Chlapec bojuje s čoraz silnejším vetrom, víchricou a vlastným strachom. Unavený sa borí snehovými závejmi. Za líščí golier sa mu sypú lavíny snehového poprašku. Vietor skučí v nedozerných korunách, nad ktorými sa rozlieva nekonečný oceán noci.
Vysilení psi sa hrdinsky predierajú veternou hrádzou. Občas blysnú na chlapca očami plnými pochopenia, ako keby ho povzbudzovali a opäť sa derú vpred. Vtom chlapca a dva psy schváti prudký veterný vír. Zatacká sa, nohy sa mu skĺznu po zamrznutej kaluži, Baterka mu širokým oblúkom vyletí z ruky. Obloha sa nad ním na chvíľu zmilovala.
Ťažký sivý oblak, ktorý ešte pred chvíľou visel nad krajinou, sa roztrhol a kosáčik mesiaca hádže dolu slabý svit. Chlapec vytiahne z vrecka hrubší motúzik a skrehnutými prstami ho priväzuje na psí obojok. „Nebojte sa,“ prihovára sa psíkom,“ o chvíľu budeme doma.“ (133 slov)