Sociálna patológia

Sociálna patológia

Pri pojme sociálna patológia (z lat. pathos – utrpenie,choroba) nehovoríme o samostatnom vednom odbore. Ide o nezdravé, abnormálne a všeobecne nežiadúce spoločenské javy, ako aj sankciované formy deviantného správania. Patrí sem aj štúdium príčin vzniku a existencie takéhoto správania (Ondrejkovič, 2009).

Pojem začal používať významný anglický filozof sociológ H. Spencer (1820-1903). Bol jedným zo zakladateľov pozitivizmu v spoločenských vedách a zástanca tzv. organického prúdu v sociológii. Táto koncepcia kladie dôraz na podobnosť čŕt ľudskej spoločnosti a biologického organizmu. Tento prístup hľadá podobnosť medzi patológiou ako chorobou a patológiou ako chorobou spoločnosti. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov generácie zakladateľov vedeckej sociológie E.

Durkheim (1858-1917), venoval veľkú pozornosť sociálno-patologickým javom. Považoval sociálnu patológiu ako vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odkláňajú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou života sociálnych celkov. V tomto zmysle podľa Durkheima nie je možné stavať chorobu (sociálnu) proti zdraviu, lebo sú to doplňujúce, vzájomne sa vysvetľujúce prejavy biologického i sociálneho života.

Ťažko vymedziť presne „čo je patologické“ a tak vyplýva z toho, že nevie dobre stanoviť normalitu. Porozumieť tomu, čo nie je normálne, je možné iba vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. To čo považujeme za normálne, však nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti a teda s tým, čo v spoločnosti považujeme za priemerné alebo štandardné.

Vysvetliť pojem normality sa nám skôr podarí pomocou spoločenských vzťahov, prevládajúcich sociálnych rol, postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry. Preto je nevyhnutné upozorniť na sociokultúrnu určenosť sociálno-patologických javov a ich premenlivosť v závislosti na čase, území, regióne (Ondrejkovič, 2009).

Sociálna patológia z pohľadu iných vedných disciplín

Sociálnu patológiu možno posudzovať z rôznych pohľadov. Tieto pohľady sú podmienené rôznymi vednými odbormi, ktoré sa v rôznej miere a forme podieľajú na skúmaní a riešení sociálno-patologických javov.

• Pohľad absolutistický – môžeme ho charakterizovať ako predstavu existencie jednoznačných a zrozumiteľných sociálnych noriem. Tieto normy sú platné pre všetkých členov spoločnosti. Akékoľvek iné chovanie je nežiaduce. Ide o pohľad a prístup extrémny.

• Pohľad moralizujúci – spoločnosť a jej členovia sú podľa tohto pohľadu rozlišovaní do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria morálni devianti, ktorí sa riadia morálnymi spoločenskými pravidlami a tie zásadne neporušujú. Druhú skupinu tvoria tzv. nemorálni devianti – takže jedinci, ktorých nemorálnosť je ich vrodenou dispozíciou.
• Pohľad medicínsky – tento pohľad si udržal svoje miesto aj v súčasnej sociologickej literatúre v rámci sociálnej patológie. Deviácia je vnímaná ako choroba a produkt nesúladu medzi jednotlivými časťami sociálneho systému. Častosť patologických javov signalizuje, že spoločnosť nie je v poriadku.
• Štatistický pohľad – tento pohľad je charakteristický pre vedné odbory, ktoré uprednostňujú empirické a kvantitatívne hľadisko. Javy, ktoré sú mimo štatistickú normu, sú abnormálne a deviantné. K nedostatkom patrí ignorovanie rôznych sociálnych súvislostí. Nezachytáva medziľudské reakcie, spoločenské štandardy či mienku verejnosti. Neberie do úvahy ani rôzne varianty prinútenia ku konformite.
• Relativistický pohľad – je charakteristický pre súčasnosť. Relativistický pohľad sa vyhýba všetkým problémom a prekážkam, ktoré prinášajú predchádzajúce pohľady. Pokúša sa hľadieť na deviantné javy ako na chovanie, ktoré môže byť definované v jednom kontexte ako deviantné, zatiaľ čo v druhom môže byť vnímané ako žiaduce. Jednanie označované ako škodlivé či nežiaduce môže byť v inej spoločnosti hodnotené pozitívne (Rác, 2011).

