Xenofanes
Xenofanés bol básnik. Ako básnik píšuci filozofické básne ostro, sarkasticky napádal Homéra a Hesioda. Niektorí
hovoria, že je to humorista, ktorý sa dostal do dejín filozofie omylom, iní že patrí do teológie a nie do filozofie.
Považujeme ho za
klasika teológie naturalis, prirodzenej teológie. Kritizoval mytologický antropomorfizmus, ľudské predstavy o bohu. „ Ľudia si myslia
o bohoch, že sa rodia, že majú ľudské šaty, ľudskú postavu a hlas.“ /B 14/ Xenofanés hovorí, že Tráci opisujú svojich bohov ako
ryšavých, Egypťania čiernych so širokým nosom, keby ich opisovali voly, boli by bohovia volmi a keď kone, tak koňmi. Homér a Hesiodos
pripísali bohom všetko čo je medzi ľuďmi hriechom- krádeže, cudzoložstvo a intrigy.
Oproti antropomorfizmu kladie
monoteizmus. Je to prvé filozofické formulovanie monoteizmu v gréckom svete. Kľúčovým zlomkom je zlomok B23: „Jeden je boh medzi
bohmi a ľuďmi najväčší, ktorý nie je smrteľníkom podobný telom ani mysľou. Celý on vidí, celý tiež myslí, celý tiež počuje,
zostáva stále na tom istom mieste, nehýbe sa. ... Bez všetkej námahy všetko on koná myšlienkou ducha.“ Monoteizmus takto kladie do
výslovného protikladu k mýtu. Patočka to interpretuje ako politikum, že Malú Áziu obsadili Peržania kvôli takým bezbožným predstavám
a tak sa rozhodol tieto názory revidovať. Aj on ušiel preto do Magna Graecia. Nie je jasné, či ide o taký monoteizmus, že boh riadi svet
a je síce všade prítomný, ale nie s týmto svetom identický, nie je sám svetom /Brocker/, alebo ako hovorí Simplikios, že Xenofanes
všejediné nazýval bohom, teda hlása panteizmus, že svet a boh je to isté /Mičaninová/, na toto sa líšia názory komentátorov. Isté je
však, že dospel k názoru, že Jedno je bohom, nič nevzniká ani sa nepohybuje, ale je Jedno bezo zmeny. Xenofanes nepripúšťal ani vznik, ani
zánik. Nenechal v zlomkoch nijaký odkaz na to, aký má boh vzťah k svetu, či ho riadi alebo mu je ľahostajný. Otázku nechal otvorenú.
Možno však povedať, že prvý postavil otázku vzťahu Jedného ako abstrakcie súcna ako takého /ako všetko/ ku
mnohotvárnym prejavom rôznorodého sveta. Jedného ako totožnosti všetkého so sebou samým a mnohého ako večnej premenlivosti jeho prejavov.
Jedno je guľaté, ohraničené, večné, úplne nehybné. Je to povýšenie pôvodného monizmu na kvalitatívne vyšší stupeň. Sporným ostáva
vzťah boha a sveta.
V jeho diele sú určité myšlienky skepticizmu. B 18 „Bohovia neukázali všetko spočiatku
smrteľným ľuďom, tí musia hľadať a časom nájdu to lepšie.“, „Žiaden človek nevedel a žiaden nebude vedieť o bohoch nič presné,
a o všetkom čo tu vykladám. Aj keby náhodou povedal niečo čo je úplne podarené, predsa sám o tom nevie tak na všetkom spočíva
zdanie.“ B 34. „Keby žltý med nebol stvoril boh, zdali by sa nám figy oveľa sladšími.“
Jeho kozmológia je v rozpore s tým, čo
tvrdí Aristoteles, že predsokratici tipovali všetko okrem zeme. „Zo zeme všetko vzniká a do zeme zaniká všetko.“ B 27. Zem je základ
pozemských súcien. Hovoril o tom, že Zem ako taká je nadol nekonečná. Teda nemôže Slnko obiehať okolo Zeme, ale iba prejde každý deň
ponad. No Zem je nekonečná, a tak Slnko musí byť každý deň nové. Okrem toho sa raz za určitú dobu ocitne celá Zem pod vodou. Skúmal
skameneliny a našiel skameneliny mušlí vysoko v horách, tak prišiel na myšlienku celosvetovej potopy. Snko je potrebné, ale mesiac je
zbytočný.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta