Ludwig Feuerbach

Hrdo sa označuje za vyústenie nemeckej klasickej filozofie, ale to sú iba marxistické žvásty. V podstate ide o empiristickú a antikresťanskú odnož hegeliánov, ale inak veľa novosti nepriniesol, snáď až na ocenenie existenciálnych pocitov. Je to taká ateistická bodka za nemeckou klasickou filozofiou.

Jediné pravdivé poznanie, čo máme je poznanie zmyslové, realita zmyslového bytia. Feuerbach kritizuje jednak Hegelovu metafyziku absolútna- svetového ducha, a jednak dialektickú metódu. Podľa neho treba proste radikálne zúčtovať s každou špekulatívnou filozofiou. Pri svojej filozofii náboženstva vychádza z Heglovej kategórie odcudzenia /Hegel ju má napríklad v odcudzení sa ducha, inobytie, duch mimo seba/. V náboženstve nie Boh tvorí človeka na svoj obraz, ale opačne, človek vytvára Boha na svoj obraz. Odcudzuje sa tým sám sebe, lebo svoju skutočnú podstatu prevádza na Boha. Ako je to myslené? Nielen zmyslové predmety sú predmetmi človeka. Ale ľudské duchovné predmety patria človeku. No tieto predmety sa pripisujú Bohu, vládnu nad človekom a teda sa mu odcudzujú. Ak sa človek premieta do pojmu Boh, dochádza k jeho sebaodcudzeniu. Podstata Boha je ľudská podstata premenená na absolútno. Náboženstvo je výtvor ľudskej prirodzenosti, ktorý vznikol strachom, obavou o budúcnosť, no aj úsilím o šťastie. Človek sa rozdvojuje v sebe samom a kladie si Boha ako svoj protiklad. Hoci náboženstvo sa rodí najmä z pocitu závislosti človeka na prírode. Ale nie sú to iba negatívne príčiny.

Náboženstvo vzniká aj z pocitu úcty a radosti. Ale nielen to. Kým z priestoru a času u Hegela vznikajú: z priestoru inobytie ducha čiže príroda a z času dejiny /pravda, koreň je v Kantovi a aj hlbšie- Spinoza, Descartes/, u Feuerbacha sú priestor a čas proste človekom zbožštené. Z povahy priestoru a času je možné, že oni tvoria predpoklad pre vznik takých všeobecných pojmov, ktoré abstrahované môžu pôsobiť až ako božstvá. Zbožšťovanie je možné vďaka priestoru a času, resp. pojmom vzniknutým v nich. Ako vidíme, človek síce inklinuje k náboženstvu, ale nie je to nutné. Náboženstvo nejestvovalo od počiatku.

Dogmy kresťanstva v skutočnosti nejestvujú, sú iba vymyslené. Dôležitá v kresťanstve je najmä láska k Bohu, ale to už je odcudzenie. Preto lásku k Bohu nahrádza Feuerbach vetou- Homo homini Deus est- človek je človeku Bohom. Človeka má človek milovať tak, ako by šlo o Boha, lásku k Bohu prenáša na človeka. Feuerbach nie je a priori proti náboženstvu, ale ponecháva ho iba v sociologickej rovine. Ide o náboženstvo bez Boha. Je to náboženstvo srdca, náboženstvo lásky. Medziľudské vzťahy sú adekvátne kresťanstvu, len je to bez Boha. Feuerbachova kritika Hegela ide ďaleko. Feurebach, aby sa úplne zbavil abstraktných pojmov, ktoré by mohli byť brané osebe hovorí, že esencia je spojená s existenciou. Podstata je stále spojená aj s existenciou, teda veci ktoré majú podstatu aj jestvujú. Tým sa vlastne posúva na pozíciu ďaleko od realizmu, hoci nehlása priamo nominalizmus. Podstata nie je abstraktná.

Samotné poznanie Feuerbach delí. Zmyslové vnímanie označuje ako prax. No okrem toho jestvuje aj nazeranie. Toto nazeranie je priamy kontakt s tajomstvami bytia cez existenčné pocity, ako bolesť, láska, hlad, etc.. Empirické vnímanie nám zaručuje myslenie a existenčné pocity  nazeranie. Cez myslenie dôjdeme iba k javovej stránke bytia. Nazeranie je zasa veľmi zoširoka, ono vníma iba niektoré momenty, ale ak je samo, chýba systematizácia a formálne kritérium. Poznanie sa dosahuje syntézou nazerania a myslenia vzniknutého zo zmyslového vnímania. Nejde o bytie a nebytie Boha, ale o bytie a nebytie človeka, nie či Boh je nejako zjednotený s podstatou človeka, ale o zjednotenie konkrétnych ľudí do rovnosti, nejde o to, či je človek ospravedlnený pred Bohom, ale či je ospravedlnený pred človekom, nejde o to či je v chlebe telo Kristovo, ale aby sme mali chlieb pre svoje telo, nejde o to dať Bohu čo je božie a cisárovi čo je cisárovo, ale dať človeku čo je človekove.