Úver a dlh – banková sústava

Spoločenské vedy » Ekonómia

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 05.02.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 782 slov
Počet zobrazení: 5 033
Tlačení: 361
Uložení: 359
Úver a dlh – banková sústava

Úvod
„...Dajte mi možnosť tlačiť a ovládať peniaze národa a nebude ma zaujímať, kto tvorí zákony...“. (Mayer Amschel Rothschild, bankár; z filmu Money as a Debt)
Peniaze majú v dnešnom svete nesmiernu moc, tak isto ako ten, kto ich má neúrekom. Medzi tých najbohatších vo veľkej miere patria najmä bankári, ktorí nám poskytujú pôžičky a úvery, a väčšina z nás je im ťažko zadlžená.
V mojej práci vám vysvetlím, ako sa títo ľudia stali tak nesmierne bohatými, ako fungovali a fungujú ich spoločnosti teda banky, a akým spôsobom poskytujú nám obyčajným ľuďom či už menšie pôžičky alebo hypotéky na celý život.

2 Vznik pôžičiek a bankovníctva
Pred dávnymi časmi sa rozličné množstvo všetkého možného používalo ako peniaze. Muselo to byť prenosné a väčšina ľudí musela veriť, že to môžu  neskôr vymeniť za veci skutočnej hodnoty ako jedlo, oblečenie, prístrešie. Zrná kakaa, pekné kamienky, dokonca pierka sa používali ako peniaze. Zlato a striebro bolo príťažlivé, jemné a dobre sa opracovávalo. Tak sa niektoré kultúry na tieto kovy upli.
 
2.1 Príbeh o zlatníkovi
V minulosti obchodovali zlatníci omnoho jednoduchšie ako ostatní, pretože vyrábali mince, štandardizované jednotky zlata a striebra, ktorých rýdzosť bola zaručená. K ochrane svojho zlata potreboval zlatník trezor. Čoskoro obyvatelia mesta klopali na jeho dvere s prosbou prenajať si miesto na uloženie vlastných mincí a cenností. Zanedlho zlatník prenajímal vo svojom trezore akékoľvek miesto, z čoho mal menší príjem. Roky plynuli a zlatník prišiel k ľstivému poznaniu: Vkladatelia si len vzácne prichádzajú vybrať svoje zlato a nikdy neprišli všetci naraz. Pretože so šekmi, ktoré zlatník vypisoval ako potvrdenky na zlato, sa obchodovalo na tržniciach, ako keby to bolo zlato samotné. Tieto papierové peniaze boli omnoho pohodlnejšie ako ťažké mince a množstvo mohlo byť jednoducho napísané, namiesto manuálneho počítania po jednom pri každej transakcii.