Multidisciplinárny prístup k sociálnej práci

V tejto časti našej práce predstavíme multidisciplinárny prístup k sociálnej patológii. Pri štúdiu sociálno-patologických javov, sa môže pozornosť upriamiť rôznymi smermi, pričom môžu vzniknúť rôznorodé otázky :

• Na jedincov, ktorý porušujú sociálne normy, resp. pravidlá: „Kto sa správa deviantne a prečo sa správa deviantne?“,
• na deviáciu ako spoločenský jav: „Čo je deviácia?“,
• na spoločnosť: „Prečo vzniklo v spoločnosti deviantné správanie, ktoré rizikové faktory ho podporujú a aké je jeho pretrvávanie v spoločnosti?“,

• na inštitúcie a orgány, ktoré vytvárajú normy, pravidlá, a narábajú s nimi:

„Ktoré orgány sú kompetentné na vytváranie noriem? Kto označuje správanie za deviantné?“,

• na procesy a inštitúcie sociálnej kontroly dodržiavania sociálnych noriem, vrátane uplatňovania sankcií: „Kto má právomoc udeľovať sankcie a ako?“,
• na osoby, ktoré sa stávajú obeťami deviantného správania iných osôb: „Kto trpí následkami sociálno-patologického správania a ako? Ako sa dá týmto osobám pomôcť odstrániť alebo zmierniť dôsledky takéhoto nepriaznivého správania?“,
• na spôsoby predchádzania sociálne nežiaducim javom: „Ako realizovať účinnú prevenciu?“,
• na pomoc osobám s nežiaducim správaním: „Ako sa dajú eliminovať alebo zmierniť negatívne dopady sociálnej patológie z bio-psycho-spirituálno-sociálnych hľadísk?“ (Mátel a kol, 2013, s.28).

Týmto rôzne položeným otázkam zodpovedajú rôznorodé dôrazy jednotlivých vedných disciplín a pomáhajúcich profesií. V tejto časti našej práce sa budeme bližšie venovať sociálnej patológii z pohľadu praktickej činnosti pomáhajúcich profesií, pričom sa zužitkovávajú vedecké poznatky. Predovšetkým pôjde o pedagogiku, psychiatriu, psychológiu, psychoterapiu, kriminológiu, sociálnu politiku a primárne sociálnu prácu.

Na hranici s pomáhajúcimi profesiami je sociológia, z ktorej poznatkov a štúdií čerpajú všetky zmienené pomáhajúce profesie. Treba rozlišovať prístupy jednotlivých disciplín a pomáhajúcich profesií, predovšetkým vzhľadom na osobité ciele a vedeckú metodológiu. Na strane druhej vzhľadom na odstránenie sociálno-patologických javov je nevyhnutná ich aktívna spolupráca (Mátel a kol., 2013, s.28).

Interdisciplinárny prístup k sociálnej patológii

Sociológiu chápe Durkheim ako vedu, v ktorej v ktorej nestačí len konštatovať ale treba v nej vysvetľovať. Sociológovia sa neuspokoja s konštatovaním „že“, ale hľadajú odpovede na otázky „ako“ a „prečo“ (Bednárik, In Mátel a kol., 2013, s.29). Sociológia skúma príčiny a faktory, ktoré viedli k vzniku sociálno-patologických javov, k udržaniu ich existencie a dopadov na spoločnosť. Pre sociológiu je prioritou skúmanie z hľadiska spoločnosti a zameranie na faktory sociálne.

Klasická pedagogika zisťuje, za akých podmienok a akými prostriedkami sa dosahuje výchovný cieľ. Toto zisťovanie sa vykonáva v súlade so spoločenskými a individuálnymi potrebami a telesným a duševným vývojom jedinca (Mátel a kol., 2013, s.29).

Podľa Krausa (2008) sa sociálna pedagogika ako pedagogická disciplína zameriava predovšetkým na výchovný proces a výchovné oblasti s fundamentálnym vplyvom prostredia, teda mimo vyučovania, vo voľnom čase, v rôznych mimoškolských výchovných, resp. prevýchovných inštitúciách.

„V sociálnej pedagogike nás zaujímajú nielen príčiny deviantného správania alebo spoločenské sankcie, ktoré sú reakciou naň, ale najmä možnosti intervencie do problémového správania jedinca“ (Levická, 2004, s.87).

Základným cieľom psychológie je popísať rozmanité prejavy správania (vrátane deviantného) a duševného diania. V rámci psychológie sa vytvorili odbory, ktoré sa špecificky venujú aj deviáciám (Plháková, In Mátel a kol., 2013).

