Mena a jej charakteristika

Mena a jej charakteristika

 Mena predstavuje súhrnný pojem označujúci sústavu prvkov peňažného obehu v štáte, upravenú zákonom. 

Pojem mena zahŕňa:

• názov menovej jednotky a jej zlomku (napr. Euro a centy, Dolár a centy);
• hodnoty papierových peňazí a mincí v obehu;
• pomer k drahým kovom alebo iným národným a medzinárodným jednotkám;
• kto menu vydáva do obehu a rozhoduje o jej náležitostiach;
• pravidlá emisie a obehu peňazí.

Vo finančno-ekonomickej literatúre i vo finančno-bankovej praxi sa pod pojmom mena rozumejú konkrétne peniaze určitého štátu.

Poznáme menu domácu a zahraničnú. Zahraničná, resp. cudzia mena sa zásadne člení na dve zložky, a to na:

1. Valuty – predstavujú obeživo, t. j. mince a bankovky cudzích štátov. Sú to hotovostné zahraničné peniaze.
2. Devízy – vlastné bezhotovostné zahraničné peniaze. Sú to v podstate platobné dokumenty, ktoré sú vyjadrené v cudzej mene a používajú sa v medzinárodnom platobnom styku.

Menová jednotka je zákonom stanovená základná peňažná jednotka platná na území určitého štátu, v ktorej sa vyjadruje hodnota papierových peňazí a mincí a v ktorej sa vo vnútornom styku uskutočňujú platby.

Základom menovej jednotky je menový kov.

Na Slovensku bola menovou jednotkou do 31. 12. 2008 slovenská koruna (SKK), ktorá sa delila na 100 halierov. Od 1. 1. 2009 ju nahradila jednotná európska mena euro (EUR), ktorá sa delí na 100 centov.

Menové sústavy

Menovou (peňažnou) sústavou rozumieme spôsob vydávania a obehu peňazí, platný v istej krajine a upravený zákonodarstvom.

Tri najdôležitejšie druhy menových sústav:

1. kovové (metalické) menové sústavy,
2. úverové menové sústavy,
3. papierové menové sústavy

Kovová menová sústava

V krajine obieha ako základné platidlo drahý kov vo forme kovových peňazí. V každej menovej sústave musí byť určené:

1. menový kov – drahý kov určený ako základ na razenie mincí (najmä zlato a striebro);
2. peňažná jednotka – množstvo zlata alebo striebra, ktoré tvorí základ menovej jednotky;
3. spôsob razenia mincí – systém, ktorým sa mince vydávajú do obehu.

Najdôležitejšie metalické menové sústavy:

1. monometalizmus (zlatý alebo strieborný)
2. bimetalizmus (dva drahé kovy s rovnoprávnym postavením)

Formy zlatého monometalizmu:

1. štandard zlatej mince
2. štandard zlatého jadra – zlato sa vymieňalo v 12 kg prútoch po predložení veľkého množstva papierových peňazí
3. štandard zlatej devízy – bankovky bolo možné vymeniť priamo za zlato prostredníctvom zahraničnej meny
4. Bretton-Woodsky systém

Vznik na základe menovej dohody v Bretton-Woode v roku 1944; základné princípy:

1. pevné kurzy členských krajín,
2. stanovené dve vedúce meny (anglická libra a americký dolár),
3. menové rezervy sa tvorili len v zlate alebo aj vo vedúcich menách,
4. USA sa zaviazali vymieňať emisným bankám ľubovoľné množstvo zlata za doláre v pevnom kurze.

Systém zanikol v roku 1971 po vypovedaní dohody zo strany USA.

Úverová menová sústava

Založená na obehu úverových peňazí (bankoviek). Bankovky sú zmenkami centrálnych bánk, ktoré slúžia ako úverové peniaze a sú voľne zameniteľné za zlato alebo striebro.

Papierová menová sústava

Základom peňažného obehu sú papierové peniaze nezameniteľné za zlato. V súčasnosti má väčšina papierových peňazí formu nezameniteľných bankoviek.

Súčasnosť je vekom bankových peňazí, t. j. peňazí na účtoch v bankách, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje väčšina peňažných operácií.