Medzitým zlatník získal ďalší predmet podnikania: požičiaval svoje zlato a účtoval si z toho úrok. S tým, ako začali byť pohodlné papierové peniaze, ľudia začali žiadať úvery v týchto šekoch namiesto skutočných kovov. Priemysel expandoval a viac a viac ľudí žiadalo od bankára pôžičky. To vnuklo zlatníkovi ešte lepší nápad. Vedel, že len veľmi málo jeho vkladateľov si vybralo svoje skutočné zlato. Tak si spočítal, že množstvo svojich šekov môže odpútať od množstva zlata jeho vkladateľov. A rozdiel bude jeho. Pokiaľ budú pôžičky splatené, vkladatelia nemôžu na nič a o nič prísť. A zlatník, teraz už viac bankár ako remeselník, utŕži omnoho väčší zisk, akoby požičiaval iba vlastné zlato. Roky si zlatník tajne užíval výnosy z úrokov na vkladoch ostatných. Teraz, ako popredný pôžičkár, bol čím ďalej tým viac bohatý ako ostatní mešťania a chválil sa tým. Taktiež rástli podozrenia, že utrácal peniaze svojich vkladateľov. Tí hrozili, že si vyberú všetko svoje zlato, pokiaľ im zlatník nevysvetlí pôvod svojho bohatstva. Oproti tomu, čo sa očakávalo, pre zlatníka to nebola žiadna katastrofa. Aj napriek ľsti týchto machinácií, jeho myšlienka fungovala. Zlatníkovi vkladatelia nič nestratili. Všetko ich zlato bolo bezpečne uložené v zlatníkovom trezore. Skôr ako vybrať si svoje zlato, vkladatelia od zlatníka – teraz ich bankára – žiadali, aby im dával podiel zo svojho zisku z úrokov. A to bol počiatok bankovníctva. Bankár platil nízke úroky z vkladov peňazí iných ľudí a tieto peniaze potom požičiaval za vyšší úrok. Rozdiel pokryl náklady na chod bankových operácií a svoj zisk. Logika tohto systému bola prostá a zdala sa byť rozumným riešením pre uspokojenie dopytu po úveroch. Avšak toto nie je spôsob, akým fungujú banky dnes!  Náš zlatník/bankár nebol spokojný s výnosom po zdieľaní  úrokov a jeho vkladateľmi. A dopyt po úveroch rýchlo rástol s tým, ako Európania expandovali do zvyšku sveta. Jeho pôžičky boli obmedzené – množstvom zlata, ktoré jeho vkladatelia mali v trezore. Vtedy dostal ešte trúfalejší nápad. Vzhľadom k tomu, že nikto okrem neho nevedel, čo je v skutočnosti v trezore, mohol vypísať šeky dokonca i na to, čo v ňom nebolo! Pokiaľ neprídu všetci veritelia naraz k jeho trezoru a nebudú požadovať skutočné zlato, ako by to mohol niekto zistiť? Toto nové kúzlo fungovalo veľmi dobre a bankár veľmi zbohatol z úrokov zo zlata ktoré neexistovalo! Myšlienke, že bankár proste vytváral peniaze z ničoho, bolo tak poburujúce uveriť, že myšlienka na podvod ľuďom dlho nedošla. Ale moc vytvárať peniaze stúpla bankárovi do hlavy (ako si iste dokážete predstaviť) a časom miera bankárových pôžičiek a okázalého bohatstva znovu vzbudila podozrenie. Niektorí vkladatelia začali opäť vyžadovať zlato namiesto jeho papierovej reprezentácie. Spustili sa fámy. Zrazu sa ukázalo niekoľko bohatých vkladateľov, aby si vybrali svoje zlato. Dvere banky sa zatvorili. Dav veriteľov zaplavil ulicu pred zavretými dverami banky. Bankár nemal dosť zlata a striebra, ktorým by vyplatil potvrdenky, ktoré im predtým vystavil. Tomuto sa hovorí “ruin na banku“, a toho sa každý bankár desí. Tento jav zruinuje konkrétnu banku a ničí dôveru ku všetkým bankárom.
 
2.2 Zlegalizovanie zlatníkových "praktík"
Bolo by čestné tieto praktiky vytvárania peňazí z ničoho postaviť mimo zákon. Ale rozsiahle množstvo peňazí, ktoré bankári ponúkali a doposiaľ ponúkajú, sa stalo podstatou úspechu európskej obchodnej expanzií. A tak sa tieto praktiky namiesto toho legalizovali. Bankári súhlasili, že budú dodržiavať pomer medzi skutočnými a fiktívnymi peniazmi, ktoré môžu použiť. Avšak tento limit bol stále omnoho vyšší, ako množstvo zlata a striebra v trezore. Čoskoro sa ustálil na 9 fiktívnych dolárov k jednému skutočnému doláru v zlate. Tieto regulácie boli vynucované námatkovými inšpekciami. Tiež bolo dohodnuté že v prípade “ruinu na banku“ (masového vyberania vkladov) centrálna banka podporí v prípade naliehavosti danú banku “zlatou fúziou“. A len v prípade mnohých “ruinov na banku“ by bublina bankárskych úverov spľasla a celý systém by skolaboval.

