Svätí otcovia od počiatku kresťanstva po Eirenaia a Hipollyta
V dobe svätých otcov sa filozofické myslenie v podstate vyskytuje ako doplnok teologického myslenia. Náboženské otázky,
spočiatku len komentujúce morálku a právo, neskôr sa týkajúce fundamentálnej teológie a dogmatiky boli v kontakte s otázkami filozofie.
Čoraz viac sa otázky kresťanského náboženstva splietajú do jednotného konglomerátu s filozofickými pojmami i problémami. Širokú
ortodoxnú myšlienkovú spleť tejto doby nemožno oddeliť na filozofickú a teologickú rovinu. V tejto kapitole sa zameriame na výklad ranných
názorov ortodoxného prúdu ranokresťanskej filozofie.
Prvé diela sa týkali morálky, otázky cirkevného práva,
mravných odporúčaní. Tu bolo len minimum otázok týkajúcich sa filozofie čo len okrajovo. V Hermovom Pastierovi je Kristus podriadený Otcovi.
U Ignáca Antiochijského je Kristus pravý Bohočlovek, no Kristus užil dejinného Ježiša ako nástroj svojej spásnej činnosti. List sv.
Barnabáša tiež uctieva Trojicu. Atenagoras Aténsky píše o jednote božstva v moci, ale o jednote v poradí. Justín mučeník hovorí, že
Syn má 2. miesto a potom sú anjeli a až po nich Duch svätý. Tvrdí, že pred Ježišovým posolstvom mali múdri ľudia zlomkovitý podiel na
Božom Slove- Logu, skrze ktorého potom vznikol svet. Teofil Antiochijský použil okolo r. 170 termín Trojica ako prvý teológ.
Tertulianus /160?- 220?/ prispel tiež svojou troškou do mlyna. V jedinej substancii žijú tri osoby, a predsa je len jeden Boh.
Je to prvý veľmi významný otec píšuci latinsky. Jeho poňatie Syna je mierne subordacionalistické. Logos /Syn Boží/ má v sebe prvok
konečnosti, je derivatio Dei /božia odvodenina/. Otec je plná podstata /tota substantia/, Syn len čiastočná /portio substantiae/. U Tertulliana
sa teológia vyznačuje tým, že veľa prevzal z právnej terminológie. Ide hlavne o soteriológiu a morálnu teológiu, termíny vykúpenie,
vina, trest, odpustenie. Stoicizmus pridal Tertulianovmu mysleniu materialistický a senzualistický odtieň. Všetko je z látky, aj Boh. Boh je
telesný, no nedeliteľný. Nesmrteľnú dušu považoval za telo zvláštneho druhu, inak by nemohla pôsobiť na telo. V etike hlásal asketizmus.
Odmietal prenikanie filozofie do teológie, hovorieval- „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémia a cirkev, pohania a kresťania?“
a ešte aj „... nešťastný Aristoteles, ty ktorý si vynašiel kacírom dialektiku, umenie stavať i boriť, umenie ktoré všetko začne ale
nič nedokončí/. Došiel k zaujímavému záveru: Verím, lebo je to nezmyselné. /Credo, quia absurdum./ - Syn Boží bol ukrižovaný, nehanbíme
sa za to, lebo je to hanebné. Syn Boží zomrel- plne tomu veríme, pretože je to nezmyselné. Pochovaný vstal z mŕtvych, je to pravda, lebo je
to nemožné.
Eirenaios, bol biskupom v Lyone. Tento teológ neuznáva veľké špekulácie o povahe božej. Je
odporcom akejkoľvek metafyzickej špekulácie. Obhajuje jednotu božskej podstaty, určuje ju ako plnosť ideálnych vlastností. Boh je úplný
duch, úplný cit, úplná myseľ a celý logos. Otec je nemysliteľný bez umu, um je Otec i Otec um. Um Boh jestvuje ako celý Um a celý logos.
V živote Boha nie je možná žiadna zmena. Nie je v ňom nič staršie ani mladšie. Je vždycky tým istým, podobný sám sebe. Kategoricky
odmieta, že Syn /logos/ má základ iba v ľudskej podstate. Syn boží jestvuje s Otcom súčasne. Vždy bol a je s Otcom, je to ontologická
nutnosť. Logos /Syn/ jestvuje ako trvalé sebazjavenie božstva. Cez Syna sa božstvo zjavuje aj archanjelom, nielen človeku. Rodenie Syna z Otca
je akt vnútrobožský, imanentný. Proti gnostikom, ktorí uvažovali o rodení Syna z Otca v materiálnom význame hovorí: rodenie Syna je
otázka teológie, nie gynekológie, ide o čisto duchovný akt. Krista uznáva za pravého Boha a človeka.
Eirenaios
vystupoval silne protignosticky, vyvracal gnózu skrze výroky Písma. Tvrdo útočí na gnózu. Niektoré jeho informácie nie sú presné,
no mnohokrát je takmer jediným informátorom o istých gnostických názoroch.
Hipollytos tiež bojoval proti gnóze, no tak ostro proti
nej nevystupoval.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta