chystala sa na útok proti Spojeneckej tretej divízii. Prvý prápor 6. leteckej divízie sa chvíľu po štvrtej hodine stretol neďaleko Bieville so 40 nemeckými tankami ( Príloha č. 20 ).  Pri rýchlom útoku 2 zničili. Nemci sa stiahli do lesa. Pri ústupe utrpeli ďaľšie straty, ale po chvíli im prišli posily, s ktorými vyrazili k mostu pri Périers. Dostali sa tam však na dostrel britskému delostreleckému oddielu. Pri boji Nemci prišli o 13 tankov, zatiaľ čo Briti stratili len jedno samohybné delo. 21. tanková divízia bola odrazená vďaka britskej 3. divízii.  Okolo 21:00 hod. priletelo asi 240 klzákov a počet šiestej leteckej divízie sa razom zdvojnásobil. Klzáky doniesli 2 úplné oddiely, prieskumný oddiel a výzbroj. Tento prísun vojsk odradil Nemcov od ďaľších protiútokov a 21. tanková divízia sa stiahla do priestoru za Caen.

4.3 Výsledky operácie Overlord Za 24 hodín sa podarilo spojencom zaistiť 5 predmostí pre ďalší postup do Normandie. Straty spojencov po prvom dni dosahovali približne 12 000 padlých. Na nemeckej strane sa údaje značne rozchadzajú, ale odhaduje sa, že to bolo 4 až 8 tisíc padlých. Veľký podiel na úspechu celej operácie malo spojenecké letectvo, ktoré už pred dňom D získalo úplnú vzdušnú nadvládu nad severným Francúzskom. V deň D na spojencov zaútočili len dve stíhačky FW – 190. V Normandii boli prvýkrát použité kobercové nálety aby rozvrátili nemeckú obranu. Na akciách počas dňa sa podieľalo aj Vybudované pontónové mólo v Normandii 1 465 československých letcov.

V nasledujúcich dňoch boli postavené tzv. “Mullberies“, v preklade moruše. Moruše bol krycí názov pre dva prístavy, ktoré boli vybudované spojencami na pobreží. Boli vybudované z pontónov, okolo nich boli do mora nahádzané stovky ton betónu a z potopených lodí boli pred prístavmi vytvorené vlnolamy. Nad prístavmi nepretržite hliadkovali spojenecké stíhačky. Do 19. júna, kedy búrka zničila tieto  prístavy, boli najväčším prístavom v Európe,  čo sa týka množstva vyloženého nákladu. Pomocou nich dostalo na pevninu 500 tisíc vojakov a 80 tisíc vozidiel. Neskôr sa spojenci už vyloďovali v dobytom prístave Cherbourg, ktorý bol dobitý 27. júna. Na dodávku benzínu pre spojeneckú armádu bolo cez kanál do Cherbourgu vybudované potrubie.
Jednoduchý nákres tzv. Mullberies  Hitler i po dni D veril, že k hlavnému útoku príde na Pas-de-Calais a preto 15. armádu na tomto mieste. Vylodenie v Normandii bolo od začiatku nemeckým velením považované len za počiatočný útok na odvrátenie pozornosti. Táto chyba stála „Hitlerovu tretiu ríšu“ veľmi veľa. 

5. Záver
Spojencom sa podarilo otvoriť novú, západnú frontu proti nacistickému Nemecku, ktorú Sovietsky zväz tak dlho požadoval. Nemecká armáda začala byť zatláčaná z troch smerov naspäť na územie Nemecka. Z východu červenou armádou, z juhu spojencami v Taliansku a už aj spojencami na západe vo Francúzsku. Aj keď v prvý deň operácie Overlord neboli obsadené mestá Bayeux, Carentan a Caen. Caen, ktoré malo byť obsadené ako jeden z kľúčových cieľov operécie Overlord v prvých dňoch, odolávalo so zúrivým odporom ešte niekoľo týždnov. Napriek tomu bol zdolaný „atlantický val“ a vytvorené predmostia pre daľší postup. Do konca mesiaca dosiahli nemecké straty 250 tisíc mužov. Začiatkom augusta už mali spojenci cestu pozdĺž Seiny k Parížu voľnú. 15. augusta sa na južnom pobreží francúzska vylodili spojenci, operácia mala krycí názov Dragoon a jej úlohou bolo odľahčiť situáciu na severe francúzska rozptýlením nemeckej armády. V Paríži 19. augusta vypuklo povstanie a 25. augusta už nemecký veliteľ kapituloval. Vo Francúzsku väčší odpor kládli už len posádky na pobreží, ktoré ostali odrezané od vlastnej armády. Začal sa postup do Nemecka cez štáty Beneluxu a 18. septembra sa začala aj operácia „Market - Garden“, ktorá však neskončila úspešne. 16. – 26. decembra 1944 sa uskutočnil posledný nemecký útok a to „zimná ofenzíva v Ardenách.“
 
Operácia Overlord splnila svoj cieľ , bol uskutočnený definitívny zvrat v druhej svetovej vojne.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/7679-normandia-vylodenie/