Zóny pre každého študenta

Zvuk a akustika

Zvuk a akustika
 
Úvod
Človek začína vnímať zvuky už niekoľko dní po narodení. Poznávanie sveta prostredníctvom zvukov má predovšetkým v ranom detstve svoj zvláštny charakter. Sluchový vnem sa vo väčšine prípadoch nevyskytuje osamotene, ale býva takmer vždy sprevádzaný ešte iným zmyslovým vnemom alebo pocitom. Sluchový vnem tiež často nie je primárny, ale stojí akosi v pozadí a v našom podvedomí býva prekrytý iným vnemom, najčastejšie zrakovým. Zvuk potom prijímame zároveň s udalosťou skôr podvedome a práve táto skutočnosť spôsobuje, že sa v našom podvedomí ukrýva neprebratá šálka pocitov a predstáv, ktoré je schopný prebudiť akýkoľvek zvuk. Najušľachtilejšia forma zvuku, hudba, potom dokáže v človeku prebudiť tak bohatú škálu pocitov ako máloktorý iný zmyslový vnem.
      
Čo je to zvuk
Zvuk môžeme vnímať len za určitých podmienok. Určite sa zhodneme, že musí existovať: zdroj zvuku, prostredie, ktorým sa šíri a zdravý sluch. Zjednodušene je zvuk kmitanie akejkoľvek hmoty. Hmotou (látkou) môže byť vzduch , voda, drevo, alebo ktorýkoľvek iný materiál. Prostredie, ktorým sa šíri zvukový rozruch od chvejúceho sa telesa k nášmu uchu, je najčastejšie vzduch. Faktom je, že jediné prostredie, ktorým sa zvuk nemôže šíriť, je vákuum. A potom naše uši zhromažďujú tieto vibrácie a umožňujú nám interpretovať ich.

Čo je akustika
 
Akustika je rozsiahly vedný odbor, zaoberajúci sa komplexne zvukom od jeho vzniku, prenosu priestorom až po vnímanie ľudskými zmyslami. Má celý rad poddisciplín, napr. hudobná akustika skúma fyzikalné základy hudby, hudobných nástrojov a priestoru, stavebná akustika skúma zvukové javy a súvislosti v uzavretom priestore, budovách a stavbách,
priestorová akustika skúma šírenie zvuku vo všeobecnom priestore,
fyziologická akustika sa zaoberá vznikom zvuku v hlasovom orgáne človeka a jeho vnímaním v uchu, psychoakustika sa zaoberá vnímaním zvuku v mozgu atd.
     
Základné pojmy

Akustický tlak, p
[jednotka: Pascal (Pa)]
Vyjadruje zvýšenie alebo zníženie tlaku vzduchu oproti kludovému stavu (hodnote atmosférického tlaku).
 
Akustický výkon
[jednotka: Watt (W)]
Množstvo zvukovej energie, ktorú vyprodukuje akustický zdroj za jednu sekundu.

Akustický intenzita, I
Množstvo zvukovej energie, ktorá prejde plochou jedného štvorcového metra za jednu sekundu.
Hladina hlasitosti
[jednotka: fon (Ph)]

Odpovedá hladine akustického tlaku vyjadrenej v dB len na referenčnom kmitočte 1 kHz, berie však do úvahy rôznu citlivosť sluchu v celom akustickom pásme.

Hlasitosť
[jednotka: son; 1 son = 40 Ph]
Umožňuje, na rozdiel od hladiny hlasitosti, jednoducho určiť hlasitosť niekoľkých zvukov naraz teda lepšie vystihnúť mieru subjektívneho hodnotenia zvuku.

Šírenie zvuku prostredím

Ak chceme byť v našej definícii presnejší, treba dodať, že kmity, ktoré vytvárajú zvuk, nie sú výsledkom pohybu celého objemu "tam a späť". Ak by to platilo, celá atmosféra by sa musela hýbať zakaždým, keď sa vytvorí sebemenší zvuk! Namiesto toho, sa kmity objavujú medzi jednotlivými molekulami látky a šíria sa v látke vo forme zvukových vĺn. Zvukové vlny sa šíria látkou tak, že každá molekula vráža do vedľajšej a vracia sa do pôvodnej polohy. V dôsledku toho sa v látke striedajú oblasti, v ktorých je hmota hustejšia, nazývané zhluky, s oblasťami, kde je hmota redšia, nazývané zriedenia.

