Finančné hospodárstvo

8. FINANČNÉ HOSPODÁRSTVO

PODSTATA FINANČNÉHO HOSPODÁRENIA PODNIKU

Činnosť podniku má vecnú (majetkovú) a finančnú (peňažnú) stránku.

FINANČNÁ STRÁNKA TRANSFORMAČNÉHO PROCESU je spojená s obehom peňazí, pri ktorom vznikajú medzi podnikom a inými subjektmi peňažné vzťahy.

Úlohou peňažných vzťahov je umožniť:

• pohyb tovarov medzi výrobcom a zákazníkom,
• spätný tok peňazí,
• iné toky peňazí medzi podnikom a rôznymi subjektmi (okolím podniku).

Peňažné vzťahy podniku s inými subjektmi môžeme znázorniť vo forme peňažných príjmov a peňažných výdavkov. Ide napríklad o tieto vzťahy:

FINANČNÉ HOSPODÁRENIE PODNIKU predstavuje pohyb peňazí, majetku a kapitálu podniku.

Peniaze prestavujú časť majetku podniku. Zahŕňajú najmä:

• peniaze v hotovosti,
• krátkodobé i dlhodobé peňažné vklady v bankách,
• krátkodobé i dlhodobé cenné papiere, do ktorých podnik dočasne vložil voľné peňažné prostriedky (napr. štátne pokladničné poukážky, akcie a i.),
• ceniny, šeky a i.

Kapitál predstavuje finančné zdroje, z ktorých sa majetok podniku obstaral.

FINANCOVANIE PODNIKU

FINANCOVANIE PODNIKU znamená obstarávanie kapitálu z rôznych zdrojov.

Rozlišujeme viaceré druhy financovania.

Pri financovaní podnik rieši dve základné otázky:

• Koľko kapitálu bude potrebovať na svoju podnikateľskú činnosť?
  • veľkosť potrebného kapitálu závisí od rôznych faktorov, napríklad od odvetvia, v ktorom podniká, od požadovanej technickej a technologickej úrovne, od rozsahu podnikateľskej činnosti, od rýchlosti obratu jednotlivých zložiek majetku a pod.
• Odkiaľ zabezpečí finančné zdroje?
  • Na financovanie svojej činnosti môže podnik využívať rozličné finančné zdroje.

Finančné zdroje môžeme členiť podľa viacerých hľadísk.

Celkový kapitál podniku (zdroje financovania) sa skladá z vlastného a cudzieho kapitálu.

• Vlastný kapitál – vložili do podniku vlastníci alebo vznikol jeho činnosťou. Podnik ho má k dispozícií trvale a je ukazovateľom jeho finančnej stability. Čím viac má podnik vlastných zdrojov, tým je nezávislejší.
• Cudzí kapitál je dlh (záväzok) podniku, ktorý musí v určenej dobe splatiť veriteľom. Podľa doby splatnosti poznáme:
  • krátkodobý cudzí kapitál (krátkodobé záväzky), ktorý sa poskytuje podniku na dobu 1 roka,
  • dlhodobý cudzí kapitál (dlhodobé záväzky), ktorý sa poskytuje podniku na dobu dlhšiu ako 1 rok.

Jednotlivé zložky kapitálu tvoria kapitálovú štruktúru.

Pri rozhodovaní o výbere zdrojov financovania ovplyvňuj podnik najmä tieto faktory:

• náklady kapitálu – zahŕňajú náklady vynaložené pri jeho získaní o počas jeho viazania v podniku. Napríklad úrok, ktorý musí podnik zaplatiť veriteľom, je pre neho nákladom,
• majetková štruktúra podniku – zloženie majetku ovplyvňuje výber jednotlivých druhov kapitálu. Medzi kapitálovou a majetkovou štruktúrou platí vzťah, ktorý vyjadruje zlaté bilančné pravidlo.

Interné finančné zdroje podnik získava vlastnou podnikateľskou činnosťou. Tvoria ich najmä zisk po zdanení a odpisy. Ak ich používa na financovanie svojej činnosti, hovoríme o samofinancovaní.

