Trójská vojna
Trójská vojna
V Malej Ázii, v krajine neďaleko Helespontu, stálo v dávnych časoch mesto Trója. Za mohutnými
mestskými hradbami vládol svojmu národu kráľ Priamos s kráľovnou Hekabe.
Raz v noci mala kráľovná čudný sen. Snívalo sa jej,
že sa jej narodilo dieťatko. Keď ho chcela vziať do náručia, premenilo sa na horiacu pochodeň. Plamene pochodne preskočili na kráľovský
hrad, z hradu na okolné domy a o chvíľu horelo jasným plameňom celé mesto. Kráľovná sa prebudila zdesená a vyrozprávala kráľovi svoj sen.
Kráľ zavolal ešte za ranného šera veštcov, aby mu vyložili, čo znamená kráľovnin sen. Veštci neradi povedali kráľovi zlú novinu, ktorá
sa skrývala v neblahom sne. Kráľovnej sa vraj narodí syn a prinesie skazu celému mestu. Ak chce kráľ zachovať život svoj a svojej manželky,
detí a občanov, ak chce zachovať mesto Tróju, nech dá novorodeniatko odniesť do hôr. Bude lepšie, keď dieťa umrie, než by malo toľko
nevinných statočných ľudí stratiť život. Onedlho sa kráľovnej narodil syn. S plačom sa s ním kráľovná rozlúčila a zarmútený kráľ
Priamos odovzdal dieťa sluhom, aby ho odniesli do pustých vrchov. Sluhom bolo pekného dieťaťa ľúto, báli sa však neposlúchnuť kráľov
rozkaz, lebo poznali veštbu. Zaniesli dieťa do hôr a rýchle sa rozbehli k mestu. Nechceli počuť detský plač a krik. Opustené dieťa dlho
neplakalo. Našla ho medvedica, oňuchala ho, olízala, vzala jemne do zubov prikrývku, do ktorej bolo dieťa zabalené, a odniesla ho do jaskyne k
svojim medvieďatám. Tam vyrastal chlapec medzi medveďmi, medvedica ho živila a medvieďatá sa s ním hrali. Chlapec silnel, naučil sa behať,
liezť po stromoch, iba ľudskú reč sa nemohol od medveďov naučiť. Jedného dňa hľadal v tej končine pastier zatúlanú ovcu a zbadal na
čistinke opusteného chlapca, ako sa hrá. Vzal ho k sebe do chatrče a od toho času žil chlapec s pastiermi. Pomáhal im strážiť stáda a
konečne sa naučil u nich aj hovoriť. Rástol a stal sa z neho mocný urastený mladík. Nazývali ho Paris.
Paris sa ničoho nebál.
Chránil stáda pred šelmami i pred lúpežníkmi a všetci pastieri ho mali radi. Paris sedával uprostred stáda, hrával na píšťale a dával
pozor, aby sa mu ovce nezatúlali do lesa. Raz práve zdvíhal píšťalu k ústam, keď sa pred ním odrazu zjavili tri krásne bohyne. Héra,
manželka vládcu bohov Dia, Aténa, bohyňa múdrosti a ochrankyňa smelých a bystrých mužov, a Afrodita, bohyňa krásy a lásky. Paris pri
pohľade na bohyne od úžasu onemel. Bohyňa Héra mu podala zlaté jablko a povedala: “Rozhodni v našom spore, Paris. Prieme sa o zlaté jablko.
Má ho dostať najkrajšia z nás. Dobre sa na nás pozri a povedz, ktorej z nás jablko patrí. Ak dáš jablko mne, staneš sa vládcom nad celou
Áziou, najmocnejším panovníkom na celom svete.” Aténa sa usmiala a povedala: “Ak dostanem jablko ja, budeš najslávnejším vojvodcom
všetkých čias. Vyhráš každú vojnu a nepriateľské mestá ti budú samy otvárať brány, len čo sa s vojskom priblížiš.” Afrodita
povedala sladkým hlasom: “Ak dáš jablko mne, sľubujem ti ženu takú krásnu, že krajšiu nevidel svet.” Paris chvíľu váhal a potom podal
zlaté jablko bohyni Afrodite. Tým si rozhneval bohyňu Héru a Aténu a rozhodol o svojom osude i o osude mesta Tróje.
