Globálne problémy Zeme

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 852 slov
Počet zobrazení: 8 334
Tlačení: 336
Uložení: 371
Globálne problémy Zeme
 
Úvod
Na prahu 21. storočia si začíname uvedomovať, že základom nášho živobytia sú prírodné zdroje a služby, pričom ich špecifikom je, že tieto spravidla nie sú ničím nahraditeľné. Podľa Ekinsa (1992) prispievajú ekosystémy biosféry k nášmu živobytiu a k vytváraniu bohatstva spoločnosti aspoň tromi základnými spôsobmi: Prvým je poskytovanie prírodných zdrojov pre produkciu tohto bohatstva (napr. ornej pôdy pre poľnohospodárstvo) a pre zabezpečenie kvality života (napr. harmonická a estetická krajina ako domov človeka). Druhým je absorbovanie, neutralizovanie a recyklovanie  odpadov (do určitej miery), ktoré vyprodukujeme počas výroby najrôznejších vecí aj počas ich spotreby. Tretím  je poskytovanie ekosysté-mových služieb, ktoré udržujú život na Zemi - patrí k nim napr. regulácia klímy, zadržiavanie vody a ochrana pred povodňami, tvorba pôdy, zabezpečovanie obehu biogénnych prvkov, vytváranie podmienok pre život organizmov, ich ochrana pred škodlivým ultrafialovým žiarením, atď. Avšak človek dnes prekračuje ekologickú únosnosť na stále väčšom počte miest Zeme a stále rýchlejšie, mnohé problémy životného prostredia sa od ich prvého pomenovania na prelome 50-tych a 60-tych rokov  20. storočia stali globálnymi problémami (Ehrlich 1992). Otázky zmeny klímy, postupu púští, urbanizácie krajiny a jej pokrývania ďalšími obručami asfaltu a betónu, likvidácie tropických dažďových pralesov, znečisťovania oceánov, ohrozenia biodiverzity, atď. priťahujú už desaťročia pozornosť vedeckého výskumu, štátnej správy, mimovládnych organizácií, médií i verejnosti. Napriek tomu bilancia riešenia načrtnutých problémov je  rozpačitá - k výnimkám patrí problém stenčovania ozónovej vrstvy Zeme, ktorý za pomerne krátku dobu zmobilizoval svetové spoločenstvo, aby prijalo účinné opatrenia na jej záchranu.

Dvanásť najvýznamnejších globálnych environmentálnych problémov

 
Pokračujúci exponenciálny rast ľudskej populácie na planéte v protiklade s obmedzenými prírodnými zdrojmi. V roku 2000 dosiahla veľkosť svetovej populácie 6 miliárd ľudí a stabilizovať  sa má až koncom 21. storočia na úrovni 10-11

Prehlbovanie ekonomických rozdielov medzi Severom a Juhom
, nerovnomerné rozdelenie bohatstva, ktoré vedie k plytvaniu v priemyselne rozvinutých krajinách, kde približne 1/5 svetového obyvateľstva spotrebúva viac ako 4/5 prírodných zdrojov a produkuje viac ako 4/5 odpadov.  

Zvyšujúci sa nedostatok vody. Koncom 20. storočia ním trpelo až 80 krajín, v ktorých žije 40% svetovej populácie. Pokračujúci rast ľudskej populácie, očakávané zvýšenie produkcie potravín a ďalší celosvetový ekonomický rast ďalej zvyšujú spotrebu vody. V Európe až 12% obyvateľov, žijúcich v 9 krajinách pije vodu nevyhovujúcu norme

Pokračujúca degradácia pôdy a postup púští. Na produkciu potravín sa využíva až 33% povrchu pevniny, z čoho orná pôda predstavuje asi 1/3. Dnes je viac ako 11% ornej pôdy zdevastovaných do takej miery, že už nie je využiteľná pre produkciu potravín a prispieva k šíreniu púští. 

Znečisťovanie ovzdušia. Európa znížila znečistenie ovzdušia prachmi, zlúčeninami uhlíka, zlúčeninami síry a ťažkými kovmi (najmä v mestských aglomeráciách a v priemyselných zónach), situácia je stále kritická v rozvojovom svete, kde je environmentálne právo podstatne menej prísne. V dôsledku rozvoja automobilovej dopravy pretrváva vysoké znečistenie oxidmi dusíka (NOX).