Externé finančné zdroje podnik získava z externého prostredia, nie z vlastnej podnikateľskej činnosti. Základnými externými finančnými zdrojmi sú:

• vklady vlastníkov,
• úvery,
• dotácie,
• rezervy,
• osobitné formy financovania (lízing, faktoring, forfaiting).

Ďalšími externými finančnými zdrojmi môžu byť aj pôžičky vlastníkov, dary a i. V ďalšom texte sa zameriame na charakteristiku vybraných externých finančných zdrojov.

Vklady vlastníkov sú základným externým finančným zdrojom. Ich forma a výška závisí od právnej formy podnikania. Môžu byť vložené do podnikania a na začiatku, ale aj v priebehu podnikateľskej činnosti.

Úver predstavuje návratný zdroj financovania. Základným kritériom členenia úverov je čas, na ktorý sa poskytujú. Podľa času rozlišujeme:

Krátkodobé úvery – majú dobu splatnosti do jedného roka a podnik ich využíva na prekonanie dočasného nedostatku peňažných prostriedkov. Základné podoby krátkodobých úverov sú:

• bankové úvery – poskytuje ich banka v peňažnej podobe,
• obchodný úver – poskytuje dodávateľ odberateľovi formou tovaru. Dodá mu tovar a platbu odloží na neskorší termín. Úver je výhodný pre obe strany. Odberateľovi umožňuje nákup tovarov aj v prípade, že momentálne nemôže zaplatiť, dodávateľovi umožňuje zvýšiť objem predaja,
• preddavky od odberateľov – odberateľ poskytuje dodávateľovi peňažné prostriedky pred uskutočnením dodávky. Podnik získava bezúročný finančný zdroj, ktorý spláca dodávkami. Preddavky sa využívajú najmä pri výrobkoch s dlhšou dobou výroby alebo vyhotovenia. niekedy sa využívajú aj pri dodávkach bežných výrobkov alebo služieb ako ochrana dodávateľov pred druhotnou platobnou neschopnosťou odberateľov. Podnik sa môže dostať do druhotnej platobnej neschopnosti, t. j. neschopnosti splácať svoje záväzky z dôvodu meškania úhrad faktúr od jeho odberateľov,
• stále a nestále pasíva – predstavujú záväzky podniku voči rôznym subjektom. Stále pasíva sú podniku k dispozícii bezplatne stále, nestále pasíva sú v rovnakej výške podnik k dispozícii len dočasne.

Strednodobé a dlhodobé úvery – majú dobu splatnosti dlhšiu ako jeden rok. Podnik ich využíva najmä na financovanie väčších investícií. Základné podoby strednodobých a dlhodobých úverov sú:

• bankové úvery – poskytuje ich banka v peňažnej podobe,
• dodávateľský úver – poskytuje dodávateľ odberateľovi formou tovaru. Dodá tovar a odloží platbu na dobu dlhšiu ako jeden rok. Využívajú ho dodávatelia výrobkov, ktoré majú životnosť dlhšiu ako jeden rok,
• obligácie – sú cenné papiere, ktoré vydáva dlžník. Ich predajom získa od veriteľov kapitál. V čase splatnosti obligácii musí dlžník vyplatiť ich menovitú hodnotu. Okrem toho musí zaplatiť veriteľom k určenému dátumu úroky.

Dotácie sú nenávratný zdroj financovania. Sú to peňažné prostriedky, ktoré majú charakter transferovej platby. To znamená, že sú poskytované podniku bez očakávania protihodnoty. Môžu byť poskytnuté z rôznych zdrojov, napr. zo štátneho rozpočtu, z miestnych rozpočtov, z fondov Európskej únie a i. V prípade, že podnik nevyčerpá celú dotáciu, musí nevyčerpanú časť vrátiť poskytovateľovi. Podnik môže dostať:

• účelovú dotáciu – musí ju použiť na určený účel,
• neúčelovú dotáciu – jej využitie nie je presne určené a podnik ju môže použiť na akékoľvek výdavky.

Rezervy sú zdroje, ktoré podnik vytvára na krytie existujúcich rizík, súvisiacich s činnosťou podniku. V účtovníctve sa charakterizujú ako zdroje krytia očakávaných budúcich výdavkov. Delia sa na zákonné a ostatné. Z časového hľadiska môže ísť o krátkodobé a dlhodobé rezervy.

Pri financovaní majetku podnik využíva viaceré osobitné formy financovania.

LÍZING je prenájom predmetov dlhodobej spotreby na základe zmluvy, na určenú dobu a za dohodnutá poplatok.

Základnými účastníkmi lízingu sú:

• prenajímateľ – je ním spoločnosť, ktorá prenajíma daný majetok. Je jeho vlastníkom a nájomca jej platí za prenájom,
• nájomca – je klient spoločnosti, ktorý užíva daný predmet na základe lízingovej zmluvy. Je povinný počas celej doby trvania nájomného vzťahu platiť prenajímateľovi podľa dohodnutého splátkového kalendára lízingové splátky (nájomné).

Predmetom lízingu je vec, ktorú si nájomca prenajíma od prenajímateľa. Na Slovensku sú najčastejšími predmetmi lízingu osobné, úžitkové a nákladné automobily, stroje a zariadenia a softvér. Ďalej to môžu byť technológie, lode, lietadlá, počítače, nehnuteľnosti, kancelárske zariadenia a i.

V praxi sa vyskytujú viaceré druhy lízingu. Základnými druhmi sú:

• finančný lízing,
• operatívny (prevádzkový) lízing.

Pri finančnom lízingu je nepriamy vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom. Je založený na účasti troch strán (predajcu, prenajímateľa, nájomcu). Má tieto charakteristické znaky:

• je to dlhodobý prenájom, doba prenájmu tvorí podstatnú časť doby životnosti prenajímaného majetku,
• súčasťou zmluvy je aj dohodnutá akontácia. Je to peňažná suma, ktorú zaplatí nájomca pri podpise lízingovej zmluvy. Predstavuje určité percento z obstarávacej ceny prenajímaného predmetu. Platí sa ešte pred realizáciou dodávky a slúži na čiastočné pokrytie nákladov pri kúpe prenajatej veci,
• nájomca platí poistné za prenajatý predmet,
• nájomca má predkupné právo na kúpu daného predmetu za dohodnutú kúpnu cenu a po skončení doby prenájmu prechádzajú na nájomcu vlastnícke práva,
• od začiatku lízingu znáša nájomca všetky riziká, ktoré súvisia s užívaním prenajatej veci,
• doba prenájmu závisí od toho, ako dlho sa predmet lízingu odpisuje v účtovníctve. Minimálne doba sú 3 roky,
• nájomca nemôže počas dohodnutej doby prenájmu zrušiť zmluvu, prenajímateľ môže zrušiť zmluvu (napr. v prípade neplatenia splátok, zničenia predmetu a i.)

Pri operatívnom lízingu ide o priamy vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom. Uvedené znaky platia pre tzv. komplexný operatívny lízing:

• je to krátkodobý prenájom, nie je určená minimálna doba prenájmu,
• predmet sa prenajíma na dobu kratšiu, ako je jeho životnosť,
• obmedzuje sa len na niektoré predmety,
• počas doby prenájmu môžu zúčastnené strany zmluvu kedykoľvek zrušiť,
• nájomca platí počas doby lízingu lízingové splátky, ale neplatí akontáciu,
• prenajímateľ zabezpečuje poistenie, servis a bežné opravy prenajatého predmetu,
• neprichádza k zmene vlastníckych vzťahov,
• po ukončení zmluvy ostáva predmet vo vlastníctve prenajímateľa.

Faktoring patrí ku krátkodobým formám financovania.

FAKTORING znamená odkúpenie krátkodobých pohľadávok od dodávateľa pred lehotou ich splatnosti faktoringovou spoločnosťou za cenu zníženú o diskont.

