Svetové hospodárstvo

Spoločenské vedy » Ekonómia

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 05.02.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 766 slov
Počet zobrazení: 3 239
Tlačení: 248
Uložení: 232
Svetové Hospodárstvo
 
Úvod
Moja práca sa zaoberá svetovým hospodárstvom,  nakoľko ma táto téma zaujíma a taktiež je veľmi aktuálna . V tejto práci rozoberám dôvody a následky vzniknutej hospodárskej krízy vo svete , ktorá ovplyvnila aj nás . Je zarážajúce, ako málo o tom vieme. Jedna strana mince ukazuje oficiálne prehlásenia k tejto téme ale ešte doposiaľ nikto mi nevysvetli čo  vlastne tá kríza je. Preštudovala som si veľké množstvo informácii , či to boli knihy , časopisy a najnovšie informácie z internetu . V dnešnej dobe je ťažké nájsť dôveryhodné informácie a hlavne zrozumiteľné . Preto dúfam , že každý čitateľ tejto práci bude  rozumieť a pochopí ako vznikla kríza a bude sa pozerať na tento fakt inými a hlavne informovanejšími očami . Túto prácu by som odporúčala prečítať  každému človeku , ktorému nie je jedno v akej spoločnosti žijeme.

1 Peniaze
1.1  Dejiny peňazí
1.1.1 Mince
V minulosti sa žilo na princípe výmenného obchodu . Ľudia si všimli , že každý vie niečo iného. Výhodne riešenie sa hneď ponúkalo : každý sa zameral na svoje zvláštne nadanie či dedičstvo. Čo potom získal , či vyrobil , vymenil s iným za niečo , čo potrebuje pre vlastné živobytie. Delenie práce sa ukázalo ako zmysluplné . Nastal však malý problém , napríklad tak pre lovca, ktorý stále  musel so sebou brať kožu či mäso, v nádejí, že ho vymení za niečo iné.  A tak potreboval nejaký ten výmenný prostriedok, ktorý by sa dal ľahko prepravovať, nedal sa falšovať a všetci by ho uznávali. Dlhú dobu, slúžili ako všeobecný  výmenný prostriedok ,vtedy ako „peniaze“ , perly , veľrybie zuby , šperky , obilie , kakaové bôby , čaj, cukor , tabak , látky alebo kožušiny. V niektorých kultúrach používali mušle kauri. Prostredníctvom arabských obchodníkov sa rozšírili v starej Číne, od Indie po západnú Afriku, a ešte až do 19.stor. slúžila ako jednotná mena v mnohých kútoch sveta.
Keď sa človek naučil spracovávať kovy, z medi, bronzu a železa začal vyrábať najprv krúžky, hroty šípov alebo malé figúrky a taktiež s nimi platil. Striebro ľudia dobývajú približne od roku 5000 p.n.l. V tej dobe bolo striebro cennejšie než zlato. Súbežne slúžila ako medzinárodne uznávaný výmenným prostriedok, aj soľ. Avšak táto potravina bola nepraktická z hľadiska dlhodobého uskladňovania. Soľ sa objavovala vo forme lisovaných prútov či v prášku až do 18. storočia predovšetkým na rôznych ostrovoch v Pacifiku , južnej Amerike a v severnej Amerike. I keď soľné prúty časom sčernejú ,  napriek tomu sa tešili dôvere. Dokonca sa im dávala prednosť pred bielou soľou. Jednou z výhod bolo, že sa z nich dalo lámať na menšie čiastky  pre úhradu menšej sumy .

V dnešnej dobe nemá bohužiaľ väčšina ľudí zmysel pre význam a hodnotu soli, vedľa vody najdôležitejšou potravinou . Však naše telo takmer celé tvorí voda a soľ, obidve látky  veľmi dôležité pre nás. I napriek tomu sa väčšina ľudí nechá oklamať bezcennou priemyselne vyrábanou soľou – potravinou, ktorá nesie pokrytecky označenie kuchynská soľ. Soľ obsahuje v podstate všetky chemické prvky v presnom pomere, ako sa vyskytuje v ľudskom tele. Priemysel však z nej pre vlastné účely filtruje všetky prvky preč, až nakoniec ponechá len dve : sodík a chlór.  A tak sa ani nemôžeme čudovať vete :  Soľ nad zlato.