Toxické syntetické chemikálie v životnom prostredí. V ovzduší, pôde, vode obieha viac ako 100 tisíc druhov syntetických chemikálií, mnohé z nich sú karcinogénne a teratogénne, osobitne to platí o perzistených organických polutantoch (POP), ktoré sa akumulujú v tkanivách živočíchov. Hodnota produkcie POP látok v Európe dosiahla v roku 2001 až 1 632 miliónov EUR K nebezpečným látkam patria aj rezíduá pesticídov.

Globálne otepľovanie vedúce ku globálnej zmene klímy je dnes nevratným dejom. Prognózy UNEP a WMO (2001) predpovedajú do konca 21. storočia zvýšenie teploty zemského povrchu o 1,4° C až 5,8° C. Vedci sa prevažne zhodujú v tom, že za súčasné otepľovanie je zodpovedný  človek, nakoľko spaľovanie fosílnych palív, odlesňovanie a zmena krajinnej pokrývky spôsobili zvýšenie koncentrácie skleníkových plynov v porovnaní so stavom na začiatku priemyslovej  éry až o 30%. Globálne sa zemský povrch za posledných 100 rokov oteplil o 0,6 °C, v Európe o 1,2 °
 
Narušená stratosférická ozónová vrstva. V dôsledku emisií látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu Zeme v stratosfére (napr. freóny, halóny, metylbromid a ďalšie) je dnes realitou sezónne globálne stenčenie ozónovej vrstvy, na severnej pologuli v priemere o 3%, na južnej o 6%. Antarktická ozónová diera dosiahla rekordnú veľkosť v roku 2000, pokrývajúc územie o rozlohe 28 mil. km2. Hoci v prípade deštrukcie ozónovej vrstvy sa rýchlo dosiahli účinné medzinárodné dohovory, zdroje reaktívnych plynov sú stále v atmosfére a jej zotavenie sa očakáva až v polovici 21. storočia.

Odlesňovanie a likvidácia tropických pralesov. Len v 90-tych rokoch prišla planéta o ďalších 94 miliónov ha lesov (2,4%), vyrúbaných za účelom získania poľnohospodárskej pôdy a ťažby dreva. Najdrastickejší úbytok sa týka tropických pralesov, napr. Filipíny stratili až 97% pralesa a tempo odlesňovania sa zvýšilo aj v Amazónii, ktorá prišla o lesy na rozlohe veľkosti Nemecka. Problémom je aj premena lesov v priemyselne vyspelých krajinách na plantáže na produkciu dreva. Napr. v západnej a strednej Európe spolu len 10% tvoria poloprirodzené lesy a 2% tvoria prirodzené lesy

Úbytok biologickej rozmanitosti, vymieranie druhov.  Podľa Svetovej únie ochrany prírody, IUCN, BirdlIfe International a Programu OSN pre životné prostredie je vyhynutím v najbližších desaťročiach globálne ohrozených 10 až 12,5 % vyšších rastlín planéty, 12 % vtákov - 1183 druhov a 24 % cicavcov – 1130 druhov. Z 514 druhov vtákov vyskytujúcich sa v Európe je až 195 druhov identifikovaných ako Druhy európskeho ochranárskeho významu (Delbaerre 1999).

Zmena krajinnej štruktúry a rastúca urbanizácia. Hannah (ex in Harris, 2004) odhaduje, že asi  36,7% obývateľného územia kontinentov je narušených (napr. nadmernou pastvou), avšak schopných regenerácie, 36,3% je silne narušených (urbánne priestory, orná pôda, nové púšte). Environmentálne problémy prehlbuje i urbanizácia - v mestách dnes žije  47% svetovej populácie.

Zvyšujúca sa hrozba prírodných katastrof. Pri rastúcom zaťažení planéty a silnejúcom narušení prírodných systémov možno očakávať zvýšenú frekvenciu aj rozsah prírodných katastrof.
 
Pohľad na prírodné zdroje
Prírodné zdroje sú výsledkom evolúcie. Prírodný zdroj v antropocentrickom zmysle je tá súčasť neživého alebo živého prostredia, ktorú človek využíva alebo môže využíť za účelom napĺňania svojich potrieb a záujmov, napr. môže ju využiť v určitých technických a socio-ekonomických podmienkach ako napr. energiu, potravu,minerálne látky, palivá (Miklós, 1997). To je však zúžený prístup. Z celostnejšieho systémového alebo biocentrického pohľadu prírodné zdroje nemajú slúžiť len človeku, ale v ekosystéme majú byť v primeranej miere k dispozícii všetkým živým tvorom. Z tohto pohľadu je prírodným zdrojom všetko, čo organizmus vyžaduje k svojmu prežitiu, rastu a reprodukcii.
 
