Priestorová štruktúra a organizácia kultúrnej krajiny

KRAJINA, JEJ ŠTRUKTÚRA A PRIESTOROVÁ ORGANIZÁCIA
Pod pojmom krajina rozumieme reálne existujúcu cast zemského povrchu, ktorá sa ako celok kvalitatívne odlišuje od ostatných castí krajinnej sféry. Má prirodzené hranice. Je vnútorne rovnorodá, má individuálnu štruktúru, zákonitý súhrn procesov a javov (fyzikálne, chemické, biologické a spolocenské). Krajina nie je statickým, ale dynamickým javom. V dôsledku vplyvov nerovnakého pô­sobenia exogénnych a endogénnych faktorov je krajina priestorovo diferencova­ná. Skladá sa z prvkov a vztahov medzi nimi. Jednotlivé prvky predstavujú geo­systémy rôzneho typu (anorganické, organické, anorganicko-organické a socio­ekonomické).

Prvky krajiny
Krajina sa skladá z prvkov, ktoré sú vo vzájomných vztahoch. Prvky krajiny sú totožné s prvkami krajinnej sféry. Vztahy medzi prvkami krajiny sú vertikálne - na urcitom mieste a horizontálne - spôsobujú re­gionálnu diferenciáciu krajiny.

Štruktúra krajiny
- je spôsob územného (teritoriálneho) usporiadania rôzne velkých castí (areá­lov) krajiny. Rozoznávame dve základné krajinné štruktúry:
a) prvotná - prírodná, ktorá sa nazýva aj geoekologická ci fyzickogeografická, b)druhotná - antropogénna (clovekom spôsobená).
Prírodná štruktúra sa vytvára nezávisle od vôle cloveka. Jej vývoj a vlastnosti sa riadia prírodnými zákonmi. Clovek ju svojou dlhodobou cinnostou ovplyvnil a vytvoril antropogénnu krajinu. Táto v súcasnej kultúrnej krajine prekrýva pô­vodnú prírodnú štruktúru.
Antropogénna štruktúra sa navonok prejavuje ako spôsob teritoriálneho uspo­riadania areálov (plôch) využitia zeme, resp. pôdy. Druhotná štruktúra sa vytvo­rila a ustavicne sa vytvára vzájomným pôsobením cloveka a prírodného prostre­dia. Možno tu pozorovat vzájomné pôsobenie (interakcie) systému: príroda spo­locnost, ciže clovek.
Fyzicko-geografická krajina a jej štruktúra
Velkostné kategórie - dimenzie
Geografia pracuje s jednotkami rôznej velkosti. Môžu to byt komplexy o ploche niekolkých desiatok ci niekolkých sto m2, niekolko 100 až 1000 km2 – až po celú fyzicko-geografickú sféru. Preto je úcelné komplexy rozdelit podla vel­kosti (plochy) do kategórií - dimenzií.
V každej dimenzii sa používajú iné metódy výskumu, iné mierky máp, iné spôsoby znázornovania.
 
Na Slovensku rozlišujeme 4 základné jednotky:
1.  jednotky topickej dimenzie- geotop (topos- miesto)
2. jednotky chorickejckej dimenzie – nanochóra- vznikne zložením dvoch nanchór
3. jednotky regionálnej dimenzie- napr.Malé Karpaty, Podumajská nížina
4. jednotky planetárnej  dimenzie- napr.Afrika, tropické podnebné pásmo
 
Jednotky topickej dimenzie sú základné stavebné jednotky prírodného pro­stredia s rozmermi od niekolko m2, po niekolko km2 a nazývajú sa geotopy. Sú to najmenšie geograficky i ekologicky homogénne komplexy (prípadne takmer homogénne). To znamená, že v rámci geotopu sa vyskytuje tá istá horni­na, rovnaký reliéf, mikroklíma, vodné pomery, pôdy, prevažuje jedno rastlinné a živocíšne spolocenstvo. V geotope sa študujú vztahy (väzby) medzi jednotlivými zložkami a ich vlastnostami. Zložky (komponenty) geotopu sú vertikálne usporiadané a v tomto smere tiež na seba pôsobia, a to výmenou látok, energie a informácií. Vertikálne vztahy sú zákonité, zmena jednej zložky (vlastnosti) môže spôsobit zmenu až zánik celého systému geotopu.

Clovek v kultúrnej krajine geotopy pozmenil alebo výrazne pretvoril na an­tropogénne varianty geotopov - jeden a ten istý geotop sa rôzne využíva.
Aby sme mohli študovat vztahy v geotope, musíme ich vyhranicit. Geotop je najmenšia kartografická, t. j. mapovacia jednotka. Znázornujeme ju na fyzic­kogeografických mapách v mierke l : 5 000, l : 10 000, l : 25 000.
Jednotky chorickej dimenzie sú zložené z rôznych geotopov a sú preto geo­graficky a ekologicky viac-menej nehomogénne. Homogénne sú iba podla zvo­leného kritéria, napr. južný svah pohoria, horský chrbát, sprašová plošina, niva vodného toku. Susedné i vzdialené geotopy sú prepojené medzi sebou horizontálnymi vzt'ahmi, uskutocnujú sa prenosom látok, energie a informácií. Tieto vztahy zoskupujú geotopy do väcších jednotiek - geochór (nanochóry, mikrochóry, me­zochóry, makrochóry).

Jednotky chorického rozmeru môžu mat plochu od 0,5 ha až niekolko 100 km2. Znázornujú sa do máp velkých až stredných mierok. Majú velký vý­znam pre územné plánovanie, ktoré je základom ochrany a tvorby krajiny, menších územných celkov - pre polnohospodárstvo, lesné a vodné hospodárstvo i pre plánovanie stavieb v krajine.
Jednotky regionálnej dimenzie sú vhodné pre aplikáciu geografických a ekologických poznatkov v praxi na väcších územiach, napr. Podunajská nížina, Tatry, Alpy a i.

Jednotky planetárnej dimenzie tvoria kontinenty, subkontinenty a fyzicko-­ geografické pásma. Riešia problémy týkajúce sa celej krajinnej sféry - znecisto­vania oceánov, nicenia tropického lesa, následkov ozónovej diery – vyžadujú prácu s jednotkami planetárnej dimenzie.

Úcelové vlastnosti krajiny
Krajinný potenciál, ekologická stabilita, ekologická únosnost krajiny, di­verzita a variabilita krajiny majú velký význam pri aplikácii geografických a ekologických poznatkov pre ochranu a tvorbu krajiny.
Krajinný potenciál, ciže schopnost krajiny poskytovat urcité množstvo možností a predpokladov pre rôzne využívanie s cielom uspokojit potreby ludskej spolocnosti, tvorí základnú hodnotovú vlastnost krajiny.
Ciastkové (parciálne) potenciály splnajú predpoklady krajiny poskytnút priaznivé podmienky pre niektoré hospodárske odvetvie: potenciál úrodnosti (pre polnohospodárstvo a lesohospodárstvo ), vodohospodársky potenciál, su­rovinový potenciál, potenciál na zástavbu a rekreacný potenciál.
Krajina môže mat bud jeden potenciál (napr. surovinový), alebo viac ciastko­vých potenciálov (surovinový, polnohospodársky, rekreacný). Casto sa stretáva­jú protichodné záujmy, vzniká konflikt. Napr. tažbou štrku ubúda polnohospo­dárom úrodná pôda, na druhej strane tažbou štrku môže vzniknút rekreacný po­tenciál- umelé jazero.

