Zen – budhizmus

Zen – budhizmus

Zen sa po čínskym názvom čchan (pôvodne sanskrtsky dhjána) dostáva do Japonska z Číny. Hlavným zakladateľom učenia v Japonsku, ktorý ho vlastne prepravil do Číny boli Dógen Kigen /1200- 1253/ a Eisai /1141- 1215/. On sám ho študoval v Číne. Ako je známe, ešte v Číne sa čchanové školy rozdelili na dve podskupiny, školu lin-ťi a chao- tungská škola.

To bolo po 6. storočí, keď bol spor o čchanového patriarchu. Tieto dve školy sa do Japonska dostali ako školy Rinzai a Sótó. Myšlienky školy Rinzai doniesol do Japonska Eisai a Sótó Dógen Kigen. Hoci uznávaní sú obaja, zdá sa že veľký vplyv mali hlavne myšlienky Dógena Kigena. Učenie školy rinzai a spájanie zenu a bojového umenia si osvojili predovšetkým samuraji, nie nadarmo sa hovorilo: cesta zenu- cesta meča.

Samotné učenie zenu nie je samo o sebe zložité a v podstate sa nijako nelíši od čínskeho čchanu. Ide v podstate o to, že všetko je prázdne, je to iba zdanie. Netreba na ničom lipnúť, nejde ani tak o nejaké dobročinné akcie, ako o pochopenie prázdnoty vlastností všetkého.

Všetko je iba zdanlivé. Ak človek správne otvorí myseľ a prestane sa sústrediť na seba a vôbec vnímať to zdanlivé okolie, potom až príde na prázdnotu všetkého. A to je stav, keď už naozaj nebude lipnúť na ničom. V podstate mu bude ukradnuté mnoho vecí, veď aj ktorýsi zenový majster proste povedal, slovo ktoré nerád počujem je Buddha. Človek sa nemá o to nejako vedome snažiť a potom príde to vlastné poznanie.

Samotné školy chcú dosiahnuť osvietenie, čiže spoznanie prázdnoty všetkého, ale to nie je vôbec jednoduché. Škola Sótó zastáva názor, že najbližšie k prebudeniu dostane človeka štúdium budhistických sútier a meditácia. To je jeden spôsob. Škola Rinzai si myslí niečo iné, najlepším spôsobom, ako dôjsť k osvieteniu je riešenie kóanov a metóda tvrdého jednania. Práve tak sa dosiahne rýchle osvietenie.

Prebudenie nejde pomaly, ale príde kľúčová chvíľa a stane sa to. Preberme si jednotlivé spôsoby. Známymi budhistickými spismi, ktoré sa čítajú v zenovom učení sú najmä Sútra srdce a Diamantová sútra. No sú to aj iné texty ako rozpravy rôznych zenových majstrov. Tieto majú poúčať o ničotnej povahe vecí. Zenová meditácia sa nazýva zazen. Sedí sa v nej v zenovej polohe a medituje sa. Jestvujú rôzne polohy, známa je lotosová. Pri meditácii je základ sústrediť sa na dýchanie. Počítanie dýchania má mať také účinky, že sa vzdialime od myšlienok a takto by sme mali nazrieť do jednotnosti a aj prázdnoty všetkého.

Rýchle osvietenie prichádza inak. Majú tomu poslúžiť kóany, hádanky bez riešení, proste neriešiteľné problémy, ktoré majú ukázať absurditu sveta. Okrem kóanov najmä škola Rinzai používa metódy tvrdého jednania, pri náznaku nepochopenia zenového učenia majster na žiakov kričí, bije ich mucholapkou alebo budzogáňom, vykrúca im nos, zachoval sa aj príbeh ako majster odrezal žiakovi prst a až tak došiel žiak k osvieteniu /napokon Huiko si sám odrezal ruku a zakladateľ čchanu Bódhidarma to aj tak pokladal za zbytočné- na prosbu ukľudni moju dušu odpovedal- Nenos mi ruku ale dones dušu/.

Samotní známi zenoví majstri okrem zakladateľov japonského zenu boli najmä: Koun Edžó, Menzan Zuiho, Basó, Rjókan a v 20. storočí predovšetkým prof. Suzuki. Samotný zen ako filozofia sa presúva aj na iné úrovne mimo vlastnej filozofie, do umenia, architektúry, návrhov nábytku, dokonca do gastronómie. Tu ide hlavne o strohosť a sústredenosť, to je hlavná črta zenu pri aplikácii do praktických disciplín.