Ludwig Josef Johann Wittgenstein - Traktát

Ludwig Josef Johann Wittgenstein- Traktát /1889- 1951/
Narodil sa vo Viedni 26. apríla 1889. Bol z veľmi bohatej rodiny, jednej z najbohatších v Rakúsko- Uhorsku. Po jeho matke je nazvaný podnik Poldy Kladno. Pôvodne sa zaoberal technickými vynálezmi okolo lietadiel, viaceré má patentované. Vyznamenal sa ako vojnový hrdina I. svetovej vojny, hoci začal bojovať ako vojak, vypracoval sa v bojoch na dôstojníka a splnil podmienky na udelenie zlatej medaily pre dôstojníkov. V zákopoch napísal počas bojov Tractatus logico- philosophicus. Po vojne všetok obrovský majetok rozdal väčšinou intelektuálom, mnohých tým zabezpečil do smrti. Odvtedy sa živil len tým čo zarobil sám. Potom pracoval ako učiteľ na dedine, hoci mal už niekoľko vysokých škôl. Tu napísal slovník rakúskej nemčiny pre ľudové školy- pedagogickú pomôcku, na svoju dobu veľmi novátorskú. Istý čas sa venoval architektúre a je pôvodcom svojského modernistického štýlu, známou pamiatkou je dnešné bulharské veľvyslanectvo vo Viedni. Neskôr vyučoval na vysokej škole. Počas II. svetovej vojny pracoval ako ošetrovateľ, pri tejto príležitosti urobil niekoľko objavov v neurológii. Po vojne ešte napísal dve významné diela, Filozofické skúmania a O istote. Zomrel 29. apríla 1951 na rakovinu, ešte 2 dni pred smrťou dokončil dielo O istote, dopísal, upadol do kómy a viac sa neprebral. Do čoho sa pustil, v tom vynikal. Jeho IQ sa odhaduje na 200 a viac- podľa rozboru prác. Je považovaný za jedného z najviac inteligentných ľudí dejín ľudstva.

Tractatus logico - philosophicus, ktorý napísal v zákopoch mal vyriešiť všetky dovtedajšie filozofické problémy. Svet je všetko, čo fakticky je, hovorí v prvej vete. Svet nie je samozrejmý, ale je to to jestvujúce. Svet je celkom faktov, nie vecí, hovorí ďalej. Nezaujímajú ho jednotlivé podstaty. Zaujímajú ho veci, ktoré sú vo vzťahoch, čiže fakty, nie samotné izolované podstaty. „Fakty v logickom priestore sú svetom. Svet sa rozpadá na fakty“.

To čo fakticky je, je existencia stavu vecí, hovorí v druhej vete. Stav vecí musí jestvovať v logickom priestore. Znamená to, že vec sama, svojou povahou určuje, v akom stave sa môže nachádzať, proste v celku vecí je istý počet možných faktov, možných situácií, možných stavov vecí. Sama vec nikdy nie je mimo stavu vecí, mimo nejakého faktu, bez toho je nemysliteľná. Jestvuje istý počet logicky možných stavov vecí. Svet je možné rozložiť na isté predmety. Jestvujú isté predmety, ktoré sú nedeliteľné vo vedeckom zmysle/no tým sa filozofia nezapodieva, je to oblasť špeciálnych vied/, ale aj samotné predmety sa ako predmety pokladajú za nedeliteľné, za element. Hrnček je jeden a ako hrnček je nedeliteľný. Svet je zložený z predmetov- ryby, skaly, stoličky etc., v predmetoch spočíva substancia sveta, substanciou sú samy predmety. Existencia predmetov, to je základ a to podstatné. Náhodná je konfigurácia, to v akom stave vecí sa predmet nachádza. Celok jestvujúcich stavov vecí je svet. Človek si robí obrazy faktov. Samotný obraz je model skutočnosti. Samotný obraz je obrazom v tom, že predstavuje, ako sa veci majú k sebe, zobrazuje stavy vecí. „Obraz je takto spätý so skutočnosťou, siaha až k nej. Je priložený k skutočnosti ako merítko“. Medzi obrazom a zobrazovaným je zobrazovací vzťah. Aby tento zobrazovací vzťah mohol byť, musí mať zobrazované a obraz čosi spoločné. A to je práve logická forma zobrazenia. To, čo samotný obraz predstavuje, to je jeho zmysel. Obraz môže byť pravdivý alebo aj nepravdivý.