Menová politika

Menová politika je neoddeliteľnou súčasťou národohospodárskej politiky (NHP). Za nástroje NHP považujeme:

• fiškálnu (rozpočtová) politiku
• zahraničnoobchodnú politiku
• dôchodkovú politiku
• menovú (monetárna) politiku – peňažná a úverová politiku

Cieľmi NHP sú:

1. vysoká a rastúca úroveň HDP,
2. nízka nezamestnanosť,
3. stabilná alebo mierne rastúca úroveň cenovej hladiny, t. j. nízka inflácia,
4. stabilná platobná bilancia.

Menová politika predstavuje súhrn opatrení štátu zameraných na:

1. využívanie funkcií peňazí (spôsob vydávania peňazí do obehu a sťahovania z obehu),
2. zabezpečenie stability meny (sústavou právnych noriem),
3. regulovanie peňažnej sústavy.

Hlavným cieľom menovej politiky je udržiavanie stability meny, teda jej vnútornej (tiež cieľ monetárnej politiky) a vonkajšej kúpnej sily.

Nositeľom menovej politiky je NBS, ktorá:

1. určuje menovú politiku
2. emituje bankovky a mince
3. riadi peňažný obeh, koordinuje platobný styk a zúčtovanie bánk, a stará sa o ich plynulosť a hospodárnosť
4. vykonáva bankový dozor a stará sa o bezpečné fungovanie a účelný rozvoj bankového systému a iné.

Nástroje menovej politiky sa najčastejšie členia na:

1. krátkodobé a dlhodobé
2. bežné a výnimočné
3. nebankové ( napr. právna úprava úverov) a bankové
4. priame (adresné, týkajúce sa konkrétnej banky) a nepriame (trhové, zasahujúce všetky komerčné banky)

Medzi priame nástroje menovej politiky sa zaraďujú:

• pravidlá likvidity určujú záväznú štruktúru aktív a pasív obchodnej banky a väzby medzi aktívami a pasívami (napr. pomer vlastného kapitálu banky k poskytnutým strednodobým úverom)
• úverové limity stanovujú sa vo forme tzv. úverových stropov (napr. výška úverov poskytnutých jednému klientovi nesmie presiahnuť 25 % celkovej úverovej angažovanosti banky)
• povinné vklady predstavujú povinnosť ukladať vklady, otvárať bežné účty a uskutočňovať určité operácie výhradne cez NBS
• odporúčania, výzvy, a dohody majú charakter želania emisnej banky, ako by sa mali jedn. banky správať

K nepriamym nástrojom menovej politiky patrí:

• diskontná sadzba – je úroková sadzba, ktorú platia obchodné banky pri čerpaní úverov od emisnej banky

Okrem diskontnej sadzby sa v bankovníctve používa medzibanková úroková sadzba u nás BRIBOR – Bratislava InterBank Offered Rate), ďalej priama úroková sadzba(úver od obchodnej banky najlepším klientom), a trhová úroková sadzba ( banka a ostatní, normálni klienti)

Centrálna banka uskutočňuje 2 typy monetárnej politiky:

• expanzívnu monetárnu politiku – NBS zvyšuje ponuku peňazí v obehu
• reštriktívnu monetárnu politiku – NBS prijíma opatrenia na zníženie ponuky peňazí v obehu

• povinné minimálne rezervy – predstavujú povinne vytvárané eurové a devízové vklady obchodných bánk u NBS ako určité % všetkých vkladov
• reeskont zmeniek je odkúpenie už eskontovaných zmeniek ( zmenka – vlastná, cudzia)

eskont zmenky = je odkúpenie zmenky bankou pred lehotou jej splatnosti

Ak banka predá túto zmenku NBS, hovoríme o reeskonte zmenky.