Zatiaľ sa v
meste chystala slávnosť a veľké preteky. Pastieri poslali Parida do mesta, viedol na slávnosť býka. Paris videl po prvý raz v živote také
mohutné mesto. Ako omámený prechádzal ulicami a prezeral si vysoké kamenné chrámy a domy. Najväčšmi sa mu páčilo na závodisku. A pretože
bol mladý, mocný a odvážny, prihlásil sa aj on na preteky. Počínal si tak dobre, že porazil v zápase aj svojich bratov, ba aj Hektora,
najsmelšieho z nich. Kráľ Priamos si dal zavolať víťaza a vypytoval sa ho, odkiaľ prichádza. Paris ochotne vyrozprával kráľovi svoje osudy
a kráľ videl, že cudzí mládenec je jeho syn. Dojatý Priamos objal Parida a nestarajúc sa o veštcov, prijal syna na hrad. Znovunájdený syn sa
stretol s matkou a so súrodencami.
Bohyňa Afrodita na Parida nezabudla. Čoskoro sa mu zjavila a povedala:“Prichádzam splniť sľub,
Paris. Vyvolil si si za odmenu najkrajšiu ženu a ja ti k nej dopomôžem. Najkrajšia zo všetkých je Helena, žena spartského kráľa Menelaa.
Jej otec Zeus jej vdýchol nadpozemskú krásu. Nemeškaj a začni stavať loď. Neopustím ťa.” Paris, povzbudený bohyňou, začal stavať pevnú
loď. Chystal sa na cestu do Menelaovho kráľovstva. Otec Priamos zarmútený pozoroval Paridove prípravy na ďalekú plavbu. Veštci sa desili
Paridovej cesty a videli v nej začiatok skazy, ktorá postihne všetkých. Márne sa snažili kráľ i kráľovná, súrodenci i veštci odvrátiť
Parida od jeho úmyslu. Neprestal stavať loď a sama bohyňa Afrodita mu pri tom pomáhala. Napokon sa kýl lode dotkol vĺn a červená prova sa
vrezala do hladiny.
Paris odišiel s plavcami navzdor všetkým výstrahám, prosbám a veštbám. Afrodita sa postarala o priaznivý
vietor a loď s napätou plachtou letela po vlnách ako okrídlená.Spartský kráľ Menelaos prívetivo prijal hosťa zo vzdialenej Tróje a pohostil
ho. Netušil, že Paris prišiel zasiať do jeho paláca zlo, ktorého úrodu bude na ďalekom bojisku kosiť Smrť. Afrodita priviedla Paridovi do
cesty Menelaovu ženu Helenu a prebudila v jej srdci lásku. Paris sa jej zapáčil a ona sa zapáčila Paridovi. Paris odvrhol zákony pohostinstva,
milé aj bohom, a uniesol v noci Helenu na svoju loď. Plavcom sa rozbúchalo srdce, keď ju uvideli. Bolo im, akoby strieborný mesiac zostúpil z
oblohy na loď a plavil sa s nimi k raňajšiemu brehu noci. Tak žiarila jej biela krása. Loď brázďila nočnú tmu a bohyňa Afrodita ju viedla k
trójskym brehom.