Ekologická stabilita je schopnost krajiny vrátit sa po narušení spôsobenom
vonkajšími vplyvmi do prirodzeného stavu bez zásahu cloveka.
Ekologická únosnost' krajiny je prípustná miera zataženia krajiny ludskými aktivitami bez toho, aby sa narušila jej štruktúra, aby nedošlo k degradácii prí­rodného prostredia.
Diverzita krajiny vyjadruje priestorovú premenlivost (pestrost) daného úze­mia. Vysoký stupen diverzity má krajina, v ktorej sa striedajú lúky, pasienky, polia, lesy, jazerá, malý stupen diverzity má jednotvárna krajina.
Variabilita krajiny vyjadruje casovú premenlivost. Vysoká variabilita je v miernom pásme, v ekvatoriálnom pralese takmer žiadna.

Prírodné zdroje krajiny
Prírodné zdroje krajiny tvoria prírodné prvky alebo geokomplexy využívané clovekom. Delia sa na:
- abiotické: voda, vzduch, nerastné suroviny,
- biotické: živocíšstvo, rastlinstvo,
- abioticko-biotické: pôda.
Prírodné zdroje sú neobnovitelné (nerastné suroviny) a obnovitelné (slnec­ná a veterná energia, pôdy, vegetácia).
Pre cloveka majú prírodné zdroje úžitkovú hodnotu, ich využívanie urcujú ekonomické a spolocenské zákonitosti - ak sú nerentabilné, strácajú charakter zdroja. Úžitkové hodnoty sú potenciálne (možné), môžu mat ciastkový poten­ciál surovinový, klimatický, hydrologický, pedologický, a využitelné (reálne), vhodné pre hospodársku cinnost.
 
Kultúrna krajina, jej štruktúra a organizácia.
Kultúrna krajina je hospodárskou cinnostou cloveka premenená prírodná krajina. Od prírodnej krajiny sa odlišuje vlastnostami a štruktúrami, vyskytujú sa v nej prírodné, technické a sociálno-ekonomické geo-systémy a tvorí životné prostredie ludskej spolocnosti.
Stupne premeny prírodnej krajiny
Podla stupna premeny prírodnej krajiny rozoznávame šest typov:
l. Nezmenená krajina - hospodárska cinnost cloveka ju bezprostredne ne­
zasiahla alebo ju prísne chráni. Sem zaradujeme arktické a vysokohorské pustatiny, tažbou nedotknuté lesy, prírodné rezervácie.
2. Slabo zmenená krajina - hospodárska cinnost cloveka zmenila vzhlad krajiny, ale prirodzené väzby medzi prírodnými zložkami krajiny sa nena­rušili. Patria sem racionálne využívané lesy, prírodné lúky a pasienky, ná­rodné parky.
3. Narušená krajina - vznikla neracionálnym využívaním prírodných zdro­jov, ako sú: druhotné, menej hodnotné lesy i savany a rozsiahle krovité for­mácie.
4. Silne narušená krajina - vznikla podobne ako narušená krajina, ale v podmienkach neustálej rovnováhy prírodných procesov. Sú to: druhotne zasolované pôdy, opustené odvaly ai.
5. Pretvorená krajina. V tejto krajine sú prírodné väzby cielavedome po­zmenené. Zaradujú sa sem: polia, sady, plantáže, lesy, parky, oázy, vysuše­né mociare, pôdy získané z mora. Pretvorenú krajinu clovek ustavicne udr­žiava.
6. Umelá krajina - je utvorená clovekom na urcitej prírodnej základni. Pri­rodzené väzby medzi prírodnými komponentmi sú potlacené a rozrušené. Patria sem rôzne zastavané plochy: sídla, priemyselné závody, komunikácie, priehrady, povrchové bane a i.

