Hegel

Nadväzuje na occasionalistov, Spinozu, Kanta, Fichteho, Schellinga. Vytvára úplne svojský systém. V podstate ide o objektívny idealizmus- aspoň takto ho zvyknú klasifikovať. Jeho hlavná práca sa nazýva Fenomenológia ducha, /vyšlo 1960, preložil Jan Patočka/. No významné sú aj iné diela. Hegelov systém je veľký. Ako metódu používa dialektiku. Každá téza má aj antitézu a obe môžu byť prekonané v syntéze. Hegel používa výraz aufheben, má to viac významov, prekonať, zrušiť, uchovať. V zmysle dialektiky hovorí o neplatnosti Aristotelovej zásady sporu. Môže teda platiť A a súčasne non A, vznikne z toho syntéza, voľačo vyššie. Dialektiku Hegel charakterizuje ako vyšší rozumový pohyb, v ktorom sú zdanlivo oddelené prvky, stávajú sa cez seba tým, čím sú.

Ide o to, že všetko čo je, je svetový duch. Svetový duch sám je všetkým a vo všetkom. Hegelov filozofický systém ukazuje, ako sa svetový duch sám sebauvedomuje, ako sa vyvíja čím je, ako sa dostáva do vyšších foriem existencie.

V Hegelovom systéme je na prvom mieste logika. Venoval jej diela Logika ako veda a Malá logika. Logika tu nie je disciplínou o usudzovaní, ale vedou o idei v abstraktnom myslení. Ide o to, ukázať systém čistého rozumu, čistého ducha vo svojej nevyjasnenej podobe, v tom, keď je ešte nerozvinutý. Logika je veda o idei pre seba a o sebe. Čisté bytie je vo svojej bezprostrednosti rovné iba sebe samému, nemá vôbec nijakú rôznosť. Nie je v ňom nič čo by sa dalo nazerať, ono je vlastne ničím. Dialekticky to možno zjednotiť tak, že čisté bytie a čisté nič je fakticky to isté. Z týchto dvoch téz, proste tézy a antitézy bytie a nič vzniká stávanie ako syntéza. Hegel, akoby posadnutý číslom tri rozdeľuje všetko na triády. Aj logika má tri triády. Prvá je bytie, a má tézu kvalita, antitézu kvantita a syntézu miera. Druhá je podstata, esencia a jej dialektické zložky sú dôvôd existencie, jav a skutočnosť. Toto je myslené ako kritika Kanta, pretože cez podstatu spoznáme javy a zákony- u Kanta je vec o sebe nepoznaná. Treťou triádou je pojem. Je to syntéza bytia a podstaty. Ide o substancializáciu pojmu. Pojem sa vyvíja sám ako substancia, je to substanciálne ja. „Pojem je skutočne prvý a veci sú tým čím sú vďaka činnosti imanentného a vnútorne sa prejavujúceho pojmu.“ Pojem má tri dialektické zložky- subjektívny pojem- v podstate formálnu logiku, objekt a ideu.
Na druhom mieste je filozofia prírody. Hegel hovorí, že duch je vtedy v odcudzení, v inobytí. Duch sa sám sebe odcudzí, prejde do prírody ako do svojho inobytia. Sládkovič to nádherne vyjadril v Maríne- „možno mi nežiť v živote“.

Inobytie je protikladom k bytiu o sebe.
Bod v priestore nie je o sebe vôbec nič. Jeho vlastná poloha je to čo ho odlišuje od iných bodov, vlastné bytie bodu samé nie je ničím, lebo ten bod je o sebe čisté bytie. Robí ho čímsi vzťah k inému, k iným bodom a to je poloha, aj preto hovoríme o inobytí. Filozofia ducha má tiež triády. Prvou je mechanika, tvoria ju dialektické zložky priestor a čas, hmota a pohyb a absolútna mechanika. No okrem mechaniky poznal Hegel aj iné časti fyziky, veď už boli známe elektromagnetické javy. Preto dáva ako antitézu mechaniky fyziku, so zložkami všeobecná individualita, zvláštna individualita a totálna individualita. Syntézou filozofie prírody je samotná organika, v prírode je to to najvyššie. Tvorí ju triáda geológia, rastlinná prirodzenosť a živočíšny organizmus.

