Čaj na francúzskom dvore i francúzskych uliciach

Čaj na francúzskom dvore i francúzskych uliciach
 
3.2.1 Nápoj kráľa
Je zaujímavé, že Francúzsko je tá krajina, s ktorou súvisí rozmach čaju v Európe najviac. Áno, samotní Francúzi sa pokladajú za objaviteľov čaju. Nikdy by toto prvenstvo nedarovali Holanďanom, Portugalcom, a je úplne vylúčené, že by za objaviteľov čaju uznali odvekých nepriateľov – Angličanov. Sú hrdí na to, že už Kráľ Slnko, Ľudovít XIV. (1637-1715) patril medzi obľúbencov tohto nápoja. A nie len tak obyčajného. Jeho pozornosť upútali hlavne kvitnúce čaje, ktoré dostával často do daru od čínskeho cisára. V obľube tohto nezvyčajného druhu čaju pokračovali aj ostatní francúzski králi či kráľovné. Či už to bol jeho pravnuk, vládnuci ako Ľudovít XV., ktorý si takto spríjemňoval chvíľky s nespočetnými milenkami, Ľudovít XVI., ale najmä jeho manželka, rozmarná Mária Antoinetta. Francúzska kráľovná však nastolila celkom iný trend čaju. So svojimi dvoranmi si vo vlastnom zámočku v areáli Versailles, Malom Trianone, vychutnávala hlavne rôzne príchute ľadového čaju. Ten originálny bol síce objavený až na svetovej výstave v St. Louis  v roku 1904, ale na kráľovskom dvore vo Versailles vymysleli prvé jednoduché metódy ako si čaj dobre ochladiť. Mali na to naozaj vážne dôvody. V čase vlády Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty sa totiž vo Francúzsku začal rozvíjať nový umelecký smer – rokoko. Ten spočíval v „tonách“ líčidiel, ktoré si natierali na tvár ako ženy, tak i muži. Aby sa im tieto líčidlá počas večierkov či karnevalov neroztiekli, museli piť len ľadové nápoje. Takto sa čaj na francúzskom dvore pil až do Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789.   
Po vzore kráľov sa stávali milovníkmi čaju nielen parížska aristokracia na čele s džentlmenmi ako kancelár Séguier, kardinál Mazarin, dramatik Racine, madame de Genlis a neskôr aj Honoré de Balzac, ale aj obyčajní muži nižších vrstiev i chudobnejších pomerov. Ženám z nižšej spoločnosti čaj veľmi nechutil, prednosť dávali radšej voňavejšej čokoláde, avšak tá stála tiež nemalé peniaze, takže sa pôžitkom z jej chuti mohli oddávať len málokedy.   
V roku 1684, ešte sa vlády Kráľa Slnko, spísal Antoine Furetiere prvý slovník francúzskeho jazyka a čaju v ňom venoval celú jednu stránku. O rok neskôr vydal v Lyone svoju knihu Traités nouveaux et curieu du café, du thé et du chocolat Monsieur Philippe Sylvestre Dufour. Bola to prvá francúzska kniha o čaji a veľmi rýchlo sa preložila i do ďalších európskych jazykov.
 
3.2.1 Čaj v parížskych uliciach
Samozrejme, čaj si našiel svoje uplatnenie aj v každodennom živote Parížanov. A tak sa vo francúzskej metropole postupne otvárali ďalšie a ďalšie čajovne, ktoré nahradzovali dovtedy obľúbené kaviarne. V nich trávili svoj pomaly plynúci čas umelci, čudáci, intelektuáli i obyčajní Parížania. Najznámejšia a zároveň najstaršia čajovňa mesta na Seine nesie názov Mariage Fréres. Jej meno je odvodené od francúzskeho rodu Mariage, ktorého príslušníci už v roku 1660 začali viesť obchodné cesty s Čínou a Perziou. O storočie neskôr viedol svoj obchod s čajom, korením a ďalším koloniálnym tovarom v Lille a na staré kolená ho odovzdal svojim štyrom synom. Dvaja z nich, Aimé a Auguste žijúci na rue du Bourg-Tibourg, kde dodnes sídli slávna, turistami vyhľadávaná čajovňa, pokračovali v rodinnej tradícii pod hlavičkou Auguste Marriage & Compagnie. Aj Aimé mal dvoch synov a práve oni,  Henri a Edouard, založili 1. júna 1854 dnešnú podobu spoločnosti Marriage Fréres (Prílohy č.2, obr.č.3), ktorá je najstarším francúzskym importérom čaju. Čajové novinky spočiatku vyhľadávali najmä v odľahlých  oblastiach Číny a na ostrove Ceylon, no a dnes už ponúkajú asi 500 druhov čajov z 35 krajín sveta.
Ďalšou slávnou parížskou čajovňou je Angélina. Nachádza sa uprostred mesta vo štvrti Tuileries neďaleko opery na rue de Rivoli 226. Túto historickú ulicu, spájajúcu najväčšie múzeum na svete Louvre s povestnou Champs-Elysées, dal vybudovať sám  Napoleon v roku 1797 po svojom víťazstve pri Rivoli.
 
3.2.2 Mlieko v čaji
Mlieko pridali do čaju ako prví Francúzi. Ani toto prvenstvo nepriznajú Angličanom. Podľa bohatej korešpodencie madame de Sévigné, zvyk podávať čaj s mliekom vznikol tiež vo Francúzsku. A zodpovedne dokumentujú, že na túto myšlienku, dnes tak rozšírenú nielen v Angicku, ale po celom svete, prišla markíza de la Sabliére. Ktovie, možno chcela tak, ako jej nežné spoločníčky priblížiť čaj módnej varenej čokoláde.
3.3 Na čo si o čaji spomína Anglicko?
 
Na britských ostrovoch sa čaj rozšíril za panovania Karola II.. Jeho manželka, Katarína z Braganzy, si priniesla zvyk pitia čaju z rodného Portugalska. Karol II. však uvalil na dovoz čaju vysokú daň, a tak sa stal predmetom pašovania. V 18. storočí vzrástla konzumácia čaju z niekoľko desiatok ton ročne na viac ako 6000 ton v roku 1791. Pitie čaju sa zaužívalo v anglických kaviarňach a neskôr v čajových záhradách.

Zvyk pitia čaju sa neskôr rozšíril medzi obyvateľstvo celého sveta aj formou čajovní. V roku 1864 dostala vedúca predajne spoločnosti Aerated Bread Company pri London Bridge geniálny nápad otvoriť v zadnej časti svojho obchodu verejnú čajovňu. Jej podnik tak prosperoval, že ho nasledovali aj iné firmy. Po celom Londýne a v britských provinčných mestách vzniklo veľké množstvo čajovní. Ísť na čaj sa stalo módou, ktorá zaznamenala najväčší rozkvet za panovania Eduarda VII. (1901-1914), kedy novo zariadené exkluzívne hotely v Londýne a v iných mestách začali ponúkať štýlový popoludňajší čaj o troch chodoch v salónoch a palmových dvoroch.
 
3.3.2 Čaj o piatej
Čaj sa v Anglicku pil v ktorúkoľvek dennú hodinu a čaj popoludní nemal pevnú formu. Keďže bol medzi obedom a neskorou večerou dlhý časový odstup, vo vyšších vrstvách tak vznikol zvyk podávať čaj o piatej. Podávalo sa aj pečivo alebo iné občerstvenie. Zvyk si osvojili aj široké vrstvy, keď pracujúcim často nahrádzal aj večeru