Sociálna filozofia

Sociálna filozofia

1. Predmet sociálnej filozofie

Miesto sociálnej filozofie v rámci vied o spoločnosti.

Vzťah sociálnej filozofie k iným vedám: (sociológia, sociálna antropológia, politická filozofia, filozofia práva, filozofia morálky, a pod.).

Predmet sociálnej filozofie sa často pokladá „spoločnosť bez prívlastkov“.

Často sa orientuje na hľadanie „najvšeobecnejších charakteristík a atribútov spoločnosti, ktorými sa vyznačujú všetky typy ľudských pospolitostí, bez ohľadu na podmienky miesta a času v ktorých sa vyskytovali alebo vyskytujú“.

2. Základné pojmy sociálnej filozofie. – rovnosť, spravodlivosť, moc a sloboda, autorita, trest

1. Sociálna filozofia

– filozofické skúmanie sociálneho života, ktoré vyúsťuje do filozofického obrazu spoločenského života oscilujúceho podľa vplyvu a dominancií jej kategórií.

– Ak takýmto dominantným významovým útvarom je pojem „norma“, môže ísť o výskum a presadzovanie takých noriem, podľa ktorých by sa mal rozvíjať spoločenský život.

• je často teoretickou reflexiou možností lepšieho sveta a v tomto zmysle je aj obsiahnutá ako viac alebo menej explicitný filozofický základ v sociálnych utópiách a ideológiách.
• častými témami sociálnofilozofickej reflexie spoločnosti je sloboda a nevyhnutnosť v spoločenskom živote, historická zákonitosť, vzťah spoločnosti a prírody.

3. Predklasické obdobie sociálnej filozofie (starovek).

1. Uvod

Otázky súvisiace so spoločenskými stránkami ľudského bytia zaujímali filozofov vždy.

Predfilozofická a predvedecká mytologická fáza sociálneho myslenia: Pytagorejci, Herakleitos, Demokritos

2. Sofisti

Prvý konceptuálny sociálno-filozofický problém, ktorý sa nastolil už v gréckej antickej filozofii.

Reflektovanie odlišnosti sociálnej stránky ľudského života od prírodného diania v podobe kontrastu medzi nevyhnutnosťou v prírode a slobodou i konvencionalitou v spoločenskom konaní človeka

3. Platón

Prvé systematické sociálno-filozofické dielo: Politeia (Štát, resp. Ústava)

– tematizoval takmer základné sociálno-filozofické otázky, problém spravodlivého sociálneho poriadku.

je tvorcom určitého typu sociálnej filozofie, ktorý poznačil celé jej dejiny a v ktorej sa sotva dali od seba oddeliť politické (štátne) aspekty od ostatných sociálnych aspektov

4. Aristoteles

Politika – druhé zakladateľské dielo.

– koncepcia sociálnej filozofie priniesla výrazný krok smerom osamostatneniu etiky a politiky, resp. morálnej a politickej filozofie.

– sociálna filozofia nadobúdala raz podobu etickej, inokedy (a oveľa častejšie) politickej. filozofie, resp. filozofie štátu a práva.

4. Stredoveká a renesančná sociálna filozofia.

1. Stredovekáfilozofia

– etapa vývinu filozofie, ktorá nasledovala po starovekej filozofii a na ktorú nadväzovala novoveká filozofia

– názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete

• dôležitá súčasť stredovekej kultúry
• rozpracováva problémy, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii

– končí pokusmi o syntézu: v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo

– významné súčasti stredovekej filozofie: patristika, scholastika, mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.