Len čo kráľ Menelaos spozoroval Paridov zločin, vyrazil do Mykén. V Mykénach vládol Menelaov brat, kráľ
Agamemnón. Menelaos sa radil s Agamemnónom, ako potrestať nešľachetného hosťa. Ešte v ten istý deň sa poslovia rozišli na všetky strany a
vyzývali gréckych hrdinov na vojnovú výpravu proti Tróji. Po celej krajine sa ozývalo rinčanie zbraní, skúšalo sa ostrie mečov, napínali
sa tetivy lukov, chystali sa prilbice, v prístavoch sa zahrýzali sekery do voňavého dreva, stavali sa nové lode, pritesávali vesla, chystali
plachty. Gréci opúšťali domovy, ženy a deti, matky a otcov a odchádzali do Aulidy, kde sa zhromažďovalo vojsko i loďstvo. Iba itacký kráľ
Odyseus sa nechcel rozlúčiť s manželkou Penelopou a synčekom Telemachom. Nebol mocným kráľom, ale všetci si ho vážili pre jeho
statočnosť, múdrosť a ľstivosť. Preto nechceli poslovia odísť bez neho. Hľadali ho v paláci a v záhrade, a nenašli ho. Zastihli ho na
poli, kde predstieral šialenstvo. Zapriahol do pluhu vola s koňom, oral na nich a namiesto zrna sial soľ. Poslovia stáli bezbranní nad
prefíkaným kráľom, on sa na nich usmieval stále rovnakým úsmevom a zmätene odpovedal na ich otázky. Už by temer boli odišli naprázdno,
keby jeden z nich nebol použil ľsti. Položil pred záprah Odyseovho synčeka Telemacha. Odyseus zastavil pluh a zodvihol synčeka zo zeme. Tak
prezradil, že nestratil rozum, a musel s ostatnými tiahnuť do boja. Do vojny sa vybral aj Achilles, najsmelší hrdina celej výpravy. Hovorilo sa
o ňom, že je nezraniteľný. Keď sa narodil, spýtala sa jeho matka, morská víla Thetis, aký bude mať jej syn osud. Sudičky jej povedali, že
jej syn Achilles bude slávnym hrdinom, ale v mladom veku padne vo vojne. Aby ho ochránila pred nepriateľskými šípmi a mečmi, ponárala ho do
čarodejnej vody podzemnej rieky Styx. Držala ho pri tom za pätu. Divotvorná voda urobila Achilla nezraniteľným na celom tele okrem päty, ktorej
sa voda nedotkla. Aj Achilla, ako mnohých iných gréckych hrdinov, vyučoval a cvičil múdry a mocný kentaurus. V nádhernej zbroji, podobný
mladému bohu, vybral sa chrabrý Achilles do vojny. Sprevádzal ho jeho najmilší priateľ Patrokles.
V Aulide sa zišlo do tisíc dvesto
gréckych lodí. Hlavným veliteľom loďstva sa stal kráľ Agamemnón. Pred vyplávaním sa hrdinovia zhromaždili a obetovali nesmrteľným bohom
pod veľkým platanom. Vtom im Zeus zoslal znamenie. K stromu sa priplazil had, ovinul sa okolo kmeňa a zadusil v hniezde na konári osem vtáčích
mláďat aj s matkou a po čine skamenel. Veštci vyložili príhodu tak, že vojna potrvá deväť rokov a na desiaty rok Trója padne. Loďstvo je
pripravené a Gréci čakajú iba na priaznivý vietor. Plachty visia voľne, ani list sa nepohne na stromoch. Bohyňa lovu Artemis sa rozhnevala na
kráľa Agamemnóna, že jej zabil obľúbenú laň, a zdržovala vojsko v prístave. Keď bezvetrie nemalo konca, raďili veštci Agamemnónovi, aby
udobril hnev bohyne obetou. “Obetuj dcéru Ifigéniu,” prikazovala Agamemnónovi veštba. Agamemnón zaváhal nad krutou veštbou, ale pre úspech
výpravy sa predsa len odhodlal na ťažkú obeť. Poslal domov list a pozval v ňom Ifigéniu k sebe do tábora. Len čo list odoslal, zhrozil sa
svojho činu a napísal hneď iný, aby Ifigénia nechodila do tábora. Kráľ Menelaos videl, ako z Agamemnónovho stanu vybieha nový posol, a
domyslel sa, že veliteľ zmenil rozhodnutie. V strachu, že sa výprava neuskutoční, poponáhľal sa za poslom a novú správu mu vzal. Takto
dostala Ifigénia prvý list a poslušne sa vybrala na cestu k otcovi. Zúfalý Agamemnón ju privítal v tábore a kňazi chystali obetu. Už po ňu
prišli, viedli ju k oltáru a otec si zastrel tvár. Odrazu sa zniesla hmla a vietor odniesol Ifigéniu ďaleko odtiaľ, do Tauridy. V Tauride sa
stala kňažkou bohyne Artemis. Zmierená bohyňa položila na oltár namiesto dievčaťa laň. Priaznivý vietor rozčeril more a oprel sa o plachty.