V praxi sa vyskytujú rôzne druhy faktoringu.

Priebeh faktoringového obchodu

1. Dodávateľ dodá tovar odberateľovi, vyfakturuje ho a vznikne mu pohľadávka.
2. Dodávateľ predloží faktúru faktoringovej spoločnosti. Tá preverí bonitu odberateľa a ak je dobrá, odkúpi pohľadávku.
3. Faktoringová spoločnosť prevedie na účet dodávateľa preddavok a nárokuje si spracovateľský poplatok.
4. V dobe splatnosti pohľadávky inkasuje faktoringová spoločnosť od odberateľa celú hodnotu pohľadávky (prípadne ju vymáha).
5. Faktoringová spoločnosť uhrádza dodávateľovi doplatok ako rozdiel medzi financovanou sumou pohľadávky a preddavkom, pričom zníži danú sumu aj o spracovateľský poplatok a úrok.

FORFAITING znamená odkúpenie strednodobých a dlhodobých pohľadávok od dodávateľa pred lehotou ich splatnosti forfaitingovou spoločnosťou, bez možnosti spätného postihu pôvodného veriteľa, ak dlžník nezaplatí.

Forfaiting je dlhodobá forma financovania.

Ide o pohľadávky s dlhšou dobou splatnosti (viac ako 90 dní), spojené s predajom strojov, zariadení a investičných celkov. Pohľadávky musia byť zabezpečené bankovými nástrojmi. Forfaiting využívajú podniky, ktoré dodávajú výrobky alebo služby väčších hodnôt. Postup pri forfaitingu je podobný ako pri faktoringu.

Faktoring a forfaiting majú podobné výhody a nevýhody.

INVESTOVANIE FINANČNÝCH ZDROJOV

INVESTOVANIE je vloženie kapitálu do jednotlivých zložiek majetku podniku.

Investície sú výdavky (peňažné prostriedky) vynaložené na získanie určitého majetku. Môžeme ich členiť z viacerých hľadísk.

Rozhodovanie o investíciách je zložitý proces, najmä pokiaľ ide o veľké a dlhodobé investície. Podnik by mal pri rozhodovaní postupovať podľa týchto krokov:

1. Najprv zistí, aké požiadavky na investície majú jednotlivé útvary.
2. Potom sa rozhodne, do čoho a v akej výške bude investovať zdroje (vytvorí investičný plán).
3. Na vybrané investície vypracuje väčšinou niekoľko variantov investičných projektov.
4. Jednotlivé varianty projektov posúdi podľa zvolených kritérií.
5. Vyberie najvhodnejší projekt, ktorý bude realizovať.

Pri rozhodovaní sa najčastejšie berú do úvahy tieto kritériá:

• Výnosnosť investície – vyjadruje, aký prinesie daná investícia zisk alebo úžitok,
• Doba návratnosti investície – určuje čas, za ktorý sa vrátia vynaložené kapitálové výdavky na investíciu z peňažných príjmov, ktoré z nej podnik získa,
• Riziko investície – je neistota, či podnik dosiahne z danej investície očakávaný výnos alebo úžitok.

FINANČNÁ ANALÝZA PODNIKU

Úspešne riadiť podnik a prijímať správne rozhodnutia si vyžaduje poznať situáciu v podniku a sústavne hodnotiť výsledky podnikania. Na hodnotenie finančnej situácie podniku a určenie príčin, ktoré ju ovplyvnili, sa zameriava finančná analýza podniku.

FINANČNÁ ANALÝZA podniku je rozbor jeho finančnej situácie.

Jej úlohou je určiť silné stránky, o ktoré sa podnik môže v budúcnosti oprieť, ale aj slabé stránky, ktoré by mohli spôsobiť nejaké ťažkosti. Na základe získaných poznatkov sa navrhujú ciele finančného plánu a tiež opatrenia na zlepšenie finančnej situácie podniku.

