Rene Descartes (Renatus Cartesius)

Jeho obrovský význam je evidentný predovšetkým v matematike. Matematický jazyk by rád využil ako mathesis univerzalis /všeobecný jazyk/. Karteziánska sústava je významná, pomocou nej sa definuje veľa matematických entít, využíva sa v algebre. Charakteristická je pre neho poctivosť myslenia, chcel sa zbaviť neistoty. Takto prekročil paradigmu stredovekej scientia /vedy/, ktorá len demonštrovala čosi v univerzálnom kresťanskom obraze sveta a zakladá novú paradigmu. Spolu s Galileom Galileim a Francisom Baconom je zakladateľ klasického novovekého myslenia aj keď žil ešte počas renesancie. Svoju metódu podal v dielach Rozprava o metóde a Pravidlá na vedenie rozumu.

Za pravdivé uznám iba také vedenie, ktoré bude môjmu rozumu jasné a zreteľné. Rozum je kánon poznania, teda nástroj ktorý vylučuje všetko nesprávne. Problém musí byť rozčlenený na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahko kontrolovať. Postupnosť od jednoduchšieho k zložitejšiemu robí dobrý prehľad a zabezpečuje organizáciu postupu. Je to typické pre plánovitosť modernej vedy, tu je základ toho vo vede čo Heidegger pozdejšie veľmi kritizuje. Jeho východisková téza je cogito ergo sum. Jednoducho je to zopakovanie Augustínovho výroku dubito ergo sum. No prišiel na to nezávisle od Augustína. Preto sa niekedy hovorí o dubitatívnom cogite /prof. Cíger/.

Argument je nasledovný: Skúsme spochybniť všetko na svete. Máme určitý svet, no tento svet je klamlivý. Pochybnosť môže začať od samotného obrazu, je neadekvátny, spoznávame iba sčasti atď.. No k rozličným skeptickým argumentom, ktoré opakuje po antických skeptikoch prichádza s novou myšlienkou- boh klamár. Jestvuje taký boh, ktorý nás vo všetkom klame. Ukazuje nám nejestvujúci svet, nie že nie je taký ako ho ukazuje ale ten svet je úplne iluzórny a vlastne ani len nie je. Všetko naokolo je obyčajný výmysel. Nejestvujúce sa ukazuje ako súce. Nejestvujem ani ja, boh klamár mi ukazuje že proste je tu nejaká telo a niečo vôbec, ale to niečo je vymyslené, teda boh ma klame. Ale je tu dosť dôležitá otázka. V poriadku, ak aj boh klamár klame, ale potom koho klame. Ak ma klame nejakou vymyslenou bytosťou, potom ten ktorého klame som ja. Myslím a uvedomujem si že myslím. A ak myslím tak aj som.

Uvedomením si seba a tým sa odrazím v realite. Nemám falošné dojmy a tak je tento svet zrejme reálny. Descartes sa k uvereniu v realitu sveta dostáva cez myšlienku boha, najvyšší boh by asi nebol klamár, čo by to bolo za boha. Teda ak nie je boh klamár, realita sveta je zachránená. Premýšľa o tom, že jestvujú určité vrodené idey. Podľa neho sú to tieto vrodené idey- idea boha, idea substancie a idea príčiny. Descartes detailnejšie posudzuje do akej miery sú tieto idey vrodené a do akej miery ich rozum ešte dopracúva. Hovorí, že toto sú východiskové idey. Okrem toho sú aj idey zo skúsenosti. Descartes zavádza dualistickú ontológiu. Bytie mimo subjektu- mimo vlastného ja je res extensa- vec rozpriestranená. Samotná existencia subjektu, toho úplne najvlastnejšieho ja nie je rozpriestranená, je to voľačo iné ako rozpriestranená vec.

Je to res cogitans - vec mysliaca. Tieto dve substancie sa neovplyvňujú. Res cogitans je vraj nadradená, lebo od myslenia pochádza filozofovanie. Myslenie je súbor konečných duchovných aktivít, boh je nekonečná aktivita, ničím neohraničené bytie. Boh ktorý neklame je garantom existencie sveta v zmysle aby sme v jeho realitu verili. Dokonalý boh nás proste neoklame. Hmota je rozpriestranená a pohyblivá. Mechanický pohyb podľa zákonitostí fyziky ide až po zvieratá. Zvieratá sú stroje, ktoré fungujú na základe reflexného oblúka /1. signálna sústava/. Idea boha je taká, že boh všetko zastrešuje, Descartes ideu boha potrebuje, skončilo by to v absolútnom subjektivizme. Boha dokazuje ako niečo, čo muselo byť reálnejšie než my sami. Je to podobný prípad ako Anselmov ontologický dôkaz. Síce dáva veľký dôraz dedukcii, uznáva aj indukciu. Ak sa stane chyba, nechybí rozum ale vôľa, tú musíme držať na uzde. Všetko jestvuje vďaka neustále pôsobiacej sile božej. Boh proste udržuje svet, v každej veci. Res cogitans a res extensa sa stretávajú u človeka v hypofýze. Okrem toho nikde inde.