Napríklad: ak oceľový prúžok alebo tenkú drevenú doštičku upevníme na jednom konci a druhý koniec vychýlime, doštička sa rozkmitá a počujeme zvuk. Pri chvení oceľového prúžku sa predáva časť jeho pohybovej energie molekulám plynov vzduchu. Zatiaľ čo v istom okamihu sú molekuly plynov po jednej strane prúžku viacej k sebe stlačované, sú na opačnej strane viacej od seba oddiaľované. V nasledujúcich okamihoch nastáva jav opačný. Týmto, pravidelne sa opakujúcim dejom, sa prenáša energia postupne aj na vzdialenejšie molekuly plynov. Vzduchom sa šíri všetkými smermi od chvejúceho sa prúžku rozruch, v ktorom prebieha striedavo pravidelné zhustenie a zriedenie molekúl vzduchu. Podobne počujeme zvuk rozkmitanej struny upevnenej na oboch koncoch alebo zvuk ladičky, ktorú sme rozkmitali úderom kladivka z pryže.
 
Ak je kmitanie zdroja zvuku pravidelné, vnímame tón, t.j. hudobný zvuk. Ak zvuk vzniká nepravidelným chvením telesa, vnímame ho ako hluk, napr. vrzanie, šramot, hukot a praskot.
 
Zvuk ovplyvňujú vlastnosti zdroja zvuku, pôsobí naň prostredie, ktorým sa zvukové vlnenie šíri a prejavujú sa aj subjektívne vlastnosti sluchu. Preto zvuky charakterizujeme buď objektívnymi fyzikálnymi veličinami, alebo veličinami, ktoré vystihujú subjektívnu stránku vnímania zvuku. Najdôležitejšie z nich sú výška zvuku, farba zvuku a hlasitosť. Výšku zvuku určuje jeho frekvencia.
 
Hlasitosť a intenzita zvuku
Zvukové vlnenie je v podstate periodické stláčanie a rozpínanie pružného prostredia ( vzduchu, vodu, kovu, a pod. ). To znamená že napríklad atmosferický tlak vzduchu ma istú hodnotu a periodické zmeny tlaku zvduchu vnímame ako zvuky s rôznou hlasitosťou. Ucho má takú citlivosť , že môžeme vnímať tlakové zmeny 10-5 Pa
Táto najnižšia hranica určuje prah počuteľnosti.
 
Veľmi hlasným zvukom zodpovedajú tlakové zmeny až 10 2 Pa.
Keď sa táto hranica prekročí, vzniká v uchu pocit bolesti. Hovoríme o prahu bolesti. Prekročením prahu bolesti môže mať za následok porušenie sluchového orgánu – prasknutie bubienka. Sluchový orgán však nie je rovnako citlivý na zvuky všetkých frekvencií. Najcitlivejší je na zvuky s frekvenciu 700 Hz – 6 kHz. Hlasitosť zvuku je subjektívnym hodnotením zvukového vlnenia, zvuky objektívne hodnotíme veličinou intenzita I zvuku.
 
