John Locke

Povolaním bol lekár. Pôsobil vo Francúzsku a Nizozemsku, priatelil sa so Shaftesburym. Veľa publikoval až ako starší muž. Po roku 1688 sa vrátil do Anglicka a bol v službách Oranžských- kráľovského rodu. Naše predstavy sú zo zmyslov. Predstava = idea. Nihil est in intelectu, quod nisi prius in sensu. Nič nie je v rozume čo predtým nebolo v zmysloch. Proste hlásal čistý senzualizmus, všetko poznanie je nielenže vecou skúsenosti, ale priamo vecou zmyslov. Predstavy /idey/ sú jednoduché a zložené. Zložené predstavy vzniknú skladaním jednoduchých. Predstavy, ktoré získame pomocou piatich zmyslov sú sensations, ktoré získame cez vnútorné zmysly sú reflections. Vystupuje proti Descartesovým vrodeným ideám, lebo ich nemajú malé deti, idioti a primitívne národy. Duša na počiatku je tabula rasa, hneď po narodení, alebo biely list papieru. Teda poznanie je senzuálne. Čo s intuíciou? U Locka to trocha robí problém, povie že intuícia je vedomie o tom, že mám v mysli predstavu ktorú som prijal zvonka. Ontologickej problematiky sa nedotýka. Rozlišuje medzi primárnymi a sekundárnymi kvalitami. Primárne sú tuhosť, rozľahlosť, tvar, počet, pohyb, všetko ostatné sú sekundárne kvality.

O podstate nepoznávame nič, iba o jej existencii usudzujeme. Substancia je neistý predpoklad niečoho, o čom nevieme, iba to považujeme za nositeľa predstáv, ktoré máme. Zhoda poznania a predmetu platí iba pri reflections, nie pri sensations. Bezpečne poznávame iba svoje poznanie. Podoba skutočnosti je pod ním a nám je neprístupná. Nemáme dôkaz ani na telesnosť, priestor, čas. Naše sensations spájame podľa: identity a rozličnosti, modálnych a kauzálnych stavov, súmedznosti v čase a v priestore /koexistencie/, predpokladu skutočnosti. Pravdivosť poznania je zhoda našich predstáv o poznanom predmete a nie adequatio rei et intelectus. /zhoda myslenia a veci/. Je to koherenčná teória pravdy. Hlavná úloha filozofie je okrem iného presné definovanie pojmov.

Locke bol deista, zastáva stanovisko takmer úplnej náboženskej tolerancie. Výnimku tvoria katolíci a ateisti, tým by neuznal náboženskú slobodu. Prirodzený stav je stavom úplnej slobody a rovnosti. Každý jednotlivec disponoval sám sebou a každý rozhodoval čo je správne a nesprávne. Tento stav môže jestvovať do doby občianskej spoločnosti, ale iba dovtedy, kým sa nevynájdu peniaze. Potom už treba ochraňovať právo vlastníctva. V dobe jestvovania peňazí by sa prirodzený stav mohol zvrhnúť na Hobbesov stav. Snaha o väčšie vlastníctvo od vynájdenia peňazí sa stáva cnosťou. Využívanie bohatstva v kapitálových investíciách je podľa božieho zákona, súkromné vlastníctvo vzniká zo zmluvy, štát sa nesmie do neho starať, iba ho chrániť. Právo na sebazachovanie považuje za prirodzené.
No v Lockovi jestvujú určité nekonzistentnosti.

Na jednej strane je deista. Na druhej strane argumentuje s Bibliou, dovoláva sa jej ako autority. V Apokalypse Jánovej hľadá argumenty pre prirodzené právo, pričom sa on, deista chce oprieť o Bibliu ako o autoritu. Ďalej, na jednej strane hovorí o prirodzenom práve, na druhej strane sa mu právo vidí historicky a etnicky relatívne. Na jednej strane je humanista a hovorí o zabezpečení života a majetku človeka. Na druhej strane tvrdí, že každý zaneprázdnený človek má právo na jedného čierneho otroka. Pritom hovorí, že spoločnosť má byť založená na základe hlasu väčšiny, je teda demokrat. No tvrdí, že občania sú iba veľkí vlastníci. Vo vojne porazený stráca všetko, aj svoj život, jeho život patrí víťazovi. Lovcov otrokov považoval za regulérnu bojujúcu stranu. Sám obchodoval s otrokmi. No uznáva právo ľudí na vzburu.
Významné je jeho delenie moci. Moc občanov nemôže byť unitárna, spojená. No jej zložky nemôžu byť ani úplne oddelené. Štátna moc sa teda delí na výkonnú, zákonodárnu a federatívnu- čiže o moc zastupovať štát navonok v mieri a vo vojne. To je v jeho sociálnej filozofii najvýznamnejšie.