Gréci vyplávali z prístavu.
Priblížil sa deň, keď trójske hliadky uzreli z mestských hradieb sťažne a plachty nepriateľského
vojska. Trójski bojovníci sa vyhrnuli z mesta so zbraňou v ruke. Viedol ich Hektor, najstarší syn kráľa Priama. Chceli ubrániť breh. Gréci
vedeli, že prvý, kto z nich vystúpi na trójsku pôdu, umrie. Tak vravela veštba. Len čo prvá loď prirazí k brehu, vyskočí jeden z gréckych
hrdinov na pevnú zem a dobrovoľne si zvolí smrť. Ostatné vojsko sa za ním valí a Hektor s Trójanmi ustupuje. Achilles vyskočil z lode tak
prudko, že mu pod pätami vystrekol zo zeme prameň. Nezraniteľný hrdina sa pustil do boja s takou silou, že Trójania, zdesení jeho údermi i
žiariacou zbrojou, ušli za hradby mesta. Gréci vytiahli vojnové lode na breh, postavili tábor a obohnali ho násypom. Achilles si dal okolo stanu
postaviť hradbu z mohutných kolov, zatlčených do zeme. Brána v hradbe sa zatvárala obrovskou závorou, s ktorou traja silní muži sotva pohli.
Iba Achilles ju vedel zdvihnúť sám a otvoriť si. Každý deň sa vyberali Gréci na vojnové výpravy do okolia Tróje a vracali sa do tábora s
bohatou korisťou. Ale mesto Trója odolávalo všetkým gréckym útokom. Za deväť rokov vojny kolísalo víťazstvo medzi Trójanmi a Grékmi, za
deväť rokov plakali v Tróji vdovy za padlými a ázijská smädná pôda pila grécku krv.
Na desiaty rok vypukol medzi Achillom a
Agamemnónom prudký spor o vojnovú korisť. Agamemnón bol hlavným veliteľom a využil svoje postavenie, aby spor vyhral. Prinútil Achilla vzdať
sa časti koristi. Roztrpčený hrdina odmietol ďalej bojovať. Odišiel na morský breh a žaloval sa matke, morskej víle, aká krivda sa mu stala.
Matka už vedela o príkorí, vyšla z hučiacich vín a utešovala syna. Achilles prosil matku, aby sa prihovorila u vládcu bohov Dia za porážku
Agamemnónových vojsk. Milujúca matka nevedela synovi nič odoprieť. Prihovorila sa u Dia a Gréci začali prehrávať. Achilles sedel nečinne v
stane, jeho meč i oštep odpočívali. Trójania sa stávali čoraz smelšími. Jedného dňa vtrhli aj do gréckeho tábora a začali zapaľovať
lode. Ani zápach horiaceho dreva nevylákal Achilla zo stanu. V najvyššom nebezpečenstve vbehol do Achillovho stanu jeho priateľ Patrokles.
Zaprisahal ho a prosil, aby mu aspoň požičal svoju zbroj, keď už sám nechce bojovať. Trójania si budú myslieť, že ide udatný Achilles, a
zaiste sa rozbehnú k mestu. Achilles privolil a požičal priateľovi nádhernú zbroj. Poradil mu: “Priateľ, nedaj sa strhnúť v zápale boja a
neprenasleduj trójskych bojovníkov. Iba sa im ukáž, to postačí. Len čo Trójania ustúpia z tábora, hneď sa zase vráť. Boj pred Trójou
nechaj na iných. Zbroj ti požičiavam iba preto, aby nám oheň nezničil lode.”
Patrokles si rýchle pripäl Achillov iskriaci
pancier, na hlavu nasadil prilbicu s chocholom z konského chvosta a vybral si dva oštepy. Achillov oštep nechal na mieste. Ten vedel zodvihnúť
iba Achilles. Napokon uchopil štít a vyrazil na čele Achillových bojovníkov proti Trójanom. Trójania sa pri pohľade na Patrokla zachveli ako
tráva, po ktorej prebehne vietor. Uvideli Achillovu zbroj a nazdávali sa, že sa Achilles zmieril s Agamemnónom a sám teraz ide do bitky. Trójske
rady preredli, bojovníci sa obracali na útek a strhli na ústup celé vojsko. Gréci, vedení Patroklom, postupovali za nimi, štít pri štíte,
prilba pri prilbici, hnali pred sebou nepriateľa ako múr, ktorý sa dal do pohybu. Patrokles, zvedený úspechom, si chrabro razil mečom cestu
dopredu za trójskym vojvodcom Hektorom. Zabudol na Achillovu radu a odvážil sa do húfu nepriateľov na šíre pole pred Trójou. Vtom ho zranil
nepriateľský oštep. Hektor si všimol, že je Patrokles ranený, prebojoval sa k nemu a smrteľne ho ranil. O Patroklovu mŕtvolu sa rozpútal boj.