2. Augustín

– „Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas)“

– jednota viery a vedenie je primárnou črtou stredovekej filozofie

– v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote

3. Renesačná filozofia

– filozofické učenie 15.–16.st., ktorého cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti života, spoločenského zriadenia, práva a viery

– pokúšala sa byť autonómna, jej predstavitelia mali snahu oslobodiť ju spod dohľadu teológie

– jej úlohou bolo pomôcť človeku stať sa pánom a vlastníkom prírody Predstavitelia:

Giordano Bruno Erasmus Rotterdamský Mikuláš Kuzánsky Niccolò Machiavelli Pico della Mirandola Francesco Petrarca

5. Novoveká sociálna filozofia a paradigma spoločenskej zmluvy.

1. Novoveká filozofia

– sa rozvíja v priebehu 17.st.- stredobodom pozornosti sa stáva matemetika

– 18. st. Anglické osietenectvo – John Lock, David Hume

– kulminuje v prvej tretine 19. st. nemeckým klasickým idealizmom

– nemecká klasická filozofia: I. Kant

– tvorca kriticizmu resp. transcendentálnej filozofie

6. Sociálno-filozofické motívy I. Kanta a dialektický idealizmus G. W.. F. Hegela.

1. Immanuel Kant

– ako prvý poukázal na to, že život a spoločnosť nemožno uchopiť bez pojmu účelnosti

– nemecká klasická filozofia tým do sociálnej filozofie uviedla teleologický princíp.

– spoločnosť ako organický systém

2. Georg Wilhelm Friedrich Hegel

– emancipácia ľudstva=jeho oslobodzovanie sa z pod závislosti od prírodných a spoločenských procesov

– definícia štátu vychádza z teórie politiky založenej na právach; štát je:

– uskutočnenie mravnej idey

– etická entita, ktorej smerovanie je zakotvené v sieti ľudských vzťahov, ktoré presahujú prianie akéhokoľvek jedinca

3. Štát ako etická entita ma tri „momenty“

1. Rodina, ktorá je charakterizovaná partikularistickým
2. Spoločnosť, ktorá je charakterizovaná svojím univerzálnym
3. Štát, ktorý je charakteristický spojením dvoch predchádzajúcich v univerzálny

Štát je nadradený rodine aj občianskej spoločnosti. Pri koncipovaní štátu Hegel zdôrazňuje úlohu vôle.

7. Sociálno-filozofické učenie K. Marxa.

1. Karl Heinrich Marx

– spoločensko-ekonomická formácia (SEF);

– spoločenské bytie je tvorené:

1. materiálnou základňou spoločnosti
2. spoločenským vedomím

– určujúcou hybnou silou vývoja ľudstva je spôsob výroby.

– historický proces chápe ako sukcesiu (postupnosť, nástupníctvo) SEF

SEF rozdeľuje na: prvotnopospolnú, otrokársku, feudálnu, kapitalistickú, komunistickú.

– Základom ich klasifikácie je kvalita výrobných vzťahov.

– Jednotlivé spoločnosti sa neodlišujú tým, čo sa vyrába, ale tým, ako sa vyrába, za akých výrobných vzťahov.

8. Moderná sociálna filozofia.

1. ...

– 20. st. – tradičné istoty boli prevrhnuté

– objavujú sa nové sociálne, ekonomické a vedecké problémy

– nastupujú nové filozofické názory, smery, školy: Epistemológia (teória poznania) bola centrom filozofického záujmu ako je to vidieť z diel Martina Heideggera, Karla Poppera, Claude Lévi-Straussa a Bertranda Russella.

– Fenomenologicky orientovaná metafyzika podporila vznik:

– existencializmu (Jean-Paul Sartre, Maurice Merleau-Ponty, Albert Camus) a

– postštrukturalizmu (Gilles Deleuze, Jean-François Lyotard, Michel Paul Foucault, Jacques Derrida).

9. Sloboda človeka ako jedna z podmienok rozvoja jeho osobnosti.

1. Sloboda

– veľmi mnohoznačný pojem (ideologická manipulácia – zneužitie!!!)

– neprítomnosť donucovania

– nemusenie robiť to, čo sa nechce, čo neznamená, že smieť robiť, čo sa chce,

– sloboda nerovná sa svojvôľa

– je jedna zo základných spoločenských hodnôt.

= sloboda (v metafyzike) konať skôr jednu vec než druhú;

= podieľa sa na každom zámernom (intencionálnom) konaní a umožňuje pokladať ľudí za zodpovedných za dôsledky toho, čo činia;

= predchádza bytiu, pričom nemôže byť ničím determinovaná, ani bohom nie;

= možnosť výberu medzi rozličnými možnosťami konania;

10. Kresťanská sociálno-politická náuka.

1. Kresťanská sociálno-politická náuka

• teologická disciplína, ktorá sa zaoberá

dopadom Evanjelia na sociálne, politické a ekonomické štruktúry.