„Logický obraz faktu je myšlienka.“, hovorí v tretej vete. Pravdivý obraz sveta je celkom pravdivých myšlienok. Znak, ktorým sa vyjadruje myšlienka nazýva Wittgenstein vetným znakom.. Vo vete predmetom myšlienky zodpovedajú prvky vetného znaku. Prvky vetného znaku sú jednoduché znaky, mená. Meno má význam iba vo vete. Znak určuje svoj význam tak, ako sa používa. Myslený vetný znak je myšlienka.

„Myšlienka je zmysluplná veta“, hovorí v štvrtej vete. V tomto zmysle je mnoho filozofických problémov pseudoproblémami. Mnoho filozofických otázok spočíva v neporozumení logike jazyka. V tomto zmysle chápe filozofiu ako kritiku jazyka. Samotná veta proste ukazuje, niečo zobrazuje. „Celok pravdivých viet je celá prírodoveda.“ Filozofia má za cieľ logické ujasnenie myšlienok. Výsledkom filozofie je vyjasnenie viet a nie nejaké filozofické vety. „Všetko čo sa dá myslieť, dá sa myslieť jasne. Všetko čo sa dá povedať, dá sa povedať jasne.“ Vety, ktoré majú výpovednú hodnotu o svete sú neutrálie. Ležia medzi tautológiami a kontradikciami. „Vety logiky sú tautológiami.“ Tautológie sú platné za každých okolností a kontradikcie nikdy, sú teda analytické súdy- nič sa z nich nedozvieme. 

Veta je pravdivostná funkcia elementárnych viet, hovorí v piatej vete. Pravdivostné funkcie sú základné elementárne použitia spojok výrokovej logiky, napr. p a súčasne (konjunkcia) q. Všetko vyvodzovanie sa deje a priori, na úrovni logiky, keďže myšlienka zobrazuje fakty. Preto je jediné vyvodzovanie budúcnosti a celá kauzalita /príčinnosť/ iba poverou a nemá zmysel. „Hranice môjho jazyka sú hranice môjho sveta.“ Svet, ktorý je zdeliteľný, o ktorom môžem hovoriť s inými je svetom v jazyku.

Negácia, konštanta, premenná, základné spojky- toto sú symboly používané v pravdivostných funkciách. Wittgenstein takto začína šiesty odsek Traktátu. Matematiku vníma ako v podstate redukovateľnú na logiku, z logiky konštruuje i čísla. Hovorí, že veta matematiky nevyjadruje nijakú myšlienku, a v živote matematické vety nepotrebujeme, potrebujeme jedine to, aby sme z nematematických viet pomocou matematiky odvodili iné výroky. Logika ukazuje platnosti v tautológiách a matematika v rovnostiach.

Toto dielo je predovšetkým dielo o etike, i keď je jej venované málo. Ťažko sa totiž o tom hovorí. Vo svete nie je žiadna hodnota, keďže jeho hranica je hranica jazyka. Hodnota je mimo sveta. Etika sa nedá vysloviť, je transcendentálna. Rovnako to platí aj o estetike. Boh sa vo svete nezjavuje, je transcendentný. Smrť nie je udalosťou života, neprežívame ju. Nie to, aký je svet je mystické, ale to, že svet je. V podstate ide o základnú Heideggerovu otázku o zmysle bytia. No Wittgenstein to pokladá za nevysloviteľné, za mystické. A tak končí Traktát siedmou vetou- „O čom sa nedá hovoriť, o tom sa musí mlčať.“

Wittgenstein tejto téme venoval svoju prednášku o etike, jediný text spolu s Traktátom ktorý za života uverejnil. Hovorí, že ak by aj jestvovala kniha, ktorá by opisovala všetko na svete, nebola by v nej zmienka o etike. O tomto sa nedá hovoriť, je to v človeku. Na jeho prvé obdobie, reprezentované najmä týmito publikáciami nadväzuje analytická filozofia, ktorej je spolu s Russellom spoluzakladateľom.