Popri soli a mincí slúžili našim predkom ako platobné prostriedky i kúsky striebra alebo zlata či strieborný prášok . Ten však bolo nutné vážiť a mohol sa rýchlo stratiť. Napriek tomu bol ako výmenným prostriedkom v Indii až do 20. storočia. Razenie prvých mincí bolo okolo roku 680 p.n.l. v Grécku . Boli vyrábané zo zliatiny zlata a striebra. Panovníci zistili, že peniaze predstavujú moc, zakázali ľuďom, aby si razili svoje vlastné peniaze a sami sebe vyhradili exkluzívne právo. Mince získali popularitu, pretože boli tvrdé a nedali sa zlámať a jednoducho sa s nimi manipulovalo. V celom starom svete sa do obehu dostali mince zo zlata. Jeden z prvých panovníkov, ktorý si nechal vyraziť svoju vlastnú podobizeň na mince, a tým sa prirovnal k bohom , bol Alexander Veľký. Vďaka nemu sa mince rozšírili do celého sveta.
Od 13.stroročia sa rozšírili akési prvé medzinárodné mince : guldeny (v prekl. Zlatá minca). Guldeny sa využívali až do 16. Storočia na viacerých územiach a neskôr boli aj v menších jednotkách a nakoniec aj v striebre.

Toliar Márie Terézie razený od roku 1741 v Rakúsku s vyobrazením cisárovnej sa stal veľmi populárny na arabských územiach. A tak u nich stratila význam mušľa kauri. Toliar Márie Terézie zmizol z obehu v roku 1943.

Zlaté a strieborné mince sa označovali taktiež ako kurentné mince čiže mince s hodnotou. Potom ale prišli vládcovia na myšlienku, že by mohli zaviesť mince s nižšou hodnotou, než ako by predstavovali. Vtedy sa im hovorilo drobné (neplnohodnotné) mince. Drobným minciam sa hovorilo úverové peniaze, pretože ich prostredníctvom občania panovníkovi alebo štátu poskytovali akýsi úver, za ktorým na jednej strane prichádzala v plnej výške protihodnota v podobe napríklad tovaru. Preto drobné mince slúžili dlhú dobu len na rozmieňanie, až pokiaľ si ľudia nezvykli. Od roku 1914, od začiatku prvej svetovej vojny, na celom svete takmer bez výnimky platíme drobnými mincami, vtedy bezcennými „peniazmi“ .

1.1.2 Bankovky
Obchody sa zväčšovali a aj objem potrebných mincí. Kvôli namáhavému transportu ťažkých mincí sa však hľadal iný platobný prostriedok, ktorý by bol ľahký a jednoducho by sa s ním manipulovalo. Panovníci preto poskytli určitým osobám právo, aby v ich mene vydávali lístky, ktoré slúžili ako poukaz na určitý počet kurentných mincí. Lístky sa mohli kedykoľvek vymeniť za mince. V tomto okamihu sa zrodili bankovky, dnes nesprávne označované ako papierové peniaze. V skutočnosti však bankovka nie je peniaz, pretože nemá vlastnú hodnotu. Je to vlastne len záväzok či prísľub k peniazom.
Moment zrodu bankoviek bol zároveň okamžikom, keď vznikli banky. Dnes sme už na bankovky zvyknutí, ale tieto obľúbené papieriky sa ešte do roku 1914 v USA menovali gold certificates, takže zlaté certifikáty. Na päťdesiatke stál nápis : „50 Dollars in Gold Coin – payable to the bearer on demand“. V preklade každý kto predložil tento poukaz bolo vyplatené 50 dolárov v zlate. Keď začala prvá svetová vojna, zrazu sa na dolári písalo: „Redeemable In Lawful Money At The United States Treasury Or at the Bank of  Issue“ , čiže zmenitľné za legálne zlato. Po druhej svetovej vojne sa lístky z jedného dňa na druhý premenili priamo v peniaze, a to jednoducho tak, že sa znova zmenil názov – bez akéhokoľvek vysvetlenia : „Legal tender for all debts, public and private.“ Čo v preklade znamená : Zákonne platidlo pre všetky záväzky, štátne i súkromné.  Z toho vyplýva, že dnes už neplatíme zlatom ale dlhmi. Problém pri zavedení týchto lístkov bol, že panovník a bankári, ktorí vládcom financovali vojny, štátne rozpočty, zámky a iné výstrednosti, rýchlo pochopili, že všetci majitelia bankoviek tieto papiere v jednu chvíľu za zlato nevymení, čo ich lákalo k vydávaniu stále ďalších bankoviek, v hodnote vyšších, než v skutočnosti zlato vlastnili. A po čase tu nastal problém .
 
1.1.3 Zlatý štandard
Peňažný chaos vždy viedol k revolúciám. Skoro to isté čo vo Francúzsku sa neskôr stalo v Rusku a niekoľkokrát v Číne. Po každej politickej katastrofe meny bolo bankovníctvo na krátku dobu z krotené. Ako náhle sa na poslednú katastrofu zabudlo, panovníci odovzdali celú  moc do rúk bankárom a začali ničiť hospodárstvo na novo. Na základe týchto skúseností s nekrytými alebo nedostatočne krytými menami došli niektorí panovníci k záveru, že trvalá peňažná istota- a týmto aj dlhodobý mier – je možný len vtedy, keď sú „papierové peniaze“ viazané na skutočné hodnoty, keď ku každej bankovke či minci existuje reálna, fyzická protihodnota.

Ako prvý bol zavedený strieborný štandard. Znamená to, že každá zem mohla vydať len toľko mincí a ceduliek, koľko mali v štátnych trezoroch striebra ako protihodnotu. Strieborný štandard postupne nahradil zlatý štandard, avšak jeho zavádzanie sa od každého štátu líšilo. Približne od roku 1800 mali zlatý štandard prakticky všetky štáty, a to až do začiatku prvej svetovej vojny v roku 1914. Z ekonomického hľadiska sa jednalo o najstabilnejšiu epochu v dejinách . Keďže množstvo zlata bolo dané množstvo a len tak z ničoho sa ďalšie peniaze nemohli vytvárať, nevznikali bubliny. Ľudia boli nútení hospodáriť rozumne a bez veľkých výkyv. Ak si niektorá zem chcela dovoliť viac, musela zvýšiť výkon, aby si od iných mohla kúpiť viac zlata. K tomu sa vyjadril známy rakúsky ekonóm Friedrich August von Hayek:

„S výnimkou obdobia zlatého štandardu využili prakticky všetky vlády v dejinách svoje exkluzívne právo k vydávaniu peňazí k tomu , aby klamali a zdierali ľud.“(1)

Pod zlatým štandardom bolo možné poskytnúť len málo úverov, lebo množstvo peňazí bolo obmedzené vlastnými zásobami zlata a banky robili o veľa menej obchodov. A preto bankári o zlatý štandard nestáli , práve naopak, snažili sa ho zbaviť. V roku 1914 bol zrušený. Európske krajiny chceli začať vojnu, potrebovali veľké množstvo peňazí na výzbroj, a tak prerušili zlatý štandard. Bankovky už nemuseli byť zameniteľné za zlato, a to z toho dôvodu sa už mohli tlačiť neobmedzene. Keďže neboli kryté, štát ľuďom nariadil, aby ich uznávali a používali. V tom období emisné banky západného sveta prešli pod súkromné osoby. Všetky štáty, keď chceli vytlačiť väčšie množstvo peňazí, boli nútený brať si u nich úvery. Vojna je vždy najlepšia, čo sa banke môže prihodiť. Ferdinand Lips napísal :

