Televízna technika
Počas posledných 30-tich rokov sa stali "tekuté kryštály" z akademickej kuriozity základom priemyslu s obratom vyše 7,5 miliardy
dolárov - displeje využívajúce technológiu tekutých kryštálov sa používajú od náramkových hodiniek cez kalkulačky a mobilné telefóny
až po notebooky a domáce počítače. A experti očakávajú , že nepotrvá dlho a LCD displeje nahradia i klasické monitory a televízie
pracujúce na princípe katódovej trubice.
Princíp LCD dislejov
Pri technológii LCD funguje displej tak, že
vyžaruje biele svetlo určitej intenzity cez aktívny filter z tekutých kryštálov, ktorý sa skladá z dvoch filtrov na sklenených paneloch a
tenkej vrstvy kryštálov medzi nimi. Tekuté kryštály sa skladajú z podlhovastých molekúl, ktoré menia svoju orientáciu v závislosti od
elektrického náboja. Svetlo, ktoré cez ne prechádza je podľa ich nasmerovania viac alebo menej pohlcované, a tým cez filter prechádza čast,
všetko alebo žiadne svetlo. Týmto vzniká celá škála odtienov šedej. Ak chceme farebný displej, tak základné farby červenú, zelenú a
modrú získame jednoduchým filtrovaním bieleho svetla. Na riadenie orientácie kryštálov sa používa matica priehľadných elektród,
vytvárajúca sieť bodov, každý tvoriaci jednu bunku (pixel). Existujú dva typy matic, pasívna a aktívna. V pasívnej matici sa určuje bunka
(pixel) pomocou riadka a stĺpca, čiže matica je tvorená pozdĺžnymi a priečnymi elektródami a každý bod je určený svojím riadkom a
stĺpcom. V aktívnej matici každú bunku riadi priamo tranzistor. Pasívne displeje sú jednoduchšie na výrobu, aktívne sú kvalitnejšie.
História LCD
Počiatky technológie LCD siahajú do roku 1888, keď rakúsky botanik Friedrich Reinitzer spolu s
Ottom Lehmannom zistili, že niektoré kryštály sa hneď netopia na kvapalinu, ale vytvárajú medzi kryštalickým a tekutým stavom ďalší
stabilný stav. V tomto stave látka nie je tekutá ale ani pevná. Ako veľa ďalších objavov, aj tento ostal len v akademickej rovine. Ďalší
krok smerom k praktickému využitiu tohto javu nastal až v polovici šesťdesiatych rokov, keď vedci demonštrovali, že tekuté kryštály, ak sú
stimulované elektrickým výbojom, môžu zmeniť vlastnosti svetla prechádzajúceho cez ne. Do tohto obdobia sa tiež datujú aj prvé funkčné
LCD displeje, ale tieto prototypy boli ešte príliš nestabilné na masovú výrobu. Toto sa zmenilo začiatkom sedemdesiatych rokov, keď bol
objavený materiál so stabilnými vlastnosťami. Začína výroba prvých displejov, ktoré sa používajú v kalkulačkách namiesto dovtedy
používaných LED displejov. Táto technológia, označovaná ako TN (twisted nematic) používala kryštály, ktoré sa pri budení elektrickým
prúdom otočia o 90 stupňov a pasívnu maticu. Na začiatku osemdesiatych rokov sa už TN-displeje masovo používali v kalkulačkách a hodinkách.
Ale so vzrastajúcou zložitosťou v snahe zobrazit stovky riadkov informácií sa zhoršovali uhol pohľadu a kontrast medzi čiernou a bielou. Preto
sa v roku 1985 objavuje na trhu nový typ displeja, označovaný ako STN (super twisted nematic). V tomto prípade sa kryštály otáčajú až o 240
stupňov. Farebné displeje s vysokým rozlíšením boli ďalším cieľom v tomto priemysle, ale na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné
adresovať veľké množstvo pixelov, a tak sa na konci osemdesiatych rokov objavuje na trhu prvý displej s aktívnou maticou. Riadenie pomocou
aktívnej matice bolo využité už v polovici sedemdesiatych rokov, ale vtedy bolo zavrhnuté ako príliš nákladné.
Súčasnosť
V súčasnosti sú na trhu LCD displeje v dvoch formách:
DSTN (dual-scan twisted nematic)
TFT
(thin film transistor)
DSTN - je zástupca displejov s pasívnou maticou. Je teda lacnejší a jednoduchší na výrobu ako
TFT, ale oproti nemu ma množstvo nedostatkov. Má pomalšiu odozvu, tá sa zvyčajne pohybuje okolo 300ms, čo spôsobuje šmuhy pri rýchlo sa
meniacom obraze. Ďalší problém vyplývajúci z riadenia pomocou pasívnej matice je tzv. ghosting, kedy sa na pixeloch adresovaného riadku a
stĺpca vytvárajú tiene. Tento problém však ide významne redukovať rozdelením obrazovky na polovice a riadením oboch polovíc nezávisle.