Ultrazvuk a infrazvuk
Pretože vlnová dĺžka ultrazvuku je veľmi malá, šíri sa prostredím priamočiaro a pri odraze od prekážok platí zákon odrazu. Praktické využitie ultrazvuku je založené práve na týchto vlastnostiach. Súčasne sa uplatňuje malá absorbcia ultrazvuku v kvapalinách a pevných látkach, pomocou ultrazvuku sa meria napríklad hĺbka morí. Zdroj ultrazvuku vysiela pod hladinu krátke ultrazvukové impulzy, ktoré sa od dna mora odrážajú a zachytáva ich prijímač ultrazvuku.
Ak medzi vlastným a prijatým signálom uplynie doba ∆t tak hĺbka mora je h=1/2v.∆t kde v je rýchlosť ultrazvuku vo vode. Významné je využitie ultrazvuku pri zisťovaní skrytých kazov materiálu ( ultrazvuková defektoskopia ). Keď je napríklad v kovovom materiály dutina, ultrazvukový impulz vyslaný do materiálu sa od dutiny odrazí a zachytí ho detektor. Odrazený impulz sa zobrazí na obrazovke osciloskopu a z jeho polohy možno určiť polohu kazu v materiály. Ultrazvuk sa ďalej uplatňuje pri vypudzovaní plynov z kvapaliny alebo z roztavených kovov, skla a pod. Používa sa pri homogenizácii heterogénnych sústav, t.j. pri dokonalejšom rozptyľovaní drobných čiastočiek látky v kvapalinách ( vytváranie suspenzií a emulzií), alebo naopak urýchľuje zrážanie rozptýlených častíc do väčších celkov. Ultrazvukom sa čistia súčiastky ( pri oprave hodiniek, čistení šošoviek okuliarov a pod.) Ultrazvuk vedia produkovať a používať rôzne živočíchy - napr. netopiere ho využívajú na orientáciu v priestore a lov, podobne delfíny ultrazvuk využívajú na orientáciu a lov. Ultrazvuk využívajú aj niektoré druhy hmyzu napr. moskyty a mory. Viacero druhov živočíchov síce nevie ultrazvuk vyrobiť, ale počuje ho napr. pes, mačka alebo myš.

V medicíne sa používa napríklad pri lekárskom vyšetrení, pretože ultrazvukové vlny prechádzajú telom a odrážajú sa od jednotlivých orgánov. Odrazené vlny možno počítačovo previesť do formy obrazu (sonografia). Najbežnejším príkladom je vyšetrenie ľudského plodu v tele matky

Ultrazvuk sa využíva aj na čistenie, kde sa využíva kavitácia - mechanické odstránenie nečistôt rýchlymi nárazmi kvapaliny rozkmitanej ultrazvukom na čistený predmet. Technológia sa používa na čistenie zložitých tvarových dielov napr. ložísk, šperkov, optického skla, chirurgických a dentálnych nástrojov a pod.

Infrazvuk:
Infrazvukové vlnenie sa veľmi dobre šíri vo vode, tak možno napríklad zistiť „hlas mora“, ktorý niekoľko hodín vopred predpovedá príchod vlnobitia. Výskumy ukázali, že infrazvuk vnímajú mnohé morské živočíchy ( ryby, medúzy) : je to pre nich varovanie pred vlnobitím a pred búrkami. Na ľudský organizmus pôsobí infrazvuk škodlivo, najmä vtedy, ak má frekvenciu približne rovnakú ako je frekvencia tlkotu srdca. Tým, že človek infrazvuk nepočuje je chránený pred mnohými zdrojmi hluku. Umožňuje mu to napríklad pokojný spánok, lebo neregistruje vlastný krvný obeh.
Pretože infrazvuk je druh akustickej energie, založený na šírení tlakových vĺn, z výskumu sa javí pravdepodobné, že pôsobí na orgány, ktoré sú v kontakte s atmosférou, t.j. pokožka, dýchacie a sluchové orgány. Ľudské vnímanie infrazvuku cestou sluchu vyžaduje však určitú minimálnu, relatívne vysokú hladinu akustického tlaku.
 
Zvlášť nebezpečné sú infrazvuky (vibrácie) s frekvenciou 7 - 8 Hz, pri ktorých rezonujú tkanivá a mechanicky sa poškodzujú najmä bunky vo svaloch a v nervovom tkanive. Hygienické normy obmedzujú, až zakazujú prácu mladistvých a žien v takomto prostredí. Na infrazvuk sú zvlášť citliví aj reumatici. Ďalšie účinky infrazvuku sa prejavujú ako pulzovanie v hlave a úplne znemožňujú akúkoľvek intelektuálnu prácu. Aj pri pomerne nízkych intenzitách vyvoláva u živých organizmov únavu, podráždenie, závrate, aj zvracanie. Spôsobuje závraty, pocity panického strachu a pri frekvencii 7 Hz dokonca smrť. Teda infrazvuky s veľmi vysokou energiou môžu zabíjať ľudí i živočíchy na väčšie vzdialenosti.
 
