Kant - Kritika praktického rozumu a kritika súdnosti

Spoločenské vedy » Filozofia

Autor: ivanka88
Typ práce: Referát
Dátum: 03.08.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 577 slov
Počet zobrazení: 10 170
Tlačení: 585
Uložení: 639
Základom hodnotenia je vôľa človeka. Dobrá vôľa je dokonca považovaná za neobmedzene dobrú. Konanie človeka nemožno chápať ako slobodné, ale sa riadi prírodou. Sloboda a jej možnosť je metafyzický postulát, predpoklad pre existenciu konania. U Kanta je človek na úrovni čistého rozumu, na úrovni myslenia slobodný- vo svojich myšlienkach.. Povinnosť  človeka oslobodzuje zo stavu, keď je určovaný prírodou. Prírodnú nutnosť nahrádza povinnosť. Povinnosť nahrádza prírodnú nutnosť nutnosťou jednať z úcty k morálnemu zákonu. Povinnosť núti vôľu a jednanie človeka k tomu, aby ctil morálne zákony. Tie pramenia z rozumu. Nejaký sklon človeka, jeho dispozície sa niekedy náhodou môžu zhodovať. Ak sa to zhoduje, proste človek sám chce robiť tak ako má, potom ide o legalitu. Jednanie len povinnosti, ktoré je iné ako vlastný sklon človeka je moralita.

Morálna záväznosť sa predstavuje vo forme imperatívov. Poznáme kategorické a hypotetické imperatívy. Hypotetický imperatív je viazaný na konkrétny cieľ. Je teda podmienene závislý. Kategorický imperatív naopak vyhlasuje zákon formálny a absolútny. A ten znie napríklad takto: Konaj tak, aby maximy tvojej vôle mohli byť princípmi všeobecného zákona. Samotné maximy sú pravidlá konkrétneho človeka. Oni sami sú tie, ktoré ukazujú aká je vôľa, maximy si človek určuje sám. No samotné maximy sú dobré až vetdy, ak vyhovujú kategorickému imperatívu. Musia byť také, aby sa nimi mohla riadiť každá rozumná bytosť. Teda to nie je závislé na konkrétnej hodnote, ale ide o to, aby každý človek konal tak, ako je to v súlade s jeho vnútornými hodnotami. Inak, aj u kategorického imperatívu sa jedná o apriórny syntetický súd. Musí ísť o samotnú vôľu človeka a o to aby to bolo v takom smerovaní, aby to mohlo byť dané ako vzor pre všetkých.

Sloboda je možná na myšlienkovom základe. Rozum sám je autonómny, čiže si zákony dáva sám. Rozum sám sa podieľa na myšlienkovom svete a tak je človek slobodný, aj keď je aj súčasťou prírodného sveta. Rozum sám určuje úplne autonómne vôľu k činu. Dobrá vôľa sama predstavuje úctu k zákonu a práve úcta k zákonu má spôsobiť, aby človek jednal v súlade s ním a nie so subjektívnymi záujmami. Musíme si proste v tom zákone ctiť aj druhého človeka- preto je tu ďalšie znenie kategorického imperatívu: Konaj tak, aby si ľudstvo v sebe a aj v druhej osobe využíval vždy ako cieľ a nikdy ako osobný prostriedok. Určujúce je dodržovanie tohto imperatívu a nie vlastná blaženosť. No niekedy k tomu môže pristúpiť aj vlastná blaženosť. No je to možné vtedy, ak zavedieme metafyzický postulát božej existencie, a boh už garantuje zhodu mravnosti a blaženosti-  teda konanie podľa kategorického imperatívu a blaženosť. No keďže človek sa nikdy nedostane do stavu úplného podriadenia kategorickému imperatívu, čo je stav svätosti, musí byť zavedený postulát nesmrteľnej duše.

Estetiku Kant skúma v Kritike súdnosti.
Súdnosť Kant určuje ako stredný člen medzi rozumom a umom /Vernunft und Verstand/. Zodpovedajú jej pocity pekné a nepekné ako stred medzi poznávacou schopnosťou a žiadostivosťou. Vo všeobecnosti je súdnosť schopnosť podradiť konkrétne pod všeobecné. Hľadať to všeobecné, to je záležitosťou účelnosti. Ak ide o objektívne všeobecné, ide o účel, o teleológiu. Ak ide o subjektívne všeobecné, ide o estetiku. Kant rozlišuje krásne a vznešené. Vznešene sa vzťahuje k neobmedzenému. Estetický súd podľa kategórií je všeobecne platný. Berie do úvahy založenie všetkých ľudí, tak počíta s tým, že estetický súd jedného človeka budú ostatní nasledovať. Krása je forma účelnosti predmetu, pretože ju vnímame bez predstavy účelu. Krása je to, čo v mimopojmovej predstave vzbudzuje sympatiu. Nevieme na čo to je, ale vnímame to ako sympatické. Aj keď tieto súdy nie sú dokázateľné, vyhradzujú si nárok na záväznosť. Krása je účelná, aj keď neslúži nijakému účelu, je sama pre seba účelom, rovnako ako umenie. Kant spája aj estetiku s mravnosťou, určenie krásna je analógia mravného dobra. Krása je symbol mravnosti. Vznešenosť poukazuje na prírodu.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Filozofia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018