• lombard cenných papierov – je poskytnutie úveru za zálohu, ktorou sú CP
• operácie na voľnom trhu – predstavujú nákup al. predaj štátnych CP emisnou bankou. Ak NBS predáva štátne obligácie, odčerpáva bankové depozitá (banky ich kupujú) a tým obmedzuje úverové možnosti obchodných bánk. Štát môže získané peňažné prostriedky použiť ako výdavky ŠR. Ak NBS odkupuje od bánk štátne obligácie, tým rozširuje aj úverové možnosti bánk
• internovanie devízových kurzov – uskutočňujú sa prostredníctvom nákupu al. predaja domácej meny za zahraničnú, resp. za zlato
• konverzie a swapy

konverzia – je nákup al. predaj domácej meny za zahraničnú bez spätnej operácie

swap – je nákup al. predaj domácej meny za zahraničnú so spätnou operáciou, teda je kombináciou promptnej a termínovanej operácie

Inflácia je jedným z prejavov narušenej ekonomickej rovnováhy a prejavuje sa preplnením peňažného obehu peňažnými znakmi, postupne dochádza k znehodnoteniu meny, znižuje sa ich kúpna sila, vyvoláva rast cien, miezd a znehodnocuje úspory. Za inflačné impulzy možno označiť nadmernú emisiu peňazí, neúmerný rast úverov, rýchlejšie zvyšovanie miezd než je rast produktivity práce. Je to vlastne prezásobenie NH peniazmi.

Miera inflácie sa definuje ako miera zmeny cenovej hladiny.

Formy inflácie:

1.z hľadiska intenzity

1. mierna (plazivá, umiernená) – prejavuje sa pomalým stúpaním cien, ceny rastú približne rovna-ko ako výroba. Možno ju vymedziť ako jednocifernú ročnú mieru inflácie pod 10 %. Ceny sú relatívne stabilné a ľudia dôverujú peniazom. Sú ochotní uložiť peniaze v banke na rôznych druhoch účtoch, pretože vedia, že budú mať približne rovnakú hodnotu ako majú dnes, aj keď si ich vyberú o mesiac al. o rok.
2. cválajúca (prudká) – prejavuje sa rýchlym zvyšovaním cien, ceny rastú dvojcifernou mierou, ceny rastú rýchlejšie ako výroba. Kúpna sila peňazí klesá, ľudia strácajú v peniaze dôveru a usilujú sa ich premeniť na hmotné statky.
3. hyperinflácia – zaniká väzba medzi tempom rastu výroby a tempom rastu cien. Vzniká situácia, že peniaze prestávajú postupne plniť svoje funkcie. Miera inflácie je trojciferná.

1. podľa toho, či štát zasahuje do rastu cien al. nie, rozlišujeme infláciu:
   1. otvorenú (zjavná) – okamžite sa prejaví viditeľný nárast cien, nedostatok T a oslabenie kúpnej sily.
   2. potláčaná – štát zastaví cenový vývoj zákonnými opatreniami, tzv. stopcenami. Je potrebné prerozdeliť nedostatkové druhy tovarov a určitý T obmedziť. Určitá časť T putuje na čierny trh, kde platia zvýšené ceny T a T sa vymieňa za T. To vedie k zvýšeniu nedostatku T na otvorenom trhu a hovorí sa o skrytej inflácii.
   3. skrytá - zvyšovanie cien sa odôvodňuje zmenou štruktúry výrobkov, ich kvality, vznikom nových výrobkov, ...

1. podľa vývoja ponuky a dopytu
   1. dopytovú – pri ktorej prevládajúci dopyt vedie k zvýšeniu cien. Väčší dopyt vyplýva z väčšej kúpnej sily, kt. môže súvisieť napr. s nadmernou úverovou emisiou. Na trhu je potom prebytok peňazí.
   2. ponukovú – vyplýva z monopolného postavenia podniku na trhu. Monopoly zahŕňajú rast zisku do cien a z týchto monopolných cien dochádza k následnému zvyšovaniu cien ďalších výrobkov.

• dopytová - vzniká pri nadmernom raste dôchodku, t.j. množstvo emitovaných peňazí naráža na obmedzenú ponuku, ktorá sa vytvára pri plnej zamestnanosti,
• nákladová - vzniká vtedy, keď ceny stúpajú v období nízkej zamestnanosti a nízkeho využitia zdrojov (zvýšením cien vstupov (surovín, miezd)),

Deflácia je opakom inflácie, a znamená odčerpanie prebytočných papierových peňazí z obehu a tým zvýšenie kúpnej sily príslušnej peňažnej jednotky. Je to proces zvyšovania hodnoty peňazí znižovaním peňažného obehu. Je to jedna z metód stabilizácie meny. Deflácia môže byť zámerne vyvolávaná menovou politikou (rastom úrokovej miery, znížením ponuky peňazí operáciami na voľnom trhu, zvýšením minimálnej výšky povinných bank. rezerv, ktoré sa presúvajú do NBS) alebo fiškálnou politikou (zvyšovaním daní, znižovaním vládnych výdavkov). Cieľom deflačnej politiky môže byť zlepšenie platobnej bilancie.

Devalvácia je menové opatrenie štátu na stabilizáciu meny, znamená znižovanie hodnoty meny jedného štátu v pomere k zlatu alebo k menám iných štátov. Prakticky ide o zníženie oficiálneho kurzu jednej meny voči inej mene, je to zákonné opatrenie štátu. Devalvácia sa objavuje zvyčajne vtedy, keď štát má vážne problémy v platobnej bilancii, t. j. keď v relatívnych cenách T a služieb hodnota dovozu vysoko prekračuje hodnotu vývozu. Vtedy sa používa ako posledný možný prostriedok po vyčerpaní všetkých ostatných opatrení štátu.

Devalvácia zmenou kurzu podporuje vývoz a brzdí dovoz. Devalváciu rozlišujeme:

• zjavnú – štát znehodnotenú menu potvrdil výmenou starých peňazí za nové v stanovenom pomere
• skrytú – staré peňažné znaky sa ponechávajú v obehu, alebo sa vymieňajú v pomere jedna k jednej, pričom sa nerobia stabilizačné opatrenia.

Revalvácia je opakom devalvácie, metóda stabilizácie meny spočívajúca vo zvýšení kúpnej sily menovej jednotky voči iným menám. Je to zákonné zvýšenie menového kurzu voči ostatným menám. Používa sa pomerne zriedkavo pri trvale aktívnej platobnej bilancii štátu. Revalvácia podporuje dovoz a brzdí vývoz, oslabujú sa podnety naň. Spôsobuje rast nezamestnanosti v tých odvetviach, ktoré nie sú schopné konkurovať lacnejším zahraničným tovarom.

Menový kurz

Menový kurz – predstavuje cenu menovej jednotky jednej krajiny vyjadrenej v menovej jednotke inej krajiny. V teórii menového kurzu bola základom menového kurzu menová parita = vyjadrovala množstvo menového kovu, ktoré menová jednotka obsahovala. Napr. menová parita amerického dolára bola 0,888671 g rýdzeho zlata pri 35 USD za troyskú uncu (t.j.31,1035g).

Menové kurzy sa kótujú, t.j. zaznamenávajú v kurzových listoch. Kotáciu menových kurzov uskutočňujú centrálne (emisné) banky, ale aj obchodné banky na devízových trhoch. Súčasťou menovej politiky je devízová politika. Táto sa spája s určením menových kurzov (kurzový záznam). Rozoznávame:

1. priamy kurz – vyjadruje koľko jednotiek domácej meny stojí jedna jednotka zahraničnej meny (do 31.12.2008 v SR), napr. 30,1260 SKK/EUR;
2. nepriamy kurz – koľko jednotiek zahraničnej meny zaplatíme za 1 jednotku domácej meny (Eurozóna) 26,825 CZK/EUR.

Podľa druhu rozlišujeme:

• Valutový kurz – predstavuje vzťah domácej meny k zahraničnej mene v hotovej forme, vo forme valút;
• Devízový kurz – vzťah domácej meny k zahraničnej mene, ale v bezhotovostnej forme, vo forme devíz. Je to kurz krátkodobých pohľadávok znejúcich na cudziu menu, ktoré sú splatné v zahraničí. Jeho výška závisí od viacerých faktorov:
• ponuka a dopyt,
• platobná bilancia danej krajiny,
• výška úrokových sadzieb,
• menové intervencie a špekulácie.

Devízové kurzy sa delia:

• nominálne devízové kurzy – devízové kurzy národných mien vyjadrené v inej národnej mene na bilaterálnom základe,
• efektívne devízové kurzy – kurzy, ktorých základom je kôš mien, pri ktorom sa miery mien určujú na základe stanovených kritérií (podľa vplyvu na zahraničný obchod),
• reálne devízové kurzy – efektívne devízové kurzy upravené o mieru inflácie;

Z pohľadu banky sa rozlišujú 3 druhy kurzov:

• kurz nákup – ak banka devízové prostriedky nakupuje;
• kurz predaj – ak banka devízové prostriedky predáva;
• kurz stred – používajú ho emisné banky a na základe neho ostatné banky určujú odchýlku pre nákup a predaj devízových prostriedkov.

Devízové kurzy vyhlasuje ECB (Eurozóna; inak CB) a zverejňujú ich centrálne banky v úradnom kurzovom lístku denne. Výňatky z neho možno nájsť v dennej tlači. NBS vyhlasuje len jeden kurz – kurz stred k cudzím menám, nákupné a predajné kurzy si určujú ostatné banky.

V praxi sa rozlišuje niekoľko druhov kurzov:

Legálny (úradný, oficiálny) kurz – je devízový kurz, kt. vyplýva z právnych noriem al. ho vyhlasujú menové orgány. Platí v oficiálnom styku pri legálnych devízových transakciách. Používajú ho medzi sebou najmä centrálne banky.

Reálny kurz – je devízový kurz, za ktorý sa skutočne realizujú obchody. Je to kurz založený na skutočných výrobných nákladoch a zodpovedá cenám skutočne dosahovaným v zahraničnom obchode.

Voľný kurz – tvorí sa na devízovom trhu pri voľných devízových obchodoch (legalizovaných), napr. na devízových burzách na základe dopytu a ponuky.

Čierny kurz – používa sa pri nelegálnych transakciách na čiernom trhu. Je zakázaný a právne postihnuteľný. Pre domácu menovú jednotku býva nižší, než je oficiálny.

Kapitálový kurz – je kurz platný pri medzinárodnom pohybe kapitálu

Pevný (fixný) kurz - zostáva v dlhšom časovom období voči inej menovej jednotke bez zmeny, čiže je stanovený pevne na určité obdobie.

Pohyblivý (flexibilný, plávajúci, floating) – na rozdiel od fixného kurzu sa mení a pohybuje sa buď v určitom rozmedzí, al. voľne, podľa skutočného pomeru dopytu a ponuky na devízových trhoch.

Turistický kurz – je spravidla kurz valút používaný pri zahraničnom cestovnom ruchu.

Medzinárodné menové inštitúcie

Počas 2. svetovej vojny vznikla potreba upraviť medzinárodné menové vzťahy. Udialo sa to v Bretton-Woode v roku 1944, kde bol prijatý Bretton-Woodsky menový systém. Výsledkom bolo aj založenie dvoch medzinárodných inštitúcií.

Medzinárodný menový fond (MMF)

MMF bol založený 45 krajinami vrátane bývalého Československa. Oficiálna účinnosť fondu od 27. decembra 1945 podpísaním členskej dohody. Sídlo Washington.

Hlavný cieľ:

• podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu,
• odstraňovať devízové obmedzenia,
• zabraňovať špekuláciám s kurzom meny,
• poskytovať devízové úvery na vyrovnanie prechodnej nerovnosti platobnej bilancie.

Orgány MMF:

• Rada guvernérov – každý členský štát má jedného guvernéra a zástupcu (ministri financií alebo guvernéri centrálnych bánk)
• Výkonná rada – riadi bežnú činnosť, rozhoduje sa hlasovaním
• Generálny riaditeľ (Christine Lagardová)

Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD)

Založenie 1945.

Kapitál IBRD tvoria:

• vstupné vklady členov,
• pôžičky získané na finančnom trhu a od vládnych organizácií,
• zisk dosahovaný z vlastných aktívnych operácií.

Orgány IBRD:

1. zbor guvernérov – každá krajina má 1 guvernéra a 1 zástupcu,
2. zbor výkonných rád
3. prezident
4. špecializované komisie

Činnosť IBRD

• Hlavná činnosť

Poskytovanie strednodobých a dlhodobých úverov na rozvoj a reštrukturalizáciu (prestavbu) ekonomík. Úvery sú poskytované na obdobie 5 – 25 rokov. Ročná úroková miera je najviac 10 %. Úvery sú poskytované predovšetkým vládam, ale aj súkromným firmám so štátnou zárukou (garanciou).