Pochopiteľne človek už musel zneužiť tento poznatok a vyrobil infrazvukové zbrane. Sledovanie otázok infrazvuku v oblasti jeho zdrojov, generovania, šírenia, tlmenia, merania a vyhodnocovania negatívneho vplyvu na človeka a s tým spojené vedomosti o komplexnom analyzovaní infrazvuku sú v súčasnosti len málo rozpracované. Rozvíjajú sa až v posledných rokoch v súvislosti s dopravným výskumom. Konkrétne najmä tie súvislosti, ktoré ovplyvňujú bezpečnosť systému človek stroj. Pôsobenie intenzívneho infrazvuku na človeka vyvoláva jeho nefyziologické stavy, čím by mohlo dôjsť k rôznym haváriám, a teda zníženiu kvality dopravy. V železničných koľajových vozidlách je splnených veľa podmienok pre vznik infrazvuku.
 
Pozoruhodné je, že styk kolesa a koľajnice je aj zdrojom infrazvuku. Šíreniu hluku konštrukciou je možné zabrániť len vhodnou úpravou samotnej konštrukcie, napr. pri veľkých kovových plochách vystužením, aby sa z nich nestali kmitajúce membrány, vetvením konštrukcie, pružnými vložkami, antivibračnými nátermi a radom ďalších konštrukčných zásahov. Z meraní na hnacích vozidlách elektrickej trakcie pri rýchlostiach nad 100 km/h vyplývajú jednoznačne poznatky o výskyte infrazvuku.
 
Šírenie zvuku
Zvuk sa šíri v rôznych prostrediach rôznou rýchlosťou. Závisí to od vlastností daného prostredia. Zo všetkých skupenstiev (plynné, kvapalné, pevné) sa zvuk šíri najpomalšie plynom, rýchlejšie kvapalinou a najrýchlejšie pevnou látkou. Rýchlosť zvuku ovplyvňuje tiež teplota prostredia.
Plyny:
Ak sa pozrieme bližšie na vlastnosti plynov, vidíme, že len v prípade, keď sa molekuly zrážajú jedna z druhou, sa môžu hýbať zhluky a zriedenia zvukovej vlny. Z toho logicky vyplýva, že rýchlosť zvuku ako fyzikálna veličina má ten istý charakter ako stredná rýchlosť medzi dvoma po sebe idúcimi zrážkami molekúl.
Pri plyne je osobitne dôležité vedieť jeho teplotu. Je to preto, lebo pri vyšších teplotách sa molekuly zrážajú častejšie a tým umožňujú vzruchu (zvuku) šíriť sa rýchlejšie. Pri bode mrazu (0°C), sa zvuk šíri vzduchom rýchlosťou 331 m/s. Ale, pri 20°C (izbová teplota) sa zvuk šíri rýchlosťou 343 m/s.
Kvapaliny:
Zvuk sa v kvapalinách šíri rýchlejšie, pretože ich molekuly sú tesnejšie viazané. V čistej vode sa zvuk šíri rýchlosťou 1482 m/s. Je to štvornásobne viac ako vo vzduchu! Niektoré zo živočíchov žijúcich v oceánoch sa spoliehajú na zvukové vlny ako na prostriedok, ktorý im umožňuje komunikáciu s inými živočíchmi, lokáciu potravy a prekážok (echolokáciu). Dôvodom, prečo sú schopné efektívne využívať túto metódu komunikácie na veľké vzdialenosti, je fakt, že zvuk sa vo vode šíri veľmi rýchlo.
Pevné látky:
Zvuk sa najrýchlejšie šíri pevnými telesám. Je to preto, že príťažlivé sily, ktorými navzájom pôsobia molekuly sú v pevnom skupenstve väčšie ako v kvapalinách, aj keď vzdialenosti medzi molekulami sa len málo líšia. Rýchlosť zvuku v oceli (5960 m/s) je viac ako 17-násobne vyššia ako vo vzduchu. Tento fakt platí len pre väčšinu pevných látok. Rýchlosť zvuku vo všetkých pevných telesách nie je väčšia ako vo všetkých kvapalinách.
Tabuľka rýchlostí zvuku
Plyny:
oxid uhličitý pri 0°C - 259 m/s
kyslík pri 0°C - 613 m/s
vzduch pri 0°C - 331 m/s
vzduch pri 20°C - 343 m/s
hélium pri 0°C -  965 m/s
Kvapaliny:
chloroform pri 20°C - 1004 m/s
etanol pri 20°C - 1162 m/s
ortuť pri 20°C - 1450 m/s
voda pri 20°C - 1482 m/s
Pevné látky:
olovo - 1960 m/s
meď - 5010 m/s
sklo - 5640 m/s
oceľ - 5960 m/s
Iné príklady na šírenie sa zvuku v rôznych prostrediach
Pod vodou je možné počuť nárazy kameňa alebo zvuk motorového člnu; chvenie trúbky pri odoberaní vody z vodovodného kohútika (prenáša sa potrubím t.j. pevnou látkou, preto to počuť po celom dome); vlak prichádzajúci z veľkej vzdialenosti (zvukový rozruch sa prenáša koľajnicami) ...

