Zóny pre každého študenta

Staršia sofistika

Slovo sofistés má možno v dnešnom poňatí ovplyvnenom Platónom negatívne konotácie. Ich zamestnaním bolo že boli učitelia múdrosti. Vyučovali po krajine ľudí za peniaze múdrosti. Platón im vytýka, že sa prehlasovali za učiteľov múdrosti a že brali za vyučovanie peniaze. No nemohli ísť po žobraní.
Ak chceme pochopiť, čo sa dialo potom, musíme si čosi povedať o gréckej tragédii. Korifaiovia, t. j. vodcovia zboru začínajú pod vplyvom demokratizácie za perzských vojen improvizovať. Neskôr korifaia vystriedal herec. Aischylos pridal k jednému hercovi druhého, obmedzil úlohu zboru a hlavnou zložkou urobil dialóg. Postupne sa z viacerých prvkov vyvinula tragédia a komédia. Komédiu ovplyvnila megarská fraška, tragédia vznikla zo satyrskej drámy, kde satyri boli prezlečení za capov, zo spev capov- tragón ódé sa pomenoval pojem tragédia.

Bolo napísaných okolo 2000 tragédií,
údajne aj Empedokles napísal niekoľko. No zachovali sa celé iba od 3 autorov, Aischylos, Sofokles, Eurypydes. V tragédii tematicky prevažoval mýtus. Mýtus je základný stavebný kameň tragédie a je to jej duša. Na známej látke sa dejom robí katarzia. Katarzia, očistenie sa deje cez rôzne duševné pohnutia- súcit, niekedy bola zameraná na šírenie hodnôt podporujúcich polis. Ide o staré problémy mýtickej doby v konfrontácii s novými hodnotami – najmä politickými od Peisistratovej tyranie. Hrdina to sám nevyrieši, konflikt sa rieši novými kolektívnymi hodnotami. Polis čakala od divadla šírenie jej politických hodnôt. Politický kontext drámy bol zdola korigovaný neúspechom u prodemokraticky orientovaného publika, zhora neposkytnutím zboru, pozdejšie zákazom napádať určité osobnosti. Sofoklova a Aischylova činnosť manifestujú demokratické hodnoty, v Aischylovej hre Prosebnice sa 1x v dráme objaví slovo demokracia. Euripidés v hrách práve útočí na hodnoty demokracie, je opačne orientovaný.

Ďalšou témou sú pravidlá a hodnoty nepolitického charakteru. Strach a úcta, nespornosť dovtedajších pravidiel na jednej strane dráma vyjadrí. No zobrazenie hodnôt je rôzne! Tragédie poukazujú na nejednoznačnosť hodnôt ktoré preferujú olympskí bohovia. Jedno božstvo je činom uspokojené, za ten istý čin prichádza trest od iného božstva. V axiologicky nejasných situáciách ponúkaných náboženstvom, často zasahuje iné božstvo, súd bohov alebo areopág /areios pagos/- attický súd. Tradičné pevné názory ako nezmeniteľnosť osudu alebo neutešiteľný posmrtný život síce nie sú napadnuté, ale problém je v tom, že často trpí i nevinný človek, pretože rôzne vôle bohov sú neodvrátiteľné. Hodnoty pravidiel antického života by mali byť hlbšie, je to často hľadanie prirodzeného práva.

Zákony by sa mali ukázať ako nadradené, no tragédie odhalia i relatívnosť ich platnosti a nekonzistentnosť, ktorá musela byť ďalej riešená medzi bohmi.
Z problematickosti hodnôt diferencovaných politicky, ktorá sa v živšej a plastickejšej forme prejavila v drámach nebolo ďaleko k relativizmu. Na jednej strane požiadavky v demokratickej polis kládli na občana isté nemalé nároky. Bolo to rečníctvo a znalosť v argumentácii, takisto hlbšie všeobecné vedomosti. Na druhej strane opieranie sa o tradičné hodnoty nebolo možné len kvôli ich rozporom s hodnotami demokratickej polis, bola to aj ich vnútorná protirečivosť, veď spory sú v tragédii často riešené zasadaniami a súdmi bohov, prípadne bohovia rozhodujú s ľuďmi na areopágu.