Pomocou finančnej analýzy sa zisťuje finančné zdravie podniku. Podnik je finančne zdravý, ak spĺňa dve podmienky:

• likviditu (t.j. schopnosť uhrádzať včas svoje splatné záväzky),
• rentabilitu (t. j. výnosnosť kapitálu vloženého do podnikania).

Opakom finančného zdravia je finančná tieseň.

Finančnú situáciu podniku ovplyvňujú:

• externé (vonkajšie) činitele – sú dané a podnik sa im musí prispôsobiť (napr. výška daňových sadzieb, miere inflácie, výška úrokových sadzieb v bankách, činnosť konkurenčných podnikov a i.),
• interné (vnútorné) činitele – tie môže podnik svojou činnosťou ovplyvniť (napr. objem výkonov, objem tržieb, výška nákladov, kvalita produktov, úroveň riadenia a i.).

Hlavným zdrojom informácií pre finančnú analýzu sú:

• súvaha – poskytuje informácie o majetku podniku (aktívach) a finančných zdrojov jeho krytia (pasívach),
• výkaz ziskov a strát – je súhrnom všetkých výnosov a nákladov za dané obdobie, väčšinou za kalendárny rok. Na konci daného obdobie je výsledkom podnikateľskej činnosti zisk, strata alebo vyrovnaný výsledok hospodárenia,
• výkaz cash flow (prehľad peňažných tokov) – poskytuje informácie o peňažnýh príjmoch a výdavkoch podniku a o ich rozdiele, ktoré je dôležité sledovať kvôli platovej schopnosti. Hovorí o tom, ako do podniku skutočne prichádzajú príjmy a odchádzajú výdavky. Môže sa používať pri plánovaní budúceho obdobia i pri hodnotení predchádzajúceho obdobia,
• výkaz o použití, resp. rozdelení účtovného zisku,
• ďalšie zdroje – trhová cena akcií, výročné a priebežné správy spoločností, informácie, špecializovaných firiem, ktoré hodnotia platobnú schopnosť, úverov schopnosť, riziko akcií spojených s poklesom kurzu a ďalšie ukazovatele podniku.

Finančné ukazovatele umožňujú porovnať daný podnik s ostatnými podnikmi alebo s dosahovaným priemerom v danom odvetví. Finančný manažér analyzuje a hodnotí výsledky podniku a podľa nich v prípade potreby odporúča vedeniu podniku vhodné riešenie. Základnými finančnými ukazovateľmi sú:

• ukazovatele likvidity,
• ukazovatele rentability
• ukazovatele zadlženosti,
• ukazovatele peňažných tokov (cash flow).

Postup pri finančnej analýze podniku

1. vypočítanie finančných ukazovateľov daného podniku
2. porovnanie vypočítaných ukazovateľov s ukazovateľmi za daný odbor podnikania, alebo s údajmi iných podnikov (podobného charakteru, veľkosti, právnej formy) a pod.
3. analyzovanie (hodnotenie)vývoja ukazovateľov v čase
4. analyzovanie (hodnotenie) vzájomného vzťahu medzi ukazovateľmi
5. navrhnutie opatrení na zlepšenie finančnej situácie a formulovanie cieľov na tvorbu finančného plánu
6. realizácia opatrení

Na tvorbu finančného plánu musí uskutočniť finančný manažér:

• ex post analýzu – pri ktorej sleduje súčasné a minulé výsledky hospodárenia, t. j. splnenie finančných cieľov,
• ex ante analýzu – pri ktorej predvída finančnú situáciu v budúcnosti a zistené podklady použije na zostavenie finančných cieľov na ďalšie obdobia.

FINANČNÉ PLÁNOVANIE

Výsledky finančnej analýzy použije podnik na finančné plánovanie.

FINANČNÉ PLÁNOVANIE je proces, ktorý zahŕňa tvorbu finančných cieľov podniku, opatrenia a činnosti na ich dosiahnutie. Jeho výsledkom je finančný plán.

Finančné ciele podniku zahŕňajú základný cieľ a čiastkové ciele.

V minulosti sa uvádzala ako základný cieľ podnikania maximalizácia zisku. V súčasnosti sa na základný cieľ podnikania, a tým aj finančný cieľ, často považuje maximalizácia trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov.

TRHOVÁ HODNOTA PODNIKU je jeho reálna hodnota, t. j. suma, za ktorú sa môže predať.

Predpokladom splnenia základného cieľa je splnenie viacerých čiastkových cieľov.

Najčastejšie čiastkové ciele sú:

• platobná schopnosť (likvidita) – vyjadruje schopnosť podniku zabezpečiť v danom čase úhradu splatných záväzkov,
• rentabilita – znamená schopnosť dosahovať zisk,
• stabilita (bezpečnosť) - je schopnosť podniku pri meniacich sa podmienkach dosahovať požadovanú rentabilitu a likviditu.

FINANČNÝ PLÁN je dôležitým nástrojom finančného riadenia. ,obsahuje potrebu finančných prostriedkov a výšku i druhy finančných zdrojov na ich zabezpečenie. Pomocou neho sa dosahujú finančné ciele podniku.

Finančný plán má tieto úlohy:

• určiť potrebu kapitálovej štruktúry (celkový, vlastný a cudzí kapitál),
• určiť potrebu pohotových peňažných prostriedkov,
• zabezpečiť optimálne financovanie investícií,
• zabezpečiť platobnú schopnosť podniku.

Z časového hľadiska rozlišujeme:

• krátkodobé finančné plánovanie,
• dlhodobé finančné plánovanie.

Krátkodobé finančné plánovanie súvisí s bežnou hospodárskou činnosťou a plán sa zostavuje na obdobie niekoľkých mesiacov až jedného roka. Jeho úlohou je:

• konkretizovať potrebu kapitálu v danom roku a zdroje jeho získania,
• zabezpečiť trvalú platobnú schopnosť podniku,
• odhaliť možnosti a príčiny vzniku platobnej neschopnosti,
• riadiť peňažné toky do podniku a z podniku tak, aby bol podnik schopný v každom okamihu uhrádzať splatné záväzky.

Základnou formou krátkodobého finančného plánu je plán peňažných príjmov a výdavkov. Vyjadruje sumu peňažných prostriedkov, ktoré podnik mesačne získa alebo zaplatí. Výsledkom je saldo, ktoré môže byť vyrovnané, kladné alebo záporné.

Súčasťou krátkodobého finančného plánu je rozpočet nákladov a výnosov, tzv. plánovaná výsledovka. Rozpočty obsahujú podobné údaje, aké sleduje účtovníctvo, ale namiesto zachytenia minulej skutočnosť ide o budúce javy. Obsahujú podrobne naplánované náklady, výnosy a výsledok hospodárenia.

Poslednou časťou krátkodobého finančného plánu je súvaha zostavená k dátumu, ktorý je totožný s koncom plánovacieho obdobia.

Dlhodobé finančné plánovanie súvisí so strategickými rozhodnutiami a je zamerané na obdobie dlhšie ako jeden rok. Jeho výsledkom je dlhodobý finančný plán. Podnik v ňom určuje potrebu kapitálu a spôsoby jeho získania, jeho štruktúru a pod. Štruktúra a obsah finančného plánu závisia od veľkosti podniku, vyrábanej produkcie, odvetvia, času, na ktorý sa vypracúva a i. Skladá sa z viacerých čiastkových plánov, z ktorých sú najdôležitejšie tieto:

• plán kapitálových výdavkov, nadväzujúci na investičný plán podniku,
• plánovaná súvaha (finančná bilancia),
• plán tvorby a rozdelenia zisku,
• plán peňažných tokov.

Na základe nich je možné odpovedať na základné otázky, ktoré má dlhodobý plán riešiť:

• Aké kapitálové výdavky podnik v budúcnosti uskutoční?
• Bude potrebovať dodatočný kapitál?
• Ak áno, kedy a v akej forme ho získa?
• Uvoľní sa časť kapitálu podniku?
• Ak áno, kedy a na aký účel ho podnik využije?