Druhy úverov:

• Špeciálne investičné pôžičky – na presne stanovený objekt,
• Sektorové investičné a udržiavacie pôžičky – úver pre konkrétny sektor

• Ďalšie činnosti
• poradenská
• výchova odborníkov pre rozvojové krajiny

Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD)

EBRD je medzinárodná finančná inštitúcia, ktorá začala svoju činnosť v Londýne 15. 4. 1991.

Hlavný cieľ:

• finančná a technicko-organizačná pomoc krajinám strednej a východnej Európy pri ich prechode na trhovú ekonomiku,
• prioritná pozornosť je venovaná vybudovaniu konkurenčnej schopnosti súkromného sektora,
• vytvorenie podmienok pre fungovanie trhového mechanizmu,
• vybudovanie vhodného bankového a finančného systému,
• budovanie infraštruktúry.

Finančnú pomoc EBRD poskytuje v dvoch formách:

• pôžičky
• účasť na kapitály podnikov súkromného sektora.

Európska investičná banka (EIB)

EIB je finančná inštitúcia EÚ. Vznikla 1958, sídlo má v Luxemburgu. Hlavným cieľom je podporovať ekonomické prepojenie a vzájomnú spätosť členských krajín EÚ. Tento cieľ napĺňa poskytovaním úverových záruk na:

• investície smerujúce do menej rozvinutých regiónov členských krajín,
• investície sledujúce modernizáciu a reorganizáciu firiem,
• spoločne investované akcie, ak ich nie je možné investovať z bežných zdrojov.

Európska centrálna banka (ECB)

ECB bola založená 1. júla 1998 a nahradila Európsky menový inštitút. Jej sídlo je vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku. Dňa 1. januára 1999 ECB prevzala od 11 národných centrálnych bánk (okrem britskej, švédskej, dánskej a gréckej) zodpovednosť za menovú politiku a začala vytvárať jednotnú menovú politiku. Vzájomné kurzy štátov, zúčastňujúcich sa projektu menovej únie, boli zafixované v pevnom pomere ku spoločnej mene - euru. V roku 2001 zaviedlo spoločnú menu euro Grécko, v roku 2007 Slovinsko, v roku 2008 Cyprus a Malta a v roku 2009 Slovensko.

Základný kapitál Európskej centrálnej banky je 5,76 miliardy eur. Má podobu akcií, ktorých upisovateľmi a držiteľmi môžu byť výlučne centrálne banky členských štátov Európskej únie. Boli stanovené na základe podielu hrubého domáceho produktu a podielu počtu obyvateľov v Európskej únii. Podobným mechanizmom boli vytvorené devízové rezervy Európskej centrálnej banky, ktoré dosahujú výšku 55 miliárd eur a podľa rovnakých podielov sa rozdeľujú výnosy z emisie peňazí - tzv. seignorage. Na zisku alebo strate Európskej centrálnej banky sa podieľajú národné centrálne banky podľa svojich podielov na kapitáli Európskej centrálnej banky. Štáty, ktoré sa nezúčastňujú tretej fázy hospodárskej a menovej únie splatili iba 5% svojich podielov. Podľa posledného rozdelenia z roku 2008 sa NBS podieľa na základnom kapitále ECB 0,6934 %.

Orgány ECB

Eurosystém a ESCB riadia orgány ECB s rozhodovacou právomocou, ktorými sú Výkonná rada a Rada guvernérov. Navyše bol zriadený tretí, prechodný orgán s rozhodovacou právomocou, ktorým je Generálna rada. Jej zriadenie a pôsobenie súvisí s existenciou členských štátov EÚ, ktoré ešte nezaviedli euro.