Sociálna psychológia prispieva svojimi metódami k analýze podielu spoločenských vplyvov (napr. skupinovej dynamiky a skupinových noriem), k vzniku delikvencie. Rieši aj konkrétne psychologické úlohy organizácie a štruktúry väzenských zariadení, analyzuje skupinovú atmosféru v skupinách delikventnej subkultúry a kriminogénne faktory skupinovej trestnej činnosti (Heterik, 2004).

„Forenzná psychológia (súdna, právna) sa zaoberá psychikou jednotlivých účastníkov právneho procesu, psychickými a sociálno-psychologickými zvláštnosťami jednotlivých etáp jeho realizácie (psychológia vyšetrovania, súdneho procesu, výkonu trestu) i psychologickými problémami jednotlivých právnych odvetví. Okrem toho sa zameriava na osobnosť jedinca v interakcii so svetom vrátane prispôsobenia sa právnym a sociálnym normám“ (Heterik, 2004, s.23-24).

Psychiatria je vedný odbor, ktorý sa venuje štúdiu, odlišnosti, prevencii a liečbe duševných chorôb a porúch (Mátel a kol., 2013).

Psychoterapia je definovaná v Psychologickom slovníku ako liečenie duševných chorôb a hraničných stavov psychologickými prostriedkami. Psychoterapia z hľadiska sociálnej práce predstavuje špecializovanú formu interakcie medzi sociálnym pracovníkom, ďalšími odborníkmi na duševné zdravie a klientom. Pri liečení duševných chorôb, zmierňovaní stresu, odstraňovaní problémov vo vzťahoch a ťažkostí v sociálnom prostredí pomáha utvorenie terapeutického vzťahu (Barker, In Mátel a kol., 2013).

„Kriminológia je chápaná ako štúdium procesov, ako sú vytvárané zákony, ako porušované a ako spoločnosť na toto porušovanie reaguje“ (Tomášek, 2010, s.13). Aplikovaná kriminológia je zameraná na využívanie teoretických poznatkov v praxi. Ide o poznatky o zločinnosti a riešenie konkrétnych problémov, akými sú prevencia kriminality (kriminálna profylaxia), prognóza, sankcie, implementácia, evaluácia, reforma atď. (Novotný – Zapletal, In Mátel a kol., 2013).

Sociologické definície kriminológie sú širšie a obsahujú v sebe aj štúdium iných deviácií, resp. sociálno-patologických javov, akými sú alkoholizmus, iné látkové a nelátkové závislosti, prostitúcia, samovražednosť a iné javy, ktoré nezriedka predstavujú akési predpolia kriminality alebo jej sprievodné javy (Mátel a kol., 2013).

Sociálna politika je vedná disciplína a súbor aktivít sociálnych subjektov (štátnych, neštátnych a ďalších inštitúcií), ktorých cieľom je vytváranie vyhovujúcich životných podmienok pre rozvoj sociálneho systému ako aj dostatočné fungovanie obyvateľstva (Mátel, Sedlárová, Vlčko, In Mátel a kol., 2013).

Sociálna politika vytvára hlavné parametre celého systému sociálnej ochrany. Vymedzuje základný rámec, v ktorom sa pohybuje sociálna práca, ako aj konkrétne formy sociálneho zabezpečenia obyvateľov. Tento rámec môže byť zameraný len na vytvorenie tzv.

záchrannej sociálnej siete bez ambície aktívnejšie vstupovať do trhového mechanizmu (liberálny model); môže byť ovplyvnený snahou zaručiť občanom primárne sociálne istoty na základe systému sociálneho poistenia (konzervatívny model); alebo môže byť orientovaný na znižovanie sociálnych nerovností, prehlbovanie solidarity a posilňovanie verejného sektora (sociálnodemokratický model). Od základných nastavení sociálnej politiky závisí celý systém sociálneho zabezpečenia, ako aj konkrétne smerovanie sociálnej práce (Blaha, In Mátel a kol., 2013).

V súčasnosti je sociálna práca samostatnou pomáhajúcou profesiou, aplikovanou vednou disciplínou ako aj študijným odborom. Sociálni pracovníci vykonávajú profesionálnu činnosť a svojim cieľavedomým a priamym pôsobením pomáhajú, sprevádzajú, podporujú a zmocňujú sa jednotlivcov a sociálnych systémov. Cieľom sociálnych pracovníkov je zlepšenie alebo obnovenie psychosociálneho fungovania sociálnych klientov a utváranie priaznivých životných podmienok na dosiahnutie tohto cieľa. Vzhľadom na sociálnu patológiu je špecifickým cieľom sociálnej práce úplné vylúčenie sociálno-patologických javov v spoločnosti, ako aj odstránenie alebo zmiernenie ich nepriaznivých dôsledkov v živote jednotlivcov, rodín a celej spoločnosti. Cieľom sociálnej patológie v sociálnej

práci je odstránenie, zmiernenie prejavov a dôsledkov patológie v živote jedinca, rodiny, skupiny alebo komunity (Mátel a kol., 2013).