„Behom dve sto päťdesiatich rokov, keď Anglicko malo zlatý štandard (pozn. od roku 1664 do roku 1914) boli ceny stabilné, ba dokonca o desať percent nižšie ako predtým. Počas napoleonských vojen došlo síce k niekoľkom otrasom, svet však zostal pred naozajstnou infláciou alebo defláciou ochránený. Do roku 1914 bol francúzsky frank celých sto rokov stabilnou menou. Vlády od zlatého štandardu na začiatku 1.sv.v. ustúpili, pretože z vybraných daní nezískali dostatok prostriedkov k financovaniu vojny. Zlatý štandard zrušili a už ho znova nezaviedli. “ (2)

1.1.4 Dolár
V roku 1763 sa britská armáda na úkor Francúzov zmocnila veľkej časti  Severnej Ameriky. Súkromná banka Bank of England nútila nové kolónie, ktoré predtým používali svoje vlastné, od poplatkov oslobodené peniaze, aby akceptovali anglickú menu. Američania sa nahnevali, pretože boli spokojný so svojou menou. Biele obyvateľstvo tvorili osadníci, ktorí odišli z Európy do krajiny plných možnosti, aby začali od začiatku. Väčšina z nich boli Francúzi, Nemci a Angličania, ktorí už mali už mali dosť Európy a ich vládcov. A tak boli nútený platiť Anglicku dane v zlate a striebre. Po 20 rokoch Američanom došla trpezlivosť. Angličania nie len že vykorisťovali Američanov, ale aj im zakazovali priemyselnú výrobu a nútili ich, aby všetko nakupovali za drahé anglické peniaze od Británie. A tak aby sa oslobodili od úrokovej pasci, v roku 1775 bola vojna za nezávislosť. O rok neskôr, 4.júl 1776, bola oficiálne vyhlásená nezávislosť, banky ju však neuznali. A tak sa 13 kolónii odlúčilo od materských krajín a založili vlastné spoločenstvo štátov – Spojené štáty americké. Benjamin Franklin, zakladateľ USA a rozhorčený bojovník proti otroctvu, sa chcel vrátiť k vlastnej štátne mene a vytvoriť peniaze oslobodené od úroku a poplatkov. Anglickým bankám sa to samozrejme nepáčilo a pokúsili sa americké peniaze zakázať, koniec koncov neúspešne. Americké hospodárstvo začalo rozkvitať. Angličania potom na lodiach zakotvili pri východnom pobreží, začali tlačiť veľké množstvo falošných peňazí a šírili ich medzi ľuďmi. Každý osadník ktorý odchádzal na západ, dostal balíček plný týchto peňazí. Tak Angličania novú menu znehodnotili a spôsobili infláciu. Nasledovalo ďalších 7 rokov vojny a veľa mŕtvych, aby Angličania Parížskym mierom z roku 1783, aspoň oficiálne, zmluvne uznali nezávislosť.

V pozadí pokračovali boje medzi mocnými bankármi z Anglicka a USA na jednej strane a americkou politikou na strane druhej. Emisné banky vznikali a zanikali. Sever chcel donútiť juh , aby sa vzdali otroctva. Potom v rokoch 1861-1865 vypukla občianska vojna, známa ako sever proti juhu. Na vojnu však Abraham Lincoln potreboval peniaze. Požiadal o úver u súkromnej banky. Tá žiadala úroky vo výške 24 – 36 %. Lincoln bol bez seba, a tak, aby mohol financovať vojnu, musel prijať zákon, ktorý akceptuje legálne tlačenie nekrytých peňazí.  Vytlačilo sa 400 miliónov dolárov. Krátko po vojne bol A. Lincoln zavraždený a zákon zrušený.

V roku 1881 sa stal 20. prezidentom USA James A. Garfield. Sledoval politiku tvrdé meny- krytých v 100 % výške zlatom alebo striebrom. Pár týždňov po zverejnený svojej agendy bol zavraždený. Taktiež Wiliam McKinley, 25. Prezident, vyžadoval zlatý štandard. Zavraždený 6. Septembra 1901. Nákupná sila doláru v roku 1900 bola takmer na cent zhodná s nákupnou silou z roku 1800- o celých 100 rokov skôr. Pokiaľ mal štát v rukách zlato a kryl nimi peniaze, neexistovala takmer žiadna inflácia.