Prírodné zdroje rozdeľujeme nasledovne
a) trvale obnoviteľné - nevyčerpateľné prírodné zdroje (napr. slnečné zriadenie, vetry, morské prúdy, vlny, tečúca voda, biomasa) sú prakticky nevyčerpateľné. Trvalým zdrojom ich obnovy je slnečná energia využitá priamo, v procese fotosyntézy alebo získaná z akumulovaných zásob pri spaľovaní fosílnych palív (uhlie, ropa, zemný plyn). Slnečná energia poháňa zložité mechanizmy  podnebia a počasia, reguluje obeh vody, prostredníctvom fotosyntézy je kľúčom k životu na zemi.

b) obnoviteľné (a degradovateľné) prírodné zdroje sú potenciálne obnoviteľné v človeku primeranej dobe (napr. čistý vzduch, čistá voda, úrodná pôda, biodiverzita, ekosystémy - lesy, lúky, rieky, mokrade, ekosystémové služby). Tieto prírodné zdroje sa dokážu obnovovať bez zásahu človeka. Ak je však rýchlosť ich obnovy prekonaná rýchlosťou ich využívania, dochádza k ich vyčerpávaniu. Problémom tu býva spoločné využívanie zdrojov (napr. čistý vzduch a čistá voda, obecné pastviny), kedy si malý užívateľ hovorí, že na jeho prístupe nezáleží, ale kumulatívny vplyv môže byť veľmi veľký.
c) neobnoviteľné (vyčerpateľné) prírodné zdroje (fosílne palivá, kovové minerály, nekovové minerály) sú vyčerpateľné, resp. sú obnoviteľné len v priebehu nesmierne dlhých geologických období, ktoré sa vymykajú merítkam nášho času. Tieto zdroje sa teda používaním spotrebujú.
 
d) Priestor krajiny a poloha ako prírodné zdroje: Priestor krajiny je prírodný zdroj, ktorý vyjadruje geometrický atribút jej povrchu a jej prvkov, je zjednocujúci rámec krajiny. Poloha v krajine ovplyvňuje možnosti aktivít človeka (napr. bioklimatická, topografická, geopolitická). Environmentálne problémy vznikajú vždy v konkrétnom priestore, preto súčasťou ich riešenia má byť ekologizácia organizácie využívania priestoru.  
Spoločnosť má prírodné zdroje k dispozícii vždy len v určitej obmedzenej kvantite a kvalite, preto idea nekonečného materiálneho hospodárskeho rastu v prostredí konečných zdrojov je neuskutočniteľná. Poznáme tiež nemateriálne zdroje - zdravie, vzdelanie, bezpečnosť, sloboda, dobré vzťahy, estetika...

Systémový prístup
Vnímanie komplexných environmentálnych javov a procesov ako systémov umožňuje systematicky poznávať vzťahy medzi ich prvkami a komponentami. Systém (z gréckeho „synhistanai“ - dať spolu) tvoria fyzické prvky systému a väzby medzi nimi, ktoré vytvárajú vnútornú organizáciu systému, jeho štruktúru. Tá zabezpečuje funkčnosť systému ako celku a je zdrojom jeho emergentných, tzv. systémových vlastností. Systém je zložený z prvkov, komponentov, subsystémov a sám je prvkom alebo komponentom systému vyššej hierarchickej úrovne. K charakteristikám systému patria tiež vstupy výstupy systému a zdroje energie jeho fungovania. Príkladom systému je organizmus, ktorý sám je prvkom (hierarchicky vyššieho) spoločenstva alebo ekosystém, ktorý je prvkom krajiny. K život udržujúcim systémom planéty však patrí aj systém globálnej cirkulácie ovzdušia alebo systém morských prúdov, ktoré distribuujú slnečnú energiu z oblasti trópov smerom k pólom a prinášajú vlahu na pevninu. Všetky prírodné systémy biosféry sú organizačne uzavreté a termodynamicky otvorené. Import energie tu žíví všetky procesy, ktoré môžeme rozdeliť na procesy autoregulácie a na procesy autoorganizácie. Zdrojom energie zabezpečujúcej funkčnosť ekosystémov, efektívne využívanie zdrojov a poskytovanie služieb, je slnečné žiarenie. Zákonitosti správania sa prírodných systémov skúma všeobecná teória systémov formulovaná von Bertalanffym (1968). Pojem  systému tu označuje „komplexy a prvky v interakcii, na ktoré možno aplikovať zákonitosti systému“. Zreťazenia interakcií v čase a priestore vytvárajú v systéme toky energie, cykly hmoty a prenosy informácií.
 