Vnímanie reči

 
Sluch
Vlastný sluchový orgán je tak jemný a nesmierne citlivý, že musí byť chránený pred vonkajšími vplyvmi a pred silnými zvukmi. Prvú vstupnú ochranu tvorí bubienok, blanka uzatvárajúca vstup do strednej časti ucha. Zvuk prichádza zvukovodom k bubienku a rozochvieva ho. Za bubienkom, teda už v uzavretom a chránenom stredoušnom priestore, sa nachádza sústava troch jemných kostičiek, ktoré na seba navzájom priliehajú. Ich úlohou je stlmiť chvenie bubienku a preniesť ho na takzvané oválne okienko, blanku uzatvárajúcu vlastný sluchový orgán, slimák. Sústava kostičiek predstavuje domyslenú automatickú reguláciu citlivosti sluchu. V tichom prostredí prenášajú kostičky všetku akustickú energiu z bubienku do oválneho okienka, a to tak, že na seba dokonale priľahnú. Pri silnom zvuku sa napätie kostičiek uvolní, do vnútornej časti ucha sa prenáša len malá časť akustickej energie a tým je sluchový orgán chránený pred poškodením. Napätie kostičiek je zriadené jemnými svalmi nezávisle na našom vedomí a vôli. Regulačné rozpätie tohto orgánu je nepredstaviteľne veľké a preto je ľudské ucho schopné vnímať veľmi rozsiahle rozpätie intenzít počuteľných zvukov (najväčšie rozpätie sa nachádza v okolí frekvencie 1 kHz). Porovnanie intenzity najslabších zvukov na prahu počuteľnosti s intenzitou zvukov na prahu bolesti predstavuje rozdiel v rozsahu dvanástich radov. Je pochopiteľné, že bez automatickej regulácie by sluchový orgán nemohol tak veľké rozdiely intenzít zvládnuť a pri prvom silnejšom zvuku by sa poškodil. Vďaka tomu si ani neuvedomujeme, že sme v bežnom živote obklopení zvukmi tak nesmierne rozdielnych intenzít. Pretože sa citlivosť ucha neustále mení a prispôsobuje okamžitej hlučnosti prostredia, nie sme schopní správne odhadnúť absolútnu hodnotu intenzity zvuku, môžeme len porovnávať. Po dlhšom pobyte v hlučnom prostredí sluchová citlivosť dočasne klesá, pobytom v tichu sa ucho postupne zotavuje. (Citlivosť zdravého odpočinutého ucha je nesmierne veľká, keď vo frekvenčnej oblasti najväčšej citlivosti v okolí frekvencie 3 kHz zaznamená počuteľný zvuk už pri rozkmitaní vzduchových čiastočiek o jednu milióntinu milimetra. Keby ucho bolo ešte o jeden stupeň citlivejšie, počulo by molekulárny pohyb čiastočiek vzduchu a vnímalo by ho ako šum.) [Pozn.: Pojmom "ucho" či "uši" sa samozrejme rozumie celý ľudský sluchový orgán vrátane mozgu ako vyhodnocovacieho centra.]