TFT - je displej s aktívnou maticou a eliminuje problémy pasívnych displejov ako ghosting a pomalá odozva. Problémom sa
stáva, že ak máme farebný displej s rozlíšením 1024x768, tak matica obsahuje vyše 2 000 000 tranzistorov. Stáva sa, že niekoľko týchto
tranzistorov je pokazených a tie potom spôsobujú buď čierne body alebo stále svietiace body. Preto má každá firma určený maximálny počet
takto chybných tranzistorov, ktorý je tolerovaný.
Nové trendy
Okrem týchto v dnešnej dobe
najrozšírenejších displejov sa rozvíjajú aj iné projekty, ktoré by v budúcnosti mohli zaujať ich miesto na trhu zobrazovacích zariadení.
Sú to najmä organický LED displej (OLED), plazmatické displeje (PDP) a FED displeje.
OLED (organic light emitting
device) - táto technológia je najmladšou z týchto troch technológií. Bola vynájdená iba pred necelými 20 rokmi, no už spravila
veľký pokrok a dnes je na prahu masovej výroby. Výskumom alebo vývojom OLED sa zaoberá spolu s mnohými fyzikalnými a chemickými
laboratóriami vyše 50 spoločností. OLED technológia využíva organických molekúl uzavretých v extrémne tenkých vrstvách (rádovo stovky
nanometrov) medzi dvoma elektródami. Pri prechode elektrického prúdu vyžarujú tieto organické vrstvy pomerne silné svetlo. OLED ponúka mnoho
výhod oproti súčasným LCD. Tieto zahŕňajú oveľa väčšiu svietivosť a 180 stupňový uhol pohľadu. Sú tenké a ľahké, majú rýchlu
odozvu a spotrebujú menej energie ako displeje s ekvivalentnou svietivosťou. Ďalej, použitie organických molekúl by mohlo viesť k lacnejšej
výrobe, lebo takmer jednotná štruktúra OLED ich robí mnohokrát jednoduchšími ako LED. A nakoniec, pomocou OLED technológie je možné
vyrobiť úplne nové zobrazovacie zariadenia ako napríklad pružné displeje či transparentné (priesvitné) displeje.
PDP
(plasma display panel) - zatiaľ, čo LCD je stále obmedzené na pomerne malé veľkosti, plazmové panely sú ako stvorené na jeden
účel: plochá, veľká televízia. Plazmove panely sa skladajú z poľa miniatúrnych sklenených buniek obsahujúcich plyn, elektródy a farebný
luminofor. Pri použití vysokého napätia sa vytvorí elektrický výboj, ktorý spôsobí, že plyn vyžiari ultrafialové svetlo. To dopadá na
luminofor, ktorý už vyžiari farebné svetlo. Plazmové displeje majú skvelú svietivosť a farby, ale nanešťastie sú mimoriadne drahé, a
kedže skoro polovicu ceny tvorí materiál, je malá šanca, že v budúcnosti pôjdu s cenou dole.
FED (field emission
display) - ďalšou novou technológiou je FED. FED v podstate pracuje na tom istom princípe ako klasické monitory, čiže elektróny
dopadajú na luminofor, ktorý vyžaruje svetlo v bode dopadu. Narozdiel od nich, zdroj elektrónov je u FED iný. Pri klasických monitoroch je ním
elektrónové delo, ktoré vyžaruje lúč elektrónov. U FED je to pole mikrobodov, pre každý pixel jeden, vyžarujúcich elektróny pri vplyve
silného magnetického pola.
Ďalej sú to taktiež projekty ako
-feroelektrické LCD, ktoré majú odozvu
rádovo desiatky mikrosekúnd oproti desiatkám milisekúnd, v súčasnosti však najväčšie majú uhlopriečku iba jeden palec
-PALCD
:velkoplošné LCD (35-40 palcov) s aktívnou maticou, ktoré však namiesto tranzistorov používajú plazmové kanály, pretože je to jednoduchšie
a lacnejšie ako použiť tranzistory na tak veľké priestory.
Záverom
LCD displeje sa v dnešnej dobe radia
medzi sľubný obchodný artikel do budúcnosti, pretože svoje nedostatky ako malý uhol pohľadu, nerovnomerné podsvietenie panela skoro úple
eliminujú novými technológiami a technikami (MVA,ISP).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta