Pohľad do histórie paleolitu

POHĽAD DO HISTÓRIE SKÚMANIA PALEOLITU
Archeológia, ako výčet dávnych dejov, dátumov, mien, osôb a nálezísk má súčastníkom čo povedať. História bádania o najstarších pozostatkoch po človeku je plná dramatických udalostí a bojov s ideovými a ideologickými bariérami. Pohľadov na túto históriu je veľa, môžeme sa vydať cestou všeobecných dejín bádania, alebo za osudmi rôznych výskumníkov paleolitu či sa zamerať na najdôležitejšie náleziská. Prapočiatky bádania o paleolite by mohli byť spojené s najväčším renesančným zoologom Ulissem Aldrovandim ktorý veľmi energicky zastával stanovisko že ľudstvo kedysi prežilo dobu kamennú, ktorá ešte panuje v pralesoch Afriky a Ameriky. Už 100 r. pred Ch. J. Thompsonom ktorý r. 1836 uverejnil tézu o 3 dielnom pravekom vývoji jeho názor zastával nemecký historik J. G. Von Eckhart, ktorý vo svojich prednáškach o Germánoch delil ich pradávny vývoj na dobu kamennú, bronzovú a železnú.

Anglický bádateľ W. Bucklandem zaviedol v r. 1823 termín diluvium (potopa), jednalo sa o dobu predpotopnú s búrlivou diskusiou o nájdených pozostatkoch človeka spolu s historickými vyhynutými zvieratami a kamennými nástrojmi. V 1. pol. 19.st. francúzsky bádateľ Ch. Cuvier odmieta existenciu nálezov z tejto doby pretože podliehal náboženskej indoktrinácií. V r. 1859 bol jeho vplyv zlomený nakoľko bádatelia množili nálezy po človeku. Základy moderného bádania o dávnej minulosti ľudstva ležia v 18. st. s rozvojom prírodných vied, botaniky, zoológie, geológie. Popri týchto vedách boli aj napr.: filozofia (I. Kant) a etnografia. Začalo sa formovať poznanie prírody, resp. jej geologická minulosť čím sa zistilo že doba predpotopná (diluvium) doslovne znamená biblickú potopu ale týmto označením bola vlastne myslená doba ľadová. Túžbou serióznych bádateľov boli antediluviálne (predpotopné) nálezy ľudstva. P. C. Schmerling našiel kostné pozostatky neandrtálcov spoločne s vymretými zvieratami a kamennými artefaktmi.

V r. 1839 J. Boucher de Perthes objavil ľudské nástroje (pästné kliny) spolu s kosťami starého typu slona a nosorožca . V 60. rokoch pokračoval vo svojej práci aj keď bola jeho publikácia diskvalifikovaná. Učenci sa rozdelili na dva tábory : jeden pod vedením geológa A. Brongniarta a druhý pod vedením Elie de Beaumonta. Boucherovi de Perthes sa podarilo presvedčiť známych bádateľov aby sa prišli pozrieť na jeho nálezy. V r. 1859 sa jeho názory o predpotopnej dobe potvrdili hlavne J. Prestwichom, ktorý napísal dopis prezidentovi francúzskej akadémie vied. V knihe Ch. Lyella „ Geologické dôkazy o dávnovekosti človeka“ po prvý raz súhrnne popísal najstaršie nálezy človeka z „postpliocenného“ obdobia z Európy, ktorá neguje vplyv autority Ch. Cuviera. J. Prestwich začal skúmať nálezy a nálezisko z r. 1797 bádateľa J. Frereho (kosti neznámych zvierat, opracované pazúriky, mušle). Koncom r. 1859 sa strhla lavína záujmov fr. prírodovedcov a fr. geologických spoločností na základe dopisu Prestwicha, následovala diskusia a zbierka diluviálnych nástrojov. Zo všetkých prírodovedcov sa najviac do histórie skúmania paleolitu zapísal E. Lartet, ktorý sa preslávil objavom pozostatkov mladomiocénných primátov = vedecká senzácia. A v r. 1858-59 sa snažil odstrániť termín potopa z geologického slovníku. V r. 1860 kopal s priateľmi v jaskyni v Aurignacu. O svojej práci vydal niekoľko správ a po jeho smrti vyšla publikácia ktorá ukazovala bohatý kultúrny vývoj paleolitického ľudstva na základe kamenných nástrojov a kostných artefaktov a ozdôb (krásne rytiny, reliéfy). Jeho najvýznamnejší objav z r. 1864 bol úlomok mamutieho zubu s nádhernou rytinou mamuta = dôkaz o paleolitickom človeku a zvierat. Slávny geológ E. de Beaumont v r. 1861 prehlásil : „ Neverím, že druh človeka bol súčasníkom mamuta „ a stále zdieľal názor Cuviera. Názor Cuviera je výtvor génia, je neporušiteľný. Paríž r. 1867 veľmi významný rok pre konečné upevnenie bádania o paleolite vo Francúzsku. V Paríži sa konal svetový kongres archeológov a antropológov a E. Lartet bol jeho prezidentom s hlavnou témou o fosilnom človeku a jeho pamiatkami.