Z hľadiska charakteru pôsobenia sociálnych pracovníkov môžeme rozlišovať vzhľadom na sociálno-patologické javy:

• preventívnu činnosť – využívajú sa metódy, techniky a postupy sociálnej prevencie,
• intervenčné pôsobenie – využíva metódy, techniky a prístupy sociálnej práce a sociálnych služieb,
• systémové pôsobenie – využíva nástroje sociálnej politiky ale aj vyššie zmienené metódy sociálnej práce a sociálnej prevencie (Mátel a kol., 2013).

Sociálna prevencia je súbor systémových opatrení, metód sociálnej práce, aktivít, postupov a techník, ktoré používajú sociálni pracovníci s cieľom zabránenia vzniku, prehĺbeniu alebo možného návratu porúch sociálneho fungovania jedincov, rodín, skupín a komunít a špecifickým cieľom je vytváranie vhodných podmienok pre pôsobenie na jej všetkých úrovniach (Mátel a kol., 2013).

Identifikácia sociálno-patologických javov

Mátel (In Mátel a kol., 2013) rozlišuje nasledovné kritériá pre identifikáciu sociálno- patologických javov:

1. Kritérium deviantnosti: Nekonformnosť správania, resp. odchýlky od aktuálnych spoločenských (sociálnych) noriem. Keďže sa normy vyvíjajú a menia v čase a kultúrach, je potrebné, aby sme poznali aktuálne normy na Slovensku a v medzinárodných inštitúciách, v ktorých je súčasťou Slovenská republika (Európska únia, OSN, Rada Európy). Okrem legislatívnych noriem je nutné určiť, identifikovať, aj ustálené zvyky a tradície, ktoré tvoria neformálny normatívny systém. Pre identifikáciu tohto kritéria sú pomocné právne, kriminologické, antropologické, a sociologické výskumy a štúdie.
2. Kritérium negatívnych dôsledkov: Rozpoznanie závažných negatívnych vplyvov tohto správania na jednotlivca, rodinu, komunitu a spoločnosť. Toto kritérium je nevyhnutné pre sociálnu patológiu. K identifikácii tohto kritéria napomáhajú klinické poznatky a výskumy medicíny, psychiatrie, psychológie, kriminológie, pedagogiky, sociálnej práce a sociálnej politiky.

1. Kritérium štatistické: Hromadnosť a opakovanosť porušovania spoločenských noriem viacerými jedincami alebo skupinami v čase a priestore. Nadmerný počet existencie deviantných prípadov. Vhodným nástrojom pre meranie tohto kritéria sú štatistické údaje a reprezentatívne výskumy.
2. Kritérium nutnosti profesionálnej intervencie: Nutnosť zasiahnutia spoločnosti, resp. jej profesionálnych inštitúcií a kompetentných zástupcov, s úmyslom eliminovania nežiaduceho správania, prevencie alebo zmiernenia negatívnych dôsledkov spoločensky škodlivých javov.

Intervencia sa zameriava na:

1. Obete sociálno-patologických javov, tzn. osoby, ktoré sa deviantne nesprávajú, ale znášajú dôsledky takéhoto správania inej osoby (napr. obete domáceho násilia, týrané, zneužívané a zanedbávané deti, spoluzávislí členovia rodiny, obete obchodovania s ľuďmi a pod.).
2. Osoby s deviantným správaním, ktoré sa rozhodli pre dané správanie zvyčajne dobrovoľne a slobodne (napr. páchatelia trestnej činnosti, závislí, kupliari a pod.). Ukončiť, či prerušiť takéto správanie však sami nedokážu, stávajú sa dobrovoľnými alebo nedobrovoľnými klientmi pomáhajúcich profesií, najmä polície, psychológie, psychiatrie, sociálnej pedagogiky a sociálnej práce.
3. Etické kritérium: Deviantné a spoločensky negatívne správanie je ľudským činom, tzn. slobodnou voľbou daných osôb, skupín alebo komunít. Hovoríme o ďalšom kritériu pre sociálnu patológiu. Za sociálno-ekonomické problémy než za sociálnu patológiu môžeme považovať napríklad chudobu a niektoré formy bezdomovectva vzhľadom na toto kritérium.