Etické názory Aristotela a Platóna
OTÁZKA Č. 8
„...cnosti nám nie sú dané ani od prirodzenosti, ani proti prirodzenosti, máme však prirodzenú vlohu, aby sme ich
nadobudli. Tak sa spravodlivým konaním stávame spravodlivými i statočnými.“
(Aristoteles)
„... štát
patrí k prirodzeným útvarom a človek je od prírody štátotvorná bytosť... Totiž v protiklade s ostatným živočíchom je človeku
vlastné, že on jediný má zmysel pre dobro a zlo, pre právo a bezprávie a pre podobné veci, spoločenstvo v týchto veciach vytvára rodinu
a štát.“
(Aristoteles)
- Využite uvedené texty a zhodnoťte etické názory Aristotela
a Platóna.
- Vysvetlite Platónovo a Aristotelovo chápanie štátu.
- Vyjadrite vlastný názor na
tieto názory významných starovekých klasikov.
Aristotelova etika
Aristotelova etika je etikou
šťastia; šťastie, blaženosť (eudaimonia) predstavuje cieľ života a zároveň najvyššie dobro. Aristoteles skúma možnosti
dosiahnutia šťastia jednotlivca v rámci spoločnosti. Na rozdiel od svojho predchodcu Platóna vníma dobro ako pojem relatívny, no za spoločné
pre ľudí považuje, že najvyššie dobro – šťastie – dosahuje každý bez rozdielu cez toto vlastné dobro. Podľa toho, v čom možno
vidieť obsah šťastia, rozoznáva tri typy života: život rozkošnícky, politický a teoretický. Najvyššie stavia život teoretický, pretože
sa v ňom najviac uplatňuje činnosť rozumu, ktorým sa človek odlišuje od zvierat a podobá sa bohom. Cieľ videl Aristoteles v nájdení
najušľachtilejšieho šťastia, čo môžu dosiahnuť len cnostní ľudia, ktorí pestujú mravné a rozumové cnosti. Cnosti delí na rozumové
(dianoetické) a mravné (etické) v užšom zmysle) a etika je u Aristotela filozofiou konania, nielen poznávania, ani morálka nemá byť vecou
poznania, ale konania a praxe, pretože bez toho sa človek nemôže stať mravným. Mravné cnosti sú stredom medzi dvoma krajnosťami, napr.
statočnosť je stredom medzi zbabelosťou a nerozvážnou smelosťou, štedrosť medzi márnotratnosťou a skúposťou a pod. Mravné cnosti človek
dosiahne vtedy, keď bude udržiavať žiadostivú stránku svojej duše medzi výstrednými krajnosťami, t. j. keď nebude ani bojazlivý, ani
pochabý, zjašený, ale statočný; ani márnotratný, ani skúpy, ale štedrý, ani malicherný, ani okázalý, ale veľkorysý, ani podlízavý,
svárlivý, ale priateľský. Najväčšia cnosť je spravodlivosť, ktorá spočíva vumiernenosti. Pre cnosti alebo necnosti sa podľa
Aristotela rozhodujeme slobodne; naša od ničoho nezávislá voľba medzi dvoma predmetmi je samostatné a nepredvídateľné prírodné dianie.
Aristoteles tu po prvý raz použil pojem etickej slobody, podobne ako neskôr (pod názvom liberum arbitrium) katolícka cirkev,
ako zdôvodnenie trestania hriešnikov v pekle. Samo slobodné vyhľadávanie zlatej strednej cesty však nestačí. Človek sa od ostatných tvorov
líši čímsi božským a v zmysle tohto božského prvku svojej bytosti musí žiť, ak nechce klesnúť do podľudského stavu: musí sa usilovať
o prehĺbenie svojho vnútorného rozumového života. Vonkajšie dobrá, ako zdravie, urodzenosť, krásu, zdravé potomstvo a dobrých priateľov
považuje Aristoteles za nevyhnutný predpoklad šťastia. Ideálom Aristotelovej etiky je občan s bohato rozvinutými spoločenskými vzťahmi.
Spoločnosť je nevyhnutná podmienka mravnosti a človek je tvor patriaci do obce.
Aristotelove chápanie štátu :
- správne ústavy : monarchia
- nesprávne ústavy : 1. aristokracia ( vláda šľachty má právo rodové, vznešený pôvod )
- 2. oligarchia ( vláda najbohatších )
- 3. politeia ( vláda väčšiny ) → demokracia ( vláda ľudu )
Platón:
II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu
spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše.
Duša spravodlivého človeka má tri základné
cnosti: múdrosť = HLAVA = filozofi ( vládcovia )
Statočnosť/vôľa = HRUĎ = strážcovia ( vojaci )
Umiernenosť/žiadostivosť =
BRUCHO = remeselníci
U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do
troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou.
1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa
majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou – vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam
patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.
2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi
(fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.
3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu
živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.
Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa
Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce
a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom "totalitného štátu", občan je tu pre
štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola
nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.
Kritika : oligarchia ( vláda bohatých)
demokracia ( vláda ľudu )
tyrania ( vláda násilia )
- napísal dielo :
ÚSTAVA
Zones.sk – Zóny pre každého študenta