3 Banková sústava v súčasnosti
V priebehu rokov sa podiel systému čiastočných rezerv – a jeho integrovaná sieť bánk, krytá centrálnou bankou, stal dominantným peňažným systémom sveta. Súčasne sa podiel zlata, krycieho peniaze z dlhu postupne zmenšil na nič. Základná podstata peňazí sa zmenila. V minulosti bol papierový dolár potvrdenka, ktorá mohla byť vymenená za stanovenú hmotnosť zlata či striebra. V súčasnosti môže byť papierový alebo digitálny dolár vymenený iba za iný takýto dolár. V minulosti existovali súkromne vytvorený bankový kredit, iba vo forme súkromných bankoviek týchto bánk, ktoré mali ľudia možnosť odmietnuť tak ako máme dnes možnosť odmietnuť niekoho súkromný šek. V súčasnosti sú peniaze vytvorené súkromnými bankami legálne prevoditeľné na vládou vydávanú “fiat“ menu: doláre, kanadské doláre, libry a eurá. Fiat mena sú peniaze vytvorené vládnym nariadením alebo vyhláškou a vyhláška o zákonnom platidle deklaruje, že občania musia prijať fiat menu ako platbu za dlh, inak súdy odmietnu dlh vymáhať.
 
3.1 Množstvo existujúcich peňazí
Ak vlády a banky môžu len tak vytvárať peniaze, koľko peňazí vlastne existuje?  V minulosti bolo celkové množstvo existujúcich peňazí limitované skutočným množstvom nejakej fyzickej komodity, ktorá plnila funkciu peňazí. Napríklad, aby mohlo byť vytvorených viac zlatých alebo strieborných peňazí, muselo sa viac zlata či striebra objaviť a vykovať zo zeme. V súčasnosti sú peniaze doslova vytvárané čoby dlh. V súčasnosti peniaze vytvorené vládou predstavujú menej ako 5 % peňazí v obehu. Viac ako 95 % dnes existujúcich peňazí bolo vytvorených niekým, kto sa zadlžil v banke. Nové peniaze sa vytvoria, ako náhle si niekto vezme od banky pôžičku. Výsledkom je, že celkové množstvo peňazí, ktoré môžu byť vytvorené majú len jednu limitu, a to je celková výška dlhu. Vlády na vytvorenie nových peňazí uvaľujú ďalšiu zákonom stanovenú mieru tým, že si vynucujú dodržovanie pravidiel zvaných Požiadavky Čiastočných Rezerv. V podstate sa tieto povinné požiadavky ľubovoľne menia podľa danej zeme a doby. V minulosti bolo obvyklé, že banky museli mať v trezore aspoň 1 skutočný dolár v zlate na 9 dolárov hodnoty dlhu, ktorý vytvorili. Dnes sa požiadavka pomeru novovytvorených peňazí neuplatňuje k peniazom v zlate, ale uplatňuje sa pomer nových peňazí vo forme dlhu k už existujúcim peniazom (vzniknutých taktiež vo forme dlhu). Dnes sa bankové rezervy skladajú z množstva vládou vytlačenej hotovosti plus množstvo už existujúcich peňazí alebo ekvivalentu, ktorý banka uložila v centrálnej banke vytvorených na dlh, ktoré ma banka uložené (naše vklady sú vlastne pôžičky banke).
 
3.2 Poskytovanie úveru v súčasnosti

Aby sme jednoducho ilustrovali, ako sa poskytujú nové úvery, predstavme si, že nová banka začala podnikať a ešte nemá žiadnych vkladateľov. Bankoví investori previedli rezervný vklad vo výške 1111,12 dolárov vo forme už existujúcich peňazí v centrálnej banke a požadovaný rezervný pomer je 9:1.
 
Prvý krok:
Dvere sa otvoria a banka privíta svojho prvého zákazníka, ktorý si chce požičať. Potrebuje 10 000 dolárov, aby si mohol kúpiť auto. Pri rezervnom pomere 9:1 ustanovená rezerva v centrálnej banke, známa ako “high-povered money“, dovoľuje legálne vykúzliť deväťnásobok rezervného vkladu – 10 000 dolárov – na základe sľubu vypožičiavateľa, že dlh splatí. Týchto 10 000 dolárov sa z nikadiaľ neprevádza. Sú to úplne nové peniaze, jednoducho vyťukané na dlžníkov účet ako bankový úver. Dlžník potom na základe tohto úveru vypíše šek, aby si kúpil auto.
 
Druhý krok:
Predajca auta následne uloží týchto novo vytvorených 10 000 dolárov do svojej banky. Na rozdiel od “high-powered money“, uložené v centrálnej banke nemôžu byť tieto novo vytvorené peniaze násobené deviatimi, miesto toho sú delené deviatimi. Pri pomere 9:1 môže byť vytvorený nový úver vo výške 9 000 dolárov (na základe pôvodného vkladu 10 000 dolárov).
 
Tretí krok:
Pokiaľ týchto 9 000 dolárov (už požičaných) je uložených treťou stranou, v rovnakej banke, ktorá ich vytvorila alebo v inej, stanú sa legálnym zakladateľom pre  tretie emitované (generované) peniaze banky – v tomto prípade 8100 dolárov. Ako jedna z ruských matriošiek, kde každá z nich vnútri skrýva o trochu menšiu matriošku, obsahuje každú nový vklad potenciál o trochu menšieho úveru v klesajúcej postupnosti. Pokiaľ vytvorené peniaze nie sú uložené do banky, proces sa zastaví. To je tá nepredvídateľná časť mechanizmu vytvárania peňazí. Ale pravdepodobnejšie je, že v každom kroku nové peniaze do banky vložené budú, a proces rezervného pomeru sa môže znovu a znovu opakovať, dokým nebude vnútri bankového systému vytvorených takmer 100 000 úplne nových dolárov. Všetky tieto nové peniaze boli vytvorené z dlhu. Celý tento proces bol legalizovaný pôvodným vkladom 1111,12 dolárov, ktoré stále ležia nedotknuté v centrálnej banke.
 
Pokiaľ nie je celý reťazec úverov uložený v rovnakej banke, nikto nemôže povedať, že každá banka rozmnoží svoje pôvodné depozitá takmer 90x, tak že generuje bankové úvery z ničoho. Avšak bankový systém je uzavretá slučka. Bankový úver vytvorený v jednej banke sa stáva vkladom v inej banke a naopak. V teoretickom svete dokonale rovnakých transakcii, by konečný efekt bol presne taký, akoby sa celý proces odohrával v jednej banke, to znamená že pôvodný bankový rezervný vklad v centrálnej banke, vo výške 1111,12 dolárov umožňuje v konečnom dôsledku vybrať úroky až zo 100 000 dolárov, ktoré banka nikdy nemala. Lenže v posledných desaťročiach, v dôsledku neustáleho lobovania bánk, zmizli v niektorých krajinách požiadavky rezervných vkladov v národných centrálnych bánk a skutočné rezervné pomery sú omnoho vyššie než 9:1. Pre niektoré typy účtov sú bežné pomery 20:1 či  30:1, dokonca v niektorých prípadoch žiadne rezervné vklady neexistujú. A v poslednej dobe, používaním poplatkov z úveru za účelom zvýšenia požadovanej rezervy od požičiavateľa, našli banky spôsob, ako úplne obísť požadované rezervné medze úplne. Takže, pravidlá sú zložité, ale skutočnosť je veľmi prostá: Banky môžu vytvoriť toľko peňazí, koľko si môžeme požičať.

4 Dlh a peniaze
Dlh je potenciálne neobmedzený, takže to isté platí aj pre dodávku peňazí. A ako sa ukáže, platí to aj obrátene, to znamená: žiaden dlh, žiadne peniaze. Ako náhle si uvedomíte, že peniaze sú vytvorené z dlhu, dôjde vám, že keby neexistoval žiaden dlh, neexistovali by žiadne peniaze!
 
„Takto vyzerá náš peňažný systém: keby v našom peňažnom systéme nebol dlh, neboli by žiadne peniaze.“(Marriner S. Eccles, guvernér FEDu; z filmu Money as a Debt)
 
Väčšina ľudí si predstavuje, že keby boli všetky dlhy splatené, stav ekonomiky by sa zlepšil. To je určite pravda na úrovni jednotlivca. S tým, ako máme viac peňazí na utrácanie, keď sú naše splátky úveru dokončené, myslíme si, že keby sa každý zbavil dlhu, bolo by obecne viac peňazí na utrácanie. Ale pravda je presný opak. Neboli by vôbec žiadne peniaze. Sme úplne závislí na neustále obnovovaných bankových úveroch, aby vôbec mohli existovať nejaké peniaze. Žiadne úvery = žiadne peniaze. To je práve to, čo sa stalo behom veľkej hospodárskej krízy. Zásoba peňazí sa drasticky znížila, ako klesol dopyt po úveroch.
 
5 Splácanie úroku
Banky vytvárajú iba hlavný úver – nevytvárajú peniaze pre splatenie úroku. Jediné miesto, kde môžu dlžníci získať peniaze na splatenie úroku, je celková ponuka peňazí v ekonomike. Ale takmer celá táto ponuka peňazí bola vytvorená rovnakým spôsobom ako bankový úver, ktorý musí byť splatený väčším množstvom peňazí, ako bolo vytvorených!  A tak sú ostatný dlžníci v tej istej situácií. Krvopotne sa snažia získať peniaze, ktoré potrebujú k splateniu ako dlhu tak úrokov z celkového množstva peňazí, ktorý však obsahuje iba onen dlh. Je jasné, že je nemožné aby dlh a úroky splatil každý, pretože peniaze na úroky neexistujú. Obrovským problémom je, že u dlhodobých úveroch úroky mnohonásobne prevyšujú pôvodnú čiastku ktorú vám banka požičala. To znamená, že pokiaľ nebude vytvorených mnoho peňazí na viac k splateniu úroku, bude to znamenať veľký pomer krachov/exekúcií a nefungujúcu ekonomiku. K udržaniu fungujúcej spoločnosti je potrebné aby množstvo krachov bolo nízke. A aby sa toho dosiahlo, musí byť vytvorených viac a viac peňazí z dlhu. Samozrejme že toto celkový dlh zvyšuje. A znamená to, že nakoniec musia byť splatené väčšie úroky, čo vyúsťuje v stále sa stupňujúcu špirálu celkov zadlženosti, z ktorej niet úniku.
 
5.1 Úrok v minulosti
Kedysi bolo účtovanie poplatku za pôžičku považované za úžeru, ktoré bolo predmetom vážnych trestov, vrátane trestu smrti. Každé hlavné náboženstvo poplatky za pôžičku zakazovalo.  Väčšina argumentov proti praktizovaniu týchto poplatkov bolo morálnych. Malo sa za to, že jediný legitímny účel peňazí je uľahčiť výmenu služieb a skutočného tovaru. Na akúkoľvek formu vytvárania peňazí z vlastnenia peňazí bolo pozerané ako na parazitovanie alebo zlodejstvo. Avšak, s tým ako sa potreba peňazí  v podnikaní zvyšovala, morálka nakoniec ustúpila argumentu, že požičiavanie so sebou nesie risk a preto snaha zarábať si na požičiavaní je oprávnená. Dnes je myšlienka zarábať peniaze z peňazí braná ako vec, o ktorú je vhodné usilovať. Prečo pracovať, keď je možné nechať za seba robiť peniaze?  Napriek tomu, v snahe vidieť trvale udržateľnú budúcnosť, je jasné, že účtovanie úrokov je ako morálny tak aj praktický problém.
 
5.2 Má úrok miesto v reálnom svete?

Predpokladajme, že všetky peniaze, ktoré veriteľ požičia, musia existovať (neexistovali by žiadne peniaze z dlhu). Keby začali v tomto systéme niektorí ľudia požičiavať peniaze za úrok, ich podiel na ponuke peňazí bude rásť. Pokiaľ budú neustále za úrok požičiavať všetky peniaze, ktoré im niekto splatí, čo je nevyhnuteľný výsledok? Nezáleží na tom, či je to zlato, zákonné platidlo založené na dlhu. Nakoniec budú mať veritelia všetky peniaze. A potom, ako bude na všetko vyhlásený bankrot a exekúcia, dostanú aj skutočný majetok! Kebyže by sme sa vôbec mali vymaniť zo súčasnej situácie, mohli by sme si predstaviť, že by banky fungovali ako nezisková služba spoločnosti a požičiavali by úplne bez úrokov. Ale prečo by potom banky chceli podnikať?


6 Riešenie a náhrada dnešného systému
Pokiaľ je to, čo spôsobuje tieto problémy základná podstata systému, systém ako celok musí byť vymenený. Veľa momentálnych kritikov volá po návrate peňazí založených na zlate. Tvrdia, že zlato má dlhú históriu zodpovednosti. Ignorujú to, že zlato môže byť predmetom mnohých podvodov, “holenie“ mincí, riedenie olovom, “vypredanie“ trhu. Všetko z menovaného bolo často praktizované v starovekom Ríme a prispelo k jeho pádu. Iní obhajcovia peňažnej reformy tvrdia, že chamtivosť a nečestnosť sú hlavnými problémami a zhodujú sa v tom, že môžu byť lepšie spôsoby k vytvoreniu čestného peňažného systému, skôr ako sa vracať k zlatu či striebru. Keďže peniaze sú len nápad a v skutočnosti peniaze môžu byť čokoľvek na čom sa dohodneme, je to jeden jednoduchý peňažný koncept, ktorý stojí za úvahu. Vhodný, náhradný systémom sa javí ten, ktorý je založený na systémoch, ktoré sa osvedčili v minulosti v Anglicku a Amerike. Systémy, ktoré boli podkopané a zničené zlatníkmi/bankármi a ich systémom čiastočnej rezervy. Pre vytvorenie ekonomiky založenej na trvale bezúročných peniazoch, môžu byť peniaze proste vytvorené a investované do ekonomiky vládou, pokiaľ možno v podobe dlhotrvajúcej infraštruktúry, ktorá ekonomiku uľahčuje/sprostredkuje, ako napríklad cesty, koľajnice, mosty, prístavy a verejné trhoviská. Tieto peniaze nebudú  vytvárané ako dlh, ale ako hodnota. Hodnota vo forme čohokoľvek, na čo budú peniaze vynaložené. Keby tieto peniaze sprostredkovali rovnomerne rozdelený rast obchodu, ktorý by požadoval ich používanie, tak by za žiadnych okolností nespôsobovali infláciu. Pokiaľ by vláda utrácaním spôsobovala infláciu, boli by k dispozícii dve akcie. Inflácia ma vlastne podstatu pevnej dane z peňazí. Ak sa hodnota peňazí zníži o 20% alebo týchto 20% od nás vyberie vláda, má to rovnaký efekt na našu kúpnu silu. Takýmto spôsobom môže byť “inflácia“ formou zdanenia politicky prijateľná, ak bude držaná v medziach  a výnos dobre investovaný. Alebo by vláda mohla bojovať proti inflácií výberom peňazí na daniach, a tie by stiahli z obehu, čím znížia ponuku peňazí a obnoví ich hodnotu. Pre kontrolu deflácie, čo je jav padajúcich medzí a cien, by vláda proste utratila viac existujúcich peňazí. Bez konkurencie vytvárania súkromných peňazí vo forme dlhu by vláda mala viac efektívnu možnosť ovládať ponuku peňazí svojho štátu. Verejnosť by vedela, na koho nadávať, pokiaľ by sa veci vymkli kontrole. Vlády by boli zostavované a rozpúšťané na základe schopnosti uchovať hodnotu peňazí. Nemusel by byť žiaden štátny dlh, keby federálna vláda jednoducho vytvorila peniaze, ktoré by potrebovala.

Záver

Myslím si, že je nesmierne dôležité byť oboznámený s informáciami, ktoré sú obsiahnuté v tejto práci. Nepamätám si, že by sa niesla vyučovacia hodina v škole alebo téma večerných správ v podobnom duchu. Informácie o fungovaní tohto bankového systému sú veľmi dobre cenzurované a preto nevieme momentálnu situáciu absolútne zmeniť. A práve základným krokom ako zmeniť nevyhovujúci systém a nahradiť ho vyhovujúcim je byť oboznámený s tým, ako ten starý systém funguje. Lebo ak nevieme proti čomu bojovať, tak bojovať vlastne nemôžeme. Preto som nesmierne rád že som mal tú možnosť poukázať na veci, ktoré sú v našom živote veľmi podstatné, no málo známe. Ďakujem vám za pozornosť.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Ekonómia

:: Aktuálne kurzy mien ECB

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.027 s.
Zavrieť reklamu