Syntézou celej Heglovej filozofie je filozofia ducha.
Vo filozofii ducha je duch pre seba. Jej najnižším stupňom je subjektívny duch. Len v človeku si duch uvedomuje sám seba. Duch zo stavu mimo seba začína prechádzať do stavu pre seba v človeku. Preto je tézou subjektívneho ducha antropológia, antitézou je fenomenológia ducha, keď si duch uvedomuje svoj plán rozvíjania, svoju schému a syntézou je psychológia, ktorá skúma schopnosti ducha – skúma názor, predstavu a zložky myslenia. Antitézou subjektívneho ducha je objektívny duch. Náuku o objektívnom duchu nazýva síce Hegel etika, ale jej obsahom je rodina, občianska spoločnosť a štát. Objektívny duch v rámci systému je opisovaný v Hegelovej filozofii práva. Pre pojem práva u Hegela platí, že je to idea slobody v jej totalite, vo svojom stelesnení. Samotná filozofia objektívneho ducha, zo systematického hľadiska reprezentovaná ako filozofia práva má tri dialektické zložky: legalita ako abstraktné právo, vonkajšia, objektívna forma existencie práva, moralita ako subjektívne, vnútorné zmýšľanie a mravnosť ako jednotu subjektívnej a objektívnej sféry, mravnosť sama ako syntéza sa prejavuje v rodine, občianskej spoločnosti a štáte.

V dejinách sa objektívny duch prejavuje ako filozofia dejín.
Je to vývoj objektívneho ducha v čase. Ako metódu duch používa lesť rozumu. Človek robí isté veci, a myslí že sa mu zadarilo, že niečo robí pre seba. Ale to je iba finta. Objektívny duch urobí také podmienky, že človek má možnosť niečo dokázať, a myslí že ako pre seba dobre urobil. Ale to malo vyšší zmysel, aby sa vyvíjal objektívny duch v dejinách. Dejiny sa samozrejme delia na periódy: orientálny svet, tam je slobodný iba jeden človek, grécky svet- tam je slobodný každý- tieto dva svety sú prvá perióda, starovek. Antitézou staroveku je stredovek, kde sloboda nie je, proste sa to obráti naruby. No syntézou je germánsky svet, kde znova ľudia získajú slobodu. Tam- bez toho aby ho menoval- vyplýva to aj z filozofie práva pokladá Hegel za najdokonalejší pruský štát, v ktorom žil.

Syntézou filozofie ducha je absolútny duch. Jeho najnižšou dialektickou zložkou je umenie. Hegel hovorí, že ríša umenia je ríša absolútneho ducha. Subjekt v krásnom nachádza sám seba, nevidí žiadnu hranicu a medzu pre subjekt. V kráse sa môže plne realizovať, iba človekom stvorená krása môže byť náplňou filozofie umenia. Umenie delí na orientálne, považuje ho za symbolické, na klasické a na romantické, ktoré považuje za najvyššie. Vyššou formou absolútneho ducha je náboženstvo. Hegelova filozofia je autorom samým braná ako interpretácia kresťanstva. Boh je uctievaný ako najvyššia inteligencia. Aj náboženstvá sa vyvíjajú. Najnižšie je kúzelníctvo, potom rôzne prírodné náboženstvá, animálne a totemové. To sú prírodné náboženstvá ako najnižšia forma. Náboženstvá substanciality sú neosobné náboženstvo budhizmus a brahmanizmus. Najvyššie sú náboženstvá duchovnej individuality- grécke, rímske a židovské. Najvyšším náboženstvom je kresťanstvo. Boh otec je absolútno ako idea. Syn je duch prítomný vo svete, znázorňuje prírodu a človeka. Boh Duch svätý sídli v obci veriacich. Najvyšším štádiom absolútneho ducha je filozofia. Prvé štádium filozofie ide od počiatku po Prokla, v podstate ide o nekresťanskú antiku. Druhá je patristika a scholastika, od doby apoštolských mužov po Suareza, tretia je filozofia od Descartesa. Veľmi si váži Spinozu, povedal že filozofia musí byť spinozizmom alebo ničím. Končí to Hegelom. Najvyšším miestom v systéme filozofie ducha je Heglova filozofia, Hegel sám! Jeho filozofia je najvyššie médium absolútneho vedenia.

Všetko, celý svet je svetový duch, je to rozum. Všetko myslí. Hegel povedal- Čo je skutočné, je rozumové a čo je rozumové, je skutočné. Teda Heglovej filozofii patrí označenie panlogizmus ale aj objektívny idealizmus.
Filozofia pozerá zo skúsenosti vekov i na históriu, ale ide aj o potrebnú osobnú skúsenosť filozofa. Hegel napísal zaujímavú vetu: „ Ak filozofia maľuje svoju šedosť na šedo, potom jedna podoba života už zostarla a šedou šedivosťou sa nedá omladiť, ale iba poznať, Minervina sova začína lietať iba za súmraku.“
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/filozofia/3409-hegel/