• pýta sa na podmienky existencie zriadenia, ktoré by rešpektovalo ľudskú dôstojnosť v ekonomike, spoločnosti a v medzinárodných vzťahoch.

– úspech ľudského života neurčuje len postoj jednotlivca a jeho cnosti, ale aj spoločenské a politické usporiadanie,

– môžeme považovať kresťanskú sociálnu náuku za inštitucionálnu etiku.

– Vychádza z ľudskej dôstojnosti, ktorú kresťania zakladajú na človeku – stvorenom na obraz Boha.

– ...a ktorá je rovnako v ústavách štátov zakotvená ako výchozí bod a ciel všetkých politických a právnych usporiadaní. Na tomto základe sa rozvíjajú princípy sociálnej a politickej činnosti.

11. Sociálna filozofia v súčasnosti.

1. Sociálna filozofia v súčasnosti

– Sociálna filozofia a filozofia sociálnych vied

– Soc. Fil. teda rozumieme určitú filozofickú, resp. epistemologickú pozíciu sociálneho vedca. Preto je dôležité odlíšiť:

1. filozofické základy (princípy) nejakej vedeckej teórie, teda aj sociálno- vednej, napr. sociologickej, politologickej, ekonomickej atď.,
2. samotnú filozofickú teóriu (koncepciu) sociálneho javu a filozofickú výpoveď, filozofický text o ňom.

12. Filozofia sociálnej práce.

1. Sociálna filozofia a sociálne myslenie (poznanie)

Termín sociálne" považujeme za synonymum termínu "spoločenské„. Spoločenské jestvuje všade tam, kde jestvuje v koexistencii, kooperácii či spoločnej činnosti – bezprostredne alebo sprostredkovane – určité množstvo ľudských indivíduí. Konkrétne indivíduá vzájomnými väzbami tvoria rôznorodé formy „nadindividuálnych entít“ (komunity a asociácie).

2. Soc. filozofia (SF) – soc. Práca (SP)

Interakciu sociálnej filozofie a sociálnej práce resp.sociálnych vied vo všeobecnosti možno pochopiť analogicky ku relácii filozofie a vedy vôbec. Nejde teda ani o ich totožnosť, ani o substitúciu jedného druhým.

Existujú dva klasické varianty poňatia ich vzájomného vzťahu:

1. filozofia je pomocníkom soc. práce, pomáha jej odstraňovať prekážky na ceste k novému poznaniu, analyzovať logické a lingvistické chyby a pod.,
2. filozofia sama produkuje a poskytuje nové poznatky a pod.

V SF a SP ide predovšetkým o určité sociálne hodnoty, hoci diskusia o týchto hodnotách by mala byť racionálna a kritická. Názory sa tu posudzujú nielen z hľadiska toho, či sú pravdivé alebo falošné, ale aj z hľadiska toho, či sú správne a dobré pre určitý sociálny subjekt a z tejto pozície sa argumentujú.

– Úlohou SF a SP je vypracúvať a zdôvodňovať princípy sociálnych inštitúcií a sociálneho konania.

– SF aj SP sa nezaoberá len pravdivosťou, ale rovnako aj oprávnenosťou, legitimitou, ba i možnosťou určitého sociálneho názoru, princípu, postoja, činu a pod. Ide tu o hľadanie a formuláciu racionálnych základov a argumentov pre niečo, čo má pre ľudí hodnotu a zmysel, aby sa o to snažili vo svojom sociálnom, politickom duchovno-kultúrnom aj ekonomickom živote.

– ak vo vede ide teda predovšetkým o kritické a racionálne skúmanie faktov, v SF aj v SP diskusia smeruje a aj sa odvíja od určitých hodnôt a princípov sociálneho poriadku a konania ľudí,

– patria k fundamentom nášho ľudského bytia,

– sú druhom zvláštnej intelektuálnej aktivity založenej na:

1. abstraktnom myslení,
2. experiencii, alebo zážitku z