Ozajstné absolútne ticho je v našom živote veľmi vzácne a vlastne sa ani nevyskytuje. To, čo nazývame tichom, je len nízka hladina hluku. Dlhý pobyt v úplnom tichu pôsobí depresívne, môže vyvolať nepríjemné subjektívne pocity (pískanie alebo šumenie v ušiach). Naopak dlhý pobyt v silnom hluku vedie k otupeniu citlivosti a tejto zmeny môžu mať po rokoch trvalé následky. Pri hladinách akustickej intenzity nad 80 dB už nestačí "obrana" ucha uvolnením sluchových kostičiek a sluch sa začne proti preťaženiu brániť dočasným zmenšením citlivosti sluchových nervov. Ak musí sluch siahnuť po tomto druhu obrany často a opakovane, nedochádza k regenerácii citlivosti sluchových nervov, strata citlivosti je trvalá a bohužiaľ neliečiteľná. Po niekoľkých rokoch častého preťažovania klesá citlivosť sluchu pod úroveň sluchovej citlivosti veľmi starých ľudí.

Ľudský sluch sa rovnako ako ďalšie zmyslové orgány dokáže po určitej dobe unaviť, otupiť, zvyknúť si atd., preto sú pri práci so zvukom nutné určité prestávky na odpočinok, inak sa stáva, že aj zvukár  s tým najkvalitnejším sluchom nemôže druhý deň ráno uveriť, aké zvuky večer namiešal.
 
Frekvenčná závislosť citlivosti sluchového orgánu
Ľudský sluch je schopný vnímať zvuky v rozsahu frekvencií od 16 Hz do 20 kHz, a aj keď tu existujú určité individuálne rozdiely, platí zhruba pravidlo, že za každých desať rokov veku sa horná hranica znižuje asi o 1 kHz. Citlivosť sluchu nie je pre všetky frekvencie zvukového spektra rovnaká; najväčšia je v oblasti 2 až 4 kHz, smerom k nižším i vyšším frekvenciám klesá; pri malých hlasitostiach sú rozdiely v citlivosti v závislosti na frekvencii veľké, so stúpajúcou hlasitosťou sa zmenšujú. Keby sme  vyjadrili závislosť intenzity zvuku nutnej k dosiahnutiu rovnakého pocitu hlasitosti na frekvencii a merali pri malých i veľkých hlasitostiach, dostaneme takzvané krivky rovnakej  hlasitosti (Fletcher-Munsonová krivka, respektíve novo korigované krivky ISO). Z nich vyplýva, že farba posluchu značne závisí na nastavení posluchovej hlasitosti (pri slabom posluchu zanikajú hlboké a čiastočne aj vysoké tóny, pri veľmi hlasitom posluchu rovnakého zvukového snímku hlboké tóny naopak lepšie vyniknú). Ak  chceme pri nahrávaní kontrolovať kvalitu zvuku zhotovovaného záznamu, musíme uvážiť, v akom prostredí a hlavne akou hlasitosťou bude snímok prehrávaný. V rovnakej hlasitosti by sme  mali počúvať pri nahrávaní. Pri zbytočne veľkej hlasitosti posluchu totiž môže veľmi ľahko dôjsť k nesprávnemu namixovaniu napríklad basovej gitary vzhľadom k ostatným nástrojom, čo sa prejaví tak, že pri posluchu toho snímku pri normálnej izbovej hlasitosti bude gitary v porovnaní s ostatnými nástrojmi málo, lebo citlivosť ucha pre hlboké tóny poklesla pri menšej hlasitosti rýchlejšie. Niektoré elektroakustické prístroje (hlavne zosiľovače) riešia frekvenčnú závislosť ucha takzvanou fyziologickou reguláciou hlasitosti. Pri zmenšení hlasitosti posluchu sa plynule uvedú do činnosti korekčné obvody, ktoré vyrovnávajú pokles citlivosti ucha pre hlboké a vysoké tóny. Je to však riešenie kompromisné, ktoré má mnoho nedostatkov, a preto sa v profesionálnej praxi neujalo.
 