Tieto okolnosti vytvorili podmienky pre objavenie sa sofistov, učiteľov múdrosti. Živili sa učením rečníctva, práva, základov štátovedy, znalosti dosiahnuť v spore víťazné stanovisko, základov jazykovedy a mnohých iných odboroch. Pri tomto prejavili i svoje filozofické názory. Hoci Platón ich hodnotil skôr negatívne, sofistai prispeli nezmazateľne do dejín myslenia. Pravdepodobne najskôr narodeným sofistom bol Prótagorás z Abdéry. Prejavil sa v mnohom ako filozof. Jeho najznámejším zlomkom je veta zvaná homo mensura: „Človek je mierou všetkých vecí, súcich že/ako sú, nesúcich že/ako nie sú.“ Táto veta robí interpretátorom potiaže. Jestvuje mnoho jej výkladov. Mnohé sú krajne špekulatívne. Záleží veľa na tom, ako preložíme spojku ós, či spojka že alebo príslovka ako. Vari najprijateľnejší je doslovný výklad vety. Iba človek je pre seba mierou toho, či o danej veci vie či nevie. Ak o veci vie, tak pre neho jestvuje, ak o veci nevie, nejestvuje preňho. Teda, zrejme myslel to, že nejestvuje nijaké kritérium ktoré absolútne určí jestvovanie a nejestvovanie vecí.

Tvrdil aj to, že o každej veci sú dvojaké reči, úplne protikladné. O jednej veci môžeme vypovedať pravdivo dvojako. Teda nie je možné povedať o jednej veci iba jednu jednoznačnú reč. Jeho názor na božstvá je agnostický/ na pozícii nespoznateľnosti/ : O bohoch nemôžem vedieť ani že sú, ani že nie sú.“ B 4. V etických názoroch sa domnieva, že nie je dôležité poznanie ako také, ale to čo je momentálne najvhodnejšie na praktické využitie.
Hovorí o tom, že cnosti je možné učiť sa, je to akási praktická rozvážnosť pri súkromnom a verejnom živote.

Gorgiás z Leontín
sa snažil experimentovať s nihilizmom. Vychádzal z pozícií agnosticizmu a z tohto stanoviska rozvinul aj jeho úvahu v legendárnom spise O nesúcne čiže o prírode. Hovorí tam: Nič nie je, ak by aj niečo bolo, nemôžeme to spoznať a ak by sme to spoznali, nedá sa to vyjadriť slovami. Nič nie je zargumentoval takto: Ak niečo je, je to súcno alebo nesúcno alebo súcno a nesúcno zároveň /3 cesty u Parmenida/. Ale neplatí žiadna z možností. Nesúcno nejestvuje. No nejestvuje ani súcno, ak je súcno je alebo večné, alebo vzniklo alebo je súčasne večné a vzniklo. Ale neplatí žiadna z možností. Ak je večné, nemá začiatok. Všetko čo vzniklo, má nejaký začiatok, večné čo nevzniklo nemá nijaký začiatok. Ak nemá začiatok, je neohraničené, a teda nikde nie je. Ak niekde je, potom je to, v čom je od neho odlišné. Potom už ale nebude neohraničené, lebo je čímsi obklopené, od neohraničeného nie je nič väčšie, preto neohraničené nie je nikde. No nie je ani v sebe samom. Lebo priestor a teleso čo obklopuje by sa stotožnili a súcno by bolo aj priestorom aj telesom. Teda ak je súcno večné, je neohraničené a ak je neohraničené, nie je nikde a ak nie je nikde, tak nejestvuje.

Gorgias priamo nebol nihilistom, iba sa snažil ukázať že rozum a argumenty prispievajú k úplnej nepoznateľnosti základných otázok o svete.
Prodikos z Chia sa orientoval na problematiku jazyka. Snažil sa rozlišovať medzi rôznymi slovami, často takmer synonymami a nájsť úplne presne ich významové odtiene. Neustále hľadal medzi slovami dištinkcie, tým bol typický.
Hippias z Elidy bol encyklopedicky vzdelaný, premýšľal o svetoobčianstve a o vyrovnaní rozdielov medzi extrémne bohatými a extrémne chudobnými. Rozlišoval medzi fyzis a nomos, čiže medzi tým čo je prirodzené a čo je iba vecou dohody. Hovoril, že často konvencie znásilňujú prirodzené veci. Stál teda v tomto zmysle proti konzervativizmu.

Všimnime si praktické pole činnosti sofistov. Najlepšie je to badateľné na úpadkovom spise Dissoi logoi /dvoje reči/, kde sa na ten istý názor povedia dve rovnocenné stanoviská. Keďže jestvujú dve stanoviská, ide o relativitu povahy pravdy. Ide o to, kto má silnejší logos, kto využije lepšie umenie diskutovať. Nejde o to dospieť k pravde, tá objektívne  nejestvuje, ale dosiahnuť svoje, mať silnejší logos a preškriepiť sa. Tento moment je silnejší hlavne v mladšej sofistike. Mladšia sofistika je ďaleko viac úpadková, takmer nemá vlastné filozofické názory, ale jej predstavitelia sú iba relativistickí žoldnieri učiaci silný logos. U nich sa najviac vyskytujú typické klamné úsudky- sofizmy. Typickým predstaviteľom mladšej sofistiky je Trasymachos, ktorého nám opisuje Platón v I. knihe Ústavy. Hovorí, že spravodlivosť je právo silnejšieho.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/filozofia/3371-starsia-sofistika/