Na začiatku 20. Storočia bol J.P. Morgan najmocnejší americký bankár a patril medzi najbohatších mužov sveta. V roku 1907 rozšíril fámu, podľa ktorej vraj veľká konkurenčná new yorská banka Knickerbocker Trust Company je neschopná platieb a z krachuje. Správa sa rozšírila veľkou rýchlosťou. Desaťtisíce vystrašených občanov stáli pred bankami a chceli si vybrať úspory. Potom J.P.Morgan zvolal najdôležitejších bankárov, ktorí spoločne poskytli štátu úver. Ale už bolo veľmi neskoro. Banky sa ocitli v úzkych a to v priebehu niekoľkých hodín a museli zrušiť  úvery. Ľudia prichádzali o svoje domy, malé banky krachovali, ďalší prišli o svoje úspory. A štát mal u banky ešte vyššie dlhy.

Dôležitú úlohu v „boji“  proti americkému ľudu bol nemecký bankár Paul Warburg, ktorý sa prisťahoval v roku 1902, so svojim bratom Félixom. Tretí brat Max zostal v Frankfurte, aby viedol otcovu banku M.M . Warburg & Co, ktorá o niečo neskôr financovala revolúciu v Rusku. Paul Warburg sa oženil s Ninou Loeb, dcérou Salomona Loeba, ktorý bol hlavou najmocnejšej medzinárodnej banky Kuhn, Loeb & Company. Felix Warburg si zobral za ženu Fredu Schiff, dcéru Jakoba Schiffa, druhého najdôležitejšieho muža v Kuhn, Loeb & Company. Týmto chcem poukázať, aby ste videli ako boli títo ľudia informovaní nad udalosťami, a často krát kvôli tomu, uzatvárali manželstvá medzi sebou. 

Pretože sa všeobecne tušilo, že paniku v roku 1907 spôsobil J.P. Morgan a vedome, americký kongres menoval vyšetrovací výbor, ktorý mal viesť senátor Nelson Aldrich. Bol to spoločník J.P.Morgana považovaného za predĺženú ruku amerického bankového kartelu. Jeho dcéra sa vydala za Johna D. Rockefellera mladšieho, syna vtedy najmocnejšieho muža v USA. /redtým ešte Aldrich ale odovzdal svoju správu o krachu v roku 1907, ktorá síce neodhalila pozadie vtedajších udalostí, za to však nabádala k založeniu novej centrálnej banky, aby sa podobné udalosti už neopakovali.

1.1.5 Dolár ako hlavná svetová mena
V roku 1913 dostali bankári dolár úplne pod svoju moc a tak sa stali najmocnejšími ľuďmi sveta. Však naozajstnú moc majú ľudia ktorí majú peniaze. Napríklad taká prezidentská kampaň stojí nemalé peniaze, ktoré získavajú zo súkromných zdrojov. Existujú doklady, ktoré potvrdzujú, že bankári po generáciách financujú kandidátov obidvoch strán, aby potom prezident, im bol zaviazaný a rozhodoval v súlade s ich vôľou. Na konferencií v Janove v roku 1922 učinili mocní bankári  za „svojho doláru“ a libry hlavné svetové meny, a to zriadeným zlatého devizového  štandardu. Zároveň sa im podarilo oddeliť meny ostaných štátov od zlata. A tak bol „ich dolár“ jedinou krytou menou, mena, ktorá mala skutočnú hodnotu. Banky začali poskytovať veľké množstvo lacných úverov, na burzách sa bez zábran špekulovalo. V rokoch 1914-1919 zdvojnásobil FED (Federal Reserve Act) objem peňazí v obehu, čo prirodzene viedlo k nárastu inflácie. Bankroty, kolaps hospodárstva, rasové nepokoje, anarchie a krach burzy v roku 1920 na seba potom nenechali dlho čakať. Kongresman Charles Lindberg v roku 1921 povedal :
„Vďaka zákonu Federal Reserve Act bolo možné umelo vyvolať paniku. Terajšie zmätky sú prvé, ktoré boli vyvolané umelo, a síce obyčajným výpočtom prostej matematickej rovnice.“ (3)
 