E. Lartet sa tiež pokúsil o prvé triedenie paleolitických nálezov a v r. 1861 vytvoril jednoduchý systém založený na sekvencii fauny:
1. epocha veľkého jaskynného medveďa
2. epocha mamuta
3. epocha soba
4. epocha bizóna

V r. 1869 E. Lartet bol menovaný profesorom paleontológie v Prírodovednom múzeu v Paríži, ale politický vývoj a jeho smrť (1871) ukončili jeho zakladateľské obdobie výskumu paleolitu v celej Európe. Gabriel de Mortillet bol pokračovateľom diela Larteta a v r. 1865 založil časopis „ Matériaux pour l histoire positive et philosophie de l homme“. Tiež v r. 1869 rozšíril Lartetové chronologické schémy ( epochy). Neskôr v r. 1875 predraďuje pred tieto stupne acheuléen, vysadil aurignacien, magdalénien. Jeho vývoj sústavy paleolitu pokračuje v r. 1883 kde na úplný začiatok ešte kladie cheléen. Geológ G. d Ault du Mesnil na základe startigraficko- typologického pozorovania zaradil acheuléen do Mortilletovho systému triedenia paleolitu. Významným zlomom vo vývoji poznávania paleolitu bolo založenie parížskeho inštitútu paleontológie človeka v r. 1910 a financovaného monackým kniežaťom. Jednalo sa o vedeckú inštitúciu a vytvorenia laboratórií, v ktorých študovali členovia ištitútu paleolitickú problematiku, publikácie výsledkov skúmania a prednášky o paleontológií človeka i pravekých dobách. Tento inštitút pôsobí a je významný dodnes. 60. a 70. r. 19. st. priniesli veľký záujem o poznaní najstarších období vývoja človeka v celej EU. Koncom 19. st. až do 1. sv. vojny boli v krajinách Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Morava, Švajčiarsko preskúmané významné paleolitické náleziská, ktoré vytvorili základ poznania vývoja a kultúry človeka. Koncom 19. st. a začiatkom 20. st. vo Francúzku nastúpila nová generácia ako: D. Peyrony a H. E. P. Brevil , ktorý v spolupráci skúmali celú radu fr. paleolitických lokalít zo záujmom k objavovaniu paleolitického umenia. V r. 1918 sa podieľal na zriadení múzea v Les Eyzies, kde sa stal prvým správcom zbierok. Zaviedol termín perigordien a facies a zaoberal sa jeho vzťahom k aurignacienu, ale jeho teórie boli neskôr prekonané. Ako vášnivý bádateľ veril že jeho nálezy by mali ostať v zemi svojho pôvodu. O. Hauser nesúhlasil. H. Brevil, ktorý sa zoznámil s J. Bouyssoniem, ktorý ho priviedol k vážnemu záujmu o výskum jaskýň. Na konci 19. st. podnikol študijnú cestu Perigordom a Pyrenejami a jeho záujem upútalo jaskynné obdobie, ktoré v tej dobe prebiehalo zložitou etapou uznania. Tieto praveké kresby očistil a zdokumentoval. Od r. 1906 nasledovalo skúmanie a dokumentácia jaskynných galérií (Francúzsko a Španielsko). V r. 1910 bol prijatý do parížskeho inštitútu, kde vykonával funkciu prvého člena správnej rady a bol menovaný prof. Pre prehistorickú etnografiu. Neskôr sa venoval starým paleolitom, staropaleolitickými kultúrami. Z jeho názorov je významné predovšetkým poznanie a zaradenie aurignaciénu a delenie mladého paleolitu. Pre pochopenie starého paleolitu malo dôležitý význam opustenie systému delenia kvartéru M. Bouleho, ktorý na základe faunistických nálezov členil na spodný, stredný a vrchný kvartér. K teórií kvadriglacializmu sa H. Breuil prihlásil v r. 1931.

Dlhá rada jeho prác vyvrcholila monografiami, v ktorých zhrnul svoje názory na kultúru ľudí staršej doby kamennej a paleolitických umení. Keďže patril k najvýznamnejším predstaviteľom bádaní o paleolite v celom svete, prezývali ho „ pápež paleolitu“. V r. 1901 boli pozostatky človeka uznané za pravé. M. Hoernes, ktorý vo svojich prácach o diluviálnom človeku v EU prijal francúzske typologické členenie. R. R. Schmidt, ktorý výborné znalosti francúzskych nálezov zúročil v paralelizácií nemeckých a francúzskych dokladov o živote paleolitických ľudí. S H. Obermaierom sa stretávame ako s bádateľom v Madride, Taliansku, Švajčiarsku kde spolupracoval s H. Breuilom na rozpoznaní starého a mladého acheuléenu a skupiny s listovitými hrotmi. K nim patrí aj F. Wiegers ktorý bol zrejme jednou z najvýraznejších osobností tejto etapy bádania v Nemecku. V r. 1913 podrobil kritike najdôležitejšie francúzske staropaleolitické náleziská a vyslovil pochybnosti o ohraničení trvania stredného paleolitu a obdobie poslednej doby medziľadovej a ľadovej. Nástup nacizmu spôsobil že sa sľubne rozvíjajúci proces poznania na dlhú dobu spomalil. Problematika vývoja ľudstva bola touto hroznou ideológiou zredukovaná na rasový pôvod Germánov. Tiež v ďalších častiach strednej EU sa rýchlo rozvíjalo bádanie a skúmanie paleolitických lokalít napr. : Poľsko, Maďarsko, Rakúsko. Veľký rozvoj EU bádania nastal hlavne po 2. sv. vojne . F. Bordese a jeho manželka sa významne zaslúžili o nový prístup k hodnoteniu paleolitických pamiatok a tiež vytvorením metódy typologickej deskripcie starého, stredného a mladého paleolitu, ktorý je záväzný dodnes. Činnosť povojnovej bádateľskej generácie je veľmi rozsiahla ale Francúzsko neustále zostáva na špici tohto bádania. Po 2. sv. vojne sa bádanie dostalo do rúk už profesionálnych bádateľov, čo znamenalo rozvoj komplexného bádania vedných odborov. Vývoj výskumu sa značne akceleroval získavaním nových poznatkov. Ich stúpajúce množstvo zároveň diverzifikuje smery bádania, takže sa viac-menej osamostatňujú vetvy zamerané na výskum starého, stredného, mladého paleolitu a mezolitu. Klasifikácia vývoja bádania v EU 2. polovici 20.st. je stále ešte neuzatvorenou kapitolou, ktorá má búrlivý a niekedy aj zložitý vývoj.Veľký nárast nových poznatkov a profesionalizácia špecialistov na paleolit priniesla veľké množstvo informácií na obecnej úrovni poznania, ktoré umožňujú tvorbu historického obrazu našej najstaršej minulosti.