Formy využitia Zeme
Sídla, priemyselné závody, komunikácie, zastavané plochy, polnohospodársky, lesohospodársky využívané plochy (orná pôda, trvalé kultúry, lúky, pasien­ky, lesy, vodné plochy), ale i skládky predstavujú rôzne formy využitia zeme. Z priestorového hladiska ich možno vnímat ako uzly, siete  povrchy.
  Uzly sú typické formy využitia zeme. Tvoria ich sídla, priemyselné závody,nemocnice, školy a  i.
  Siete tvoria súbor spojníc medzi uzlami, napr. cesty, železnicné trasy apod.
  Povrchy sú plošné útvary, ich využitie je rozdielne, napr. polnohospodárske
plochy: orná pôda, lúky, pasienky, lesy (na tažbu dreva, na ochranu vodných zdrojov).
  Uzly, siete a povrchy ako priestorové štruktúry foriem využitia zeme sú zákla­dom pre pochopenie skladby a organizácie kultúrnej krajiny.
 
Regióny kultúrnej krajiny
Regióny kultúrnej krajiny sú územia vyhranicené na základe urcitého kritéria
vybraté zo sociálno-ekonomickej sféry. Rozlišujeme regióny homogénne a no­dálne.
Homogénne regióny sú rovnorodé podla zvoleného kritéria na celom vyhra­nicenom území, napr. obilninárske, zemiakárske, vinohradnícke, priemyslené a iné. Môžu byt individuálne a typologické.
Individuálne regióny majú už v názve vyjadrenú kriteriálnu vlastnost a indi­vidualitu, neopakovatelnost územia, napr. vinohradnícky región Malé Karpaty.
Typologické regióny vystihujú typ územia podla opakujúcej sa kriteriálnej vlastnosti, typu
vlastnosti, napr. vinohradnícke regióny, bez ohladu, kde sa to územie nachádza.
Individuálne regióny majú už v názve vyjadrenú kriteriálnu vlastnost a indi­
vidualitu, neopakovatelnost územia, napr. vinohradnícky región Malé Karpaty.
Typologické regióny vystihujú typ územia podla opakujúcej sa kriteriálnej vlastnosti, typu vlastnosti, napr. vinohradnícke regióny, bez ohladu, kde sa to územie nachádza.

Nodálne (uzlové) regióny môžu mat rôzne podoby. Najcastejšie predstavujú rôzne druhy spádových území, v jadre ktorých je uzol (nódus). Ten prítažlivo pôsobí v okolí na dalšie uzly, ktoré tvoria jeho zázemie. Vyjadruje vztahy územného jadra k jeho zázemiu. Mestá ako uzly v regióne skladbou priemysel­ných odvetví a službami podstatne urcujú charakter väzieb so svojím zázemím a rozvojové tendencie regiónu. Vyclenovanie homogénnych a nodálnych regiónov a ich štúdium na základe vzájomných väzieb medzi fyzickogeografickými komplexami a ich väzieb na obyvatelstvo, územno-výrobné komplexy je velmi dôležité a má velký význam pre cinnost cloveka. Vyclenené regióny so svojím potenciálom a jeho poznaním poskytujú pre riadiacu sféru podklady, aby ich hospodársky rozvoj bol spätý s racionálnym využívaním prírodných zdrojov, s ochranou prírody a krajiny. Sú územím pre tvorbu územného systému ekologickej stability na regionálnej úrov­ni .
Podla regiónov sa usmernuje hospodársky rozvoj územia. Z hladiska štátu je dôležité, aby všetky regióny boli rozvinuté, ekonomicky sa., doplnali a odstrano­vali vlastné negatívne vplyvy na životné prostredie.

Geotechnické systémy krajiny
- skladajú sa z troch casí:  1. prírodnej, 2. technickej, 3. riadiacej,
Príklad: priehrada- prírodná cast – voda, technické dielo – priehradná hrádza, riadiaci element –
  clovek udržuje výšku vody v nádrži a využíva ju podla potreby,
-  druhy geotechnických systémov :
tažobné – bane, lomy, pieskoviská,
transportné – plavebné kanály, plavebné komory, prieplavy, mosty, tunely,
skladovacie – skladovanie ropy a zemného plynu,
regulacné systémy – prihrady, prílivové elektráre, veterné mlyny.