Nezávislosť ECB

- inštitucionálna nezávislosť: Európska centrálna banka a národné centrálne banky nemôžu prijímať či požadovať pokyny od orgánov Európskej únie a ani od národných vlád;

- funkčná nezávislosť: hlavným cieľom menovej politiky musí byť cenová stabilita;

- osobná nezávislosť: funkčné obdobie členov vrcholných orgánov Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk je minimálne päťročné a nemožno ich odvolať z politických dôvodov;

- finančná nezávislosť: vlády nesmú využívať národné centrálne banky na financovanie rozpočtových výdavkov a nesmú ovplyvňovať rozpočty týchto bánk.

Jej úlohou je riadiť euro – spoločnú menu EÚ a zabezpečovať cenovú stabilitu pre viac ako dve tretiny občanov EÚ, ktorí používajú euro. ECB zodpovedá aj za formuláciu a implementáciu hospodárskej a menovej politiky eurozóny.

Pri plnení svojej úlohy ECB spolupracuje s Európskym systémom centrálnych bánk (ESCB), ktorý zahŕňa všetkých 27 krajín EÚ. Doteraz však prijalo euro iba 16 z týchto krajín. Týchto 16 krajín spoločne vytvára „eurozónu“ a ich centrálne banky spolu s Európskou centrálnou bankou vytvárajú „eurosystém“.

ECB pôsobí úplne nezávisle. Ani ECB, ani národné centrálne banky eurosystému alebo akýkoľvek člen ich orgánu s rozhodovacími právomocami nemôžu žiadať alebo prijímať pokyny od žiadneho iného orgánu.

ECB v úzkej spolupráci s národnými centrálnymi bankami pripravuje a implementuje rozhodnutia, ktoré prijali orgány s rozhodovacími právomocami eurosystému – Rada guvernérov, Výkonná rada a Generálna rada.

V novembri 2011 sa prezidentom ECB stal Mário Draghi z Talianska.

Jednou z hlavných úloh ECB je udržiavať cenovú stabilitu v eurozóne tak, aby nákupná sila eura nebola oslabená infláciou. Cieľom ECB je zabezpečiť, aby medziročný nárast spotrebiteľských cien bol nižší, ale blížil sa 2 % v strednodobom horizonte.

Uskutočňuje sa to dvoma spôsobmi:

• Po prvé, kontrolou peňažnej masy v ekonomike. Ak je peňažná masa v ekonomike príliš veľká v porovnaní s množstvom tovarov a služieb, vzniká inflácia.
• Po druhé, monitorovaním cenových trendov a hodnotením rizika, ktoré predstavujú pre cenovú stabilitu v eurozóne.

Kontrola peňažnej masy v ekonomike zahŕňa okrem iného stanovovanie úrokových sadzieb v rámci eurozóny. Toto je snáď najznámejšia činnosť banky.

Prácu Európskej centrálnej banky organizujú tieto orgány s rozhodovacou právomocou.

Výkonná rada

Tvorí ju prezident ECB, viceprezident a štyria ďalší členovia, ktorí sú všetci menovaní na základe spoločnej dohody prezidentov a predsedov vlád krajín eurozóny. Členovia Výkonnej rady sú menovaní na obdobie ôsmich rokov, ktoré nemožno obnoviť.

Výkonná rada je zodpovedná za implementáciu menovej politiky, ktorú určuje Rada guvernérov (pozri nižšie), a za vydávanie pokynov národným centrálnym bankám. Pripravuje taktiež zasadnutia Rady guvernérov a je zodpovedná za každodenné riadenie ECB.

Rada guvernérov

Rada guvernérov je najvyšším orgánom Európskej centrálnej banky s rozhodovacou právomocou. Skladá sa zo šiestich členov Výkonnej rady a z guvernérov 15 centrálnych bánk eurozóny. Jej predsedom je prezident ECB. Jej prvoradým poslaním je určovať menovú politiku eurozóny a najmä stanovovať úrokové sadzby, za ktoré môžu komerčné banky získať peniaze od centrálnej banky.

Generálna rada

Generálna rada je tretím orgánom ECB s rozhodovacou právomocou. Pozostáva z prezidenta, viceprezidenta a guvernérov národných centrálnych bánk všetkých 27 členských štátov EÚ. Generálna rada sa podieľa na poradnej a koordinačnej činnosti ECB a pomáha pripravovať budúce rozšírenie eurozóny.