Platón - teória štátu a etika

Areté je fronésis. Cnosť je rozumnosť. Platón hovorí o cnosti ako o naučiteľnej, cnosti sa možno učiť, je len jedna a spočíva na vedení. Cnosti sa možno naučiť, zlo je prejavom slabosti a omylu. Najvyššie dobro je blaženosť /eudaimoniá/. Platón rozoznáva štyri druhy cností: Andreia. Andreia je cnosť muža, cnosť bojovníka. Je to zmužilosť alebo odvážnosť. Jednoducho smelosť, nebojácnosť je zmužilosť, andreia. V duši ju reprezentuje srdnatá časť duše, jeden z koní podľa Faidóna alebo časť duše usídlená medzi hrdlom a bránicou. Sofrosyné- prekladá sa ako zdržanlivosť. Zodpovedá časti duše, ktorá sídli v časti pod bránicou. Môže sa chápať dvojako. Je to zdržanlivosť ako odolnosť proti pokušeniam, ako sebaovládanie pred vášňami. Inak sa sofrosyné chápe ešte aj ako zdržanlivosť v záveroch. Správny človek si uvedomuje, že neznalosťou zmyslu života, pokiaľ nepochopí ideu dobra je v praxi iba to, že nič zásadné o živote nevie, nič z etického hľadiska nemôže vypovedať.

Ďalšou významnou cnosťou je sofia, prekladá sa ako múdrosť. Múdrosť je predovšetkým poznanie ideí a hlavne idey dobra. Podľa dialógu Epinomis je múdrosť znalosť čísla. Mala by jej zodpovedať tá časť duše, ktorá sídli od krku vyššie. Konečne diakosiné, spravodlivosť. Je to podľa dialógu Faidón i Timaios harmónia troch zložiek duše, ale chápe sa aj inak. Sokrates sa pýta na definíciu spravodlivosti, ale Platón to vysloví expresis verbis. Spravodlivosť je dať každému to čo mu patrí. Toto sú štyri cnosti.

Werner Jäger a Karl R. Popper určili politickú filozofiu za podstatu Platónovho myslenia. Podľa Platóna sa štát má hlavne starať o duševné dobro človeka. Takto vníma svoju koncepciu teórie štátu. Každý má konať to, čo je najschopnejší. Štát pozostáva z troch pokolení: Je to železné pokolenie, roľníci a remeselníci, ktorí zabezpečujú výrobu všetkého. Je to prostý ľud, a toto je najpočetnejšia vrstva obyvateľstva. Títo zabezpečujú všetko, čo je potrebné pre život. Ďalšou zložkou spoločnosti je strieborné pokolenie. Sú to strážcovia. Samotní strážcovia sú rozdelení na vojakov, tí ochraňujú krajinu a epikuroi vykonávajú zabezpečenie poriadku. Platón dbá o neobyčajnú výchovu strážcov. Iba fyzicky a duševne najschopnejší môžu patriť medzi strážcov. Ich telesná výchova je budovaná gymnastikou, o ich duševnú stránku sa stará músika. Homér, Hesiodos, grécka tragédia, výtvarné a sochárske umenie ako štvrtá rovina, všetko je zakázané a pestuje sa iba platónska músika založená na hudobných pomeroch, aplikáciách geometrie etc.

Väčšina ľudí patrí medzi železné pokolenie, teda medzi prostý ľud. Táto žije obyčajným klasickým spôsobom života v rodinách. Pre strážcov toto neplatí. Strážcovia žijú v komunitách. Nežijú v rodinách. Spolu žijú muži a ženy. Deti sa po narodení odoberajú na štátnu výchovu /deti strážcov/ a rodičov nepoznajú. Najlepší strážcovia obcujú s najlepšími strážkyňami čo najčastejšie za účelom splodenia čo najlepšieho potomstva. Pokiaľ sa to potomstvo nevydarí, je choré podľa Platóna sa s tým zaobchádza tak, aby nezostalo na žive.

Jestvuje aj zlaté pokolenie. Sú to najlepší spomedzi strážcov, sú to filozofi. Až po päťdesiatke ich vyučujú dialektike v rámci poznania pravej múdrosti. Filozofie priamo nazerajú na ideu dobra a na idey. Sú to najmúdrejší ľudia. Preto sú filozofi vládcovia. /archonti/. Oni priamo vládnu. Dívajú sa na idey a tak vždy vedia čo treba robiť, poznanie ontológie im umožňuje vedieť vždy pružne reagovať bez stabilných pravidiel. V Zákonoch to zmenil. Podľa tohto dialógu nie je možné, aby ľudia podľa poznania ontológie pružne reagovali na rôzne situácie iba skrz ich znalosť ideí. Je potrebné poznanie zákonov, ktoré sú právom nahrádzajúcim etiku. Etika založená na metafyzických hodnotách sama nestačí, musí byť podoprená právom. A na to sú zákony, aby človek nemusel okamžite vyvodiť z ontológie etické konzekvencie pre každú situáciu.
Za dobrú ústavu považuje svoj štát, aristokraciu- vláda najlepších, za postupne horšie timokraciu, oligarchiu, demokraciu /démos je silné zviera/ a nakoniec tyranidu- bič ľudstva.