Filozofia - úvaha pre začiatočníkov v predmete filozofia

FILOZOFIA esej

Filozofia, z gréckeho φιλοσοφία, teda doslova láska k múdrosti, taktiež nazývaná matkou všetkých vied alebo “nadvedou“ je podľa mnohých tým najprirodzenejším ľudským – odpoveďou na základnú otázku „prečo?“ A teda tak, ako deti odmala, si aj my ľudia odpradávna kladieme túto otázku. Z toho môžeme ľahko vyvodiť, že jednou z najzákladnejších ľudských čŕt či prirodzeností je údiv. Práve údiv ako vlastnosť je to, na čom sa dnes filozofi zhodujú ako na základnom kameni filozofie. Z údivu, teda uvedomenia si existencie iného vzniká pochybnosť, a tam, pri pochybnosti, sa reálne začína otvárať svet, ktorý nazývame filozofia.

V minulosti, teda v staroveku, vnímaná ako právoplatná veda skúmajúca najprv božstvo, človeka, prírodu, jej javy a ich previazanie, neskôr už aj správanie, vedomie a iné abstraktné koncepty, bola filozofia tá, čo dala základ neskôr sa z nej vyvíjajúcim vedám, ako fyzika, biológia a matematika (geometria). Jej vznik, teda vznik klasickej západnej filozofie, datujeme do starovekého Grécka 4. až 5. storočia pred Kristom, kde sú jej najznámejšími predstaviteľmi, a zároveň de facto zakladateľmi, Sokrates, Platón, Aristoteles, pričom z menej známych môžeme spomenúť napríklad Anaxagora. Ich prvotné názory, ktoré v podobe diel formovali filozofiu a nahliadanie na vedenie ako také sa zachovali a uplatňujú sa prakticky až dodnes. Práve nimi opísane, vo veľkej časti až elementárne pravdy každodenného a duchovného života sa stali základom stredovekej a modernej západnej filozofie. Keďže sa neštítili hĺbania nad prakticky žiadnou z tém, kam v tej dobe patrilo aj náboženstvo, božstvo a viera ako taká, z histórie k nám prichádza mnoho poznatkov. Medzi ne patrí zistenie a oddelenie božského a svetského, správneho a nesprávneho, teda dobra a zla, či pravdy a klamu. Názory a vedenie filozofov sa ale stretávalo aj s nepochopením a opovrhovaním, pričom až ďalšie generácie často prijali alebo vôbec pochopili myšlienky niektorých významných vizionárov, debatérov a mysliteľov.

Dobrým príkladom je napríklad práve Sokrates, ktorý v konečnom dôsledku na svoju odvahu pýtať sa zaplatil tú najväčšiu cenu – život. Veľmi známy je práve jeho dialóg, nesúci názov Eutyfron, v ktorom sa rovnomenného pýta a snaží sa ho donútiť premýšľať nad otázkou božskosti, vzťahu boha k nej, svetskosti a hranice medzi nimi. Sokrates sa Eutyfrona pýta „či bohovia milujú zbožné lebo je zbožné , alebo preto je zbožné lebo ho [Eutyfronov čin] milujú?“ Po Sokratovom spytovaní sa dospejú obidvaja k názoru, že vec alebo čin bohovia milujú, pretože je zbožný. A toto je revolučné náboženské tvrdenie, keďže v sebe obsahuje, že zbožnosť nie je definovaná z hľadiska bohov.

Práve podobné pýtanie sa, polemizovanie a laicky povedané “špekulovanie“ nad povahou všetkého nakoniec viedlo k názoru spoločnosti, že Sokrates je vlastne škodca, ktorý svojimi otázkami “ničí“ deti a mladú generáciu, čo nakoniec viedlo k jeho obžalovaniu a odsúdeniu na smrť.

Preto je veda, ktorá nie je vedou tak dôležitá. Dáva nám možnosť sa nekonečne udivovať, zamýšľať a pochybovať, pričom vo filozofii možno nejde tak veľmi o hľadanie odpovedí ako nových otázok, ktoré dávajú priestor uvažovať nad všetkým ďalej. A presne to je poslanie filozofie – pýtať sa.