Gréci mŕtvolu vybojovali a odniesli do tábora. Achillovu zbroj ukoristil Hektor. Achilles sa dozvedel o smrti verného priateľa vo svojom stane a
padol naňho veľký žiaľ. Na hlavu si nasypal prach a jeho nárek sa niesol široko-ďaleko po morskom brehu. Achillovo bedákanie začula jeho
matka. Opustila svoj príbytok v morských vlnách a navštívila nešťastného syna. Našla Achilla horiaceho túžbou pomstiť priateľovu smrť.
Smutne sa naňho pozrela a povedala: “Ak zabiješ Hektora, čoskoro stihne smrť aj teba.” “Radšej umriem,” zvolal Achilles, “než aby som
nechal žiť vraha svojho priateľa!” Achillova matka prinesie synovi od Hefaista namiesto stratenej zbroje novú a ešte krajšiu.
Achilles sa zmieri s Agamemnónom a v novej zbroji sa vrhne ako lev do trójskych radov. Drví a ničí okolo seba nepriateľov a hľadá medzi
nepriateľskými bojovníkmi Hektora. Zbadal ho, ako mával mečom, a vrhol sa k nemu. Aj udatný Hektor, keď uvidel Achilla v nebeskej zbroji,
pocítil strach. Obrátil sa a dal sa na útek. Tušil, že sa za ním ženie smrť. Tri razy obehol Achilles za Hektorom mestské hradby a napokon ho
prebodol oštepom. Plný hnevu priviazal Hektorovu mŕtvolu k svojmu vozu a vláčil ho na pohanu okolo mesta pred zrakmi Trójanov, stojacich na
hradbách. V noci sa vybral k Achillovi do gréckeho tábora staručký kráľ Priamos a prosil ho, aby mu vydal mŕtveho Hektora. Achilla dojali
prosby otca-starca, spomenul si na domov a vydal Hektora Priamovi, aby ho s poctami pochoval. Čoskoro po Hektorovej smrti padol aj Achilles. Paris ho
zasiahol šípom na jedinom zraniteľnom mieste, na päte. Veľký smútok zaľahol na grécky tábor a od žiaľu hučali aj hlbiny mora. Morské
Nymfy vystúpili z mora a oplakávali slávneho hrdinu. Múzy mu spievali pohrebné piesne. Sedemnásť dní trval nárek a plač. Na osemnásty deň
zapálili bojovníci Achillovu hranicu a plamene, živené drahými masťami a obetnými zvieratami, šľahali k nebu celý týždeň. O Achillovu
zbroj sa uchádzali dvaja hrdinovia. Odyseus a Aias. Zbroj mal podľa práva dostať Aias. Agamemnón a Menelaos ju pridelili Odyseovi. Aias ťažko
niesol nespravodlivé rozhodnutie, zmocnil sa ho hnev a pobádal ho, aby pobil gréckych vodcov aj s Odyseom. Vyšiel v noci zo stanu s mečom a
hľadal svojich nepriateľov. Bohyňa Aténa ochránila gréckych vodcov. Zoslala na hrdinu šialenstvo. Aias, zaslepený šialeným hnevom,
považoval za nepriateľov čriedu oviec a bojoval s nimi ako s vojskom. Niektoré aj zajímal a sputnával. V rannom úsvite sa ukázalo jeho dielo a
Aias vytriezvel. Hanbu z takéhoto činu neprežil a sám si vzal život. Gréci v ňom stratili ďalšieho veľkého hrdinu.