Inflácia
Keďže sa dovnútra ľubovoľného hospodárskeho systému dáva do obehu stále viac a viac peňazí, tlačou nových bankoviek alebo zvyšovaním objemu depozitných peňazí, pričom sa zároveň nezvýšila produkcia, potom hodnota peňazí neustále klesá. Čím je niečoho viac, tým bezcennejšie to je. Tento proces, ktorý nikdy nevzniká náhodou, sa nazýva inflácia. Napríklad v roku 2001 máte na sporiacom účte sto eur. Po desiatich rokoch by ste mali mať sto desať eur. Na papieri je to viac, ale v skutočnosti je to úplne inak. Za sto desať eur ste totiž v roku 2011 kúpili o veľa menej ako v roku 2001. Takže nejde ani o čísla, ale o nákupnú silu, teda o to, čo za svoje peniaze dostanete.

Avšak oficiálna miera inflácie sa pohybuje v rozmedzí 1-3 %. Jedná sa totiž  o nepresné informácie. Pri určovaní miery inflácie sa vychádza z merania všeobecného vývoju cien. Tzv. košíku sú samozrejme zahrnuté i ceny počítačov, mobilných telefónov, videoprehrávače alebo cesty do exotických krajín, ktoré sú rok čo rok lacnejšie(najmä keď ide o staršie modely). Mimochodom uvedené veci neslúžia k dennej potrebe, teda nemajú vo spotrebiteľskom košíku čo hľadať. Takýmto spôsobom sa potom dá pohodlne kamuflovať nepretržitý rast nákladov na energie, pohonné látky, verejnú dopravu, potraviny, kultúru, zábavu a mnoho ďalších, a tým zastierajú skutočnú mieru inflácie.

3 Hyperinflácia
Hyperinflácia vzniká, keď sa inflácia a rast množstva peňazí vymkne kontrole a nejde ich zastaviť. Aby sa zaplatili úroky za úvery, berú sa nové pôžičky, a tým narastá i množstvo peňazí v obehu. Pri hyperinflácii môžeme vlastne len sledovať, ako peniaze strácajú na hodnote. Množstvo peňazí v eurozóne behom posledných desiatich rokov oficiálne stúplo o 130 %. V roku 2010 vzrástli s pribúdajúcim objemom peňazí taktiež obavy z celosvetovej hyperinflácii. Zadlžené štáty sa prostredníctvom hyperinflácie rady oddlžujú, ako v minulosti, tak aj dnes. Momentálne trpia všetky krajiny pod ťarchou dlhou a súkromných bánk. Jednoducho povedané to znamená: keď sa vytvorí toľko peňazí, že nakoniec nemajú žiadnu hodnotu, potom sú i dlhy štátov pri bank nulové. V niektorých prípadoch sa potom pokúšajú štát zbaviť súkromnej banky a ich vplyvu.

4 Zlato
Zlato a peniaze nejde od seba oddeliť, napriek snahám , ktoré sú v dnešnej dobe evidentné. Keď banky odmietajú obnovenie zlatého štandardu, môžeme tušiť, akú veľkú moc  má asi zlato. „Zlato sú len peniaze, a nič iného.“ (J.P.Morgan)

Zlato je kov s vysokou hustotou, odolný voči vzduchu, vlhkosti, teplote a väčšine rozpúšťadiel. Tým že je vzácne, má hodnotu, je krásne, farebné a energeticky výnimočné, bolo zlato odjakživa obľúbené ako šperk, ale v období inflácie alebo vojny taktiež ako istota. Zlato sa prakticky neopotrebuje, dá sa recyklovať. Mince z čistého zlata sa rýchlo deformovali, čo bolo veľmi nepraktické. A tak sa mince robili zo zliatiny. Keď bolo zlato červené, je zahusťované meďou, biele zlato striebrom, platinou alebo paládium.  Zlato v zemskej kôre sa vyskytuje v pomere ku striebru zhruba 1:15, a preto by sa ceny obidvoch surovín mali pohybovať v tomto pomere. Avšak manipuláciou na trhu so surovinami je narušený. Podľa hodnotenia expertov bolo doposiaľ vyťažených 165 000 ton zlata, čo odpovedá kocke s hranou 20 m. Približne polovica uvedeného množstva sú šperky. Ročne sa asi vyťaží 2300 ton nového zlata. United States Geological Survey odhaduje hospodársky ťažitelné rezervy zlata na celom svete na 47 000 ton. Keď budeme ťažiť s dnešnou rýchlosťou, môžeme ťažiť ešte 20 rokov. Pripočítame k tomu 53 000 ton, ktoré by sa počas súčasných cien a techniky bolo nehospodárne ťažené, dôjdeme k celkovému objemu 265 000 ton. Viac zlata na zemi už nie je. Čiže nikdy nemôžu stratiť na hodnote. To je najväčší rozdiel medzi papierovými peniazmi a zlatom. Zlato nikdy nepodlieha inflácii.

4.1 
Manipulácia s cenami zlata
„Asi najlepšie nákupnú silu ľudia udržia pomocou zlata. Jeho cena síce klesá, samozrejme jednotlivec z danej situácie vyjde stále relatívne dobre, a to vďaka tomu, že hodnota ostatných hmotných statkov sa prepadá ešte výraznejšie. Z uvedeného dôvodu by sa na zlato nemalo pozerať ako na surovinu, ale ako na menu, u ktorej sa nedá navýšiť množstvo- v protiklade k papierovým peniazom .“ Marc Faber

Manipulácia s cenami zlata a striebra funguje v zásade rovnako. Od dvadsiatich rokov minulého storočia bolo nutné udržovať nízke ceny zlata, aby sa podporil dolár a zamaskovala sa tak jeho bezcennosť. Do roku 2004 prebiehal tzv. gold fixing (pozn. stanovenie ceny zlata) v budove Rotschildovej banky v Londýne. Tu sa zrejme udržovali nízke ceny zlata, prostredníctvom fiktívneho predaja na Bullion Market. London Bullion Market je najdôležitejším mimoburzovým trhom na svete obchodujúci so zlatom a striebrom. Ukázalo sa, že ceny obidvoch kovov síce každé ráno pri otvorení ázijských trhov výrazne stúpali, za tým čo o niečo neskôr, pri otvorení londýnskom fixingu ešte nižšie ceny. Ráno sa všetko opakovalo: cena na ázijských burzách stúpala a trhy v Anglicku a USA ich opäť stlačili. Nakoniec sa ustálila nízka cena. Tento proces však bol tak nápadný, že Rotschildový oficiálne od gold fixingu po 85 rokoch úspešnej manipulácie cien zlata odstúpili a prenechali pole spriatelených bánk, ktoré stanovujú cenu dvakrát denne po telefóne. Ich možnosti manipulácie cien zlata sú však obmedzené. Ceny fixingu slúžia predovšetkým k určovaniu pevnej ceny zlata pre určitý deň. Od chvíle, keď jeho cena nie je závislá na londýnskom fixingu, konštantne stúpa, čo oslabuje americký dolár.

5 Banky
V podstate by mali banky slúžiť k tomu, aby opatrovali a spravovali peniaze svojich klientov a poskytovali úvery na investície, čo ma veľký význam pre hospodárstvo. Okrem toho môžu obchodovať s cennými papiermi a koordinovať toky peňazí svojich klientov, čiže poskytovať služby. V skutočnosti majú banky ešte väčšiu moc ako si vieme predstaviť. Sú to banky, ktoré určujú komu dajú pôžičku a komu nie. To platí v malom i vo veľkom, pre maloobchodníkov, rovnako ako pre štáty. Banky sú v podstate úverové inštitúcie, ktoré sa delia na centrálne banky, súkromné banky, družstevné banky, špeciálne banky.
 
5.1 Úvery
„Príčinou svetových udalostí nie je náhoda: Len to tak vyzerá, či sa jedna o národné, alebo komerčné záujmy. Väčšina z nich je zinscenovaná a majú ju na svedomí tí, v ktorých rukách končí šnúrka od mešca s peniazmi.“ (Denis Healey, bývalý britský minister obrany). Čo sa týka problémov s úvermi, ktoré boli poskytované aj ľudom ktorí ich neboli schopní splácať, treba sa pozrieť aj na jadro veci. Čím dlhšiu dobu potrebuje zákazník na vyrovnanie dlhu, tým dlhšie musí platiť úroky. Úroky sú peniaze, ktoré banky dostávajú za to, že nič nerobia. Ale čo sa stane, keď zákazník nie je schopný splácania ? To musí banky trápiť, alebo nie ? 16. Február 2003 : V celkovej tichosti sa v Berlíne na krízovej porade stretol nemecký spolkový kancelár Gerhard Schroder, minister priemyslu Wolfgang Clement a minister financií Hans Eichel so špičkami nemeckých bánk. Predmetom debaty bolo vytvorenie naliehavého záchranného plánu pre veľké nemecké banky. Mali byť oslobodené od úverovej záťaže v hodnote 50 do 100 miliárd eur, tzn. Zbaviť sa „zlých“ pôžičiek, ktoré už klienti bánk nemohli splácať.

„Vyššie  uvedené zaznieva po jednej z mnoho obdobných záchranných transakcií, ktoré prebehli behom uplynulých mesiacov. Tajná schôdzka sa však nekonala po 15. Septembri 2008 – deň insolvencie americkej Investment Lehman Brothers , po dátume, ktorý v novom tisícročí bankári označujú bodom zlomu. Berlínska schôdza sa uskutočnila o celých 67 mesiacov, tzn. O 22 štvrťročných hlásení, či o šesť ročných vyúčtovaní pred krachom Lehman Brothers, a to 16. februára 2003.“(4)


Odhad nedostatočne krytých úverov sa vyšplhal až na 300 miliárd eur. Najneskôr od roku 2003 vedela aj spolková vláda, že banky získali pre seba na pokrytie úverových strát stovky miliárd a že suma narastala. A rozdávali i naďalej pôžičky na kúpu nehnuteľností a „rozhýbali“ trh. V pondelok 15. september 2008 sa newyorská pobočka investičné banky Lehman Brothers doslova zatĺkla vlastnými  úvermi. V tejto chvíli politici spadli z oblakov, samozrejme, ako keby o ničom nevedeli.  V celom západnom svete boli štáty nútené vydávať na záchranu bánk miliardy dolárov – peniaze, ktoré samozrejme nemali. Všetky zeme sú ohromne zadlžené a prijmi z daní pracujúcich nestačia na zaplatenie úrokov. Peer Steinbruck 13. Septembra 2010, sa skutočne vyjadril k téme bankám v rozohovore pre magazín Spiegel : „15.september 2008 z krachovala Investment Lehman Brothers a obrovskému poisťovaciemu koncernu AIG hrozil podobný osud. Bol som presvedčený, že keby AIG padol, finančný sektor by vzniknuté napätie neustál. V skutočnosti stál svet na samom okraji priepasti.  “(5)

Záver
Touto prácou som chcela poukázať na reálny faktor vzniku hospodárskej krízy. Každý človek vie, že táto situácia vznikla najmä kvôli pôžičkám, ktoré boli poskytované ľudom, ktorí ich nedokázali splácať. Ja som chcela poukázať na fakty, ktoré hovoria či skôr dokazujú, že hospodárska kríza má hlbší koreň začiatku, ako sa na prvý pohľad zdá. Riešenie tejto situácie je reálne, no napriek tomu sa musím spýtať, kto vlastne tú situáciu chce zlepšiť. Bohatí sú bohatší a chudobní chudobnejší. Stredná vrstva sa už vytráca. Myslím si, že samotný problém nie je v ekonomike a postavenom systéme, problém je v mentalite ľudí. Pri písaní tejto práci, som sa nielen veľa naučila, ale zároveň som dostala  iný pohľad na celú situáciu. Zbieranie informácii bolo náročné, ale osobne dúfam, že som získané informácie podala zrozumiteľným spôsobom.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Ekonómia

:: Aktuálne kurzy mien ECB

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.025