Autoregulácia, autoorganizácia a spätná väzba
Autoregulácia (tiež samoregulácia) je tendenciou zachovávania podstatných charakteristík systému prostredníctvom vnútorných homeostatických mechanizmov. Autoregulačné mechanizmy udržiavajú dynamickú rovnováhu systému – homeostázu. Homeostáza spočíva v udržiavaní, reprodukovaní relatívne konštantných podmienok vnútorného prostredia systému (následne aj podstatných systémových vlastností) pri zmenách vonkajšieho prostredia, t.j. pri narušeniach pôsobiacich zvonku. Autoorganizácia (tiež samoorganizácia) je tendencia rastu zložitosti živých systémov a vytvárania ich hierarchickej organizácie za predpokladu importu energie ako zdroja tohto procesu (Bertalanffy, 1968). Spolu s autoreguláciou ide  o základné tendencie biologických a ekologických systémov, ktorých cieľom je vytvárať, udržiavať a zvyšovať vnútorné usporiadanie, od ktorého závisí ich prežitie, vývoj, seba obnova a reprodukcia. Autoorganizácia živých systémov je dnes široko akceptovaná, avšak mechanizmy, ktoré ju zabezpečujú, nie sú zďaleka uspokojivo objasnené.

Kľúčovym mechanizmom autoregulácie je spätná väzba.
Predstavuje kauzálnu slučku, ktorá spôsobuje, že efekt na výstupe systému spätne ovplyvňuje aj vstup do systému, ktorý tento efekt vyvolal. Podľa účinku rozlišujeme pozitívnu spätnú väzbu - napr. topenie ľadovcov v dôsledku globálneho otepľovania môže znížiť podiel odrážaného slnečného žiarenia, to znamená, že oceány pohltia viac slnečnej energie a tým sa ďalej zvýši teplota zemského  povrchu. Iným príkladom je premnoženie niektorých poľnohospodárskych škodcov potom, čo chemikálie  zlikvidovali ich predátorov (pavúky, hmyz, pernaté dravce, atď.) - zvýšený počet potomkov pri ľahko dostupnej potrave vedie k ešte vyššiemu počtu potomkov (napr. premnoženie lykožrúta v lese oslabenom limisiami) – pozitívna spätná väzba sama osebe vedie ku katastrofickému vývoj. Ekostabilizačným činiteľom je negatívna spätná väzba. Jej príkladom vo vzťahu ku globálnemu otepľovaniu je zvýšený výpar z oceánov, ktorý vedie k väčším zrážkam aj nad oblasťami pólov, čo môže viesť k zväčšovaniu ich ľadovej pokrývky a tým k zvýšeniu albeda tejto časti zemského povrchu a tým k zníženiu objemu pohlcovaného žiarenia. Príkladom negatívnej spätnej väzby v nenarušenom ekosystéme je vzťah predátor - korisť: populačný výbuch koristi vedie k lepšej dostupnosti potravy pre predátora a k zvýšeniu početnosti jeho populácie. Výsledkom je potlačenie populačného výbuchu koristi väčšou populáciou predátora. Podstatou homeostázy je teda autoregulácia kritických premenných prostredníctvom systému spätných väzieb za účelom udržiavania rovnováhy systému.

Paralelne so systémovou teóriou sa rozvíjala veda o riadení a komunikácii v biologických, sociálnych a technických systémoch, kybernetika (z gréc. „kybernetes“ – ktorý riadi) a s ňou spojená teória zložitosti (komplexity), ktorá skúma spôsoby, akými vznikajú a organizujú sa zložité systémy (Kay 2000). Predmetom jej štúdia sú stále viac vysoko komplexné ekologické a environmentálne systémy. K významným nástrojom ich štúdia patrí teória disipatívnych štruktúr, ktorá umožňuje vysvetliť rastúcu rozmanitosť, organizovanosť a zložitosť živých systémov v priebehu ich vývoja
 
Motto: „Skutočnosťou je, že žiadny druh ešte nikdy nemal tak obrovskú kontrolu nad všetkým na Zemi, živým i neživým, akú teraz máme my. A či chceme, či nechceme, leží na nás desivá zodpovednosť. V našich rukách dnes spočíva nielen naša vlastná budúcnosť, ale i budúcnosť všetkých ostatných živých bytostí, s ktorými zdieľame Zem.“
David Attenborough
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.028