Odyseovi sa
podarilo zajať trójskeho veštca. Vynútil od neho veštbu, ako by mohli Gréci dobyť Tróju. Dozvedel sa, že pred Tróju treba priviesť ešte
dvoch ďalších gréckych hrdinov — Achillovho syna Neoptolema a slávneho Filokteta, ktorému Herakles poručil luk a smrtiace šípy. Odyseus dal
spustiť na more loď a priviezol obidvoch hrdinov. Filoktetes zabil Parida, ale Trója odolávala. Keď nepomáhala sila a zbrane hrdinov, prišla
Odyseovi na um lesť. Preobliekol sa za žobráka, vlúdil sa do mesta a celé ho presliedil. Stretol sa aj s Menelaovou manželkou Helenou, ktorá
túžila dostať sa späť do vlasti. Po návrate do tábora prikázal postaviť ohromného dreveného koňa. V dutom koňovi sa Odyseus ukryl s
najväčšími gréckymi hrdinami. Ostatní bojovníci spálili tábor, vstúpili do lodí a odplávali, akoby sa boli obliehania vzdali. Neodplávali
však ďaleko. Ukryli sa za neďalekým ostrovom. Trójania s radosťou pozorovali odchod gréckeho vojska. Ústa podávali ústam radostný chýr o
konci dlhej vojny. Brány Troje sa otvorili a obyvatelia vyšli na pobrežie. Obchádzali obrovského koňa a čudovali sa nad ním. V pobrežných
skalách objavili aj jedného Gréka, ktorého tam Odyseus ľstivo nechal. Grék padol na kolená a volal: “Nezabíjajte ma, dobrí ľudia! Len-len
že som unikol Grékom. Chceli ma obetovať ako Ifigéniu, aby mali šťastnú plavbu do vlasti. Toho dreveného koňa vám postavili na rozkaz bohov
ako dar mestu Tróji.” Trójania uverili Grékovi. Iba trójsky kňaz Laokoon cítil, že kôň prinesie mestu skazu, a varoval pred ním.
“Neverte Grékom, neverte Danaom! Zhoďte danajský dar do morských vín, postavte hranicu, spáľte ho! Neberte koňa za hradby mesta!” Na jeho
krik sa vyvalili z morských hlbín dva obludné hady a priplazili sa k nemu. Ovinuli slizkými telami kňaza i jeho synov a zadusili ich.
Osud určil mestu skazu. Trójania videli v Laokoonovej smrti boží súd a bez váhania vtiahli dreveného koňa do Tróje. Hostinami a
slávnosťami skončil sa deň a mesto si ľahlo pokojne spať. V nočnom tichu vyšla Helena na hradby a horiacou fakľou dala Grékom na mori
dohovorené znamenie na návrat. Z útrob dreveného koňa vystúpili hrdinovia a otvorili mestské brány vojsku, ktoré opäť zakotvilo pri
trójskych brehoch. Rinčanie zbraní, krik a plamene zobudili trójskych spáčov. S očami ešte zastretými snom chápali sa zbraní. Boj vnikol do
mesta a navštívil každý dom. Mesto horelo zo všetkých strán a v svetle oslňujúcich požiarov zvádzali Trójania márny boj. Padol aj starý
kráľ Priamos a temer všetci z kráľovskej rodiny. Helenu si Menelaos odviedol na loď. Mesto ľahlo popolom a popol sa zmiešal s krvou Trójanov
a Grékov. Trójska vojna sa skončila a nikomu nepriniesla dobro. Trójania ležali mŕtvi v troskách domov a ich ženy a deti odvliekol víťaz do
otroctva. Gréci predčasne jasali nad pádom Troje. Iba máloktorí z tých, čo ušli smrti, uzreli ďaleký rodný kraj. Vojnovú korisť, zlato a
striebro, pohlcovali búrlivé vlny aj s loďami a plavcami. Kto doplával po bludnej púti domov, nachodil namiesto svojich milých často iba hrob.
Hrdinovia sa vracali do vlasti ako cudzinci, synovia nepoznávali tváre vracajúcich sa otcov a ženy márne hľadali v tvárach starcov drahé črty
svojich mužov. Vojna sa skončila a zlo, ktoré zrodila, kráčalo ďalej.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta