Vznik filozofie

Grécka mytológia pôvodne obsahovala prírodné božstvá. Pôvodne ide o predhelénske božstvá, ktoré boli príbuzné bohom kanánskym, churitským a a chetitským. Často bývajú staré božstvá neskôr príbehmi a sobášmi spojené s helénskymi. V tom sa odzrkadľuje napr. stará teogónia i v podaní Hesioda, kde Kronos a a iné staršie božstvá sú jednoznačne protohelénskeho pôvodu. I samotný Zeus má niektoré črty prírodných božstiev. Úplne zjavná je podobnosť Zeud pathér a indickým djauš pithá. Rôznymi nakopeniami božstiev pohanskej Európy, protohelénskych božstiev i božstiev zo Sýrie došlo v 12. storočí ku konštituovaniu sa takej formy helénskeho náboženstva, ktorej základné kontúry sa už nemenili. Síce nastáva na si 300 rokov doba temna, ale potom znova dojde k rozvoju rôznych prejavov myslenia a tvorivosti.

A práve vtedy dochádza k ustáleniu určitých čŕt etiky. V helénskom náboženstve samozrejme nejde o nejaké pevné zásady. Človek si môže dovoliť veľa. Takmer všetko. No nesmie uraziť božstvo alebo urobiť nejaké zvlášť veľké neprávosti. Ináč bohovia pomáhajú i necnostným, ale šikovným ľuďom. Súčasne sa uznáva Héra i Artemis. Pallas Aténa verejne nadŕža v Iliade Odysseovi. Tento typ morálky je umocnený pesimistickou predstavou o posmrtnom živote, ktorá sa nedala zmeniť. Dalo sa to iba zhoršiť obzvlášť zlými činmi. Z toho unikol iba Herakles.

Takéto boli teda predstavy. No koncom doby temna sa to začalo meniť. Božstvá boli prístupné abstraktnému mysleniu. Gréci preberali inšpirácie z rôznych národov. Takto vzniká náboženský synkretizmus, ktorý prevažuje nad xenofóbiou v tejto oblasti. No v niektorých prípadoch môže poukazovať táto situácia i na niektoré protirečenia v otázkach noriem a očakávaní. Po dobe temna sa objavujú nové božstvá, Dionýzios a Apolón. Posledne menovaný je radca, tento boh ľuďom radí. Veľmi starým bohom je Hermés, posol, ale aj boh vynachádzavosti. Z toho vznikol Hermés Trismegistos, patrón vied. Dochádza k infiltrácii náboženstva novými bohmi, to sa prejavilo nepriateľstvami medzi bohmi. Sú tu rozpory medzi Poseidónom a Apolónom, Aresom a Athénou, Hérou a Artemis. No tu je ešte epos, nie logos. Tu sa rozpráva mýthos a takto sa veci vysvetľujú, cez príbehy o bohoch. Ale už i tu sa uvažuje nad poriadkom kozmu, zoberme si Hesiodovo dielo práce a dni. V Hesiodovej Teogónii zas vnímame rozdelenie na staršie a mladšie božstvá. Tieto rozpory a narušenie pôvodného obrazu nútia vtedajších ľudí premýšľať a toto posúva mýtopoetickú skúsenosť smerom k logu.

Vznikajú rôzne mystériá, zasvätenia. S tým má spojenie i ďalšie nové božstvo, boh vína Dionýzios. Mystérium je blízkosť k bohu. Čo tým získame vie iba ten, kto to zažije, no vieme povedať, že mystériá mali za cieľ vlastnú katarziu- spoveď, zasvätenie a náhľad. Známe sú Eleusínske mystériá. Väčšinou šlo o snahu získať nejaké poznanie, čo by viedlo človeka k nesmrteľnosti. Objavujú sa i rôzni myslitelia, nie ešte filozofi, ale určite myslitelia. Epimenides hovorí, že o minulosti Zeme nemožno nič vedieť. Theagenes racionalisticky interpretuje Homéra ako toho, čo robí alegórie. Už Ferekydes hovorí, že pri umieraní sa oddeľuje duša od tela. No je pochybné, či propagoval prevteľovanie duší.

Okolo roku 600 pr. Kr. sa objavuje titul ho sofos, mudrc. Sú tak označení ľudia pokladaní vo svojej dobe za najmúdrejších a vraj i mali nejaké predmety zvýrazňujúce ich múdrosť, kotol alebo trojnožku. Tradícia hovorí o 7 mudrcoch- hoi hepta sofoi. Nejestvuje jednotná mienka, kto tam patril rôzni autori uvádzajú spolu viac ako 7 ľudí. Najčastejšie sa spomínajú Kleobulos, Thalés, Bias, Periandros, Pittakos, Chilón, Solón. Tu už človek začína cítiť zodpovednosť za čosi čo povie, čoho je autorom. Od mudrcov sa zachovali výroky: Mysli na to, čo robíš /Bias/, Čo činíš dobré, pripisuj bohom a nie sebe, Väčšina ľudí je zlá. – Tu sa myslenie dostáva na prvé miesto, je to conditia sine qua non úspechu človeka. Objavuje sa tu zmysel pre cnosť, termín najlepší. Takto postupne vznikajú názory, kým nevystúpi Talés.