Nelinearita sluchového orgánu
Prenos sluchového vnemu z bubienku do vnútorného ucha nie je pri väčších  hlasitostiach lineárny. To znamená, že ucho samo o sebe je zdrojom skreslenia, ktoré s hlasitosťou rýchlo narastá. Pretože ide o jav fyziologický, sme mu od malička prispôsobení, a tak si ani veľké skreslenie spôsobené vlastným uchom nijako zvlášť neuvedomujeme. To však nič nemení na skutočnosti, že existuje a že pri hlasitom posluchu maskuje skutočné skreslenie. Preto pri stredne silnom posluchu omnoho ľahšie postrehneme eventuálne skreslenie zvuku než pri ohlušujúcej hlasitosti. (Dôkazom pre nelineárnu činnosť ucha je tiež to, že aj pri priamom posluchu bez elektroakustického prenosu počujeme niekedy kombinačné tóny, ktoré sa objavujú pri intermodulačnom skreslení.) Zlé hudobné skupiny majú preto veľmi dobrý dôvod, prečo zaútočiť na poslucháčov množstvom decibelov a  nijako nimi nešetriť. Pri hladinách intenzít zvuku, s akými pracujú, dojde k takému ohlušeniu poslucháčov, že nie sú schopní ani subjektívne, ani objektívne posúdiť kvalitu hudobného výkonu a tým sa stratí a zamaskuje celá kopa nedostatkov. Je známe, že ani dobrý hudobník s absolútnym sluchom nie je schopný pri extrémnych intenzitách zvuku poznať malé odchýlky od správneho tónu. Schopnosť ucha rozlišovať a správne  analyzovať je potlačená. Pri posluchu hlasitej  hudby dochádza  tiež rýchlejšie ku sluchovej únave a strate citlivosti. Ak ju zvukár postupne vyrovnáva zosilením posluchu, je potom ďalším výsledkom pokles citlivosti a všetko  sa znovu opakuje.
 
Maskovací efekt sluchového orgánu
Určité zvuky, ktoré majú agresívnejší charakter a sú hlasitejšie, môžu celkom zakryť tichšie zvuky v nahrávke lebo zvuk väčšej intenzity zamestnáva sluchovú sústavu natoľko, že nie je schopná vnímať ďalšie slabšie zvuky (túto relatívnu nedokonalosť ľudského sluchu využíva množstvo digitálnych systémov pri kompresii dát). Preto napríklad šum pásky alebo jemné občasné praskanie gramofónovej platne počujeme len v pauzách alebo v slabých pasážach zvukového záznamu.
 
Kombinačná schopnosť sluchového orgánu
Množstvo hudobných nástrojov nemá, ako by sa dalo očakávať, maximum akustickej energie v základnom tóne, ale prevažnú časť zvuku vyprodukuje v podobe harmonických zložiek. Základný tón je relatívne slabý. Aj keby sme nakoniec základný tón korekčným filtrom úplne odstránili a ponechali len príslušné harmonické zložky, ľudské ucho si základný tón samo vykombinuje a "počuje" ho. Tento tón, dalo by sa povedať halucinózny, sa však v subjektívnom vneme líšia od skutočne počutého základného tónu. Typickým príkladom je reproduktorová skriňa malého rozmeru, ktorá je úplne neschopná vyprodukovať základné hlboké tóny kontrabasu. Počujeme len príslušné alikvotne tóny, čo uchu postačuje k dotvoreniu vnemu základného tónu. Je pochopiteľné, že samotná ilúzia nemôže nahradiť skutočne dobrú plnú reprodukciu hlbokých tónov.
 
Vytváranie reči
Hlasivky
Sú zložené útvary v hrtane skladajúce sa z hlasivkového svalu, ktorým sa pripájajú na krhlovité chrupky a utvárajú hlas. Štrbinu (glottis) medzi hlasivkami ohraničujú aj vnútorné plochy krhlovitých chrupiek. Tieto chrupky ich svojimi pohybmi pri fonácii približujú alebo odďaľujú.
 
Vedci zaoberajúci sa akustikou
H. Helmholtz (1865) ako prvý podal ucelenú teoriu vnímania zvuku. Podľa  Helmholtzovej rezonančnej teorie predstavujú vlákienka v Cortiho ústrojenstve rezonančnú sústavu, odpovedajúcu strunám rôznych dĺžok a rezonujúcu preto pre rôzne tóny.
 
•  J.R. Ewald (1898) - teorie zvukových obrazů
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/fyzika/7920-zvuk-a-akustika/